Detstvo a dospelosť v Krajine - Nekrajine
Číslo 3/2005 ·
·
Čítanosť článku: 4000
Detstvo a dospelosť v Krajine – Nekrajine
Hľadanie krajiny Nekrajiny (Finding Neverland, Spojené kráľovstvo/USA 2004, 106 min.)
réžia: Marc Forster,
scenár: David Magee,
hudba: Jan A.P. Kaczmarek,
kamera: Roberto Schaefer,
hrajú: Johnny Depp, Kate Winslet, Julie Christie, Radha Mitchell, Dustin Hoffman, Freddie Highmore, Joe Prospero, Nick Roud
Na rozdiel od života Howarda Hughesa vo filme Letec, či života bluesového speváka Charlesa Raya vo filme Ray, je film Hľadanie Krajiny – Nekrajiny len jemnou skicou zo života Jamesa M. Barrieho. Okrem toho je však film najmä poetikou obrazu a dialógu. Zvlášť poeticky a citlivo je preložený aj názov filmu do slovenčiny.
Do hlavných úloh boli obsadení Johnny Depp (James Barrie) a Kate Winsletová (Sylvia Llewelynová Daviesová). Obidvaja zahrali postavy veľmi prirodzene, pričom Winsletovej „materská rola“ a začiatok dvadsiateho storočia idú dohromady jednoducho dokonale. Hviezdne obsadenie uzatvára Dustin Hoffman, ktorý si zahral vedľajšiu úlohu majiteľa divadla Charlesa Frohmana.
Film sa vyhol gýčovosti a pátosu, menej už sentimentalite. Samotný názov prezrádza, že v deji dôjde k prelínaniu reality s imagináciou. Čo je skutočnosť a čo je imaginácia? Skutočnosťou je všetko. Aj imaginácia je reálna, hoci chvíľkami môže na diváka pôsobiť mätúco. Prelínanie sa však podarilo, diváka vtiahne do deja a pôsobí veľmi jemne a obohacujúco. Ale film neostáva len pri hre s predstavivosťou. Má aj ďalšiu skrytú rovinu, rozvíja ju samotný Barrie.
Dej sa začína v Londýne v roku 1903. Netrpezlivý Barrie spoza kulisovej opony pozoruje prítomných divákov ako prvotne zareagujú na premiéru predstavenia jeho novej hry. Už tu vidieť ako sa režisér veľmi šikovne hrá s poetikou obrazu. Barrie, ktorý vidí nezáujem publika počas premiéry jeho novej hry, pomaly začína vidieť prítomných v sále cez dážď. Autori filmu tak vytvárajú pocit, ktorý sa odohráva v Barriem. Vnútorné sklamanie z nezáujmu divákov, smútok, akoby vnútorný plač či pocit zmoknutého kuraťa. Ďalšiu hru s poetickým obrazom vidieť po odchode manželov Barrieovcov do oddelených spálni po večeri. Pani Barrieová vchádza
do prítmia svojej izby. Barrie však vchádza do svojej Krajiny – Nekrajiny.
Nielen obraz je ozvláštnený poetickosťou, ale aj samotný jazyk je jemne metaforický. Keď Barrie pri hre na kovbojov a indiánov s chlapcami, vysvetľuje Petrovi, že ho neuniesol, ale našiel a naučil ho byť statočným, nie je to o pravom význame, ale o snahe vrátiť Petrovi jeho predstavivosť. Peter však Barrieho neprijíma. Bojí sa. Preto je vzťah Barrieho a malého Petra ťažký. Peter vníma Barrieho ako toho, ktorý sa pokúša zaujať miesto jeho mŕtveho otca. A bojí sa, aby sa nesklamal opäť, keď sa osoba, ktorú miluje, opäť vytratí z jeho života. Peter sa vymyká z obrazu bežného chlapca. Jeho pohľad na hravosť je pohľadom dospelého skeptika. Vnútorne komplikovaný a premenlivý. Postupné zbližovanie s Barriem, popustenie uzdy predstavivosti nahrádza prísny zmysel pre realitu, tvrdosť k sebe samému i okoliu. Peter odmieta zapojenie predstavivosti a racionálne pomenúva situáciu pravými menami. Barrie nie je jeho otec, a tak mu to aj povie. Barrie však neostáva chlapcovou reakciou priveľmi vyvedený z miery. Predstavivosť sa tak prejavuje akoby vo dvoch formách. Na jednej strane človeku pomáha ľahšie znášať život, chrániť sa pred často nemilosrdnou realitou, a tak je to dobre. Práve predstavivosť je to detské, čo by podľa Barrieho malo zostať v každom dospelom človeku. Na druhej strane je tu falošná predstavivosť, akoby predstieranie, hra na niečo, čo sa nezakladá na pravde; je to ilúzia, rozprávka, ktorá v živote nemá miesto. A to je druhá vážna rovina filmu. Barrie má vlastnú manželku, Daviesove deti nie sú jeho, nemal by im preto robiť polovičnú, predstieranú náhradu ich strateného otca. Takáto hra na predstavivosť nemá miesto ani v živote dospelého, ani v živote dieťaťa. Ona totiž nelieči, ale zraňuje. Problém rodiny, vzťahu k vlastnej rodine je vôbec najväčším problémom filmu. Vidieť to nielen na vzťahu k Daviesovým deťom, ale aj k ich matke, a predovšetkým k Barrieho vlastnej manželke. Ich manželstvo je v kríze. Cítiť to hneď v začiatkoch filmu. Chladná konverzácia pri stole, čas trávený osobitne, oddelené manželské spálne, to všetko vytvára dojem, že ich manželstvo nevyzerá tak, ako by malo. Barrie, ktorý koná tak sebaisto v kruhu Daviesovcov, sa však nesnaží o jeho záchranu. Nechcem tu robiť manželskú poradňu, len poukázať na kontrast ďalších dvoch vo filme zobrazených vecí: vzťahu umenia, tvorby a rodiny. Celkom jasne ho vidieť v závere filmu, keď Barriemu jeho ex-manželka vzdáva hold za hru, ktorú by – ako sama, s istým uznaním k dielu, hovorí – nikdy nenapísal bez Daviesovcov. Akoby literárna tvorba a umenie stáli nad manželstvom a rodinou. Akoby profesia, kariéra, znamenali viac než rodina. Práve toto posolstvo je obhajobou dnešného liberálneho postoja v spoločnosti; a tiež autorskou pečaťou hollywoodskej spoločnosti Miramax.
Hľadanie Krajiny – Nekrajiny má niekoľko silných stránok. Vo filme nejde o spopularizovanie a predaj hlavnej postavy. Približuje sa nám okamih života, v ktorom vznikol príbeh o Petrovi Panovi a o autorovej životnej filozofii.
Režisér sa hrá s detailmi obrazov. Divák tak má možnosť v malom okamihu spoznať, čo Barrieho inšpirovalo k postave kapitána Hooka, či spoznať prítomnosť ďalšieho významného britského spisovateľa detektívok, Sira Arthura Conana Doylea. Dozvedáme sa, ako sa rodí príbeh v samotnom autorovi. Ako sa rozprávkový, ale zároveň reálny príbeh odohráva v jeho živote. Najsilnejšou stránkou filmu je nepochybne rovina predstavivosti, vyjadrená záverečnými slovami Sylvie Daviesovej, keď Barriemu hovorí, ako im ukázal, „že všetko sa dá zmeniť obyčajnou vierou“. Najslabšou stránkou filmu je jeho vnímanie rodiny a manželstva ako prekážky umeleckej tvorby. Tak či onak, Peter Pan nebol len postavou z rozprávkovej hry, ale skutočne existoval. A kto ním naozaj bol? Nuž na to vám najlepšie odpovie sám malý Peter. Vidieť Krajinu - Nekrajinu sa totiž napriek všetkému stále oplatí.
Tomáš Kříž
Autor je študentom filozofie na Katolíckej univerzite v Ružomberku.