Mozog digitálneho neandertálca

Číslo 3/2010 · Ján Šalgovič · Čítanosť článku: 3409
 

Málokto si to uvedomuje, ale je to tak. Žiadna esemeska, žiadny zápis v blogu, žiadny mail sa nestratí. Nijaká otázka zadaná do webovského vyhľadávača, nijaký tweet, nijaký klik v celosvetovej sieti nezanikne. Všetko do seba vstrebávajú databázy. Navždy.

Neveríte? Frank Schirrmacher, známy nemecký publicista a spoluvydavateľ denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung, uvádza vo svojej knihe Payback výpočet americkej univerzity v Berkeley, podľa ktorého sa v roku 2003 na všetkých známych nosičoch dát, od tlače až po internet, nachádzalo 5 exabytov nových informácií. Toto nepredstaviteľné číslo zodpovedá približne počtu všetkých slov, aké kedy človek vyslovil v dejinách. Neuveriteľné, ale pravda.

Svojimi myšlienkami, slovami či mailami neustále a usilovne kŕmime rast nenásytného gigantického syntetického mozgu. Otvárajú sa brány do nového sveta, sveta tak výstižne znázorneného vo filmovej trilógii Matrix.

Taylor, Marx a Darwin útočia opäť na náš mozog

V uplynulých dvoch storočiach jestvovali tri ideológie, ktoré zmenili život ľudstva takpovediac od podlahy: taylorizmus, marxizmus a darvinizmus. Taylorizmus sa prevtelil do multitaskingu, marxizmus znovuožil v podobe informácií zadarmo a darvinizmus sa opäť vynoril na scéne ako (skoro) nedostihnuteľná výhoda toho, ktorý ako prvý disponuje rozhodujúcou informáciou.

Ak sa my, ľudia, nezmeníme a ak nezmeníme svoj spôsob myslenia, potom je pohľad do budúcnosti viac ako skľučujúci. Frank Schirrmacher ju maľuje pochmúrnymi farbami: „Budeme sa zžierať strachom, že niečo zmeškáme, ako aj z nutkavého pnutia, že musíme vstrebávať každú informáciu. Odnaučíme sa samostatne myslieť, pretože nebudeme vedieť, čo je dôležité a čo nie. Takmer vo všetkých oblastiach života sa podrobíme autoritatívnemu panstvu počítačov.“

A toto nie je všetko. V dôsledku mnohorakosti nových médií a nepredstaviteľného množstva informácií sa v mnohých z nás začína prebudovávať myšlienkové a spomienkové ústrojenstvo. Odborníci na činnosť mozgu medzičasom dokázali, že v našom mozgu sa už zmenili neuronálne prepojenia. Príčina je podľa Franka Schirrmachera jednoduchá: Od počítania po opravy výsledkov, od schopnosti čítať mapy až po vštepenie si telefónnych čísiel do pamäti – počítače náš odbremeňujú od toľkých mentálnych úkonov, že v priebehu času sa v našich mozgoch zmenšujú príslušné neuronálne prepojenia a regióny, ba niekedy dokonca úplne zanikajú.

Moderné informačné technológie nás vrhli späť do sveta Fredericka W. Taylora, legendárneho optimalizátora pracovného času. Dnes sme svedkami „digitálneho taylorizmu“, ktorý nám rozkúskováva život, čas, myšlienky, ako pred časom podčiarkla americká publicistka Maggie Jacksonová. Taylor rozčlenil pracovné miesta na jednotlivé časti. Potom analyzoval každý úkon robotníka a následne ho čo najviac optimalizoval. V podstate mu išlo o prispôsobenie ľudského tela strojom. Dovtedy mali naši predkovia svalstvo prispôsobené ťažkej (a nezriedka nemotornej) práci na poli. V ére industrializácie išlo o pretvorenie ľudského svalstva v prospech jemnej motoriky drahých mašín, bolo potrebné synchronizovať pohyby, zvýšiť citlivosť prstov.

Aj mozog je sval, aj keď veľmi výnimočný. Bolesti hlavy, ktoré vnímame, výpadky pamäti, pod ktorými trpíme, nervozita, ktorá nás obklopuje – toto všetko je v nemalej miere výsledkom epochálneho pokusu prispôsobiť ľudský mozog počítačom, softvérovým algoritmom. Jednou vetou: Terčom útoku v ére digitálneho taylorizmu sa stal ľudský mozog.

Multitasking sa stal chlebom našim každodenným

Každý dnes hovorí o multitaskingu. V pôvodnom slova zmysle išlo o „možnosť počítačového systému spracúvať súbežne dve alebo viac úloh“. V súčasnosti sa tento pojem preniesol na ľudí. Z multitaskingu sa stal kult moderného človeka. Ten, kto nie je v stave súčasne mailovať, esemeskovať a pritom ešte povedzme telefonovať, sa ocitá pod enormným sociálnym tlakom – stáva sa digitálnym neandertálcom.

Frank Schirrmacher sa stavia k multitaskingu extrémne kriticky: „Všetko naznačuje tomu, že multitasking je ublížením na tele. Ideológia multitaskingu, akýsi druh digitálneho taylorizmu so sadistickou štruktúrou poháňania, má ďalekosiahly dopad na náš reálny svet, lebo predpokladá, že ľudia môžu naraz robiť viacero vecí, úkonov, činností. To však neznamená nič iného, než neustále rozptyľovanie a nutkanie dostať toto rozptyľovanie späť pod našu kontrolu.“

Výsledkom je, že človek stráca práve tú vlastnosť, ktorou sa odlišuje od kompjútrov: kreativitu, flexibilitu, spontánnosť. Navyše, ako v pracovnom, tak aj v súkromnom živote sú ľudia čoraz viac nútení bežať ako hodinky, ktoré sú naťahované počítačovými algoritmami.

Profesor Clifford Nass uverejnil nedávno zaujímavú štúdiu, v ktorej uvádza, že multitaskéri systematicky strácajú schopnosť rozlišovať vo svojom okolí medzi dôležitým a nepodstatným, stávajú sa roztržitými, nesústredenými. V konečnom dôsledku nežijú a nepracujú efektívnejšie, ale naopak: strácajú schopnosť samostatne myslieť, sú pomalší a ich duševný output sa stáva nepresným, ba dokonca klesá. Takisto: Multitasking sa nedá ani naučiť ani natrénovať. A – čím sme multitaskingovejší, o to horšie podávame mentálne výkony.

Prestávame samostatne rozmýšľať

Ďalšou súčasťou digitálneho vývoja je skutočnosť, že počítače nám nielenže neodnímajú rozhodnutia, ale dokonca na naše odpovede, ktoré sme kdesi-kedysi v dátovom univerze komusi poskytli, formulujú nové otázky. Kompjútre generujú súvislosti, spojitosti, na ktoré by sme sami nikdy neprišli, ktoré však vyplývajú z obsahov našich mailov, dotazov v internetovských vyhľadávačov, zápisov v blogoch či na facebooku alebo twitteri. Množstvo informácií je také obrovské (a každým dňom rastie exponenciálnym radom!), že čoskoro celá armáda pomocných programov prevezme za nás úkony, ktoré mali dosiaľ na starosti sivé mozgové bunky a neuronálne siete v mozgu.

Podľa Franka Schirrmachera sa nachádzame v pasci – potrebujeme softvér, ktorý nás analyzuje, aby sme sa vysporiadali s informačným cunami. Tým, že nás analyzuje, však súčasne okliešťuje náš pocit, že máme na výber a že disponujeme slobodnou vôľou. A v tejto súvislosti Schirrmacher podčiarkuje: „Otázka, ktorú si neustále musíme klásť na srdce, neznie, čo robíme, keď rozmýšľame, ale čo robíme, keď nerozmýšľame. Čo sa stane, keď sa opierame o skúsenosti – bez toho, aby sme o tom rozmýšľali? Inými slovami: Čo sa stane, keď je naša pozornosť odpútaná? A prečo sa to stane? Je toto práve situácia, ktorú počítač využíva a umocňuje – bez toho, aby sme si toho boli vedomí? V krátkosti: áno!“

Za takýchto situácií dochádza k posunom našej pozornosti, a my konáme podľa naučeného „skriptu“, návykov, programov, vštepených scenárov. Spoliehame sa na namemorované vzory, predlohy, nereagujeme spontánne, kreatívne, v rozhovoroch a iných ľudských interakciách už nemáme vlastné stanovisko, špecifickú perspektívu, svojský uhol pohľadu. A tak namiesto triedenia, preosievania informácií reagujeme bezmyšlienkovito tým, že zo studnice našich skúseností lovíme zjednodušené vzory reagovania na vonkajšie vnemy. Poľudšťujeme algoritmy.

Kompromis medzi bezduchým preberaním outputu počítačového softvéru a priveľkým dôrazom na samostatné uvažovanie pritom existuje. Načrtol ho Stephen Baker, ekonóm a publicista, redaktor časopisu Businness Week. Frankovi Schirrmacherovi povedal v osobnom rozhovore, že v budúcnosti budeme používať vlastne dva mozgy: jeden v našej hlave a druhý v internetovských oblakoch. A my sa musíme pritom rozhodnúť, akých spôsobom si zachováme naše schopnosti v oscilačnom poli medzi týmito dvoma mozgami.

Prestaňme poslúchať kompjútre

Východiskom z núdze je – a toto je Schirrmacherovo nosné posolstvo! – zmena perspektívy, uhla pohľadu, nová heuristika, čiže inovatívny spôsob riešenia problémov, ktoré sú orientované výlučne na človeka. Musíme sa znovu naučiť posudzovať život na základe informácií samostatne spracovaných v našich hlavách, a nie prostredníctvom softvérom vygenerovaných algoritmov a pravdepodobností. Podľa iných pravidiel než nám ponúkajú počítače. „Domnievame sa, že svoju inteligenciu, svoje vzdelanie a svoju tvorivosť si podporíme tým, že žijeme s počítačmi v akejsi napätej koexistencii. My však musíme nechať kompjútre robiť to, čo sú v stave robiť, aby sme svoje kapacity uvoľnili na to, aby sme mohli počítače zásobovať novými príkazmi.“ – zdôrazňuje Frank Schirrmacher vo svojej knihe Payback .

A poučenie do najbližšej budúcnosti? Matrixu treba dať frčku do nosa – teraz sa to ešte dá.

Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok vyjadruje jeho osobný postoj.