Spor o mešitu

Číslo 3/2010 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 4925
 

Amerika rieši veľkú tému: americkí moslimovia chcú na Manhattane v New Yorku, dva bloky od miesta, kde sa zrútili Dvojičky, postaviť mešitu a islamské centrum. Iniciatíva vedená imámom Abdulom Raufom si hovorí Cordoba a deklaruje, že za svoj cieľ považuje upokojenie vzťahov medzi svetom islamu a svetom Západu. Namiesto upokojenia sa jej však podarilo otvoriť novú kapitolu pretrvávajúceho problému.

Problémov je vlastne celý rad. V prvom rade miesto, kde má mešita a centrum stáť, v druhom financie, z ktorých sa má stavba financovať, a po tretie ľudia, ktorí celý projekt vedú. Slovenska sa táto kauza týka skôr sprostredkovane, jedna vec by však mala zaujímať aj nás. Bez ohľadu na to, či sa stavba so sálou pre 500 ľudí na sedenie, reštauráciami, plavárňou, kníhkupectvami a výstavnými sieňami, modlitebňou postaví alebo nepostaví, máme právo od Američanov žiadať zmenu v ich posudzovaní náboženskej slobody na Slovensku. Spor o mešitu na Manhattane je totiž dobrou ukážkou toho, čo je a čo nie je náboženská sloboda.

Začnime od začiatku. Spor o mešitu neďaleko zrútených Dvojičiek by žiadnym sporom nebol, keby nebolo 11. septembra 2001. V New Yorku aj na samotnom Manhattane stojí viacero mešít a moslimských modlitební. Moslimovia v USA slobodne praktizujú svoju vieru, ženy môžu nosiť šatky, slobodne voliť povolanie, deti navštevovať náboženské školy, Amerika má moslimských politikov, vojakov, novinárov, dokonca aj prvú moslimskú kráľovnú krásy.

Spor o mešitu na Manhattane je priamym dôsledkom udalostí z 11.septembra 2001. Keby moslimskí teroristi z al-Kájdy nezaútočili a nezničili dva mrakodrapy v New Yorku a časť budovy Pentagonu neďaleko Washingtonu, nikomu by v liberálnom New Yorku neprišlo na um brániť stavbe mešity. Lenže, Mohamed Atta a ďalších 18 únoscov lietadlá uniesli a v mene islamu vraždili. Výsledkom je tritisíc mŕtvych, obrovské materiálne škody, zmena americkej zahraničnej politiky, dve vojny, vlna medzinárodného terorizmu, zmena geopolitickej situácie na Blízkom východe či masívne investície do bezpečnostných opatrení po celom svete.

Iniciatíva Cordoba, medzitým premenovaná na Park 51, určite nie je tým, za čo sama seba považuje. Namiesto zmierenia a upokojovania vzťahov medzi islamom a Západom sa je totiž podarilo vyvolať novú polarizáciu, nevídanú aj na pomery liberálneho a multikultúrneho New Yorku. Provokatívny je názov projektu (Cordoba bola hlavným mestom islámskeho kalifátu na území Španielska), provokatívne je miesto, kde by malo islámske centrum stáť a provokatívne výroky má za sebou aj imám Abdul Rauf, ktorý robil priamu väzbu medzi americkou zahraničnou politikou a útokom na USA. Potom, ako vznikla vášnivá polemika a téma mešity sa stala celoamerickým sporom, imám Abdul Rauf dokonca vyhlásil, že po takomto spore už ustúpiť nemôže, pretože moslimský svet by to vnímal ako porážku islamu v USA. Inými slovami, v duchu svojho prístupu v minulosti tým Američanov zastrašoval, že to bude znamenať pre nich ďalšie konzekvencie. Takémuto prístupu sa hovorí vydieranie a zastrašovanie.

Za pozornosť stojí, ako mešita rozdelila americkú verejnú mienku a elitu. Stavbu mešity otvorene podporil americký prezident Barack Obama. Zvolil si na to symbolický čas, aj okolnosti – slávnostnú večeru v Bielom dome, ktorú usporiadal pri príležitosti začiatku moslimského pôstneho mesiaca Ramadán. S podporou sa pridali aj ďalší. V prvom rade starosta mesta New York Michael Bloomberg, denník New York Times, týždenník Newsweek a podľa výskumov verejnej mienky aj 27 percent obyvateľov mesta. Zo zahraničia podporu okrem iných vyjadrilo hnutie Hamas. Proti sa vyjadrili viacerí republikáni, od očakávaných prezidentských kandidátov Sarah Palinovej, cez Mitta Romneyho po Newta Gingricha, kandidáti na guvernéra štátu New York Carl Paladino a Rick Lazio či bývalý starosta Rudolph Guliani, vplyvná židovská nátlaková organizácia ADL a dve tretiny obyvateľov mesta New York a USA vôbec.

Celý spor má dve zaujímavé roviny. Prvá sa týka Ameriky smerom dovnútra, druhá americkej politiky voči svetu.

Americká politická elita počnúc prezidentom George W. Bushom od začiatku označovala islam ako náboženstvo mieru a konflikt s militantnými moslimami odmietala označiť ako náboženský. Hlavným argumentom bolo stanovisko, že hoci boli všetci teroristi moslimovia, nie všetci moslimovia sú automaticky teroristami. Islam treba preto podľa tejto logiky považovať za náboženstvo mieru a teroristov odsudzovať kvôli spáchanému násiliu, a nie tomu, čím toto násilní správanie zdôvodňujú. Takáto dichotómia sa podobá na zásadnú kritiku zločinov stalinizmu, súčasne však odmietnutie kritizovať komunizmus či trockizmus.

Problémom takéhoto postoja je faktické rezignovanie na diskusiu o povahe islamu. Každý, kto sa v politicky korektnom prostredí západných spoločností pokúsil otvoriť tému analýzou islamu a poukázal pritom na „krvavé hranice islamu“ (ako to nazval dlho pred septembrom 2001 dnes už zosnulý Samuel Huntington), krvavé dejiny islamu, výbojnosť arabských kmeňov od prvého momentu, keď bola islamská viera ustanovená, bol okamžite označený za islamofóba. Zástancovia „náboženstva mieru“ sa rozhodli ísť ešte ďalej a v rôznej miere zdôrazňovať moslimské obete konfliktov (prípad Kosovo), miesto islamu v západných spoločnostiach či dokonca rolu islamu pri budovaní súčasnej západnej civilizácie. Takémuto stanovisku sa spravidla najviac darilo v kombinácii s potláčaním kresťanskej identity, vytláčaním kresťanstva za hranice verejného života. A tak výsledkom bolo, že tí istí politici, ktorí odmietali zmienku o kresťanstve v preambule európskych dokumentov súčasne podporovali financovanie mešít na území západných krajín.

Zástancovia „náboženstva mieru“ na Západe tiež spôsobili, že diskusia sa priamo radikalizovala. Diskusia o islame bola vytlačená zo stredu politického spektra, hlavnými kritikmi islamu sa stali nevyhnutne populisti a radikáli, ktorí svoje stanoviská (filmy, pamflety, demonštrácie) často vyhranili na kraj možností. Za čo viacerí z nich čelili atentátom alebo boli donútení žiadať o bezpečnosť či politický azyl. Prvou obeťou zástancov „umierneného islamu“ sa tak stali „umiernení kritici“, pre ktorých nezostal priestor pri stole.

Druhou témou, ktorá sa týka Ameriky, je transformácia americkej zahraničnej politiky. Republikáni, ktorí boli doteraz pri moci, sa k téme vyjadrovali neradi. Nová generácia politických lídrov, ktorí sa uchádzajú o mandát v novembrových voľbách je však iná a spolu s kandidátmi na úrad prezidenta chce z „Cordoby“ urobiť tému kampane. Otázkou samozrejme bude, ako takáto diskusia zmení republikánov, prípadne demokratov. Dôsledky politickej transformácie môžu mať zásadný dopad na zmenu zahraničnej politiky budúceho Kongresu a amerického prezidenta. Namiesto dialógu s moslimským svetom, ako ho hlása Barack Obama, môže nastať buď otvorená konfrontácia (najmä v Iráne a Izraeli), prípadne opatrnosťou vedený izolacionizmus. Jedno aj druhé by malo závažné dopady na Európu.

A napokon je tu tretia téma, týka sa jednak Ameriky smerom dovnútra, ale aj krajín ako Slovensko. Zástancovia postavenia mešity medzi Američanmi zastávajú názor, že ide o tému vlastníckych práv a náboženskej slobody. Ak moslimovia legálne vlastnia objekt s popisným názvom Park 51, môžu si tam postaviť, čo chcú. Keďže sa tešia rovnakej náboženskej slobode ako židia alebo kresťania, môžu si postaviť aj modlitebňu. Problémom takéhoto pohľadu sú dve veci. Po prvé, či majú rovnaké práva, povedzme, aj katolíci. Keď totiž pred pár rokmi vznikla snaha o vybudovanie „katolíckeho mesta“ na rovnakom princípe (majitelia pozemkov by sa zaviazali rešpektovať isté pravidlá, a na Floride by tak vzniklo mesto bez pornografie či práva na potrat), boli to práve americkí liberáli, ktorí projekt napádali ako „ne-americký“, potláčajúci slobody a práva a podobne. Druhým problémom je pochopiteľne reciprocita. Moslimovia v New Yorku by mali právo na niečo, o čom nielen kresťania v Iraku či Saudskej Arábii, ale ani „európskom“ Turecku nemôžu ani snívať.

Nuž a potom je tu „slovenská kauza“. Predstavte si, že by slovenská vláda alebo magistrát v Nitre nejakým spôsobom obmedzili právo moslimov postaviť si v Hornom meste v Nitre mešitu. Čo by sa stalo? Na Slovensku zrejme nič, najbližšia správa amerického ministerstva zahraničných vecí by však kritizovala Slovensko za nerešpektovanie náboženskej slobody. Dosť dobre si možno predstaviť aj ďalšiu aktivitu americkej ambasády v Bratislave, a síce, že by priamo finančne podporila stavbu mešity, respektíve podporila verejnú demonštráciu za jej vybudovanie.

Nejde o žiadne sci-fi, ale o reálny problém. Americká ambasáda na Slovensku pravidelne každý rok zberá a vyhodnocuje údaje o stave ľudských práv a slobôd na Slovensku. Neskôr ich oficiálne publikuje a spravidla kritizuje slovenské pomery. Tak ako bol za komunizmu americký hlas dôležitý pre disidentov a antikomunistov, tak je dnes stále viac obhajobou ľavicových ideologických nárokov. Posledným príkladom boli nároky homosexuálov, pričom Američania v tejto téme podporili najmilitantnejšiu organizáciu na Slovensku. Americká vláda však kritizuje aj stav náboženskej slobody u nás. Washingtonu vadí vyšší cenzus pri potrebe získať status zákonom registrovanej cirkvi či postoj voči sektám. Američania žiadajú, aby sme nezvýhodňovali tradičné náboženstvá pôsobiace na Slovensku a vyučovanie náboženstva či financovanie duchovných rozšírili aj na moslimov, scientológov či báhaistov. Ambasáda tvrdí, že keď tak nerobíme, prekračujeme zásady náboženskej slobody.

Otázka však znie inak: Ako sú dotknuté práva slovenských moslimov vyznávať svoju vieru? Nijako. Každý, kto chce, môže islam prijať a k Alahovi sa modliť. Nečaká ho nijaký trest, vyhodenie z práce, ani strata občianskych práv. Majú však moslimovia právo stavať si na Slovensku mešity či vyučovať svoju vieru na štátnych školách? To prvé má v kompetencii miestne spoločenstvo. Ak si Nitra nebude želať mešitu v Hornom meste, majú plné právo stavbe povolenie nevydať. Rovnako ako stavbe Auparku. A majú slovenské deti možnosť vybrať si moslimské náboženstvo ako povinne dobrovoľný predmet? Nie, pretože sa tak dohodla väčšina slovenskej verejnosti. Slovensko sa odvoláva na náboženský kult aj v preambule svojej ústavy. Islam nemá na Slovensku podobnú funkciu. Ak si teda myslíme, že pre udržanie slovenskej kultúry a chápania spoločenských inštitúcií manželstvo jedného muža a jednej ženy, slobody voliť si vlastnú vieru, a pritom nepripustiť spojenie štátnej moci a moci náboženstva, máme právo islam primerane diskriminovať. Samozrejme nie na úrovni práv individuálnych, ale kolektívnych.

A nielen to. Ak nebude stavba mešity na Manhattane povolená, slovenský minister zahraničných vecí by mal svojho amerického kolegu požiadať, aby na našom území neuplatňovali iný meter a rešpektovali naše poňatie náboženskej slobody.