Paralely bioetiky a etiky kultúrneho prostredia
Číslo 3/2010 ·
·
Čítanosť článku: 2893
Skôr než sa pokúsim formulovať tézy vytýčené názvom tohto textu, dovolím si krátku poznámku o tom, čo ma vlastne viedlo k myšlienke porovnať problémy bioetiky s problémami etiky kultúrneho prostredia. Tým inšpiračným zdrojom bola prednáška biológa a bioetika, docenta Jozefa Glasu, ktorú som prednedávnom navštívil. Paralely medzi bioetikou a etikou kultúrneho prostredia sa mi v tej chvíli javili natoľko zrejmé a nástojčivé, že iste stojí za to zmieniť sa o nich. Samozrejme – nechcem vplávať príliš ďaleko do výsostných vôd biológov a lekárov – jednak by som to nedokázal, ale tiež z prirodzenej úcty a rešpektu k ich odboru. Od tejto komparácie bioetiky a etiky kultúry očakávam, že práve paralelami s bioetikou môžem priniesť do opisu kultúrneho prostredia, do ktorého sme ponorení, istú mieru exaktnosti a naliehavosti.
Vykonať takéto porovnanie má, podľa môjho názoru, v aktuálnych súvislostiach tohto nášho obdobia veľký význam – a to nielen preto, že sama bioetika je jeho dieťaťom; v pomenovaní avizovaných problémov totiž vidím cestu ako prispieť do debaty o odpovediach na ťažké otázky, pred ktoré nás stavia postmoderna.
Postmoderné obdobie – pokiaľ ho chceme skúmať z hľadiska kultúrneho pôsobenia – sa vyznačuje viacerými špecifikami, aké by sme v staršej histórii hľadali len ťažko. Za jedno z najvýznamnejších považujem všadeprítomnú existenciu takzvaného užitého umenia najrozmanitejšej úrovne v podmienkach mohutného vplyvu masmédií, riadených najrôznejšími záujmovými skupinami – a to všetko vo veľmi špecifických mravných okolnostiach veľmi špecifickej postmodernej doby.
Tieto mravné akcenty postmoderny sa pokúsim zhrnúť do štyroch bodov:
- Bytostná dezorientácia zo straty existenciálneho centra.
- Z nej vyplývajúca snaha o únik alebo útok, a to:
- Únik formou samovraždy či formou útekov ku krátkodobým zdrojom zdanlivého šťastia alebo útekmi k pseudomystickým zážitkom či k pseudonáboženským konceptom. A povedzme tiež únik do spokojnosti vyplývajúcej zo pseudoistôt členstva v konformisticky ladených kresťanských a katolíckych spoločenstvách. Alebo:
- Útok vo forme vytesňovania vlastnej frustrácie vytváraním obetí podľa pohanského a starozákonného modelu. Keď niekoho ponížim, znemožním, či zlikvidujem – a to na akejkoľvek úrovni ľudského správania – vlastne ho rituálne obetujem nejakým záujmom, ktoré sa aspoň na čas stanú centrom môjho vnútorného vesmíru. A tak na chvíľu zmiernia moju hrôzu z existenciálnej prázdnoty. To je spôsob obety opačný od spôsobu obety Kristovej. Dnes môžeme povedať, že je to antikristovský model obety.
Pre postmodernú dobu je príznačné Chestertonovo konštatovanie, že tam, kde sa stratí prirodzená autorita Božia, teda autorita zdravého rozumu, prichádzajú na rad cnosti, ktoré sa zbláznia, a – ničím a nikým neriadené – vytvoria absolútnu morálnu anarchiu. Preto je práve postmoderna typická vnútorne agresívnym a elitárskym individualizmom takzvaných vyšších mravných koncepcií na jednej strane a prvoplánovým kolektívnym fundamentalizmom na strane druhej.
Z histórie vieme, že postmoderna je dieťaťom sledu obrovských rozčarovaní ľudstva: počnúc zistením v období fin de siècle, že poznanie samo osebe nie je kľúčom k mravnosti - a obrovskými sklamaniami a bolesťami svetových vojen, genocíd, socializmu, studenej vojny a primitívne konzumnej formy kapitalizmu končiac. Spolu s postupným vznikom najprv ateistickej spoločnosti, a neskôr a po prvýkrát v histórii už aj spoločnosti ne-teistickej (teda takej, ktorá už Boha nepozná ani natoľko, aby sa proti nemu búrila) sa stratilo centrum, ktoré sa my, kresťania, usilujeme nachádzať na priesečníku ramien Kristovho kríža. A pribudli aj ďalšie ťažiace neistoty: rozpad dovtedy neotrasiteľného matematicko-fyzikálneho systému stelesnený v teórii relativity, v hudobnej tvorbe kríza tonálneho centra, vo výtvarnom umení spochybnenie celého radu dovtedy platných axióm tvorby – a tak ďalej, a tak ďalej.
V tomto marazme sa našej pozornosti zmocnili mohutné protikultúrne impulzy. Kultúra, ktorá v histórii slúžievala najvyšším hodnotám, dnes posluhuje modlám náhradných slastí z bilbordov a kašírovaných osobností z tlačových a elektronických médií.
Navyše: základnou črtou postoja kresťanskej komunity ku kultúrnemu prostrediu je takmer absolútna absencia kritického hodnotenia, čo je zistenie znepokojujúce i alarmujúce. Odmietavý postoj vyvolávajú len celkom prvoplánové negatívne impulzy (ako porno, extrémne násilie, či extrémny výsmech z duchovných vecí), aj to už len u menšinovej skupiny takzvaných ortodoxných kresťanov. Hodnotenie umenia a v najširšom zmysle kultúry života ustrnulo kdesi v hĺbkach romantizmu: myslím tým viac ako sto rokov starú predstavu osvieteného umelca, ktorého samotný jeho talent vyčleňuje z akýchkoľvek kategórií, na základe ktorých by bolo možné či potrebné jeho tvorbu mravne hodnotiť. To je však celkom jasný a hlboký omyl; žiadna ľudská činnosť logicky nemôže byť mravne neutrálna – tobôž nie umenie, ktoré je práve tým najcitlivejším komunikátorom v oblasti morálnych postojov! Jeden z najväčších režisérov súčasnosti, Peter Konwitschny, povedal, že toho, kto zneužíva divadelnú scénu na prázdne gestá, a neusiluje sa zo všetkých síl odovzdať mravné posolstvo, treba z divadla vyhnať. Toto ja nazývam kresťanským postojom k umeniu – a v širšom zmysle i ku kultúre!
Vec je taká vážna, že problémy kultúrneho prežitia možno smelo vážiť s problémami prežitia biologického. Bioetika dnes zápasí s otázkami o ľudskej integrite, o autonómii každého jedinca, o jeho práve na vlastný život, a v konečnom dôsledku o definíciu „ľudského“. Na poli kultúry sme sa takmer so všetkými týmito ideálmi dávno rozlúčili: nechali sme sa vnútorne rozložiť klonmi najrôznejších nezmyselných a komerčne využívaných virtuálnych realít, namiesto individualít je z nás masa „spotrebiteľov“ a o svojom vlastnom osude rozhodujeme len zdanlivo, pretože si dostatočne nestrážime hranicu, keď sa namiesto pasívnych pozorovateľov celého tohto nezmyslu okolo nás stávame jeho aktívnou súčasťou. Skutočný umelec sa zväčša v tomto reve egoizmu a prospechárstva vôbec nedostane k slovu. Ľudským už nie je nič – azda len najväčší z týchto nezmyslov, ktorým je toľko propagovaná viera v seba samého. Tú tvorcovia verejnej mienky intenzívne propagujú, pretože je sama osebe deštruktívna, a teda pre ich záujmy neškodná, ba prospešná.
Stojí pred nami naliehavá otázka, či môže byť na postmoderne niečo dobré. Ja dnes odpovedám, že môže: pretože veríme, že v Božom pláne vykúpenia nič nevyjde nazmar. Navyše – Pán nám v našej hrôze, úzkosti a dezorientácii postmoderných bezdomovcov dáva veľkorysú ponuku: vstúpiť spolu s ním do Getsemanskej záhrady a zotrvať s ním až po výkrik „Bože môj, prečo si ma opustil?“, aby sme sa tak mohli spoločne dotknúť samého dna existencie a spolu s Kristom sa stať účastnými na jeho vykúpení.
Ako to však dovtedy mravne prežiť a strhnúť so sebou k víťazstvu kríža aj tých, ktorých nám Boh postaví do cesty? Treba sa upnúť na ranu v strede kríža, splynúť s ňou a nájsť v nej záchytnú kotvu. Už nestačí formálne kresťanstvo. Času je málo – a ak nechceme ustrnúť v špirále beznádeje, máme už len jedinú možnosť: so skutočne živou vierou a absolútnou dôverou v Pána sa nechať vtiahnuť do čiernej diery vesmírneho tajomstva, vedúceho k vesmírnemu vykúpeniu – a tá leží len a výhradne na spojnici brvien Kristovho kríža!
Richard Rohr sa vo svojej knihe Nádej proti temnotám modlí takto: „Pane Ježišu ukrižovaný, Ty si môj život. Ty si tiež moja smrť. Ty si moja krása. Ty si to, čím môžem byť. Ty si moje celé ja. Ty si všetko to, čo chcem, aj všetko to, čoho sa obávam. Ty si všetko to, po čom túžim, i všetko to, čo odmietam. Ty si moja duša, tak strašne zanedbávaná a nepovšimnutá... Ukrižovaný Ježiš, ďakujem, že si sa stal človekom. Chcem Ťa milovať. Potrebujem Ťa milovať. Amen.“
(Prednáška odznela na vedeckej konferencii Nový humanizmus – výzva pre univerzitu v Badíne pri Banskej Bystrici 7. septembra 2010)
Pavol Smolík