Hriech na filme
Číslo 3/2005 ·
·
Čítanosť článku: 4471
Hriech na filme
Mesto hriechu (Sin City, USA 2005, 126 min.)
réžia: Robert Rodriguez, Frank Miller, Quentin Tarantino
hudba, kamera: Robert Rodriguez
hrajú: Bruce Willis, Clive Owen, Benicio Del Toro, Jessica Alba, Mickey Rourke, Elijah Wood, Jaime King, Brittany Murphy, Marley Shelton, Powers Booth, Rutger Hauer
V časopise Týždeň uvažovali pred časom niektorí filmoví recenzenti nad tým, prečo klesá návštevnosť slovenských kín. Prebrali všetko: od pohodlia v kine, cez kvalitu dabingu, až po cenu lístkov. Treba povedať, že kvalita kinosál sa za posledné roky dosť zlepšila, dabing a titulky sa viac menej vhodne dopĺňajú, ceny lístkov boli zase celé uplynulé leto najnižšie za posledné roky. Napriek tomu, divákov ubúda. Nepoznám žiadne podrobnejšie čísla, hlbšie analýzy, ale na celú vec ponúkam vlastné vysvetlenie: do kina niet na čo chodiť. Kino mám rád, vždy som sa snažil, podľa možností, chodiť na čo najviac filmov. Ale v poslednej dobe mám problém. Nemám si čo vybrať. Historické filmy sa premenili na zideologizované, nehistorické výpravné hlúposti, je jedno či to bol Achilles, Alexander, Kráľ Artuš alebo aj Križiaci Ridleyho Scotta. Gladiátor mal ešte atmosféru, bolo cítiť prach a pot, dnes je to už len prázdnota. A samozrejme, odkazy na politiku, prirodzene americkú politiku. Človek nemusí súhlasiť s Bushovými zahranično-politickými jastrabmi, ale prečo by som sa mal baviť na tom, ako sa s nimi vysporiadava aj Alexander Veľký? A takto je to aj s ďalšími témami: islam, homosexualita, čokoľvek. Aby som to zhrnul, na historické veľkofilmy z Hollywoodu už v podstate nechodím s očakávaniami, ale s predsudkami. Ale nejde len o Hollywood. Vezmite si české filmy. Český film má tradíciu, dobrý imidž, dve desiatky titulov ročne. Ale dokedy majú diváka stále dookola baviť tí istí českí herci, doplnení ad hoc nejakou slovenskou herečkou? A dokedy stále tie isté variácie so zľahčenými, stále viac politicky videnými dejinami, prípadne súčasnými problémami českej spoločnosti, ktoré jednoducho neriešime u nás? A dalo by sa pokračovať. Keď opomeniem animované filmy, komédie, horory a tínedžerské filmy plné sexu, tak jednoducho zostanú dva až štyri filmy do roka, na ktoré možno ísť prípadne aj dvakrát. Moja teória o nízkej návštevnosti teda je, že do kina niet na čo chodiť.
Dokazuje to aj letný kinohit Mesto hriechu. Dlhšia recenzia je v podstate zbytočná, ako napísal jeden americký kritik: „...keď vidím odpad, tak viem, že je to odpad.“ A toto odpad je. Komix na filmovom plátne, plný tvrdých slov a predvádzanej dekadencie, umenie, len ak za umenie považujete materiál a techniku, akou sa niečo vyrobí, a nie myšlienku, ktorú by to prípadne malo niesť. Film samotný je rozdelený do viacerých príbehov, ktorých hlavnými postavami sú: detektív Hartigan (Bruce Willis) tesne pred dôchodkom, ďalej Marv (Mickey Rourke), zločinec s tvárou Frankensteina a zvyškom zmyslu pre – ako to len nazvať – povinnosť dodržať slovo, najmä keď ide o vraždu, či lepšie pár vrážd; hlavnou postavou tretej príhody je ďalší zločinec, tentokrát s novou tvárou, ale starým otlačkom prsta, Dwight (Clive Owen), a napokon opäť Hartigan. Príbehy sa navzájom zľahka dopĺňajú tak, aby celkovým výsledkom bolo mesto hriechu.
Zločin a hriech sa prirodzene nezaobídu bez tuctu prostitútok (pripravte sa na všetky vulgárne synonymá) a – ako inak – pár katolíkov. Kto iný, než rímsko-katolícky kardinál prostredníctvom svojej moci a nasadeného brata ovláda celé mesto, stojac za celým tým zločinom? Nejde však len o prehnané karikovanie. Postavám biskupa a kňaza samozrejme vadia prostitútky, za ktoré podľa nich „nestojí zato zomrieť“, to sa prirodzene nepáči mužom zločinu, a tak bránia ich česť. A robia to vskutku „poctivo“, rozumej do konca. Nechýba im pritom ani istá galantnosť. Marv sa napríklad prizná, že na ženu nikdy nezdvihol ruku. Keď vzápätí Wendy – sestru svojej milovanej Goldie – udrie, asi tým chce naznačiť, že sa nechová ako žena, ako inak?!
Film je plný hrubosti, dekadencie, perverzie, sexuálnych úchyliek, anestetík, zbraní, starých áut a ponurej, upršanej, prípadne zasneženej nočnej atmosféry tmavo kresleného komixu, ktorý dopĺňa tu červená (ženské pery, ženské šaty, farba karosérie), tu žltá farba (ženské vlasy, sliz pripomínajúca páchnuca tvár a krv pedofila). Ako je to v Meste hriechu s humorom? Poslabšie. Kresby sú kresby, tento rozmer komixu sa vo filme musel nevyhnutne stratiť, dialógy sú podpriemerné; buď nás hlavná postava vedie dejom ako v komixe, alebo rozpráva tak ako myslí – ako príslušník spodiny. Dialógy Pulp Fiction sú oproti tomu ťažká intelektuálna klasika.
Pokiaľ ide o originalitu samotného spracovania, ako uviedli niektorí kritici, hra s farbami nebola ničím novým. S farbou sa pracovalo podobne už skôr, napríklad v Reflections in a Golden Eye (John Huston, 1967), alebo – čiastočne a inak, s dôrazom na zmysel, nie efekt – napríklad v Spielbergovom Schindlerovom zozname (1993). Napriek tomu však o istú originalitu v spracovaní komixu išlo, žiaľ, ako podotýka George Mc-Cartney v júnovom vydaní amerického mesačníka Chronicles, to, že film zostal verný komixovej predlohe „nie je žiadne odporúčanie“. Frank Miller o sebe údajne hovorieva, že jeho komixy boli ovplyvnené Raymondom Chandlerom. Nuž, Philip Marlowe by zrejme nesúhlasil.
Tak či onak, predstavujem si, ako sa na podobnom komixe môže v rannom autobuse baviť čitateľ bulvárnych novín. Prečo by ale na niečo podobné mal niekto chodiť do kina?
Jaroslav Daniška