Prenasledovanie Alojza Tkáča

Číslo 3/2010 · Ľubomír Morbacher · Čítanosť článku: 5477
 

Jedným z dôvodov, ktoré viedli Jána Langoša k presadzovaniu myšlienky vytvoriť Ústav pamäti národa bolo fatálne nevyrovnanie sa s komunistickou minulosťou tejto krajiny a hladké presadzovanie „hrubej čiary“ za ňou.

To bola základná prekážka pre zhodnotenie obdobia neslobody a nájdenie konkrétnych mien osôb zodpovedných za politické perzekúcie a teror z rokov 1948 až 1989, ktorý sa vo veľkom rozsahu dotkol Katolíckej cirkvi, pre režim nepriateľa číslo jedna.

Medzi základné úlohy Ústavu pamäti národa, ktorý vznikol po prijatí zákona č. 553/2002 Z. z. v NR SR patrí skúmať obdobie neslobody, zverejňovať mená a činnosť nositeľov perzekúcií a v neposlednom rade aj poskytnúť prenasledovaným občanom informácie nachádzajúce sa vo zväzkoch ŠtB. Ako to Ján Langoš vyjadril pri vzniku ÚPN: „Je potrebné odkryť ľuďom plnú pravdu o ich minulosti (pokiaľ je to len možné) a umožniť im dozvedieť sa ako konkrétne ovplyvnila vtedajšia štátna moc, prostredníctvom svojej ,predĺženej ruky‘ - Štátnej bezpečnosti ich život, ako s ním manipulovala.“

Mnohí si spájajú zverejnené archívne záznamy ŠtB - registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov len so záznamami o zväzkoch spolupracovníkov ŠtB. Je však potrebné pripomenúť, že väčšina registrovaných zväzkov bola založená na osoby, ktoré boli Štátnou bezpečnosťou prenasledované a šikanované.

Sedemnásteho februára 1975 dal kapitán Kosťun zo štátno-bezpečnostnej súčasti Krajskej správy ZNB Košice návrh na založenie signálneho zväzku s krycím menom „ARCHIVÁR“, v ktorom sa mali zhromažďovať poznatky o osobe rímskokatolíckeho kňaza Alojza Tkáča, v tom čase zamestnaného na biskupskom úrade v Košiciach ako archivár. Dôvodom bola hlavne skutočnosť, že Alojz Tkáč: „Dňa 23. 10. 1974 na zasadnutí ZKD (Združenia katolíckych duchovných) „Pacem in terris“ v Košiciach vystúpil a povedal, že v ČSSR je hrubo porušovaná „Deklarácia o ľudských právach“, ktorú podpísala i ČSSR. Porušujú sa ústavné zákony a smernice o náboženskom vyznaní, a to pri prihlasovaní detí na náboženstvo a útočí sa proti veriacim, ktorí navštevujú kostol. Obhajoval kňazov, ktorým boli odobraté štátne súhlasy, ako napr. Urbanca, Giča a ďalších. Tvrdil, že vo Východoslovenskom kraji, hlavne v okrese Trebišov, sú uzavreté kostoly. Odsudzoval protináboženskú propagandu zo strany štátnych a straníckych orgánov.“¹ S týmto návrhom súhlasil aj náčelník 2. odboru (vnútorný nepriateľ) pplk. ŠtB Ján Legiň a náčelník 3. oddelenie tohto odboru (problematika cirkvi) pplk. ŠtB Kontúra. Najbližšou úlohou ŠtB bolo zistiť vzťahy medzi Alojzom Tkáčom a kapitulárnym vikárom Onderkom, či nebol k tomuto vystúpeniu podnietený práve ním. Ďalej sa malo zistiť ako ovplyvňuje kňazov a katolícku inteligenciu. V konkrétnom tzv. pláne agentúrne – operatívneho rozpracovania Alojza Tkáča boli vytipovaní spolupracovníci ŠtB, ktorým boli pridelené úlohy, t. j. získanie konkrétnych informácií, o ktoré má ŠtB záujem. Išlo o tajných spolupracovníkov ŠtB s krycími menami: „Ondrej“² , „Pišta“³ , „Juraj“⁴ , neskôr boli využití aj „Samo“⁵, „Redaktor“⁶ , „Radomka“⁷ , „Vojtech“⁸ , „Dušan“⁹ , „Pisár“¹⁰ , ktorí získavali informácie o Alojzovi Tkáčovi v rokoch 1974 až 1977.

Okrem toho bolo naplánované zaviesť do bytu Alojza Tkáča technický úkon „TA-133“, t.j. telefónny odposluch a uskutočniť technický úkon „TA-211“, t.j. previerku korešpondencie, čo sa aj realizovalo. ŠtB Alojza Tkáča predvolávala na dlhé výsluchy, kde sa zaujímala najmä o to, ako sa dostal jeho príspevok zo zasadania „Pacem in terris“ v roku 1974 do západných rozhlasových staníc ako Slobodná Európa a Vatikánsky rozhlas a samozrejme nevyhol sa ani sledovaniu v uliciach Košíc. Jeho pohyb bol takmer počas celého dňa monitorovaný príslušníkmi ŠtB zo 4. odboru (sledovanie) KS ZNB Košice v dňoch 26. augusta 1976, 1. septembra 1976, 6. septembra 1976, 8. septembra 1976, 9. septembra 1976, 22. októbra 1976 a 17. decembra 1976.¹¹

V roku 1975 bolo nakoniec po dohode ŠtB s mestským cirkevným tajomníkom v Košiciach súdruhom Zarembom rozhodnuté o odobratí cirkevného súhlasu Alojzovi Tkáčovi a zároveň bolo ukončené jeho rozpracovávanie v signálnom zväzku. V rokoch 1975 až 1983 bol Alojz Tkáč mimo pastorácie a pracoval ako vodič električky a lesný robotník. To však neznamenalo, že ostal bez kontroly ŠtB a jej siete agentov. Pred Vianocami v roku 1984, už potom ako opäť získal štátny súhlas a stal sa správcom farnosti Červenica, bol opäť obnovený signálny zväzok na jeho osobu. ŠtB s ním v tom čase uskutočnila viacero tzv. nútených stykov, pri ktorých sa mu vyhrážala odobratím štátneho súhlasu a návratu k „lopate“. Objavili sa aj veľmi agilní agenti ŠtB, ktorí boli skutočne nebezpeční. Napr. v roku 1985 nahlásil tajný spolupracovník s krycím menom „Tatran“¹² svojmu riadiacemu orgánu (RO) npor. ŠtB Blanárovi, že: „ Prameň ma informoval, že v Prešove na ulici Obrancov mieru číslo 31, 33 býva asi šesť slobodných dievčat, pravdepodobne tajné rehoľnice, čo prameň usudzuje podľa správania a vystupovania na verejnosti. K ním dochádza rímskokatolícky kňaz Bartolomej Urbanec, ktorý tam bol videný asi 5-krát. Naposledy tam bol spolu s Alojzom Tkáčom, (objektom z akcie „Archivár“ – pozn. RO). Medzi dievčatami má bývať aj MUDr. Košíková z Košíc, ktorá pracuje v OÚNZ Prešov.“¹³ Zo záznamu v časti „operatívny význam“, ktorý spísal npor. ŠtB Blanár 26. februára 1985 je zrejmé, že tajný spolupracovník „Tatran“ priniesol tzv. „prvotný nepreverený poznatok“, čo znamená, že ŠtB touto informáciou dosiaľ nedisponovala z iných zdrojov. V zázname v časti „názor operatívneho pracovníka na získaný poznatok“ to npor. ŠtB Blanár ďalej potvrdzuje: „Ku Tkáčovi ide o prvý poznatok po jeho návrate do pastorácie v roku 1982, že sa zapája do nejakej aktívnej činnosti...“

Napriek úsiliu tajnej politickej polície a jej agentov - aké bolo prekvapenie príslušníkov ŠtB, keď sa s oneskorením štyroch rokov dozvedeli, že Alojz Tkáč uverejnil v roku 1982 v časopise, ktorý vydával Slovenský ústav Svätého Cyrila a Metoda v Ríme článok „Diagnóza košickej diecézy“. Alojz Tkáč v uvedenom článku hodnotil situáciu v Rímskokatolíckej cirkvi v Košickej diecéze pri príležitosti 175. výročia založenia Košického biskupstva. Zameral sa na obdobie od roku 1948 až do roku 1981. Vyzdvihol prácu biskupa Jozefa Čárskeho, po smrti ktorého nebol obsadený biskupský stolec, čo Tkáč považoval za veľké nešťastie pre Cirkev. V článku uviedol aj informácie, ktoré sa mu podarilo získať v diecéze, pričom ŠtB do objavenia článku neprišla, napriek nasadeniu vysokého počtu agentov aj z radov duchovných, na skutočný zmysel jeho „prieskumných“ ciest po diecéze. Tak sa Vatikán a veriaci na západe dozvedeli z článku počet bohoslovcov a duchovných, ich vekovú štruktúru a tiež o dôsledkoch štátnej cirkevnej politiky v komunistickom režime.

K tomuto článku sa Alojz Tkáč v roku 1986 hrdo prihlásil príslušníkovi ŠtB npor. PhDr. Ivanovi Buocovi pri vykonávanom preventívne – výchovnom opatrení. Alojz Tkáč mu vtedy uviedol, že: „článok písal , keď bol mimo pastorácie a nevie si vysvetliť, prečo mu je to teraz vytýkané, keď 1. 4. 1983 mu bol znova udelený štátny súhlas. Podotkol, že keď mu ho udelili, tak asi kompetentné orgány jeho osobu a činnosť v období mimo pastorácie dôkladne preverili...“¹⁴ Alojz Tkáč napriek neustálemu sledovaniu ŠtB dokázal pri príležitosti osláv 175. výročia založenia Košickej diecézy (1982) bez vedomia ŠtB napísať zásadné hodnotenie situácie Cirkvi v diecéze a oboznámiť západný svet o situácii a prenasledovaní Cirkvi nielen v Košickej diecéze, ale aj na Slovensku. Zato si vyslúžil ešte celý rad nútených stykov, šikanovania a vyhrážok zo strany ŠtB. Vytrval však až do konca.

Autor je výskumným pracovníkom Ústavu pamäti národa.

Príspevok odznel v skrátenej forme na vedeckej konferencii Košická arcidiecéza počas 20 rokov od nadobudnutia slobody 6. mája 2010 na pôde TF KU v Košiciach.