Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Horúca voda a čerstvý vzduch

Číslo 3/2010 · Janet E. Smith · Čítanosť článku: 2044
 

„Rád sa ponáram do horúcej vody; očisťuje ťa.“

G. K. Chesterton

Keď dôjde na zúčtovanie a spýtajú sa nás, prečo sme vďační pátrovi Jozefovi Fessiovi, zoznam bude dlhý. Spomedzi darov, ktoré nám dal, vôbec nie je najmenším jeho návrh pozdržať vydanie tlačou kompletného diela G. K. Chestertona. Ak vôbec príde niekedy ten dlhý večer, keď sa budeme môcť venovať prečítaniu všetkých kníh na našich policiach, je príjemné pomyslenie, že na nás bude čakať G.K.

Chesterton bol plodný, hlboký a čertovsky zábavný. V tieto dni, ktoré sa stránia polemiky a zápasenia v tlači (neviem, čo sa to tu deje!), je ozajstným potešením čítať Chestertonovo uštipačné kritizovanie jeho nepriateľov. Nekládol si servítku pred ústa. Zničil a rozdrvil svojich oponentov. Isteže džentlmenským anglickým spôsobom, no so svojimi nepriateľmi nemal zľutovania. A predsa, sa so svojimi nepriateľmi veľkoryso priatelil, a zdalo sa, že ho samotný zápas baví tak, ako víťazstvo; čo by si počal bez svojich spoluhráčov?

Zdal sa byť šťastný, že našiel takých úžasných súperov pre svoju brilantnú pohotovú intuíciu. O svojom arcinepriateľovi Georgeovi Bernardovi Shawovi vravieva: „Pravdou je, že pán Shaw nikdy nevidel veci také, aké v skutočnosti sú. Keby ich zazrel, padol by pred nimi na kolená. Keď vidíme ľudí takých, akí sú, nekritizujeme ich, lež ich obdivujeme, a to právom. Lebo to čudo s tajomnými očami a podivuhodnými palcami, s podivnými snami v lebke a zvláštnou nehou voči svojmu miestu alebo voči bábätku, je vskutku úžasná a vzrušujúca vec. A pán Shaw, z praktického hľadiska hádam ten najhumánnejší živý človek, je v tomto zmysle nehumánny. Vždy býval nakazený do istej miery primárnou intelektuálnou slabosťou svojho nového majstra Nietzscheho; je to čudná predstava, že čím by bol človek väčší a silnejší, o to väčšmi by opovrhoval inými vecami. Čím je človek väčší a silnejší, o to skôr inklinuje k tomu, aby sa plazil pred slimákom.“

Chesterton nikdy neopovrhoval svojimi nepriateľmi. Jeho ostré slová proti ich názorom nenaznačovali, že by boli idioti; vskutku opisoval svojich oponentov ako úprimných a inteligentných ľudí. No neváhal vyjadriť sklamanie, že zneužívali svoju inteligenciu a talenty a predkladali nezmyselné táraniny. Všeobecne ich usvedčoval z neokrôchanej nelogickosti. Nasledujúci úryvok môže vysvetliť jeho prístup: „Rozum je vždy akousi hrubou silou; tí, čo sa odvolávajú skôr na hlavu než na srdce, akokoľvek nezáživne a zdvorilo, sú nutne násilníkmi. Hovorievame ,dotknúť´ sa ľudského srdca, ale s jeho hlavou si nevieme iné počať, ako po nej tresnúť.“ Chesterton strávil veľkú časť svojho života v cieľavedomom odhaľovaní politickej korektnosti svojej doby.

Chestertonova prenikajúca kritika súčasných dominantných názorov ho neurobila ani zatrpknutým, ani melancholickým. Mal tú veľkú milosť, že sa mu hlúposť nevidela odporná, lež zábavná. Nenájdete veselšieho človeka, než bol Chesterton; vskutku nazval radosť jednou z trojice kresťanských cností (tie druhé dve boli pokora a aktivita). Keď čítam Chestertona a o Chestertonovi, nedokážem na to prísť, či mal veselý temperament, alebo sa rozhodol byť veselý, no oboje je inšpirujúce, ako aj skľučujúce – naďabiť na niekoho, kto je tak húževnato fascinovaný a nadšený a pobavený svetom a jeho obyvateľmi ako G. K. Zdá sa, že nuda a cynizmus mu boli absolútne cudzie. Poznamenal sám o sebe: „Nemyslím, že je vôbec niekto, čo by sa tak úžasné tešil z toho, že veci sú také, aké sú, ako sa teším ja. Neočakávaná vlhkosť vody ma nadchýna a omamuje: žeravosť ohňa, oceľovitosť ocele, nevýslovná blatovitosť blata. S ľuďmi je to také isté.“ Očividne sa poklonil pred nejedným slimákom.

Predstavte si moju radosť, keď som našla v jednej jeho eseji obranu tvrdenia, že všetko je poetické; trval na tom, že: „Ak sa nazdávate, že meno ,Kováč´ je prozaické, nie je to preto, že ste praktickí a rozumní, je to preto, lebo ste príliš ovplyvnení literárnou vycibrenosťou. Veď to meno na vás priam kričí poéziou.“ Inde zasa: „V Kováčovom prípade je meno také poetické, že to musí byť namáhavá a hrdinská záležitosť, aby človek podľa nej žil.“ Veru, veru.

Na internete je viacero miest so súpisom niekoľkých najobľúbenejších citácií z Chestertona. Nič prekvapujúceho; prekvapujúce je, že žiaden z tých súpisov nemá sto strán. Je ťažké čítať jeden odsek od Chestertona, bez toho, že by sme upozornili na polovicu z neho. Osobne som sa dlho pridŕžala, ako vedúceho princípu, svojho životného aforizmu: „Ak je dačo hodno urobiť, je to hodno urobiť i zle.“ Toto je posledná fráza v jeho zbierke esejí Čo je na svete zlého (Co je špatného na světě – VOTOBIA, Praha). Píše to obraňujúc ženy, a tým každého, kto by sa plietol do maliarstva a poézie a hudby – alebo, skrátka, do akéhokoľvek úsilia, pre ktoré majú možno málo talentu, ale veľa lásky.

Napriek všetkej svojej genialite a bojovnosti, ostal G. K. Chesterton tým najpokornejším človekom na svete. Veľa hodín meditácie si zaslúži jednoduchá odpoveď, ktorú poskytol v jednom liste vydavateľovi. Nezachovala som si tú pasáž v mysli, no moja veľmi nedokonalá pamäť hovorí zaňho: „Pýtate sa, čo je na svete zlého. Ja.“ To, pravdaže, je veselá poznámka i smrteľne vážna. G. K. sa často musel obhajovať proti obvineniam, že je vraj frivolný, keď ide o vážne záležitosti. Odpovedal otázkou: „O akých iných veciach si možno robiť žarty, okrem vecí vážnych?“ Bol dosť múdry na to, aby nebral vážnu vec príliš vážne. Jeho ľahkovážnosť bola, myslím, výsledkom jeho viery; maximálne dôveroval Božej prozreteľnosti, nie dobrote človeka. Jeho hlavná kampaň sa zameriavala proti sociálnym reformátorom, ktorí učili, že keby sme vedenie spoločnosti prenechali expertom, dosiahli by sme akúsi utópiu. Chesterton vedel, že bez osobnej reformy by sociálna reforma bola omylom bez ovocia.

Verila som, že Chesterton pracoval tak tvrdo na demaskovaní bláznovstva svojej doby, lebo vedel, že my všetci, vrátane jeho samého, sme náchylní prispôsobovať sa trendom. V Ortodoxii vysvetľuje svoju vlastnú osobnú odyseu, ako objavoval pravdu, a hovorí tomu „slonie dobrodružstvo honby za samozrejmosťami“. Uznáva: „Slobodne sa priznávam k všetkým tým idiotským ambíciám konca devätnásteho storočia. Snažil som sa, ako všetci ostatní vážni chlapčekovia, predbehnúť dobu. Podobne ako oni som sa snažil predbehnúť pravdu o desať minút. A zistil som, že som osemnásť storočí za ňou.“ Čo sa mňa týka, modlím sa spolu s Chestertonom o milosť rozoznať samozrejmosti. Videla som priveľa takých, čo sa zaplietli do rafinovastí a nuansí až po chvíľu, keď už nedokázali dýchať čerstvý vzduch a prípadne sa aj udusili.

Prečítať si Chestertona by ich možno vyliečilo, lebo on je vždy závanom čerstvého vzduchu.


Janet E. Smith vyučuje filozofiu na Univerzite v Dallase a pravidelne prispieva do Catholic Dossier.

Preložila Slavenka Smolíková

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.