Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Chvála pamäte

Číslo 2/2010 · František Mikloško · Čítanosť článku: 3199
 

Recenzia :

Dokumentárny film Pilátova amnestia. Konferencia vyšších predstavených ženských reholí, Slovenský filmový ústav, Ústav pamäti národa, Televízia Lux. Scenár : Sr. Mária Greškovičová SSpS. Kamera, strih, réžia : Sr. Ivica Kúšiková SSpS. Odvysielané : 5.5. 2010, STV 2, 22.00 hod.

Z podnetu amerických rehoľných sestier a sestry Daniely Bezdedovej z Kongregácie dcér kresťanskej lásky, ktorá bola predsedníčka Konferencie vyšších predstavených ženských reholí ( KPVŽR ) na Slovensku sa dve mladé sestry Ivica Kúšiková a Mária Greškovičová z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého rozhodli filmovo zdokumentovať výpovede rehoľníc, ktoré zažili likvidáciu ženských reholí v roku 1950 ( Akcia R ) na Slovensku. V rámci tohto projektu boli natočené výpovede 98 ľudí, z toho 84 rehoľných sestier. Boli vykonané zábery z 32 rehoľných domov. Sestry Ivica a Mária natočili od 1. júla 2008 do 31. decembra 2009 131 hodín materiálu, najazdili pritom 56 355 kilometrov. Prvý výstup je 26 minútový dokumentárny film Pilátova amnestia. Natočené materiály budú uložené v archívoch jednotlivých reholí a v archíve KVPŽR, pre študijné potreby. Celý projekt finančne podporili najmä Renovabis a Kirche in Not.

„Mala som v noci sen, že bol koniec sveta. Cestovali sme a teraz všetko zastalo, všetka premávka stála a ľudia stáli takí bezradní, no načo už ďalej ísť a čo bude teraz s nami, taká hrôza išla z toho“. Takto nás uvádza do filmu sestra Justína Tuková z kongregácie sestier Božského Vykupiteľa. Tento obraz nebol ďaleko od toho, čo sa s rehoľnými sestrami na Slovensku v roku 1950 dialo.

Na Slovensku pôsobilo v roku 1949 24 ženských reholí a žilo tu 4 716 rehoľníc. Žili v 209 kláštoroch a na 47 pôsobiskách. Väčšina týchto reholí prišla na Slovensko v 19. storočí, ale napríklad prvé uršulínky prišli do Bratislavy už v roku 1676. Akcia R prebehla 29. až 31.augusta 1950. 29. augusta 1950 obsadili ženské kláštory príslušníci ZNB, Štb a milicionári. Sestry boli zvezené do tzv. sústreďovacích kláštorov. Rehoľné sestry putovali potom 40 rokov z miesta na miesto celým Československom. Najprv to boli fabriky po Nemcoch v českom pohraničí a poľnohospodárske práce, potom domovy dôchodcov a domovy pre mentálne postihnutých ľudí – väčšinou v Čechách, aby nemali kontakt so Slovenskom. Staré a choré sestry zostali v tzv. Charitných domoch. Do roku 1960 museli odísť všetky sestry z nemocníc a liečební.

Rehoľné sestry bývali v nevyhovujúcich podmienkach, v stiesnených pomeroch. Hrdinský bol zápas rehoľníc, keď nechceli pracovať v zasvätené sviatky. Mnohé zato putovali do väzenia, hoci ony si chceli zameškanú prácu inokedy nadrobiť. Uväznených bolo 88 rehoľníc, odsúdené boli spolu na 311 rokov a 11 mesiacov. Vo väzení zomreli dve sestry, blahoslavená sestra Zdenka Schelingová bola z väzenia utýraná poslaná domov, aby zomrela doma. Z pôvodných 24 ženských reholí, ktoré pôsobili v roku 1950 na Slovensku, po roku 1989 obnovilo svoju činnosť dvadsať reholí.

Rehoľné sestry ! Dejiny ich ženskej vernosti Kristovi sa datujú možno od chvíle, keď pri jeho kríži stáli jeho matka Mária, sestra jeho matky, Mária Kleofášová a Mária Magdaléna.

A potom sa táto nenápadná, ale hlboká vernosť tiahne celými dejinami cirkvi.

Snáď najkrajšie svedectvo rehoľníc zostalo z obdobia Francúzskej revolúcie. V septembri 1797 rehoľné sestry rozohnali, alebo uväznili. Ešte predtým vyzvali rehoľníkov a rehoľnice, aby opustili rehoľu. Rehoľné sestry takmer všetky zachovali vernosť svojmu povolaniu. Rehoľné sestry zložili oslavnú pieseň na gilotínu, ktorú spievali, keď pre Krista kráčali na popravisko.

Svedectvá rehoľných sestier na Slovensku vo filme Pilátova amnestia hovoria rovnako o vernosti, o hlbokej viere v časoch prenasledovania v Československu. Hovoria tiež o ich videní, o ich prežívaní týchto skúšok.

Sestra Oktávia Tarasovičová z Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža hovorí : „Ja za seba hovorím, že som bola odhodlaná aj na smrť, lebo sme nevedeli, čo nás čaká. Hovorilo sa, že nás pošlú na Sibír a že nás budú aj trýzniť, aj mučiť. Lebo to bola taká úžasná sila tej mladosti a toho nadšenia pre zasvätenie, že jednoducho som sa ničoho nebála“.

A setra Terezvita Šimová z Misijnej Kongregácie služobníc Ducha Svätého : „Ale sme vždy hovorili, že toto nemôže dlho trvať, že to sa musí rozpustiť, že to je nemožné, že Pán boh nás skúša pri tomto všetkom. No tak sme mali tú nádej, že raz sa vrátime do svojho“.

Sestričky boli v týchto časoch povolané do rôznych situácií. A ľudsky nemohlo byť jasné, aký bude koniec. Sestra Kornélia Zajacová z Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy : „Viete, pre nás mladých to bolo také dobrodružstvo, nám to nerobilo problém, ale staršie sestričky veľmi plakali, toto bolo pre nich veľmi ťažké. Lebo ako nám rozprávali tie staršie sestričky, že keď stavali tie školy, vôbec ten kláštor celý, ako ony si museli odriekať...“.

Setra Justína Tuková : „Zobrali ma do 603 – ky, krásne, pekne a ideme do väznice. Realizovala som večerné rozjímanie, že celú hodinu Krista Pána zajali. Ja na 603-ke a on išiel peši. Viete, tak som sa trochu napájala na duchovno“.

A sestra Miriam Petrášová z Kongregácie Dcér Božskej lásky : „Pred likvidáciou som pracovala v materskej škole ako učiteľka, riaditeľka...Komunisti mi sľubovali, že keď zložím rehoľné rúcho a podpíšem, že sa ako zriekam, tak kľudne môžem ostať tam, pracovať tak ako som doteraz pracovala, aj náboženstvo, jedine rúcho aby som dala dolu a hneď mi dajú miesto inšpektorky pre materské školy, dostanem auto k dispozícii a niekoľko kostýmov a všetko oblečenie. Stačilo, aby som hlavou prikývla, ale sa toho nedočkali, láska k pánu Ježišovi zvíťazila“.

Každá výpoveď vo filme hovorí o osobnom prežívaní, o duchovnej skúsenosti sestier. Každá z týchto výpovedí je hodná, aby človek o nej premýšľal, meditoval.

Sestričky, napriek všetkému, čo prežili, hovoria o všetkom s nadhľadom, z perspektívy večnosti.

Sestra Miriam Petrášová hovorí : „Nešli sme tam dobrovoľne...Koľké milosti, koľké dobrodenia sme tam načerpali !“ A výpoveď sestry Justíny Tukovej, ktorá bola odsúdená na 10 rokov väzenia, hovorí nielen o apoštolskom poslaní sestier aj v utrpení, ale nakoniec aj samotný film v nej nachádza svoj názov : „To utrpenie sa naozaj stupňovalo a bolo veľké, taká reč bola medzi väzňami, že to utrpenie ešte aj Piláta z očistca vyslobodilo. Bola taká fáma, že po 1950 rokoch sa Pilát dostal z očistca“.

Projekt Svedkovia viery je veľké dielo o pamäti. Dve rehoľné sestry Ivica Kúšiková a Mária Greškovičová vytvorili dielo, ktoré podáva svedectvo o živote, hrdinstve a vernosti rehoľných sestier za komunizmu. Je chválou, že toto svedectvo sa už navždy stáva súčasťou pamäte celého Slovenska a súčasťou dejín komunistického obdobia v Európe i vo svete.



Poznámka:

Niektoré údaje som čerpal z príspevku : Sr. Mária Greškovičová SSpS : Projekt Svedkovia viery, konferencia Likvidácia reholí a ich život v ilegalite 1950 – 1989, Bratislava, Cyrilometodská fakulta UK, 5.5. 2010.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.