O konci EÚ

Číslo 3/2010 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 11269
 

Európsku úniu čaká nevyhnutný koniec. Bez ohľadu na to, či to bude do dvadsiatich rokov alebo neskôr, rozpad útvaru, ktorý dnes nazývame EÚ, príde. A to nevyhnutne. Súčasne s tým platí, že Slovensko a slovenský národ Európsku úniu prežije. Preto by sme sa podľa toho mali k Únii správať. Tak ako pri smrti v živote, aj pri smrti nadnárodnej organizácie platí, že ten kto myslí na koniec, lepšie zvažuje životné voľby predtým, než koniec nastane.

Prečo sa EÚ rozpadne? Lakonicky povedané, pretože žiadna ríša, nota bene žiadna európska ríša, netrvá na veky. Európsky kontinent má v sebe historicky zakódovanú nielen jednotu, v podobe dominantného náboženstva či v kultúrnych prejavoch, ako je architektúra, ale aj rôznosť, najmä v podobe národov a štátov. Rôznosť je natoľko silná, že ju nedokázali spútať a podmaniť ani ríše, ktoré rôznosť vo väčšej či menšej miere tolerovali, nieto ríše či federácie, ktoré ju potláčali. Navyše, rôznosť má v moderných dejinách Európy navrch pred kultúrnou jednotou. Doba, keď mala Európa spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku skončila s križiackymi výpravami. Nikdy viac sa neopakovalo, aby európske metropoly boli schopné jednotne pomenovať nepriateľa, zjednotiť svoje armády a vyjsť s ním bojovať. Nič na tom nezmenilo ani NATO, dokonca ani pád železnej opony. Osvietenstvo, ktoré tiež predstavovali istý jednotiaci prvok v európskych dejinách rôznorodosť iba potvrdilo. Rôzne štáty predstavujú rôzne záujmy a tie najneskôr od dôb kardinála Richelieu hrajú dôležitejšiu rolu, ako spoločne zdieľané hodnoty, ako napríklad náboženstvo či spoločná minulosť.

Európa je okrem rôznosti aj nositeľku pokroku. Od čias antiky po dnešok platí, že to boli najmä európske myšlienky, vynálezy a predstavy, ktoré formovali svet. Niekedy priamo, inokedy sprostredkovane.

Idea rôznosti a idea pokroku boli občas v mieri, inokedy v konflikte. Obdobia súladu sú však vzácne. Pokrok totiž so sebou nesie najmä nové usporiadanie spoločenských vzťahov, nové formy štátneho usporiadania, potrebu nových inštitúcií a definície toho, čo je právo a bezprávie, čo si možno nárokovať a čo treba trestať. Práve zákonodarstvo a inštitucionálne usporiadanie spoločnosti je úzko prepojené so stabilitou ríš. Každá ríša potrebuje na svoje prežitie nielen stabilitu domáceho usporiadania, ale tiež vhodné medzinárodné prostredie (slabších protivníkov) a istotu o vlastnej nadradenosti.

Napriek tomu, že to všetko spĺňali mnohé ríše, všetky sa napokon rozpadli. Pritom platí, že budovanie ríše trvalo dlhšie, ako jej rozpad. Dobre to ilustruje napríklad Britská ríša. Ešte v roku 1865 napísal jeden viktoriánsky pozorovateľ o jej stave nasledovné vety:

O sto rokov neskôr nebola Británia v porovnaní s tým takmer ničím. Z vojenského hegemóna sa stala regionálna veľmoc odkázaná na spojeneckú zmluvu. Z veľmoci, ktorá kontrolovala svetové moria a svetový obchod sa stala upadajúca monarchia neschopná diktovať svoju vôľu ani len susedom. V porovnaní so slávnymi víťazstvami ju za niečo viac ako 100 rokov čakala na staré pomery smiešna vojna o Falklandy. To, o čo sa Britská koruna dlhý čas opierala ako o svoju silu, sa otočilo proti nej a stalo jej slabinou. Rozširovanie koloniálneho panstva prestalo byť zdrojom príjmov, ale príčinou rastúcich výdavkov. Sila námorníctva a moc londýnskeho finančného sveta sa stali skratkou k tomu, aby sa britská ekonomika stala závislá na svetovom obchode a namiesto svojho rozvoja investovala do rozvoja iných krajín, kde bol zisk väčší. Liberalizmus a podpora medzinárodného obchodu neviedli k svetovému mieru, ako o tom liberáli radi snívajú, ale k ďalšej vojne. Tak ako napokon vždy.

Najväčšou ríšou v dejinách Západu bola Rímska ríša. Rimania založili ríšu, ktorá mala jedno z najdlhších trvaní v dejinách, bola nielen teritoriálne rozsiahla, ale aj vnútorne komplikovane štrukturovaná. Pád žiadnej ríše preto neprekonal pád Ríma. Rím pritom tiež padol na tom, čo ho dlhé storočia robilo silným. Teritoriálna expanzia a stret s Perziou sa stali príliš nákladnými na to, aby boli udržateľné. Vojenská expanzia tak prestala donášať ríši zisk a otočila sa na náklady, ktoré museli znášať práve Rimania. Podobne, tak ako bol základom „rímskej povýšenosti“ koncept rímskeho občianstva, naviazaný na pôvod a príslušnosť k armáde, tak sa úpadok občianskej zodpovednosti stal prostriedkom rozvratu a konca ríše. Občianstvo prestalo byť podmienkou prístupu k najvyšším funkciám v armáde a armády s nerímskymi veliteľmi prestali sledovať záujmy Ríma. To všetko prinieslo ekonomický úpadok a koniec. Polybios, ktorý predpovedal pár ríše použil na tento proces biologickú analógiu, „každý organizmus, každý štát aj aktivita prechádza prirodzeným cyklom rastu, zrelosti a napokon rozkladu“. Edward Gibbon tak nenávidel kresťanstvo, že za pádom Ríma videl aj jeho rastúcu moc a postavenie. Kresťania (a židia) neboli podľa neho schopní tolerovať rímsky kult, oslabovali rímsku bojaschopnosť a zaviedli diskrimináciu v prístupe k funkciám. Rím, ktorý stratil vojenskú disciplínu, vojnového ducha a schopnosť pomenovávať svojich nepriateľov musel padnúť, napokon aj pre svoju veľkosť. Podľa Machiavelliho moc Ríma rástla vďaka jeho cnostiam. Rozklad týchto cností preto znamenal pád Rímskej ríše. Kríza morálky sa podpísali na stave armády a občianstva, až priniesli ekonomický rozvrat. Ríša prestala svojim občanom poskytovať výhody, na ktoré boli zvyknutí, a tak sa namiesto pripravenosti podmaniť si barbarov udomácnila ochota s barbarmi sa dohodnúť, ustúpiť im, povedané dnešným jazykom, „kolaborovať“ s nimi.

Na úpadok morálky upozornil rad ďalších autorov, od ranokresťanských po osvietenských. Hegel vo Filozofii dejín tento rozpor vyjadril nesúladom súkromných cieľov občanov so záujmami štátu. Pád Rímu vo všeobecnosti je tak považovaný za dôsledok mravného úpadku, zhýralosti a rozkladu. Láska k vlasti, ktorá bola predtým stavebným kameňom ríše, sa vyprázdnila a bez hrdosti na Rím sa rozpadla aj ochota zaň položiť život. Myšlienka Rímu potom pokračovala v dvoch podobách, jednou bola Byzantská ríša, druhou Katolícka cirkev. Obidve sa stali dvoma rôznymi podobami duchovnými dedičmi večného Rímu. Ako však ukázal pád Ríma, s koncom mocenského usporiadania nemusí nastať koniec odkazu. Rím neskôr inšpiroval na Západe Karola Veľkého a Germánov, na Východe po páde Konštantínopola zase Moskvu.

Netreba však hovoriť iba o vzdialenom a často mýtizovanom páde Ríma. Rozpadli sa aj ďalšie ríše, od Veľkej Moravy, cez Uhorsko, po Habsburskú ríšu. Nuž a napokon, pamätáme si aj pád Československého štátu, ktorý síce za ríšu označiť nemožno, napriek tomu dnes vieme, že svoj zánik mal tento multietnický štát zakódovaný v svojej DNA. Tak ako sa Habsburská ríša dokázala prispôsobiť náboženskej rôznosti, nedokázala sa prispôsobiť novej rovnováhe moci. Hoci to bolo práve nemecké prostredie, odkiaľ sa Slovania naučili nacionalizmus, Viedeň nedokázala moderovať rôzne národy, a ríša padla potom, ako rakúsky cisár prijal nemeckú hru a namiesto záujmov svojej ríše, začal na Balkáne vystupovať ako agent tých nemeckých.

Československo je iný prípad. Spoločný štát, ktorý vznikol ako geopolitická potreba, ako prejav odkázanosti dvoch malých národov v strednej Európe, ktoré si navzájom rozumeli, nevydržal neskôr ani jednu medzinárodnú skúšku, ani jedno medzinárodné napätie a rozpadol sa v predvečer druhej svetovej vojny, aj po páde komunizmu. Spoločný štát nedokázal vydržať ani tlak zvonku, ani zvnútra. Jeho slabosťou sa od prvých dní ukázalo aj to, čo Čechov a Slovákov viedlo k sebe: podobná reč. Česi dokázali svojou politikou integrovať iba časť Slovákov a hoci išlo najmä o elity, nestačilo to na udržanie štátu.

Vráťme s avšak k Európskej únii. Na čom je postavená táto novodobá ríša, prečo ju vlastne za ríšu možno považovať a čo predznamenáva jej koniec?

Patrí sa začať so slovom ríša, vysvetliť jeho oprávnené používanie. Ríša je slovo, ktoré sa nespája s demokratickým obsahom, skôr sa používa v spojitosti s feudálnymi či totalitnými štátnymi zoskupeniami. Ríše spravidla vznikali a rozširovali sa násilnými výbojmi a podmaňovaním si dobytých území. Nič z toho sa v prípade Európskej únie neopakuje. EÚ sa rozširuje zásadne po vyslovení súhlasu „nových členov“ a konsenze už existujúcich. Štáty EÚ riadia demokraticky volení politici, časť inštitúcii EÚ sa buď obsadzuje priamo voľbami, prípadne sa odvodzuje od demokratického mandátu na národnej úrovni. Hovoriť o súčasnej integrovanej Európe ako o ríši je preto azda rovnako nepresné, ako nazývať staroveký Rím štátom. Napriek tomu však možno označenie „ríša“ považovať za oprávnené. EÚ integruje rôzne kultúry, rôzne národy a štáty hovoriace rôznymi jazykmi, rôzne politické systémy s rôznymi tradíciami. Úlohou mocenského centra je pritom nielen hľadať spoločný menovateľ a zlaďovať rôzne záujmy „členských štátov“, ale celkom logicky aj presadzovať záujmy centrálnej vlády v jednotlivých krajinách. Centrum tak do veľkej miery žije vlastným životom, predstavuje ho samostatná trieda politikov, byrokracie či sudcov. Na vyjadrenie tejto rôznosti na strane jednej a zjednocujúceho potenciálu na strane druhej preto nie je vhodnejšie slovo, ako označenie ríša. A to napriek všetkým rozdielom, ktoré EÚ (ako napokon aj iné) ríše voči svojim predchodcom predstavuje. Slovo ríša tak nenesie nijaký pejoratívny obsah, nijako neodkazuje na Hitlerovu Tretiu ríšu, ani feudálny charakter stredovekých ríš. Napokon, nepriamym argumentom, prečo možno EÚ označiť slovom ríša môže byť aj podobný diskurz venovaný Spojeným štátom, kde sa okrem termínu Pax Americana hovorí v súvislosti s koncom americkej hegemónie vo svete aj o konci ríše (za všetkých spomeňme Erica Hobsbawma a jeho knižnú esej On Empire z roku 2008).

Prejdime teraz k jednotlivým nosným stĺpom, na ktorých je európska integrácia postavená.

Porážka ideológie. Základom súčasnej podoby európskej integrácie sa stala porážka ideológie nacizmu. Ideológia bola pri zakladaní európskych organizácii po druhej svetovej vojne unisono vnímaná negatívne, ako synonymum neslobodného usporiadania. Pre spresnenie treba povedať, že sa to týkalo iba jednej ideológie. Jednej preto, lebo disidenti z východnej Európy, ktorí chceli po roku 1989 presadiť, aby sa zjednotená Európa rovnako vymedzila aj voči komunizmu, svoj cieľ nedosiahli. Zásadná neprijateľnosť ideológie nacizmu či bývalých príslušníkov nacistických politických alebo vojenských organizácii sa nikdy nepreniesla aj na ideológiu komunizmu, alebo príslušníkov komunistickej strany. Hoci európske štáty bojkotovali Rakúsko s Kurtom Waldheimom na čele štátu v rokoch 1986-1992, nikdy podobný prístup neopätovali nielen voči bývalým komunistom, ale dokonca ani komunistom (či trockistom) samotným. Preto mohli byť od jeho založenia členmi Európskeho parlamentu komunisti, preto ľudia ako Maurice Duverger, ktorí kandidovali za komunistické strany, nikdy žiadnym sankciám nečelili, rovnako ako bývalí komunisti ako Alexander Dubček, Aleksander Kwasniewski či Štefan Füle, ktorý je komisárom Barrosovej komisie. Európa preto stojí na porážke jednej, ale maximálne odlíšení a nevynucovanom vymedzení sa od druhej totalitnej ideológie.

Ekonomická výhodnosť. Druhým základným stavebným kameňom sa stala vzájomne ekonomicky obohacujúca spolupráca. Obchod sa stal tak silným prvkom integrácie, že okrme ekonomického prospechu prinášal aj politické vyrovnania. Napríklad v pozadí nemecko-francúzskeho obchodu o uhlí o oceli sa stala snaha po spoločnom užívaní si reputácie víťazov vojny (Francúzsko) s ekonomickým potenciálom porazených (Nemecko). Táto vzájomná závislosť, ktorej sa v európskom salóne vznešenejším slovom hovorí solidarita, sa najskôr obmedzovala na niekoľko málo základných produktov a tovarov, neskôr sa však ich zoznam začal natoľko rozširovať, že dnes je fakticky neohraničený. Týka sa vzdelania, prístupu na pracovné trhy či dokonca práv a nárokov na sociálne dávky a spoločenské privilégiá. Ekonomická integrácia zabezpečená spoločným trhom tak od samého počiatku pomohla zjednocujúcemu sa kontinentu získať nálepku atraktívneho spojenia a dvojitého víťazstva. Tak ako Francúzi získali integráciou prístup k nemeckým zdrojom, Nemci stratené meno a diplomatické uznanie v rokoch 50-tych, tak neskôr Nemci po páde komunizmu získali nové trhy pre odbyt aj expanziu a Slovania pracovné príležitosti v rokoch 90-tych. Ekonomická integrácia EÚ si vlastnou dynamikou vynucovala rozširovanie spoločného trhu, voľný pohyb osôb, kapitálu a tovarov, ale aj vznik spoločnej meny euro či jednotných ciel alebo víz. Nuž a bola to práve ekonomická výhodnosť, ktorá viedla doteraz Berlín a jeho spojencov k rozširovaniu Únie a nových členov k podávaniu žiadostí o členstvo, dokonca až za kultúrne a geografické hranice Európy.

Neustále rozširovanie je preto tretím stavebným znakom EÚ. Okrem ekonomickej výhodnosti a politickej stability, ktorú rozširovanie Únie prináša, to umožňuje aj imidž Bruselu. Myšlienka európskej integrácie sa stala natoľko atraktívnou, že si získala obľubu aj za hranicami Európskeho hospodárskeho spoločenstva a pomerne rýchlo sa potvrdením jej správnosti stala politika rozširovania. Zjednocujúca Európa sa postupne rozšírila o stredomorské krajiny, Britániu a škandinávske štáty, a napokon – po páde komunizmu - o časť východnej Európy. Rozširovanie sa riadilo výlučne základnými politickými požiadavkami (demokracia, právny štát) a ekonomickými cieľmi, vďaka čomu do Únie vstúpili Rumunsko a Bulharsko, predtým napríklad Grécko. Všetko štáty, ktoré by staršie európske elity neboli prijali. A najmä, prihlášku mohla podať aj krajina ako Turecko, hoci išlo o neeurópsky štát, s neeurópskou kultúrou, neeurópskym náboženstvom a živými záujmami voči krajinám ako Irán či Irak.

Integrácia navyše prebiehala dvoma smermi: smerom navonok a smerom dovnútra, rozširoval sa počet členov aj hĺbka integrácie súčasne. Každá z týchto krajín, od Grécka po Švédsko, od Slovenska po Portugalsko priniesla do spoločného klubu svoj vklad. Únia sa vždy tešila podpore domáceho obyvateľstva, bola považovaná za ekonomicky výhodný projekt, ktorým každý štát ďalej zbohatne. A to bez toho, aby prichádzal o svoju národnú identitu, kultúru či politickú osobitosť. Európa, ako každý podobný zväzok štátov, rozdeľovala domáce elity. Viedla k podpore časti elít a súčasnému potlačeniu iných. Tak ako sa v Československu viac darilo liberálne (ľavicovo, prípadne komunisticky, v závislosti od režimu) orientovaným „federálnym“ Slovákom, tak sa v Bruseli darí „pro-európskym Slovákom“. Zhodou okolností skôr liberálne či ľavicovo orientovaným. Na podmienky Bruselu sa flexibilnejšie prispôsobili bývalí komunisti, ako bývalí disidenti, ľahšie ľudia bez náboženskej viery, ako tí, ktorí zdieľajú vieru otcov zakladateľov európskej integrácie a nehanbia sa to priznať. Bez ohľadu na tento unifikačný efekt však platí, že rôznosť záujmov jednotlivých členov zostáva zachovaná.

Spoločné právo. Európsku úniu okrem toho zjednocuje spoločné poňatie práva, a z toho vyplývajúce spoločné inštitúcie, zákonné nároky a občianstvo. Právo, ktoré malo najskôr iba podobu medzinárodných zmlúv sa premenilo na kódex, ktorý rieši každodenný život, od daní, cez kvalitu potravín, po vízovú politiku. Spoločné právo zabezpečuje farmárom nárok na štedré dotácie, občanom právo odvolávať sa na nadnárodných súdoch či získať ochranu v cudzine. Spoločné právo tiež vedie k vzniku písaných kódexov základných práv a slobôd, ich výkladu mimo územia štátu a súčasne vynútenia na jeho území. Spoločné právo dnes robí Európsku úniu úniou rovnako, ako obchod. Posilňuje centrálne orgány na úkor „lokálnych“, a presúva tvorbu práva mimo územie a orgány členského štátu. Ako poukázali viacerí autori, až štyri pätiny legislatívy sa dnes schvaľujú v Bruseli, pričom sú síce prítomní aj zástupcovia demokratických vlád, ich názory však musia zohľadňovať nielen domáce požiadavky, ale aj záujmy zostávajúcich členov, a konajú preto bez doterajšej miery suverenity.

Nuž a napokon, spoločné právo, ekonomická výhodnosť a ďalšie nosné prvky európskeho projektu vedú európsku elitu k presvedčeniu o vlastnej nadradenosti. EÚ sa považuje za formu integrácie, ktorá je vývojovo pokrokovejšia, ako štát, federácia štátov či organizácia suverénnych štátov.

Kombináciou týchto prvkov vzniká silne integrovaný a vzájomne odkázaný priestor, ktorý navyše posilňuje aj svoju reprezentáciu navonok. EÚ má svoju vlajku, svoju hymnu, svoju ministerku zahraničných vecí, a napokon aj svoju zahraničnú službu.

Dôležité je však uviesť aj to, čím EÚ nie je. Únia napriek všetkému nie je celkom, ktorý by mal spoločný pohľad na zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Členské štáty EÚ sa nezhodnú na rovnakej politike voči kultúrne v mnohom odlišnému Rusku, ani voči kultúrne a politicky blížším Spojeným štátom americkým, nehovoriac už o totalitných štátoch ako je Kuba. Únia nedokáže nájsť spoločnú reč, keď ide o vyhlásenie vojny, vznik nového štátu na európskom kontinente alebo liberalizácii obchodu na globálnej úrovni. Tento „zakódovaný defekt“ integrujúcej sa Európy sa zväčšuje každým ďalším rozšírením. Možno len predpokladať, že s Tureckom za rozhodovacím stolom by Brusel nedokázal povedať ani toľko, čo dnes. Príkladom môže byť Irán, Izrael alebo politika voči Iraku.

EÚ preto nie je jedným štátom. Vyvíja síce silné unifikačné snahy, rozširuje si právny rámec tak, aby mohla „flexibilne“ konať a centrálne vystupovať, vyvoláva to však stále silnú protireakciu na národnej úrovni. Zdá sa, že čím väčšie budú snahy o vytvorenie európskeho superštátu, tým väčší odpor a disharmóniu to medzi zúčastnenými štátmi bude vyvolávať. Dobrým príkladom je nielen Lisabonská zmluva, ale aj pomoc Grécku.

Oprávňuje nás to však hovoriť o konci Európskej únie? Domnievam sa, že áno. Dôvodov je napokon viacero. Brusel si proti sebe stavia silných protivníkov. Zatiaľ síce ešte nemajú potrebnú silu, ani nedokážu efektívne mobilizovať podporu verejnosti, ich postavenie sa však posilňuje. Ak sa pozrieme na to, čo zohralo rolu pri rozpade sovietskej ríše, Brusel sa dopúšťa podobných chýb.

V prvom rade, Brusel je v konflikte s nacionalizmom, demokraciou a náboženstvom. Hoci dve z týchto doktrín patrili pôvodne k zakladateľskému étosu integrujúcej sa Európy, dnes je všetko inak.

EÚ vytláča náboženskú vieru, potláča jej verejné prejavy a symboly a marginalizuje historický význam kresťanského náboženstva. Súčasne s tým potláča niektoré prejavy náboženskej slobody, prirodzených práv či práv organizovaných cirkví. Deje sa tak napriek tomu, že kresťanské náboženstvo zohralo pri zakladaní európskej integrácie nezastupiteľný význam. Dnes však platí, že tak ako boli kresťania na Slovensku obeťami komunizmu a snívali o európskom dome a jednote, dnes sú to najčastejšie kresťania, ktorí upozorňujú na obmedzovanie svojich práv a privilégií v EÚ.

Politiku EÚ však kritizujú aj zástancovia demokracie. Hoci Únia opakovane zdôvodňuje ďalšie zmluvy potrebou odstránenia demokratického deficitu a priblíženia EÚ občanom, deje sa presný opak. Nová lisabonská zmluva síce národným parlamentom a európskym občanom ponúka niektoré nové inštitúty, ich reálne využitie je však natoľko komplikované, že to demokratických kritikov EÚ viac irituje, ako uspokojuje. Problémom Bruselu navyše je, že čím viac moci získava, tým je správa vecí verejných občanom vzdialenejšia.

Nuž a napokon, nacionalizmus. Ten sa ocitol v dvojakom postavení. Nacionalizmus na národnej úrovni je základnou baštou euroskeptikov, Brusel však súčasne s tým iniciuje vznik vlastnej podoby nacionalizmu, euro-nacionalizmu, ktorý sa stáva doktrínou európskeho salónu. Ten je však, ako ukazuje aj česko-slovenská skúsenosť, odkázaný na existenciu európskeho národa – bez jeho existencie, nemá šancu rovnako ako čechoslovakizmus.

Žiadna ríša nedokáže ustáť konflikt s náboženstvom, demokraciou a nacionalizmom súčasne. Ani taká podoba ríše, ktorá by bola naďalej ekonomicky výhodná. Napokon, z hospodárskeho pohľadu bolo ekonomicky výhodné udržať aj Rakúsko-Uhorsko, aj Česko-Slovensko či sovietmi vybudovanú Radu vzájomnej hospodárskej pomoci. Ani k jednému nedošlo, pretože prevážil silnejšie sily. EÚ sa tiež môže pokúsiť ponúknuť vlastný náboženskú kult, vlastnú podobu demokracie alebo nacionalizmu. Ani to však neprežije. Náboženstvo, nacionalizmus, aj demokracia nie sú len sentimentálne či emocionálne väzby. Všetky tieto spoločenské štruktúry majú svoju históriu a tradície. Tak ako sa Tomášovi Garrigue Masarykovi nepodarilo presadiť československé náboženstvo, Vladimírovi Iličovi Leninovi komunistické náboženstvo, tak sa Bruselu nemôže podariť vybudovanie sekulárneho kultu, nech by bol akokoľvek osvietenský.

EÚ však čaká nevyhnutná kríza aj kvôli tomu, že sú v kríze základné nosné idey, na ktorých stojí. Únia síce porazila ideológiu nacizmu, namiesto rôznosti a tolerancie rôznych ideológii na národnej úrovni však postupne vytvorila vlastnú – použijúc označenie Václava Klausa - ideológiu europeizmu. Európsky projekt vďaka tomu viac nie je negáciou ideológii, ale jej nástrojom. A to ho ohrozuje bez ohľadu na to, že europeizmus a nacizmus nemožno obsahovo zrovnať. Europeizmus totiž vynucuje svoje postavenie a v duchu všetkých ideológii považuje kritiku svojho diela za „proti-európsku“, čím automaticky vylučuje Európanov s inými názormi.

Lepšie je na tom ekonomická výhodnosť. Európsky spoločný trh je stále najvýhodnejším nástrojom, ktorý udržiava EÚ v chode. Aj tu sa však objavujú prvé ruptúry. Najsilnejším nástrojom integrácie, ale súčasne aj dezintegrácie sa ukazuje byť mena euro. Stačila na to prvá kríza a prvá záchrana prvého štátu euro-zóny pred bankrotom. Európsku integráciu pritom ohrozuje rovnako prípadný krach štátu eurozóny, ako záchrana eurozóny za cenu vylúčenia štátu z euro-klubu. Ekonomicky má euro perspektívu len dovtedy, kým bude výhodné pre Nemecko. Nemecko však nemusí byť vždy schopné uvaliť svoju vôľu na ostatných členov eurozóny a tak sa ocitne pred nútenou správou. Spor o grécky bankrot, ktorý navyše nie je vyriešený, iba odložený, ukázal akú má potenciu pri otváraní sporných línií na národnej úrovni.

Nuž a napokon, Európa dnes nie je schopná ďalšieho rozšírenia, naopak je paralyzovaná vlastnými záväzkami. Dôkazom je Turecko. EÚ síce začala s touto moslimskou krajinou prístupové rokovania, otvára počas negociácii jednotlivé kapitoly, proces však nevedie k členstvu Ankary do Únie. Jednak preto, že Francúzi a Nemci si neželajú Turkov v Únii, a tiež preto, že „demokratizácia“ Turecka so sebou nesie islamizáciu a oslabenie doterajších republikánskych tradícii, vďaka ktorým bolo Turecko Európe bližšie. Ďalším faktorom, ktorý vzďaľuje Turecko Únii je veľmocenský posun po páde Sovietskeho zväzu. Nepriateľom Západu dnes nie je Moskva, ale skôr islam, preto sa členmi Únie ťažšie stanú krajiny, ktoré boli užitočnými spojencami proti Moskve, ale nedokážu byť spojencami v „zrážke civilizácii“.

Rovnako destabilizujúcim prvkom sa stáva spoločné právo. Postupne sa stáva záťažou, ktorá vyvoláva prvé nesúhlasné reakcie na úrovni parlamentov či ústavných súdov a s ďalším uplatňovaním Lisabonskej zmluvy možno len čakať ďalšie konflikty. Príznačné je, že najväčšie ústavné konflikty má s európskym súdom práve súd nemecký.

Čo to všetko znamená pre Slovensko? Nie je päťmiliónová krajina príliš malá na to, aby dokázala budúcnosť Európy akokoľvek ovplyvniť?

Nie teória, ale prax ukazuje, že nie je. KDH v minulosti dokázalo zabrániť federalizácii rodinného práva a SDKÚ v tomto roku zvrátenej ekonomickej solidarite. Obidva príklady boli slabé, aby trvalo zmenili podobu Únie, súčasne však dostatočne silné, aby ochránili slovenský záujem. A práve to by malo byť najdôležitejšou úlohou, ktorá sa našej krajiny týka v spojení s koncom EÚ. Ochrániť slovenský záujem bude pri páde EÚ znamenať v prvom rade ochranu slovenských štátnych hraníc. Keďže Maďarsku ide v EÚ o presný opak a európsku integráciu už dnes využíva na „zjednocovanie národa“, konfliktná línia je vopred jasná. Okrem vonkajšej bezpečnosti bude druhým štátnym záujmom ochrana domáceho blahobytu. V praxi to znamená také začlenenie Slovenska v post-EÚ fáze, ktoré bude východné pre slovenský export a domácu zamestnanosť. EÚ sa, ako ukázal spor o Grécko, nerozpadne do osamotených izolovaných štátov, ale celkom pravdepodobne pretransformuje do blokov, ktoré si budú bližšie, ako neovládateľný celok. Miesto Slovenska – ako napovedá mapa - nebude ani na strane Británie, ani na strane Balkánu.

Nič z toho samozrejme neznamená, že EÚ sa rozpadne do desiatich rokov. Autor sa však nebojí staviť, že pre deti našich detí už Európska únia bude kapitolou z dejín .