Religiozita a demografia

Číslo 2/2010 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 4991
 

V diskusiách o populačnom vývoji sa už od čias Thomasa Roberta Malthusa tradujú niektoré názory a stereotypy, ktoré dodnes ovplyvňujú uvažovanie ľudí. V čase, keď vznikli sa o ich pravdivosti ľudia presviedčali každodenným pozorovaním sociálnej reality a postupne sa ustálili i vo vedeckom diskurze. Medzi najrozšírenejšie patrí zrejme predstava, že čím je určitá spoločnosť materiálne chudobnejšia, tým viac sa v nej rodí detí. Od nej sa odvíja druhé presvedčenie, že zvyšovanie blahobytu a vzdelania vedie k poklesu pôrodnosti, čo zákonite vedie k ohrozenia reprodukčnej schopnosti spoločnosti. V posledných rokoch sa objavilo niekoľko výskumov, ktoré tieto zaužívané predstavy spochybňujú a poukazujú na donedávna ignorované činitele vplývajúce na demografické správanie ľudí. Stále častejšie sa medzi ne radí i religiozita.

Vychádzajúc z rýchleho postupu sekularizácie v západnej Európe od šesťdesiatych rokov minulého storočia sa väčšina demografov prikláňala k názoru, že religiozita bude v životných rozhodovaniach týkajúcich sa jednotlivca strácať na význame. Z tohto pohľadu by sa i v zásadných otázkach ako je založenie rodiny a rozhodovanie o počte detí mali ľudia postupne odpútať od vzorov správania prenášaných a presadzovaných náboženskou tradíciou a jej autoritami. V súlade s tým demografia a sociológia pri skúmaní pôrodnosti, miery sobášnosti a rozvodovosti sústreďovala svoju pozornosť na vzdelanostnú úroveň, sociálne postavenie, rodové úlohy, vek, či výšku príjmu. Ak sa aj religiozita zohľadňovala pri sledovaní demografických trendov, hodnotila sa ako „relikt zanikajúcich sociálnych štruktúr“, pozostatok odchádzajúceho sveta. Ako na jeden z takýchto „historických reliktov“ sa nazeralo napríklad na katolícku fertilitu, teda na vyšší výskyt detí v katolíckom prostredí. Ešte v 50. rokoch dvadsiateho storočia mali katolíci v porovnaní s protestantmi viditeľne vyšší počet detí. Konfesionálna identita bola vo väčšine európskych krajín relevantným faktorom len do polovice 80. rokov, keď sa fertilita v katolíckom a protestantskom prostredí prestali odlišovať. V poslednej dobe sa však do akademických debát súvisiacich s modernou rodinou, populačným vývojom a pod. opäť dostáva téma religiozity. Podnetom k tomu bol najmä vývoj pôrodnosti v USA ale i v niektorých európskych krajinách, ktorý vedcov donútil hľadať odpovede mimo rámec tradičných, postmoderných a sekularizačných teórií.

Už takmer 30 rokov realizujú americkí politológovia Ronald Inglehart a Pippa Norris výskum hodnotovej orientácie ľudí vo viac než osemdesiatich štátoch sveta. Tento ambiciózny projekt s názvom World Value Survey zachytáva takmer 85 percent svetovej populácie. Na základe porovnania svojich výsledkov s demografickými údajmi jednotlivých štátov dospeli vedci k viacerým zisteniam, ktoré vnášajú nové impulzy do diskusie o demografickom vývoji svetovej populácie a faktorov ovplyvňujúcich počet detí v rodinách.¹

V prvom rade sa empirickým výskumom potvrdilo, že bez ohľadu na to, o akú religióznu oblasť ide, vedie strata významu náboženstva v spoločnosti k poklesu pôrodnosti. V sekulárnych spoločnostiach klesol vo všetkých príjmových skupinách počet narodených detí na jednu ženu pod úroveň 2,1, teda pod hranicu demografickej udržateľnosti. V štátoch vyznačujúcich sa výraznou religiozitou je vývoj počtu obyvateľstva odlišný. Len v rámci tejto skupiny krajín sa pôrodnosť drží na úrovni zabezpečujúcej populácii nielen jej prirodzenú obmenu ale i nárast. Vo svete tak prebiehajú dva protichodné procesy. Kým sekulárne spoločnosti zažívajú populačný pokles, naopak krajiny, v ktorých hrá náboženstvo v hodnotovej orientácii ľudí dôležitú úlohu demograficky silnejú.

Tento trend je badateľný nielen z pohľadu celosvetovej populácie, ale i v rámci jednotlivých štátov. Ako príklad možno uviesť výsledky výskumu uskutočneného na nemeckom obyvateľstve. Vo vekovej skupine 35 – 45 ročných, odzrkadľujúcej zastúpenie jednotlivých konfesií a ľudí bez vyznania, sa respondenti mali sami ohodnotiť na stupnici 1 až 10 do akej miery sa považujú za veriacich. Tí, ktorí sa ohodnotili ako neveriaci, mali v priemere 1,4 dieťaťa, v skupine „veľmi religióznych“ bolo priemerný počet detí 1,9. Ešte zreteľnejšie sa javí korelácia medzi počtom detí a praktizovaním náboženstva reprezentovaným otázkou „ako často sa modlíte“. Priemerný počet detí u ľudí, ktorí odpovedali „nikdy“ a tými, ktorí odpovedali „každý deň“ vzrástol z 1,39 na 2,06. V mediteránnych krajinách, ktoré v rámci Európy patria čo do religiozity na popredné miesta (Taliansko, Španielsko, Grécko) boli rozdiely medzi oboma krajnými skupinami relatívne malé. Naopak v sekularizovanom Fínsku, Českej republike či Švajčiarsku sa ukázali výraznejšie diferencie v počte detí medzi veriacimi a sekularizovanými ženami.

Práve na príklade Švajčiarska sa dá dobre ilustrovať odlišné demografické správanie skupín v závislosti od ich náboženskej a svetonázorovej orientácie. V skupine osôb, ktorej členovia sa deklarovali ako bezkonfesijní mali v priemere 1,1 dieťa na ženu, čo je výrazne menej ako u osôb, ktoré sa prihlásili k niektorému cirkevnému spoločenstvu. Spomedzi dominantných konfesií boli na tom najhoršie katolíci a reformovaní, kde vychádzalo v priemere 1,4 dieťaťa na jednu ženu. Najviac detí sa rodilo párom, ktoré boli členmi malých evanjelických cirkví s priemerom 2,02 (metodisti, adventisti a pod.) a židovskej náboženskej obce s priemerom 2,06 dieťaťa na ženu.² Rovnaký trend, zistili vedci pri skúmaní demografického správania populácie USA. Členovia protestantských konzervatívnych denominácii mali v priemere viac detí než ľudia hlásiaci sa k náboženským spoločenstvám, ktoré sa nevyznačujú tak intenzívnymi väzbami vo vnútri svojich komunít. K podobným, aj keď menej výrazným záverom dospel výskum i v ďalších krajinách západnej Európy. Ľudia, ktorí sa považujú za religióznych a najmä tí, ktorí svoju vieru aj praktizujú, majú viac detí ako tí, v ktorých živote religiozita nehrá dôležitú úlohu.

Chudobní, no bohatí na deti?

Výskum realizovaný v Nemecku tiež ukázal, že nie medzi dobre situovanými, ale medzi najchudobnejšou skupinou bol najvyšší, viac ako 45% podiel ľudí, ktorí sa označili za nereligióznych. V skupine rodín s najmenším príjmom (do 999 eur mesačne) bol zároveň zaznamenaný i najnižší počet detí. Naopak najviac detí sa v Nemecku rodí v rodinách s mesačným príjmom od 3 do 5 tisíc eur. Zistenie, že medzi najvyššími príjmovými skupinami je nadpriemerné zastúpenie rodín s nízkym výskytom detí a súčasne i najmenší podiel „veľmi religióznych“ ľudí, poukazuje na fakt, že v majetnejších rodinách si rodičia pri voľbe medzi deťmi a blahobytom vybrali druhú možnosť a že sú to v prvom rade ľudia, pokladajúci sa za religióznych, ktorí dali pred možnosťou vyšších príjmov prednosť výchove potomkov.

Korelácia medzi nízkou životnou úrovňou, výraznou religiozitou a vysokou pôrodnosťou ešte i dnes platí v mnohých chudobných krajinách tretieho sveta. Tie sa vyznačujú praktizovanou zbožnosťou sprevádzanou pozitívnym demografickým vývojom. Ide o prevažne poľnohospodárske spoločnosti, v ktorých sú deti významným prispievateľom do rozpočtu rodín a zároveň nahrádzajú chýbajúci alebo nefunkčný dôchodkový systém. Post agrárne, trhovo orientované spoločnosti v západnej Európe, severnej Amerike alebo vo východnej Ázii sa naopak vyznačujú tým, že deti sa stávajú ekonomicky nevýhodnou „investíciou“. Nie sú to skupiny na spodku ale v strede, resp. v hornej polovici sociálneho rebríčka, ktoré sa vyznačujú najvyššou mierou pôrodnosti.

Rozhodnutie mať relatívne vyšší počet detí je vo vyšších príjmových vrstvách silne motivované religiozitou. Skupina „veľmi religióznych“ s príjmom od troch tisíc eur predstavuje s priemerných počtom 2,2 detí na rodinu v Nemecku jediný ostrov pozitívneho populačného vývoja. V tej istej príjmovej skupine, ale u rodičov ktorí sa nepokladali za religióznych bol priemerný počet detí 1,62.³

Výskum Norrisa a Ingleharta sa však snažil nájsť odpoveď aj na otázku, čo spôsobuje v spoločnosti stratu dôležitosti religiozity. Jednu z hlavných príčin vidia v systéme sociálnej starostlivosti. V ich ponímaní plní religiozita dôležitú úlohu pri prekonávaní existenčnej neistoty. V krajinách, kde sa podarilo dosiahnuť sociálny blahobyt, stratilo náboženstvo túto svoju funkciu a bolo nahradené stratégiami správania opierajúce sa o individualizmus a sekularizmus. Táto ich teória implikuje, že oslobodenie od existenčných starostí, spôsobené narastajúcim blahobytom a sociálnym systémom vedie k tomu, že náboženstvo stále viac stráca na význame a spolu s tým dochádza i k poklesu pôrodnosti.⁴

V západnej Európe sa v súvislosti s nepriaznivým demografickým vývojom často omieľa téma bezdetných akademikov. Táto tradovaná predstava vychádza z predpokladu, že vyššie vzdelanie ide ruka v ruke s poklesom religiozity. Je pravdou, že proces sekularizácie bol dlhú dobu spojený so vzdelanými meštianskymi kruhmi a inteligenciou. Dnes, v dobe masových médií, keď dostupnosť informácií a možnosť získavať nové životné skúsenosti nie je obmedzená na úzky okruh ľudí, nemá vzdelanie výraznejší vplyv na religiozitu.

Religiozita a rodinné prostredie

V otázke významu matky pre formovanie detí výskum World Value Survey potvrdil veľmi silný, pozitívny vplyv matky na vzťah detí k religiozite. V Nemecku vyše 60 % respondentov, ktorí vyrastali pri „veľmi religióznej“ matke rovnako ohodnotili i svoj vzťah k religiozite. Ako „veľmi religiózny“ sa zhodnotilo 36% z tých opýtaných, ktorí svoju matku označili ako „značne religióznu“. Ak však matka nebola religiózna, tento jej postoj „zdedili“ z 66% percentnou pravdepodobnosťou aj jej deti a ďalších 20% sa pokladalo za „málo religióznych“. Len asi 10% opýtaných, ktorí vyrastali pri „veľmi religióznej matke“ si nevypestovalo žiaden alebo len malý vzťah k religiozite. Podobne len okolo 13% opýtaných, ktorých matka nebola religiózna, označili sami seba za religióznych, resp. veľmi religióznych.

Výskum tiež preukázal síce o niečo menej výrazný ale stále veľmi silný vplyv religiozity otca na postoj k viere u detí. Viac ako polovica (presne 54%) „veľmi religióznych“ respondentov uviedla rovnako silný vzťah k religiozite aj u svojho otca a ďalších 38% označili svojho otca ako religiózneho. Deti „nereligióznych“ otcov boli zo 60% tiež „nereligiózne“ a ďalších 25% sa ohodnotilo ako málo religióznych. Okolo 20% opýtaných s „nereligióznym“ otcom sa ohodnotilo ako religióznych resp. veľmi religióznych a len 8% tých, ktorých otec bol „veľmi religiózny“ sa od náboženstva úplne alebo takmer úplne odvrátilo.⁵

Spomínané výskumy teda potvrdili výraznú medzigeneračnú stabilitu vzťahu k religiozite. Vyvracajú tak rozšírenú predstavu o tom, že viera (podobne ako skúsenosť) je neprenosná. Sú to prekvapujúce zistenia najmä z ohľadom na vekovú štruktúru ľudí, u ktorých sa realizoval prieskum. Generácia dnes 40 až 50 ročných vyrastala v čase hlbokých sociálnych a kultúrnych zmien. Práve v rokoch ich detstva a mladosti sa spoločnosť radikálne zmenila. Postupujúca sekularizácia v západnej Európe a štátom presadzovaná tvrdá proticirkevná politika v komunistických satelitoch, ešte zvýraznené mohutnou urbanizáciou sú len tie najvýraznejšie procesy, ktoré rámcovali ďalšie sprievodné javy modernizácie. Aj v dobách medzigeneračných konfliktov a zásadných zmien, ako boli šesťdesiate roky, bol vplyv rodičov na formovanie postoja ich detí k religiozite veľmi silný. Ešte výraznejší je pozitívny vplyv rodičov na formovanie vzťahu ich detí k religiozite v tých prípadoch, keď je podporený aj praktizovaním náboženstva.

Vývoj v západnej civilizácii je už niekoľko desaťročí výrazne determinovaný technickým a hospodárskym napredovaním, ktoré sprevádzajú zmeny v politickom a sociálnom usporiadaní spoločnosti. Ľuďom sa výrazne rozšíril ich životný priestor a dostávajú sa do situácií, v ktorých generácie ich rodičov a starých rodičov jednoducho nemali alternatívu, no dnes je na výber niekoľko možností. Kým v predchádzajúcich generáciách ľudia deti jednoducho „mali“, dnes sa rozhodnutie založiť rodinu a mať dieťa stáva jedným z tých, ktoré sú výrazne ovplyvňované svetonázorovou a hodnotovou orientáciou človeka. Stále menší počet ľudí je ochotných obmedziť svoje „životné univerzum“ a zúžiť možnosti výberu a v neposlednom rade i šance na vyšší príjem tým, že sa odhodlajú na úlohu rodiča. To viedlo v hospodárskych vyspelých krajinách k vzniku demograficko-ekonomického paradoxu, keď pri stúpajúcom blahobyte klesá pôrodnosť.⁶ Zmena demografického správania teda neznamená zmenu hodnotovej orientácie, ale naopak, zmeny hodnotových preferencií viedli k zmene v demografickom správaní. V tradičných, ako i novo prebudených religióznych spoločenských skupinách sa rodí a bude rodiť viac detí, než v sekulárne formovaných vrstvách spoločnosti. Bolo by na jednej strane prehnané tvrdiť, že proces sekularizácie sa v prosperujúcich krajinách spomaľuje, je však veľmi pravdepodobné, že v budúcnosti sa bez zásadnej zmeny správania alebo zásahu zvonku ocitne v demografickej „slepej uličke“.