Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Biskup, ktorý sa nás zastal

Číslo 3/2010 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 16891
 

Konsekruje nás, a sa nevyzváňa,
lež trón mať bude, pravda, najprv kríž.
Ty takto sľúbiš, tak aj dodržíš.

Gorazd Zvonický: Sonet pre biskupa

V septembri tohto roku uplynulo štyridsať päť rokov od chvíle, keď zaznel na zasadnutí II. vatikánskeho koncilu slovenský hlas. Zaznel slobodne, pravdivo a preto i mocne a s ozvenou. Dňa 26. septembra 1965 vystúpil so svojím prejavom biskup Pavol Hnilica. Táto udalosť si zaslúži pripomenutie, lebo nebola iba izolovaným momentom v živote jedného biskupa. Charakterizovala celý jeho životný zápas a vo svetle jeho vystúpenia tento životný zápas odráža vnútorné napätie v Katolíckej cirkvi v druhej polovici 20. storočia a pravdepodobne i v súčasnosti.

Táto udalosť je prostrednou v časovej následnosti troch udalostí z biskupovho života. Všetky tri sa týkajú slova. V prvom prípade to bola správa, teda slovo písané. V druhom prípade to bol spomínaný prejav, teda slovo vypovedané. V treťom prípade šlo o neobvyklú svätú omšu, udalosť, keď sa Slovo - Logos sprítomňuje v Premenení.

Správa pre Svätú stolicu

Emigrantov obvykle nikto nečaká s otvorenou náručou. Pocítil to na vlastnej koži i tridsaťročný tajne vysvätený biskup Pavol Hnilica, keď v roku 1951 opustil Československo po tom, čo sa schyľovalo k jeho zatknutiu Štátnou bezpečnosťou. Necelý rok predtým, 2. januára 1951 bol v úplnej tajnosti vysvätený za biskupa rožňavským biskupom Róbertom Pobožným. Biskup povedal pri vysviacaní Pavlovi Hnilicovi metaforu: „Tvoja diecéza sa bude rozprestierať od Berlína cez Moskvu až po Peking.“ Pavol Hnilica preto považoval odvtedy za svoje poslanie pomáhať prenasledovanej Cirkvi v komunistických krajinách. O niekoľko mesiacov po svojej vysviacke zasa samotný Pavol Hnilica tajne vysvätil za biskupa Jána Chryzostoma Korca.

V prvých mesiacoch v emigrácii bolo Pavlovi Hnilicovi, vysvätenému počas dramatických okolností, uložené štúdium. Biskup samozrejme poslúchol, ale srdce ho ťahalo do Ríma. Chcel informovať Svätú stolicu o tom, ako je prenasledovaná Cirkev v Československu. A chcel pomáhať.

Prvé signály z Ríma však neboli povzbudzujúce. Nebolo celkom jasné ani to, či Svätá stolica schvaľuje postup pri vysvätení tajných biskupov. Obrat k dobrému znamenala podrobná správa, ktorú napísal Pavol Hnilica pre Svätého Otca na podnet Slovinca Antona Prešerena, generálneho asistenta jezuitov pre slovanské provincie. Niekoľko stostranovú správu odovzdal Pavol Hnilica v máji 1954. Správa tak Antona Prešerena zaujala, že inicioval ešte v tom istom roku knižné vydanie jej stostranovej skrátenej verzie. Táto publikácia v nasledujúcich rokoch vyšla postupne v deviatich jazykoch a v trinástich vydaniach.

Predovšetkým však vzbudila pozornosť vo Vatikáne. Hnilicov životopisec, historik František Vnuk píše: „Neušiel ani mesiac po odovzdaní tohto elaborátu a Pavol dostal z najvyšších vatikánskych miest vyrozumenie, že Svätá stolica schvaľuje všetky postupy Katolíckej cirkvi na Slovensku a že biskup Ján Chrizostom Korec, ktorého Pavol vysvätil pred útekom za hranice, dostáva všetky fakulty a právomoci potrebné pre pastoráciu v podmienkach, keď spojenie s Rímom je znemožnené.“

Vieme si dnes, v roku 2010, uvedomiť význam týchto udalostí? Aby sa kresťania mohli pričiniť o pád komunizmu a po roku 1989 vehementne obnovovať svoje slobodné náboženské i verejné pôsobenie, musela tu pôsobiť celé desaťročia tajná cirkev. Tá, aby tak mohla pôsobiť, musela čerpať silu z povedomia, že koná so súhlasom a v jednote so Svätým Otcom. A tomuto súhlasu a jednote napomohla správa biskupa Pavla Hnilicu.

Správa mala i niektoré dôsledky na biskupov osobný život. Bola na začiatku dlhoročného priateľského vzťahu s biskupom Montinim, ktorý sa mal v roku 1963 stať pápežom Pavlom VI. Pápež Pius XII. vtedy osobne riadil Štátny sekretariát a biskup Montini bol jeho zástupcom. Montini Hnilicovi povedal, že jeho správa bola jedna z najlepších, aké čítal. Keď sa stal pápežom, povzbudzoval Hnilicu, aby naďalej písal o komunizme a informoval ho. Bol to pápež Pavol VI., ktorý trval na tom aby informácia, že Hnilica má biskupské svätenie, bola konečne zverejnená. Keďže Štátny sekretariát tomu nebol naklonený, pápež sa v roku 1964 rozhodol postaviť všetkých pred hotovú vec. Dohodol sa s Hnilicom, že Hnilica vycestuje do zahraničia, pápež ho po návrate prijme a vydá sa tlačová správa o tom, že pápež prijal Pavla Hnilicu, pričom sa pred Hnilicovým menom objaví ako keby nič, slovo biskup. Tak sa i stalo. Netreba ani zdôrazňovať, že z pápežovej strany šlo o akt osobitnej náklonnosti a priateľstva, ktorý pre Hnilicu veľa znamenal.

Pri istej príležitosti, keď Pavol VI. opäť požiadal Hnilicu o informáciu o situácii v komunistickom tábore, poznamenal: „Ale neposielajte mi to cez Štátny sekretariát.“ Táto pápežova poznámka bola opodstatnená. Zračí sa v nej bolestný rozpor medzi hlásaním pravdy, ktorá oslobodzuje, a reálpolitikou. Reálpolitikou, známou pod názvom „Ostpolitik – Východná politika“. Spojená je najmä s menom štátneho sekretára Agostina Casaroliho. Ako červená niť sa tiahne exilovým príbehom biskupa Hnilicu jeho konflikt s Casaroliho Ostpolitik.

Koncilový prejav

Začiatkom šesťdesiatych rokov bol svetový komunizmus na vrchole síl. Ostáva historickým paradoxom, že II. vatikánsky koncil zvolaný pápežom Jánom XXIII. uprednostnil radšej sa nevyjadrovať priamo k tomuto fenoménu, ktorému patrilo celé jedno storočie.

Pavol Hnilica sa potešil, keď sa v pápežových slovách prednesených na zasadnutiach koncilu objavili aspoň nepriame narážky na komunizmus, ktoré korešpondovali s informáciami, ktoré pápežovi dodával. Bolo to napríklad 29. septembra 1963, keď Pavol VI. v príhovore upozornil na to, že mnohé miesta v rokovacej sále sú prázdne. „Kde sú naši priatelia z krajín, kde Cirkev prenasledujú?“ položil otázku pápež.

Biskup Pavol Hnilica prehovoril na zasadnutí koncilu 26. septembra 1965. Upozornil na to, že koncil rokuje o Cirkvi v dnešnom svete, ale z tohto rokovania nie je vidno, že v tom dnešnom svete veľká časť Cirkvi trpí pod útlakom bojového ateizmu. Hnilica povedal, že vystupuje ako hovorca tých kresťanov, ktorí v systéme bojového ateizmu, teda komunizmu, zakúšajú utrpenie, ktoré s nimi skúsil i on sám. Proti bojovému ateizmu (komunizmu), ktorý tvorí mystické telo Satanovo, treba postaviť Mystické Telo Kristovo.

Hnilicovo vystúpenie vzbudilo ohlas vo svetovej tlači. K vystúpeniu mu na mieste blahoželali i prítomní biskupi zo Slovenska, ktorí boli inak opatrní a zastrašení. Pochopiteľne, kanonádu proti Hnilicovi spustila československá komunistická tlač. Do útokov proti Hnilicovi sa nechali zapojiť i cirkevní hodnostári na Slovensku, ktorí boli známi kolaboráciou s režimom. Hnilica sa stal pre režim v Československu jedným z najvýznamnejších exilových protivníkov. Odsúdil ho kňaz Josef Plojhar, ktorý bol československým ministrom zdravotníctva za komunistom poslušnú Československú stranu lidovú a ktorý niekoľko rokov predtým pripravil zákon o legalizácii umelého potratu v Československu. Hnilicu označil za zradcu, ktorý zradil svoj ľud. Odsúdili ho známe mená z neslávneho Mierového hnutia katolíckych duchovných ako Ladislav Škoda, Zoltán Belák, Ján Dechet, Štefan Onderko, Alexander Horák a mnohí ďalší.

V nasledujúcich rokoch sa však v niektorých vatikánskych kruhoch presadzovala predstava, že s komunistickým svetom sa možno dohodnúť. Tieto kruhy si však neuvedomovali, že s komunizmom sa určite nemožno dohodnúť na slobodnom pôsobení Cirkvi, pretože je to v rozpore s podstatou komunizmu. Komunisti to môžu sľúbiť, ale nie dodržať.

Štátny sekretariát však presadzoval dohodu. A to i za veľmi zvláštnych podmienok, ktoré Vatikánu podsúval československý režim. Historik František Vnuk v Hnilicovom životopise píše: „Kým pastorálna Cirkev hľadí na veci a udalosti sub specie aeternitatis – pod zorným uhlom večnosti, administratívna Cirkev hľadí na ne sub specie praesentis saeculi – pod zorným uhlom súčasnosti a výsledky práce meria svetskými meradlami. Nie je pripravená čakať, dúfať a trpieť. Chce rýchle riešenie, konkrétne výsledky, zaintabulované v zmluvách a potvrdené podpismi.“

Vnuk uvádza, že československá strana, konkrétne Karel Hrůza a Karol Homola, žiadala na rokovaniach Hnilicov odchod z Ríma a že takýto prísľub od Štátneho sekretariátu dostala. V Československu o tomto prísľube aj víťazne informovali. V roku 1969 pozval Pavla Hnilicu na rozhovor podsekretár na Štátnom sekretariáte Giovanni Benelli, budúci florentský arcibiskup a kardinál. Bolo to stretnutie, aké si človek nevie predstaviť. Také veci vie vymyslieť len život sám.

Benelli sa Hnilicu opýtal, či si nevie predstaviť, že by svoju prácu mohol lepšie vykonávať niekde v Kanade alebo Austrálii. Napokon otvorene povedal, že by bolo lepšie, keby Hnilica Rím opustil. „Lepšie pre koho?“ spýtal sa Hnilica. Benelli povedal: „Vaša prítomnosť prekáža rokovaniam medzi Vatikánom a Československom. Obviňujú vás, že vy ste príčinou dnešného prenasledovania Cirkvi v Československu.“

František Vnuk v tejto súvislosti použil slovo „ohavnosť“. Hnilica to v rozhovore s Benellim označil za nehoráznosť a bránil sa: „Zamyslite sa nad touto skutočnosťou: V roku 1950, keď komunistický režim začal prenasledovať Cirkev, keď zatvorili všetkých biskupov, stovky kňazov, všetkých rehoľníkov a rehoľníčky a tisíce katolíckych laikov, zatkli aj jedného seminaristu Pavla Hnilicu. Ako som mohol zapríčiniť prenasledovanie, keď som bol jednou z jeho prvých obetí.“

Benelli sa stiahol a povedal, že to všetko má od Casaroliho. O deväť rokov, po smrti Pavla VI. a krátkom pontifikáte Jána Pavla I., bol kardinál Benelli jeden z vážnych kandidátov pri voľbe nového pápeža. Výsledky volieb v jednotlivých kolách sa nikdy oficiálne nezverejňujú. V hranom poľskom filme z roku 2005 „Karol, muž, ktorý sa stal pápežom“ je scéna, podľa ktorej v prvých, neúspešných kolách mal najviac hlasov kardinál Benelli.

Zvolený však bol Karol Wojtyla, krakovský arcibiskup. Bol to práve poľský episkopát a poľský prímas kardinál Wyszynski, ktorí povzbudzovali Hnilicu v jeho zápase so Štátnym sekretariátom.

Tlak na Hnilicu tým však neskončil. Hnilica povedal, že odíde z Ríma, ak to prikáže Svätý Otec alebo generál jeho rehole. To sa však nestalo.

Čo asi cítil slovenský biskup, ktorý pred dvadsiatimi rokmi ako neskúsený mladík utekal z vlasti, aby informoval Svätú stolicu o prenasledovaní kresťanov, keď zistil, že vatikánska diplomacia sa dohaduje s týmito prenasledovateľmi o jeho odprataní k protinožcom? A ako sa cítili verní kresťania na Slovensku, keď komunistickí cirkevní tajomníci spoločne s kolaborantskými kňazmi hovorili víťazoslávne: „My to robíme správne, nás Vatikán uznáva. Nie Hnilicu“.

Hnilicovi sa režim pomstil, kde len mohol. V roku 1985 zomrela na Slovensku jeho matka, Hnilicu však na pohreb režim nepustil. Nepomohla žiadna intervencia.

V onom roku 1969 sa však slovenskej Katolíckej cirkvi dostalo i veľkého uznania od pápeža Pavla VI. a kľúčom k tejto pocte bolo jeho priateľstvo s Pavlom Hnilicom. Pavol VI. prijal na osobitnej audiencii Pavla Hnilicu a Jána Chryzostoma Korca, ktorého Hnilica takmer pred dvadsiatimi rokmi vysvätil za biskupa. Korec iba rok pred touto audienciou vyšiel z väzenia, v ktorom bol osem rokov. Jedno z obvinení, ktoré komunistické orgány proti Korcovi pri odsúdení vzniesli, bolo to, že učí mládež vernosti pápežovi. Toto tvrdenie je preňho zadosťučinením, hovoril vtedy Korec.

Na audiencii Pavol VI. objal biskupa Korca so slzami v očiach a z vďačnosti mu daroval svoje vlastné biskupské insígnie, ktoré používal ako milánsky arcibiskup, pektorál, prsteň, biskupskú palicu a dve mitry. Bol to nebývalý prejav vďačnosti slovenskému biskupovi od človeka, ktorý bol pätnásť rokov námestníkom Krista na zemi. Ján Chryzostom Korec si bol vedomý úlohy, ktorú zohral Pavol Hnilica. O niekoľko dní si Hnilicu zavolali na Štátny sekretariát, kde mu vytkli, že ich obišiel pri vybavovaní audiencie.

Východná politika Štátneho sekretariátu viedla až k zvláštnemu zahmlievaniu pravdy. Pocítil to i dávny priateľ Pavla Hnilicu flámsky páter Werenfried van Straaten, známy aj pod prezývkou „slaninový páter“. Jeho prezývka sa datuje ešte z čias tesne po vojne, keď páter Werenfried organizoval materiálnu pomoc pre Nemcov odsunutých z východnej Európy. Sedliakom, medzi ktorými robil zbierku, hovoril, že ak nemajú peniaze, môžu darovať i slaninu, čo sa aj dialo. Neskôr páter Werenfried založil organizáciu „Ostpriesterhilfe“ na pomoc kňazom v komunistickej východnej Európe. Keď chcel organizáciu premenovať na „Die verfolgte Kirche – Prenasledovaná Cirkev“, Štátny sekretariát namietal, že je to príliš tvrdé. Napokon sa našiel mierny názov „Kirche in Not – Cirkev v núdzi“.

Rok 1989 rozsúdil tichý spor medzi kardinálom Casarolim a slovenským biskupom. Pravdu nemal kardinál, ktorý, iste vedený dobrými úmyslami, premýšľal o komunizme v termínoch politiky a diplomacie. Pravdu mal slovenský biskup, ktorý premýšľal o komunizme v termínoch duchovného zápasu. V termínoch fatimského zjavenia.

Omša v Kremli

Turisti, ktorí navštívili 24. marca 1984 areál moskovského Kremľa, sídla ruských cárov a potom centra svetového komunizmu, sa mohli stať svedkami kurióznej scény. V Chráme Usnutia Panny Márie jeden z návštevníkov držal v rukách roztvorenú Pravdu – tlačový orgán sovietskych komunistov. Nevideli, že vo vnútri roztvorených novín mal vložený latinský text svätej omše, vo fľaštičkách od liekov víno a vodu a v plastickom vrecúšku hostie.

Bol to biskup Pavol Hnilica, ktorý v spoločnosti pátra Maasburga potichu slúžil svätú omšu, v ktorej zasvätil Rusko Panne Márii.

Život Pavla Hnilicu bol vždy spojený so zjavením Panny Márie vo Fatime. Pavol Hnilica prikladal zjaveniu Bohorodičky kľúčový význam pri riešení fenoménu komunizmu. Veľkú pozornosť prikladal fatimským proroctvám, ktoré obsahovali požiadavku zasvätenia Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Malým znamením mu bolo i to, že k zverejneniu jeho biskupského svätenia došlo práve 13. mája 1964, teda v deň výročia prvého zjavenia Panny Márie trom portugalským deťom vo Fatime v roku 1917.

Pavol Hnilica sprevádzal pápeža na jeho ceste do Fatimy v roku 1967, keď od zjavenia uplynulo pol storočia. Keď po svätej omši Pavol VI. dával požehnanie, ľudia zrazu spontánne začali prevolávať meno sestry Lucie, najstaršej z troch detí, ktorým sa Matka Božia pred polstoročím zjavila. Pápež pokynul prítomnej Lucii, aby podišla k nemu. Plachá Lucia nevedela v tej chvíli čo robiť, a tak biskup Hnilica ju jednoducho suverénne priviedol k Svätému Otcovi, ako keď priateľ privádza k priateľovi ich spoločnú známu. A tak celý svet obehli zábery Pavla VI., biskupa Hnilicu a sestry Lucie stojacej medzi nimi. Ukázalo sa, že Slováci sa predsa len vyznajú v tlačenici...

Keď sa stal Karol Wojtyla pápežom Jánom Pavlom II., aj s ním hovoril Pavol Hnilica o potrebe zasvätenia Ruska Panne Márii. Pápež Ján Pavol II. bol postrelený atentátnikom 13. mája 1981, v deň výročia prvého zjavenia Matky Božej vo Fatime. Pápež začiatkom roku 1984 požiadal všetkých biskupov, aby 24. alebo 25. marca svätou omšou zasvätili ľudstvo Panne Márii. Pápež sám to urobil 25. marca, i keď výslovne nespomenul Rusko. Omša, ktorú potajomky odslúžil biskup Hnilica v Kremli, bola jednou z týchto tisícov svätých omší.

Biskup Pavol Hnilica bol vždy presvedčený, že pád komunizmu v roku 1989 bol Božím zásahom do dejín, ktorý súvisel s napĺňaním fatimského posolstva.

Tri ponaučenia

Život a dielo biskupa Pavla Hnilicu sú pozoruhodné. O ich zaznamenanie sa postaral predovšetkým historik František Vnuk. Väčšinu faktov v tomto článku možno nájsť v ním napísanom druhom diele Hnilicovho životopisu s názvom „Pavol Hnilica, biskup umlčanej Cirkvi“ z roku 1996 a v obsiahlom rozhovore Františka Vnuka s Pavlom Hnilicom, ktorý vyšiel v roku 2001 pod názvom „Rozhovory – Ľudia a udalosti v živote biskupa Pavla Hnilicu“.

Z troch vyzdvihnutých uzlových udalostí z Hnilicovho života vyplývajú tri ponaučenia pre dnešnú dobu.

Po prvé: Hnilicovo rímske pôsobenie začalo napísaním správy o prenasledovaní Cirkvi. Bola to správa pravdivá a preto oslobodzujúca. Pre dnešok z toho vyplýva, že kresťania musia zobrať na vedomie, že po páde komunizmu nevkročili do zasľúbenej zeme, ale do sveta, ktorý nie je kresťanstvu vôbec naklonený. Zďaleka nie všetci to zobrali na vedomie a stále hľadajú spôsob, ako nejakým trikom zariadiť, že sa im bude dobre dariť bez námahy a bez obety. Ak zoberú pravdu na vedomie, oslobodia sa a budú vedieť, čo treba robiť.

Po druhé: Biskup Hnilica so svojou pravdou o komunizme narážal na tragické nepochopenie v Cirkvi v západnej Európe a dokonca v samotných vatikánskych kruhoch. Ani dnes by sa kresťania nemali čudovať, ak sa iní kresťania, či už v dobrom alebo menej dobrom úmysle, spoja s odporcami kresťanstva proti nim.

Po tretie: Riešenie problému komunizmu odhadol lepšie Pavol Hnilica ako architekti Ostpolitik. Preto i veľké morálne zápasy dneška sa nevybojujú nekonečnými kompromismi, rokovaniami a ústupkami, pri ktorých sa nakoniec pravda úplne stratí. Stále bude rozhodovať jasný, pokojne, ale nebojácne vyslovený postoj. Bude rozhodovať vedomie, že najväčším hráčom je napokon Pán Boh. A bude rozhodovať pripravenosť prinášať obete.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.