Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O liberálnej netolerancii

Číslo 3/2010 · George kardinál Pell · Čítanosť článku: 5908
 

(Inauguračná prednáška, ktorá odznela v Oxford University Newman Society, The Divinity School, Oxfordská univerzita)

Dovoľte mi, aby som začal dvomi príbehmi o netolerancii.

V deň, keď došlo k zvoleniu Baracka Obamu za prezidenta Spojených štátov amerických, teda 4. novembra 2008, sa v Kalifornii a ďalších dvoch štátoch uskutočnilo hlasovanie o zmene a doplnení ich ústav s cieľom vymedziť pojem manželstva ako výlučného zväzku medzi mužom a ženou. Tým sa počet amerických štátov s ústavným dodatkom uznávajúcim za platné iba manželstvo medzi mužom a ženou zvýšil na 29 vrátane Arizony, ktorá svoju ústavu zmenila a doplnila v roku 2008 potom, čo odmietla navrhovanú novelu v roku 2006. Právne ustanovenia chrániace tradičné ponímanie manželstva má tiež 42 štátov [1]. Iba Massachusetts a Connecticut zlegalizovali manželstvo jedincov rovnakého pohlavia súdnym rozhodnutím, a nie zákonodarným postupom. A Kalifornia? Najvyšší súd v máji 2008 tiež zlegalizoval manželstvo jedincov rovnakého pohlavia po tom, čo zrušil dodatok k ústave týkajúci sa manželstva z roku 2000. Nový dodatok schválený v novembri 2008, ktorý je známy ako návrh č. 8, sa v súčasnosti nachádza na Najvyššom súde Kalifornie, ktorý si 5. marca 2009 v troch prípadoch vypočul dôvody o jeho údajnej protiústavnosti. Rozhodnutie súdu môžeme očakávať v priebehu nasledujúcich troch mesiacov [2].

Za návrh č. 8 hlasoval niečo cez 52 % voličov pri 80 % účasti spomedzi všetkých zapísaných voličov [3]. Podporovatelia manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia túto porážku dobre neniesli. Najmä mormónske chrámy, ale aj katolícke a evangelikálne kostoly sa stali cieľom demonštrácií, ktoré boli často sprevádzané násilím, vandalizmom a vyhrážaním [4]. Na niektoré miesta modlitby boli poslané zásielky s bielym práškom [5], a v niektorých blogoch sa dokonca volalo po ich spálení [6]. Jednotlivcom podporujúcim návrh č. 8 bolo vyhrážané smrťou a dochádzalo k útokom na nich [7]. Podniky, ktoré prispeli na kampaň v prospech návrhu č. 8 boli bojkotované [8] a jednotlivci, ktorí poskytli osobné dary, boli umiestňovaní na čierne listiny a v niektorých prípadoch donútení, aby podali zo svojho zamestnania výpoveď [9]. Situácia je natoľko vážna, že nestranný Becketov fond pre náboženskú slobodu, ktorý v prípade manželstva osôb rovnakého pohlavia nezaujal žiadne stanovisko a ktorý uskutočňuje aktivity s cirkvami a organizáciami z oboch strán barikády[10], si v New York Times z 5. decembra 2008 objednal celostranovú inzerciu, ktorou odsudzuje obťažovanie a protináboženskú neznášanlivosť voči zástancom návrhu č. 8 [11].

Medzinárodné média sa tejto dlhotrvajúcej kampani odplaty a násilností venovali veľmi málo, a mám podozrenie, že pre niektorých z vás, a dokonca pre väčšinu z vás je to prvý raz, že ste o niečom takom počuli. Táto kampaň sa vedie proti kresťanom a ostatným občanom, ktorí nevykonali nič, len sa zúčastnili na politickej kampani v demokracii, pričom sa snažili presvedčiť väčšinu voličov o správnosti svojho názoru. Iba hŕstka aktivistov za ľudské práva namietala voči tomuto nactiutŕhačstvu a nenávistnému štvaniu zameranému na zástancov návrhu č. 8. Médiá vo všeobecnosti prejavili obmedzený záujem o podobu organizovaného zastrašovania, ktoré dokonca prerástlo do takých rozmerov, že ľudia sa nemohli ďalej zamestnať iba z toho dôvodu, že nesúhlasia s manželstvami osôb rovnakého pohlavia. A ak by ste chceli počuť príbehy osôb, ktoré sa stali obeťou útokov a osočovania preto, lebo sú presvedčení, že manželstvo znamená iba zväzok muža a ženy, tak by ste sa poriadne dlho nahľadali. Ani netreba uviesť, že ak by sa zástancovia manželstva osôb rovnakého pohlavia stali cieľom násilníctva a ocitli by sa na čiernej listine, tak určite by sme sa nestretli so žiadnym čudným nezáujmom.

Predtým než sa budem venovať druhému príbehu o netolerancii, rad by som vysvetlil niekoľko postulátov.

Schvaľujem právne predpisy, ktoré zakazujú podnecovanie násilia, a uznávam, že mierne obmedzená legislatíva proti šíreniu nenávisti je primeraná. Avšak táto druhá kategória právnych predpisov by sa mala využívať s mierou, aby nedusila zdravú a oprávnenú kritiku, lebo opačne by mohla zvyšovať napätie a podráždenosť pod povrchom, čím by nepriamo podnecovala to, čomu sa usiluje zabrániť. Nikto sa (doteraz) nepokúsil využiť legislatívu proti šíreniu nenávisti voči Richardovi Dawkinsovi alebo Christopherovi Hitchensovi!

Pádom Osmanskej ríše v roku 1918 sa väčší počet moslimov ocitol mimo moslimských majoritných spoločenstiev, čo je prax, ktorá tradične nebola podporovaná. Západné krajiny s moslimskými menšinami musia v novej situácii dodržiavať všetky ich demokratické slobody, podporovať ich participáciu ako aj dialóg medzi spoločenstvami a náboženstvami. Pravidelne som sa týchto dialógov zúčastňoval v Austrálii ako aj na medzinárodnej úrovni v juhovýchodnej Ázii.

Som však presvedčený, že je v zásade chybou a opatrníctvom snažiť sa brániť kritike hociktorej veľkej náboženskej tradície, či už z pohľadu náboženstva, sociológie alebo filozofie. V demokracii možno kritiku vyslovovať a možno na ňu odpovedať. V súčasnosti na Západe by nikomu neprišlo na um, aby zakazoval kritiku kresťanstva. Minulý predseda vlády Austrálie tvrdil, že ak by katolíci mali vyvolávať nepokoje vždy, keď sa stanú predmetom kritiky, tak by tu boli nepokoje na dennom poriadku! [12]

Môj druhý príbeh o netolerancii je v skutočnosti zbierkou príbehov, ktoré sledujú rovnaký motív rozprávania. V Kanade vo viacerých prípadoch vzniesli súdy zaoberajúce sa ľudskými právami obvinenia voči vydavateľovi Ezrovi Levantovi (za opätovné uverejnenie karikatúr Mohameda, ktoré boli prvý raz uverejnené v dánskych novinách Jyllands-Posten v roku 2005), a voči týždenníku Macleans (za uverejnenie výňatkov z knihy Marka Steyna „America Alone“ z roku 2006 pod názvom „Future belongs to Islam“). V roku 2006 boli voči talianskej novinárke Oriane Fallaci vznesené obvinenia z osočovania islamu v jej knihe „The Force to Reason“ a v roku 2004 sa dvaja austrálski evangelikánski kňazi ocitli pred súdom za údajné porušenie právnych predpisov o „náboženskej tolerancii“ v štáte Viktória.

Ezra Levant bol obvinení voči svojej osobe zbavený a v prípade Macleans bol časopis očistený po určitom zdráhaní. [13]. Oriana Fallaci zomrela na rakovinu skôr, než sa jej prípad dostal pred súd a rozsudky voči uvedeným austrálskym kňazom boli po odvolaní sa zrušené. Bolo nariadené nové súdne konanie, avšak od toho sa upustilo potom, čo žalujúca strana – Islamská rada štátu Viktória svoju žalobu stiahla. Omylom by však bolo myslieť si, že všetky tieto žaloby nič nedosiahli. Ezra Levant musel zaplatiť za súdne poplatky 100 000 USD[14], a podľa jedného odhadu sa súdne trovy dvoch austrálskych kňazov, v prípade ktorých súdne a odvolacie konanie trvalo dva a pol roka, vyšplhali do výšky medzi 750 000 až 1 miliónom USD. Pritom som nepoužil príklady týkajúce poslanca holandského parlamentu Geerta Wildersa, ktorý sa musel pre súdom zodpovedať z podnecovania nenávisti a diskriminácie voči moslimom vo svojom krátkometrážnom filme Fitna. Keďže som film nevidel, neviem posúdiť, či podnecuje k nenávisti, hoci som si všimol, že Wilders nebol obvinený z podnecovania násilia.

Náklady na obhajobu voči neodôvodneným obvineniam z nenávistného štvania, čas im venovaný, ako aj úzkosť vyplývajúca zo skutočnosti, že sa človek zaplietol do súdneho procesu na základe kafkovských dôvodov, to všetko vplýva na atmosféru otvorenosti, dusí to zdravú diskusiu a spôsobuje, že pod povrchom kvasí netolerancia. Odkedy Ajatolláh Chomejní uvalil na Salmana Rushdieho rozsudok smrti ubehlo dvadsať rokov a veľa ľudí na Západe si postupne zvyklo na uplatňovanie autocenzúry pri témach týkajúcich sa islamu, podobne ako si bývalí moslimovia kritizujúci islam a extrémizmus, ako napríklad Ayaan Hirsi Ali, vyžadujú neustálu policajnú ochranu.

O čom tieto dva príbehy o netolerancii vypovedajú? Mali by sme si všimnúť čudný spôsob, ako sa niektoré najtolerantnejšie skupiny a spoločenstvá, napríklad kalifornskí liberáli v prípade návrhu č. 8, ľahko stávajú represívnymi, napriek všetkým tým vzletným rečiam o rôznorodosti a tolerancii. Nachádzame tu jednostrannosť v chápaní diskriminácie a očierňovania. Odpor voči manželstvám osôb rovnakého pohlavia je určitým druhom homofóbie, a preto zlý, zatiaľ čo kresťanskofobické umiestňovanie na čierne listiny a zastrašovanie sa prejde mlčaním. Možno vás stíhať za štvavé reči, ak diskutujete o násilí v islame, ale moslimskí demonštranti s transparentmi nesúcimi heslá ako „Hamas, Hamas, židia do plynu“ sa takmer nemusia obávať zo stíhania pre nenávistné štvanie. [15]

Základnou samozrejmosťou je, že všetky náboženstvá nie sú rovnaké. Pre nás to môže byť samozrejmá skutočnosť, avšak myšlienka, že všetky náboženstvá sa v podstate týkajú rovnakých vecí a z morálneho hľadiska sú viac-menej rovnocenné, pokiaľ ide o dobro a zlo, ktoré v ľudských dejinách spôsobili, je všadeprítomná. Podstatné rozdiely existujú medzi náboženstvami aj v rámci náboženstiev, ako aj v tom, aký je ich prínos pre kultúru a spoločnosť. V demokratickej spoločnosti musia mať veriaci a neveriaci slobodu viesť o týchto rozdieloch rozhovory, kritizovať názory toho druhého (čo katolíci nazývali apologétstvom), evanjelizovať (alebo propagovať), pričom sa vždy rešpektuje sloboda jednotlivca. Reciprocita je v tejto súvislosti nevyhnutná – nejedná sa tu o jednosmernú ulicu.

Zdá sa, že niektorí zástancovia sekularizmu obľubujú jednosmerné ulice. Ich netolerancia voči kresťanstvu sa snaží prejsť z verejných námestí do takých oblastí, ako je poskytovanie vzdelania, zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb širokej spoločnosti. Dospelo to k tomu, že pod toleranciou rôzne skupiny rozumejú rôzne veci.

Antidiskriminačné právne predpisy sú jedným z uprednostňovaných prostriedkov riešenia pociťovanej netolerancie. Ako o tom svedčia skúsenosti z anglofónnych štátov, myšlienka antidiskriminácie má značnú moc formovať verejnú mienku. Veľmi účinným spôsobom sa použili pri novom vymedzení manželstva a pri akceptovaní rôznych druhov zväzkov ako základov pre rôzne nové podoby rodiny. Antidiskriminačná legislatíva spolu s novými reprodukčnými technikami umožnili, aby deti mali troch, štyroch alebo piatich rodičov, čím sa zdegradovala myšlienka vychovávania dieťaťa jeho prirodzenou matkou a otcom na úroveň čírej preferencie dospelej väčšiny. Práva detí, aby boli plodené z lásky a aby ich biologickí rodičia poznali a vychovávali sa neveľmi zohľadňujú, keď sa legislatívna agenda zameriava na uspokojovanie potrieb a ambícií dospelých osôb.

Donedávna antidiskriminačné zákony vždy obsahovali výnimky pre cirkvi a ostatné náboženské skupiny, aby mohli slobodne praktizovať svoju vieru a dávať ju najavo. Tieto výnimky sa v súčasnosti odmietajú alebo sa v nových antidiskriminačných opatreniach čo najužšie vymedzujú a existujúce výnimky sú súdmi podomieľané alebo „presne vykladané“.

Výnimky udelené cirkvám a ich zastúpeniam ako aj rozsah ochrany, ktorý poskytujú, sa v Spojených štátoch medzi jednotlivými štátmi rôznia. Úsilie o odstránenie týchto výnimiek sa spočiatku zameriavalo na antikoncepciu. Aspoň osemnásť štátov uzákonilo príkazné zákony týkajúce sa antikoncepcie, ktoré nesú také názvy ako napríklad Zákon o rovnakej dostupnosti žien k antikoncepcii alebo Zákon o zdraví a blahu žien, ktoré od zamestnávateľov požadujú, aby do svojich programoch zdravotného poistenia zahrnuli pokrytie nákladov na antikoncepciu na tom základe, že nesplnenie tejto požiadavky predstavuje diskrimináciu na základe pohlavia. Zdravotné poistenie katolíckych subjektov zvyčajne takéto náklady nehradilo.

Štát New York takýto zákon prijal v roku 2002 a podobne ako v prípade uzákonenej legislatívy v Kalifornii z roku 1999 udeľuje výnimku z definície náboženského zamestnávateľa to takej miery, že cirkevné dobročinné organizácie, školy a nemocnice sa do nej nezmestia. Odvolania podané na najvyššie súdy týchto dvoch štátov – v roku 2006 v New Yorku a 2004 v Kalifornii – s cieľom rozšíriť toto vymedzenie boli zamietnuté a Najvyšší súd USA odmietol rozhodnutie Najvyššieho súdu Kalifornie preskúmať. Zatiaľ čo väčšina štátov, ktoré prijali zákony o príkaznej antikoncepcii, poskytuje zamestnávateľom z radov náboženských organizácií rozsiahlejšie výnimky, iba jeden štát poskytuje jednotlivcovi ochranu, ktorý proti nim uplatňuje výhradu na základe svedomia.

V Spojených štátoch sa výnimky pre cirkevné nemocnice a lekárske služby vo zvýšenej miere stretávajú s odmietaním a ich odporcovia ich označujú za „odmietnutie“ a „záporné výhrady“. Ak dôjde k udeleniu výnimky určitému subjektu, tak sa zdvihne kritika v tom zmysle, že úroveň poskytovaných služieb je takýmto subjektom druhotriedna v dôsledku toho, že pacientom neponúkajú kompletný balík možností. Došlo k stíhaniu jednotlivých zdravotníkov a k ich prepusteniu zo zamestnania za to, že sa riadili svojim presvedčením. V roku 2007 periodikum New England Journal of Medicine uverejnil štúdiu, v ktorej sa tvrdilo, že takmer 100 miliónov Američanov je v nebezpečenstve v tom zmysle, že môže dôjsť k zamedzeniu poskytnutia „zákonných lekárskych zákrokov“ zo strany lekárov, ktorí v dôsledku svojich náboženských alebo morálnych výhrad buď odmietnu pacientov informovať o možných spôsoboch liečby alebo ich odmietnu poslať k inému lekárovi, ktorý by im takéto zákroky poskytol. [16]

Ak prezident Obama dodrží svoj záväzok svojím podpisom uzákoniť tzv. Freedom of Choice Act (zákon o slobodnej voľbe), ktorý odstráni všetky obmedzenia týkajúce sa potratov v právnych predpisoch jednotlivých štátov, bude to mať za následok výrazné vyhrotenie kultúrnej vojny. Taktiež sa tým odstránia všetky ochranné prvky v právnych predpisoch vzťahujúce sa na lekárov, zdravotné sestry a nemocnice, ktoré majú voči potratom morálne výhrady. Stále dúfam, že prezident nespustí takúto obrovskú konfrontáciu s kresťanmi bojujúcimi za ochranu života.

V Austrálii v roku 2008 parlament štátu Viktória zákonom dekriminalizoval potraty a obsahoval ustanovenia, ktoré sa vysmievajú z výhrady vo svedomí tým, že od lekárov, ktorý s vykonaním potratu nesúhlasia, požadujú, aby pacientky, ktoré si potrat želajú, odporučil lekárom, ktorí im ho vykonajú. V prípadoch, že potrat sa považuje za nevyhnutný na záchranu života tehotnej ženy, lekári a zdravotné sestry sú zákon viazané, aby takýto zákrok vykonali bez ohľadu na to, či si uplatňujú výhradu vo svedomí. [17]

Diskusia okolo zákona o potratoch štátu Viktória mala význam tiež z viacerých iných dôvodov. Komentátori schvaľujúci potraty napadli výhradu vo svedomí v tom zmysle, že to pre lekárov a zdravotné sestry predstavuje nič iné, len spôsob, ako na svojim pacientom nanútiť svoju morálku [18]. Zo zákonnej listiny práv štátu Viktória, ktorej podstatou je ochrana slobody náboženského vyznania, svedomia a presvedčenia, sa v prípade potratov vďaka klauzule, ktorá zo svojej pôsobnosti výslovne vylučuje akýkoľvek právny predpis týkajúci sa potratov, stal zdrapom papiera [19]. V prípade otázok súvisiacich s výhradou vo svedomí ľudsko-právna mašinéria ani nemukla. Zdá sa, že Amnesty International sa úplne odmlčala. A hoci bola AI založená na dodržiavaní svedomia, v roku 2007 zaradila potrat medzi ľudské práva. Ako už vieme, potrat znehodnotí všetko, čoho sa len dotkne – zákony, lekársku vedu a celú koncepciu ľudských práv. Ďalšou tragédiou by bolo, ak by tak rýchlo porušila vernosť AI svojmu zakladateľskému presvedčeniu o slobode svedomia.

Ako už rad komentátorov zdôraznil, legalizácia manželstiev osôb rovnakého pohlavia má závažný potenciál oklieštiť náboženskú slobodu. Vo všeobecnosti výnimky chránia cirkvi a náboženských predstaviteľov, ktorí odmietnu dať takýmto manželstvám požehnanie. Avšak v krajinách, ako je Kanada, takáto ochrana nie je rozšírená na oddávajúcich pri civilných sobášoch, napriek tomu, že zrejmý význam výnimky vyplývajúcej zo zákona napovedá, že sa na nich ochrana vzťahuje. Antidiskriminačné zákony v prípade cirkví tiež vyvolávajú závažné otázky týkajúce sa slobody náboženského vyznania v oblasti manželského poradenstva, sexuálnej a manželskej výchovy na stredných školách, prenajímania farských, školských a cirkevných zariadení, úprav týkajúcich sa ubytovávania v núdzových príbytkoch, útulkoch, konferenčných strediskách a zariadeniach starostlivosti o starších spoluobčanov.

Akým spôsobom by mali kresťania na túto silnejúcu sekulárnu netoleranciu odpovedať? Očividne jestvuje naliehavá potreba prehĺbiť chápanie verejnosti, pokiaľ ide o význam a povahu náboženskej slobody. Disponovať slobodou hľadania odpovedí na otázky zmyslu a hodnôt a na verejnosti a v súkromí žiť v súlade s našimi odpoveďami je podstatnou časťou ľudského naplnenia a šťastia a vedie k ďalším významným slobodám, ako je právo na slobodné vyjadrenie názoru, sloboda myslenia a svedomia. Vláda a súdy by nemali s veriacimi zaobchádzať ako s tolerovanou a rozvratníckou menšinou, ktorých práva sa musia vždy podriadiť sekulárnej agende menšiny, najmä ak sú nábožensky zmýšľajúci ľudia v drvivej väčšine. Právom každého jednotlivca a skupiny vrátane náboženských skupín je mať možnosť prispievať spoločenstvu a k verejnému dobru. Uplatňovanie zákonov v demokratických spoločnostiach by malo uľahčovať rozširovanie týchto možností, a nie ich vo zvýšenej miere obmedzovať.

Moderný liberalizmus má silné totalitné tendencie. Vyplýva z neho, že inštitúcie a združenia existujú iba s povolením štátu a v rámci zákona a musia sa podriaďovať diktátu alebo normám štátu. Moderný liberalizmus je tradičnému liberalizmu skutočne vzdialený, keďže v chápaní tradičného liberalizmu má jednotlivec, rodina a združenie osôb prednosť pred štátom, ktorého existencia je obmedzená na plnenie funkcií, ktoré od neho jednotlivec, rodina a združenie osôb vyžadujú a ktoré prekračujú ich možnosti ich poskytovať sami. Tradičný liberalizmus chápal štát tak, že jeho úlohou je pomáhať (poskytovať podporu) združeniu jednotlivcov. Združenie jednotlivcov tu nie je nato, aby presadzovalo funkciu štátu. Všetko je zreteľne uvedené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, ktorá napríklad stanovuje, že rodičia „majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti“ (článok 26 ods. 3) a v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 sa uvádza, že štát musí dodržiavať slobodu rodičov „zabezpečovať náboženskú a morálnu výchovu ich detí v zhode s ich vlastným presvedčením“ (článok 13 ods. 3).

Je dôležité, aby sme nestratili celkový pohľad na vec. Dôležitou myšlienkou, ktorá hýbe modernou kultúrou, je význam autonómie človeka a najmä sexuálna sloboda. Avšak tento boj je v zásade zápasom o náboženskú otázku, ktorú možno položiť rôzne a ktorá sa točí okolo reality nadpozemského poriadku alebo jeho popierania. Tuto otázku možno položiť aj takto: „Stvoril nás Boh alebo sme stvorili Boha my?“. Obmedzený priestor, ktorý je sekularizmus pripravený náboženskému presvedčeniu poskytnúť, vychádza z predpokladu, že Boha sme stvorili my. Dokým bude prevládať zvrchovanosť človeka a dokým bude viera chápaná ako súkromnú terapeutickú činnosť, ktorú si možno svojvoľne vybrať, zmeniť alebo odhodiť, dovtedy to bude prípustné. Ak však budú ľudia trvať na tom, že viera je viac ako takéto chápanie a že zvrchovanosť nepatrí nám, dovtedy sa bude takémuto nazeraniu klásť odpor. Vo zvýšenej miere za pomoci zákona.

Používanie antidiskriminačnej legislatívy a ľudsko-právne nároky s cieľom rozširovať projekt autonómie nie je sám osebe novinkou, avšak odopieranie alebo obmedzovanie výnimiek pre cirkevné organizácie a ustanovenia o výhrade vo svedomí pre jednotlivcov je nebezpečný trend novšieho dátumu. Pôsobí tu viacero činiteľov, ale širším účinkom je vynútiť si konformitu. Zdá sa, že tak ako sa má viera a presvedčenie veriaceho jednotlivca stať súkromnou vecou a vylúčiť z verejného života, tak služby poskytované cirkevnými organizáciami spoločnosti sa majú sekularizovať. Služby, ktoré cirkev poskytuje, boli vždy zdrojom jej rastu a sily a cirkevné organizácie vyvíjajúce činnosť v oblasti dobročinnosti, rodiny, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a starostlivosti o staršiu populáciu vydávajú svedectvo o hodnotách, ktoré kresťanskí lídri predkladajú vo verejných diskusiách. Súčasťou logiky útokov na slobodu cirkvi slúžiť ostatným je podkopať svedectvo, ktoré sa prostredníctvom týchto služieb vydáva o silnom kresťanskom presvedčení. Cieľom je neutralizovať toto svedectvo o pravdivosti kresťanského zjavenia. Ak je sekulárny systém schopný takéto služby poskytovať, neexistuje potreba cirkev z oblasti ich poskytovania vyháňať.

Sexuálna revolúcia zo 60. a 70. rokov 20. storočia aj naďalej zostáva najväčším moderným príkladom kultúrnej zmeny. Umožnil je celý rad činiteľov vrátane vyvinutia spoľahlivej antikoncepcie a zvyšujúca sa hospodárska prosperita a úroveň života na Západe. Individualizmus vytlačil rodinu a spoločenstvo z popredia. Myšlienky podporujúce voľnú lásku a oslobodenú sexualitu, ktoré svet zaplavili v 60. rokoch 20. storočia, boli tiež dôležité pri generalizáciu zmätku a posunutím problému za hranice sexuality k fundamentálnejšiemu cieľu radikálnej ľudskej autonómie. Týchto myšlienok sa rýchlo chytila hudobná revolúcia (Beatles, Rolling Stones), ktorá mala na svoju generáciu doteraz nevídaný kultúrny vplyv, posilnením individualizmu a nenáboženského postoja.

Revolučný vývoj zo 60. rokov 20. storočia vychádzal z dvoch predpokladov. A to, že Radikálna kultúrna zmena si vyžaduje, aby značná časť obyvateľstva prijala nové ponímanie lásky a sexu a že ich prežitím v tomto novom zmysle takýchto ľudí a kultúru zaviaže k dosiahnutiu ďalšej radikálnej zmeny. Keď kresťanstvo došlo do styku s rímskym svetom, tiež fungovalo na týchto predpokladoch, ale s radikálne odlišným účelom a výsledkami, ktoré zmenili svet. [20] Definícia človeka v súčasnosti závisí od toho, aké chápanie lásky a sexuality v kultúre prevláda. Je to jedným z dôvodov, prečo sa zdá, že sú konflikty o význame a účele sexuality iba jeden alebo dva kroky od verejných argumentov týkajúcich tak odlišných otázok, ako sú náboženská sloboda a biotechnológie. Ak Brusel vyhrá bitku o sekulárnu konformitu, k riešeniu tejto otázky sa v Európe a Spojených štátoch amerických dospeje rozdielnym spôsobom.

Otázka autonómie, slobody a zvrchovanosti sa bude sama vyvíjať, okrem iného aj v zápase medzi náboženskou a sexuálnou slobodou. Centrom moderného projektu ľudskej autonómie je dosiahnutie absolútnej sexuálnej slobody. Teraz už prekračuje hranice práva výberu sexuálnych praktík alebo foriem vzťahov a rozširuje sa na právo výberu metódy alebo spôsobu rozmnožovania, utvárania rodiny a využívanie ľudského rozmnožovania v lekárskom výskume. Posolstvo z ranného obdobia sexuálnej revolúcie, ktoré bolo vždy sotva zakrývané za heslá typu „žiť a nechať žiť“ a vytvárania priestoru pre „iné podoby milovania“, je také, že iba niektoré hranice ľudskej sexuálnej autonómie sa budú tolerovať. Vytvára sa tým tlak voči náboženstvu vo verejnom živote.

Hranice tu však budú. Vyskytuje sa už veľké množstvo náznakov, že ľavica autonómiu človeka zmenšuje, keďže sexuálna sloboda sa stáva hnacím kolesom spotreby a organizačným princípom hospodárskeho života, ktoré sú sprevádzané opätovným výskytom otroctva v Európe a Ázii, vzrastajúcim využívaním pornografie a prostitúcie, komercializáciou náhradného materstva, darcovstvom vaječníkov, produkciou a ničením ľudských embryí a ľudských kmeňových buniek. Pokiaľ ide o jednotlivca sú možnosti dosiahnutia šťastia výrazne obmedzované nedostatkom lásky, prítomnosťou strachu a zúfalstva natoľko, že snaha autonómneho ja presadiť sa voči ostatným vychádza navnivoč. Hranice sú súčasťou bytia človeka, ktorým nemožno uniknúť. Jedinou otázkou zostáva, či sa stanú hranicami otroctva alebo hranicami slobody a či bude prevládať sebaláska alebo lásku k druhým.

Nájdenie riešenia týchto otázok si vyžaduje, aby sme rozšírili hranice toho, čo je považované za možné, najmä zameraním sa na dojmy a myšlienky, ktoré sekulárny svetonáhľad neuznáva alebo nelegimitizuje. Jednoducho povedané, kresťania by mali znovu nájsť svoju schopnosť ukázať, že existujú lepšie spôsoby života a budovania zdravej spoločnosti, spôsoby, ktoré rešpektujú slobodu, dávajú moc do rúk jednotlivcov a menia spoločenstvá. Musia tiež znova nájsť svoju sebadôveru a odvahu. Je potrebné, aby sa sekulárna a náboženská netolerancia súčasnosti pravidelne a na verejnosti konfrontovala. Je potrebné, aby veriaci nazvali podvodom to, čo je – dokonca vo väčšine Európy – malá menšina s neprimeraným zastúpením v médiách. Je to jednou z hlavných úloh kresťanov v 21. storočí.


[1] Pew Forum on Religion and Public Life, „States with Voter-Approved Constitutional Bans on Same-Sex Marriage, 1998-2008“. 13. november 2008 (http://pewforum.org/docs/?DocID=370).
[2] Judicial Council of California „Supreme Court to Hear Oral Arguments on Prop. 8 Cases on March 5, 2009“. News Release, 3. február 2009.
[3] California Secretary of State Debra Bowen, „Statement of Vote, November 4 General Election“ (http://www.sos.ca.gov/elections/sov/2008_general/sov_complete.pdf).
[4] Michelle Malkin, The Insane Rage of the Same-Sex Marriage Mob, In RealClearPolitics, 19. november 2008 (http://www.realclearpolitics.com/articles/2008/11/the_insane_rage _of_the_samesex.html).
[5] Heather Sells, „Gay Marriage Battle Still Rages in Calif.“, CBN news, 22. december 2008 (http://www.cbn.com/CBNnews/503597.aspx).
[6] Malkin, The Insane Rage of the Same-Sex Marriage Mob.
[7] Tamže; Sells, Gay Marriage Battle Still Rages in Calif.
[8] Alison Stateman, What Happens if You're on Gay Rights' 'Enemies List'?, in Time, 15. november 2008 (http://www.time.com/time/nation/article/0,8599,1859323,00.html? cnn=yes).
[9] Steve Lopez, A Life Thrown into Turmoil by $100 Donation for Prop. 8, in Los Angeles Times, 14. december 2008 (http://www.latimes.com/news/local/la-me-lopez14-2008dec 14,1,6229461,full.column); Stateman, What Happens if You're on Gay Rights' 'Enemies List'?.
[10] Becket Fund for Religious Liberty, „Brief Explores Looming Conflicts between Same-Sex Marriage, Religious Liberty“. News Release 2. august 2007 (http://www.becketfund.org/index.php/article/693.html).
[11] Dostupné na NoMobVeto.org (http://www.nomobveto.org/nytad.php).
[12] Tracy Ong, Natalie O'Brien, Pope Row in Past, PM tells Muslims, In The Australian, 20. september 2006 (http://www.theaustralian.news.com.au/story/0,20867,20443538-2702,00.html).
[13] Joseph Brean, Maclean wins Third Round of Hate Fight, In National Post, 11. október 2008 (http://www.nationalpost.com/news/story.html?id=874166).
[14] http://ezralevant.com
[15] Nina Shea, Insulting Islam's One Way Street in the Wrong Direction, In Hudson New York, 26. január 2009 (http://www.hudsonny.org/2009/01/insulting-islam-one-way-street-in-the-wrong-direction.php).
[16] Farr A. Curlin, Ryan E. Lawrence, Marshall H. Chin, John D. Lantos, Religion, Conscience, and Controversial Clinical Practices, In New England Journal of Medicine, 356:6 (8. február 2007), s. 593-600.
[17] Abortion Law Reform Act 2008 (Viktória), s. 8 (dostupné na http://www.legislation.vic.gov.au).
[18] Pozri napr. Leslie Cannold, Conscience Vote Meaningless Unless it is a Two-Way Street, In The Age, 10. september 2008 (http://www.theage.com.au/opinion/con science-vote-meaningless-unless-it-is-a-twoway-street-20080909-4cy3.html?page=-1).
[19] Charter of Human Rights and Responsibilities Act 2006 (Viktória), s. 48.
[20] Rodney Stark, The Rise of Christianity. Princeton NJ : Princeton University Press, 1996.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.