Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Za pani Alicou Frühwaldovou

Číslo 3/2010 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2926
 

12. júna 2010 zomrela vo Viedni vo veku 82 rokov pani Alica Frühwaldová. Jej životný príbeh i príbeh jej rodiny je málo známy, ale patrí k tým krásnym príbehom, ktoré už navždy budú ozdobou obdobia komunizmu na Slovensku.

V marci 1966 sa Paul a Alica Frühwaldová rozhodli emigrovať do Rakúska. Ing. Paul Frühwald spolu s dvomi najstaršími deťmi Michaelou a Tomášom dostali povolenie vycestovať do Rakúska. Pani Alica spolu s ďalšími dvomi deťmi Beatrix a Kristínou využili situáciu, že v tom čase boli Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji v Ľubľane. Vycestovali cez Maďarsko do Juhoslávie a odtiaľ na pripravený rakúsky pas do Rakúska. 15. marca sa všetci stretli na viedenskom Südbahnhofe.

Pani Alica, hoci Slovenka, do svojich šiestich rokov hovorila so svojou matkou len nemecky. Bola sociálno-zdravotnou pracovníčkou a od mesta Viedeň dostala prácu ihneď. Paul, ktorý bol komerčný inžinier, dostal prácu asi po dvoch mesiacoch v stavebníctve. Pracoval tu až do dôchodku, najprv vo firme Bauring a neskôr Fertigteilbau. Asi po štyroch rokoch dostal rakúske občianstvo. Keď prišli Frühwaldovci do Rakúska mala Michaela 16 rokov, Tomáš 15, Beatrix 13 a Kristína 11. Najprv bývali na okraji Viedne v záhradnom domčeku, potom dostali byt v 3. okrese Viedne.

Viedenský kardinál Franz König, ktorý mal na starosti východný blok, si v období Druhého vatikánskeho koncilu vyžiadal slovenského pátra Xavera Číka z rehole tešiteľov, aby robil oficiálnu duchovnú službu pre Slovákov /Slowakische Seelsorge/ a zároveň, aby zabezpečoval kontakt medzi Slovenskom a ním. Slowakische Seelsorge sídlila na Graben. Slováci sa najprv stretávali spolu s Čechmi v kostole na Rennweg, neskôr už samostatne v kaplnke kňazského hotela na Ungargasse. Páter Čík získaval informácie o Slovensku rôzne. Keď prezeráme jeho poznámkový blok z roku 1964, sú to najmä informácie od ľudí, ktorí v tom čase už navštevovali Viedeň, prípadne správy z tlače. Týkali sa prenasledovania Cirkvi a veriacich, hovorili o situácii v kňazstve a o duchovnom stave spoločnosti v komunistickom Československu.

Do takto rozbehnutého vlaku prišli do Viedne Frühwaldovci. S pátrom Číkom, ktorý býval v Stephanushause sa zoznámili veľmi skoro. Ale najviac ich ďalší život ovplyvnil asi charizmatický biskup Pavol Hnilica.

Jednou z hlavných starostí biskupa Hnilicu, odkedy v decembri 1951 ušiel na západ, bolo informovať Svätú stolicu i západný svet o prenasledovaní Cirkvi i veriacich v komunistických krajinách, samozrejme i v Československu. Prvý jeho významný krok bol, že napísal podrobnú správu o metódach prenasledovania i jednotlivých perzekúciách. Správa sa dostala až do rúk Svätého Otca Pia XII., ktorý jej prikladal takú váhu, že v skrátenej podobe bola potom publikovaná v mnohých jazykoch. Hnilica bol povolaný do Ríma a stal sa blízkym človekom Pia XII. a zvlášť Pavla VI. Biskup Hnilica sa v tom čase zoznámil s legendárnym flámskym kňazom pátrom Werenfried van Straaten, ktorý po II. svetovej vojne chodil a robil zbierky pre vyhnaných Nemcov zo strednej a východnej Európy. Hnilica potom spolu s týmto pátrom chodili po Európe, rozprávali o prenasledovaných kresťanoch v krajinách komunizmu a organizovali finančné zbierky pre ich podporu.

Biskup Hnilica zoznámil Frühwaldovcov s prelátom Beierom, ktorý mal na starosti Europeische Hilfsfond (EHF). V roku 1972 navštívil Hnilica pani Alicu vo Viedni, mali spolu dlhší rozhovor, kde jej navrhol, či by nechcela pracovať v EHF a mať na starosti problémy Slovenska. Zároveň jej predstavil svoju víziu náplne tejto práce. Pani Alica, napriek tomu, že krátko predtým dostala od mesta Viedeň pracovnú definitívu, dva mesiace po jej obdŕžaní podala výpoveď a prešla pracovať do EHF. Vtedy začína pre manželov Frühwaldovcov nová etapa ich života.

Pani Alica oficiálne pracovala u pátra Číka v Slowakische Seelsorge na Graben, ale bola platená EHF. Pre slovenských veriacich vo Viedni pripravovala rôzne akadémie, vydávala obežníky a podobne. Popritom robila prácu, o ktorej vedel len páter Čík a jej manžel. Pani Alica spolu s manželom mali celé sedemdesiate a osemdesiate roky na starosti potreby tajnej i oficiálnej Cirkvi na Slovensku. Znamenalo to zháňanie finančných prostriedkov pre potreby Cirkvi, ale i pre sociálnu pomoc. Bolo to zaobstarávanie napríklad takých vecí ako ľahké stany, spacie vaky, podložky do stanov pre organizovanie života mládeže na Slovensku. Bolo to zháňanie liekov. Pani Alica ich sama zháňala (napr. Rovachol) a posielala poštou adresátom na Slovensko. Frühwaldovci sa angažovali aj pri tlači viacerých kníh. Boli to niektoré diela biskupa Korca a zvlášť pamätné bolo rýchle vydanie dokumentov z Bratislavskej sviečkovej manifestácie 25. marca 1988 (R. V. Tatran: Bratislavský veľký piatok). Tieto knihy sa tlačili v Tirolsku. Frühwaldovci okrem toho organizovali prenos kníh z Rakúska do Maďarska. Jedným takým miestom bolo napr. biskupstvo v Györi. Z Maďarska ich prevoz na Slovensko organizovali tajní jezuiti František Sočufka a Peter Tibenský a tiež člen hnutia Fatima Evžen Valovič. Pri tvorbe kníh Frühwaldovcom pomáhali aj ich deti. Kristína ako vyštudovaná dizajnérka robila návrhy obálok na knihy biskupa Korca a Beatrix prepisovala spomienky biskupa Vojtaššáka. Financie na túto činnosť získavali najmä od EHF (za ktorým stáli biskupské konferencie Rakúska a zvlášť Nemecka), od pátra Werenfrieda, ale i od ďalších dobrodincov.

Ale hlavnou náplňou ich činnosti bolo podávanie správ. A tu treba povedať, ako za tie desaťročia táto činnosť vyzerala. Na Slovensku bol kľúčovou osobou v celom tomto procese Ladislav Pittner, neskorší minister vnútra SR a riaditeľ SIS. Pittner sa s pátrom Číkom zrejme poznal už v šesťdesiatych rokoch. Iste sa niekoľkokrát stretli vo Viedni. Pittner pracoval na Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. Tu v roku 1967 oslovil svojho spolupracovníka Jozefa Kleina a vtiahol ho do spolupráce. Klein sa po páde komunizmu stal riaditeľom kancelárie FBIS v Bratislave. Jozef Klein vymyslel na prenášanie správ dnes už legendárnu kefu. Bola to príručná cestovná kefa na šaty, ktorá sa dala vypáčiť a otvoriť. V jej vnútri sa nosili mikrofilmy, na ktorých boli nafotografované správy zo Slovenska. Správy sa týkali prenasledovania Cirkvi, boli tam správy o činnosti hnutia Pacem in terris, návrhy na nových biskupov a podobne. Správy dodával zrejme biskup Korec, s ktorým Pittner býval na tej istej ulici v Petržalke a mal s ním kontakt. Bol to zrejme Silvo Krčméry, bol to potom Jožko Klein, ktorý chodil po Slovensku, navštevoval kňazov, ktorí mu dávali informácie o prenasledovaní Cirkvi a veriacich. Správy pripravoval pre Pittnera.

Pittner všetky získané správy doma na Vilovej ulici pripravil, nafotografoval, vyvolal na mikrofilmy a ukladal do kefy. Približne raz za mesiac boli správy odosielané do Viedne Frühwaldovcom a pátrovi Číkovi. Toto organizoval najmä Silvo Krčméry, za ktorým chodili mladí ľudia z Talianska a Nemecka, ktorí z Viedne nosili napríklad už spomínané stany a naspäť od Pittnera nosili kefu s mikrofilmami.

Vo Viedni na Graben mal pán Frühwald prístroj, ktorý tieto mikrofilmy zväčšoval a potom ich Frühwaldovci prepisovali. O tom, kam ktoré správy putovali, rozhodovala pani Alica. Adresátmi boli podľa potreby kardinál König, Štátny sekretariát vo Vatikáne, vatikánsky nuncius vo Viedni, páter Hlinka v Mníchove, Kathpress, biskup Hnilica (Pro fratribus), kardinál Tomko, Mons. Nahálka (riaditeľ Slovenského ústavu SCM v Ríme), biskup Andrej Grutka v Gary (v štáte Indiana v USA). Tak to chodilo celé roky, takmer až do pádu komunizmu. Za celý ten čas, ani po páde komunizmu sa nenašli ani náznaky, že by o tom vedela Štátna bezpečnosť.

Manželia Frühwaldovci pomáhali Slovensku ako sa dalo, najmä finančne, aj po páde komunizmu. Zostali vo Viedni, ich deti sa poženili, povydávali a rozbehli sa po svete. Michaela je vychovávateľka v materskej škole a Beatrix je lekárka a obe žijú v Mníchove. Tomáš je lekár a žije vo Viedni, Kristína, ktorá skončila aplikované umenie žila vo Švédsku, kde pomerne mladá zomrela.

Frühwaldovci majú 9 vnukov a vnučiek.
Manželia Frühwaldovci zostali vo Viedni a ako miesto rodinného stretania si našli mestečko Krieglach v Steiermarku, 23 kilometrov od Semmeringu. Tu si v roku 1972 kúpili starý rodinný dom, ktorý postupne prerábali. Tu sa stretávajú a tu sa rozhodli mať aj rodinnú hrobku. Tu bola pani Alica 26. júna 2010 pochovaná. Pochovával ju farár z Dómu svätého Martina v Bratislave Marián Červený.

Manželia Frühwaldovci odišli v roku 1966 do Rakúska. Celý čas tam pracovali pre slobodu a dobro Slovenska. V Rakúsku sa životný príbeh pani Alice aj uzavrel. Podobne ako sa uzavreli príbehy mnohých ľudí, Slovákov i cudzincov, ktorí žili a zomreli v zahraničí a angažovali sa pre Slovensko. Ich príbehy zostávajú zapísané v dejinách Slovenska. Ich príbehy, a teraz myslím osobitne na pani Alicu Frühwaldovú, zapĺňajú obrovskú mozaiku a slávu tých, ktorí nezištne a často nepoznaní posúvali slovenské dejiny vždy len dopredu.

Autor je bývalý poslanec NR SR.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.