Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Lokálpatriot, Európan a vyhnanec

Číslo 2/2010 · Gabriela Rakúsová · Čítanosť článku: 2514
 

Sándor Márai – prozaik, básnik, dramatik, novinár, esejista zostal oficiálne i prakticky pre dve generácie tabuizovaným autorom. Jeho diela sa u nás a v krajinách na jednej strane tzv. železnej opony dostali dokonca na index po tom, čo si autor na protest proti nastolenému totalitnému režimu po 2. svetovej vojne zvolil dobrovoľné, najprv vnútorné a potom skutočné vyhnanstvo. Preto literárne kruhy v Európe pred niekoľkými rokmi privítali aktivitu Petőfiho múzea v Budapešti, kde sa zrodila rozsiahla encyklopédia o jeho živote a tvorbe. Dodnes však Máraiovo meno v našich slovníkoch a encyklopédiách nenájdeme.

Diela S. Máraiho vychádzali v cudzine aj počas jeho života, ale najväčšiu popularitu získali až v 90. rokoch, keď predbehli v svetových rebríčkoch aj niektorých nositeľov Nobelovej ceny za literatúru, dokonca v recenziách sa objavili hlasy, že Sándor Márai by si bol Nobelovu cenu zaslúžil. Jeho diela (spolu 60 zväzkov) boli preložené do niekoľkých desiatok jazykov, pričom samotná novela Sviece dohorievajú, ktorá je najúspešnejšia z jeho tvorby v slovenskom preklade, sa dočkala prekladu do 28 jazykov. Vo veľkých európskych krajinách a neskôr už aj u nás sa vytvoril naozajstný kult S. Máraiho. Odborníci hľadajú dôvody veľkého úspechu jeho tvorby, najmä románov. Uvažujú o faktore času, o štýle, o autorovej európskosti, či o osude človeka, „ktorý sa okolo polovice 20. storočia vytratí z javiska dejín ako spisovateľ a opäť sa vynorí až na začiatku 21. storočia.“ V roku 2003 Petőfiho múzeum v Budapešti vydalo 911-stranovú bibliografiu Sándora Máraiho, „máraiovskú encyklopédiu“, ktorej autorom je Tibor Mészáros – znalec tvorby a života tohto košického mešťana, Európana a svetoobčana súčasne. Márai prežil a precestoval kus sveta, aby sa neustále a rád, fyzicky či v tvorbe, vracal do rodných Košíc, mesta „so samými veľkými písmenami“.

Pocit ohrozenia

Sándor Márai sa narodil 11. apríla 1900 v Košiciach. Mal saských predkov, ktorí sa v 17. storočí usadili práve v tomto meste. Jeho otec, Géza Grosschmied, bol právnikom, predsedom advokátskej komory, neskôr poslancom pražského parlamentu a predsedom košickej pobočky turistického spolku Karpathenverein. Mal troch synov, dvaja z nich – Sándor a Géza – boli úspešní v oblasti kultúry (Géza, pod pseudonymom Radványi, bol významným maďarským filmovým režisérom). Sándor prijal tiež pseudonym – Márai, lebo ich otec im obom povedal: „Klaunov môžete robiť, ale nie pod svojim menom.“ S. Márai absolvoval stredoškolské štúdium v Košiciach, Budapešti a Prešove. Keď ho pre kritické názory na spoločnosť a jej systém vylúčili z jednej zo stredných škôl, povedal: „Ešte budete o mne počuť v literatúre.“ Ako 14 ročný vydal básnickú zbierku a počas vysokoškolských štúdií žurnalistiky na univerzitách v Lipsku, Frankfurte a Berlíne prispieval do viacerých európskych denníkov (Frankfurter Allgemeine Zeitung, Prager Tageblatt, Újszág), preložil Kafkov Proces, ktorý vyšiel v Košiciach, a niektoré prózy Thomasa Manna. V Berlíne zažil Hitlerov prejav a cítil, že vo svete dôjde k zlu. V 30. rokoch napísal najviac esejí, komentárov a fejtónov a súčasne bolestne prežíval odchod do cudziny. Košice nevedel vylúčiť zo svojho života a snov. Žil v mnohých európskych štátoch, všade sa cítil ako doma, k čomu prispievala aj jeho znalosť jazykov (angličtina, francúzština, maďarčina, nemčina, slovenčina, taliančina), ale smútok za rodným mestom ho nikdy neopustil. Do svojho „emigrantského“ pasu si okrem cestovného lístka s označením „len tam“ vložil aj list z gaštana, ktorý rástol pred jeho rodným domom v Košiciach. V roku 1934 vydal román Vyznanie, ktorý predstavuje spomienky na detstvo v rodných Košiciach, na spoločnosť, v ktorej vyrastal a súčasne je to precízny opis meštianskej i meštiackej spoločnosti prvej štvrtiny 20. storočia v strednej Európe. S. Márai, hoci spisovateľ maďarský, necítil sa doma v Budapešti, ale práve v Košiciach. Aj v tomto bol v pravom slova zmysle Stredoeurópan. „Máloktorý svetový spisovateľ bol natoľko poznačený svojím pôvodom, svojím rodným mestom, ako Sándor Márai. Vo väčšine jeho diel sa objavuje motív Košíc, košických mešťanov, alebo aspoň odlesk vytrácajúcej sa meštianskej kultúry. V nástupe novej epochy sa s ľútosťou díval na zánik tejto vrstvy, pretože s ňou zanikla i mešťanmi po stáročia budovaná kultúra, duchovné i morálne hodnoty, zodpovednosť a jasne definované etické princípy.“ (T. Mészaros) Keď vypukla vojna, do svojho denníka si zapísal: „Život a rozum sú silnejšie ako pudy.“

Život v dileme

Politické pomery po roku 1946, keď sa vrátil z ciest po západnej Európe, ho sklamali. Hovoril o vzniku totalitarizmu, a preto si zvolil emigráciu (Švajčiarsko, Taliansko, USA) a na 40 rokov sa stal dobrovoľným vyhnancom. O emigrácii sa okrem iného zmienil aj tak, že emigrácia je ako nemocnica, kde sú lekári rovnako nakazení ako pacienti. Pre Máraiho bydlisko „neznamená iba jednoducho miesto pobytu, ale je to aj mienka, stav bytia, spôsob zmýšľania. Bývať v Košiciach znamená svetonázor“. (T. Mészaros) Rodné mesto – to bol vždy pre S. Máraiho bod istoty, dobrovoľná doživotná emigrácia zasa demonštráciou nesúhlasu s fašistickou a komunistickou totalitou. S. Márai mal veľa želaní. Charakteristickým bol pre neho protitotalitný postoj, ktorý azda nemá obdoby: „S vydaním alebo predvedením mojich starších alebo novších kníh, divadelných hier a podobne budem súhlasiť len vtedy, keď budú z územia Maďarska odvolané sovietske vojská a keď bude môcť maďarský ľud za prítomnosti spoľahlivých pozorovateľov rozhodnúť o svojom osude v slobodných demokratických voľbách.“ Márai sa nedožil svojho morálneho víťazstva ani radosti z pádu komunizmu. Fotografie, ktoré si vzal so sebou do cudziny, si so svojou manželkou Lolou (Ilona Matznerová) často prezeral. Bol na nich svet Košíc – svet detstva, ktorý „je dôležitý, ostatok je cudzie,“ hovorieval. Všade v cudzine sa mu zdalo, že sa ozvú zvony z Dómu svätej Alžbety v Košiciach. Nestalo sa tak. Zasiahol ho úder v podobe smrti niekoľkotýždňového syna. Zachraňovala ho tvorba a spomienky. Po vojne opäť tvorba a práca v Slobodnej Európe, kde publikoval pod vlastným menom. Sándor Márai pretrvával celý život v dileme, ktorá sa dá zjednodušene vyjadriť takto: sloboda v krajinách, kde žil a oproti tomu obdivuhodná láska k rodnému mestu. „Vždy, keď som išiel do Košíc, v tom okamihu, ako som vystúpil z vlaku, zalial ma ten čarovný pocit istoty, že tu, iba tu, v tých niekoľkých uliciach sa mi nemôže prihodiť nič zlého. Košice! Košice! Choroba. Už sa z nej ani nevyliečim.“ Rodné mesto, to bol vždy, počas celého dobrovoľného vyhnanstva bod istoty pre tohto pozoruhodného človeka, ktorý aj takto demonštroval svoj nesúhlas s totalitou. Kde našiel podobnú spoločenskú atmosféru, aká vládla v Košiciach, tam sa hneď cítil ako doma. Smútok za rodným mestom ho však sprevádzal celý život, preto sa všade „hral na Košice“. Cítil sa stále košickým občanom a mešťanom, hlásal neoddeliteľnosť vlastenectva a univerzalizmu, vernosť rodným Košiciam napriek tomu, že prevažnú časť života prežil ďaleko od domova. „Náš vzťah k rodnému mestu sa z roka na rok stáva vrúcnejším, komplikovanejším. Pomaly človek zabudne na všetko, čo je emotívne, a ako to býva v prípade všetkých vrúcnych, intímnych vzťahov, nevšíma si cnosti alebo chyby toho, kto je pre nás dôležitý, ale iba skutočnosť, že existuje. A to sa stáva postupom času najdôležitejším. Nie je pravda, že svet je neobmedzene veľký. Svet je presne taký veľký, v akej miere sa podobá na spomienky z detstva. Všetko ostatné je cudzie. Možno je veľkolepé, niekedy strašné, ale v každom ohľade je cudzie. Svet pre naše city a nervy existuje iba v takej miere, v akej dokáže odzrkadľovať prepadnutý a čarovný svet, detstvo a domov.“

Smrť vlastnou rukou

V 80. rokoch dvadsiateho storočia, keď už natrvalo žil v San Diegu, po strate blízkych (zomrel mu aj brat), no najmä pri smrti manželky Loly, s ktorou prežil 60 rokov, pomyslel prvý raz na samovraždu. Všetko odmietal – i vydavateľov i návrat domov. Po ďalšej strate, keď mu umrel adoptívny syn, uzavrel sa do seba, kúpil si pištoľ, no ani vtedy nestratil svoj trefný humor. Keď sa v San Diegu začalo hovoriť o postavení jeho pamätníka, odmietol to slovami: „Nechcem, aby ma psy ocikávali.“ Z roku 1989 odžil ako takmer slepý len dva mesiace, do svojho denníka posledný raz urobil zápis 15. januára, poradil sa s lekárom (hovoriac o sebe ako o tretej osobe), ktorý zo spôsobov je istejší: streľba do hlavy alebo do úst, a keďže závet nechal už pred pár dňami na magnetofónovej páske („Čakám na povolávací rozkaz, neurgujem, no nesnažím sa ho ani oddialiť. Je čas.“), v marci 1989 tento Európan a svetoobčan odišiel navždy. Dva roky pred smrťou v jednom z listov napísal: „V starobe sa musíme rozhodnúť, čo si počneme so samotou. Možno je lepšie byť osamelým v samote ako v spoločnosti, no staroba je aj tak problém.“ V máji 2004 mu v San Diegu pomník predsa len postavili, v rodnom meste Košice sa tak stalo 11. decembra 2004. „Vidíte, druhovia, svojimi očami, čo sme: Prach a popol sme. Naše spomienky sa rozpadnú sťa staré tkanivo.“

Za vrchol Máraiovej tvorby sa pokladá (i podľa samotného autora) 1 200-stranový rodinný román Dielo Garrenovcov, ktorý vyšiel pár mesiacov pred jeho smrťou. Je v ňom Máraiov odkaz občanom a ľudstvu o fenoméne občianstva. Sám Márai bol „uvedomelý a sebavedomý občan, ba čo viac, uvedomelý a sebavedomý košický občan, mešťan. Vždy ním chcel byť i zostať. Celý život pracoval na vyzdvihovaní občianskych hodnôt a bojoval za ich uznanie a záchranu. Podľa Máraiho presvedčenia sebaúcta a suverenita osobnosti musia byť neodmysliteľnou vlastnosťou európskeho človeka.“ (Z. Szeberényi) V súčasnej zjednocujúcej sa Európe sa často citujú prvé dve vety z Máraiovej divadelnej hry Košickí mešťania: „Choď stále na západ. A nikdy nezabudni, že si prišiel z východu.“ S presvedčením vyznával, že svet a v ňom Európu môže zachrániť iba inteligencia a umenie, že ľudské a mravné hodnoty vytvárajú „svet zrozumiteľnejší a život znesiteľnejší“. Tento euroobčan a svetoobčan, košický rodák, má v Košiciach popri pamätnej izbe aj pomník – „svoju stoličku“, na ktorej „víta“ všetkých tých, čo vyznávajú toleranciu a neznášajú akúkoľvek tyraniu, akýkoľvek útlak.

„Večer o ôsmej som sa narodil, veterno bolo./ Košice som mal rád,/ A um, čo srdcu povie slovo./ O milosť nežobroním, bez ľútosti ma súďte.“ (Z Máraiovej básne Pohrebná reč).

Namiesto záveru

Sándor Márai je nepochybne zložitá osobnosť a potrvá ešte nejaký čas, kým sa jeho rozsiahle dielo, životné postoje a smerovania zhodnotia a prípadne prehodnotia. Je tu napríklad dosť často pertraktovaná otázka manželstva, keďže v niektorých jeho románoch sa objavujú motívy istého vybočenia z partnerského vzťahu. Tu je nevyhnutné si uvedomiť, že umelecký text je v prvom rade fikciou a literárnu postavu nemožno stotožňovať s autorom. Treba naopak pokladať za chvályhodný vzťah Sándora a Ilony – ich manželský zväzok vydržal bez ujmy 60 rokov, až do Iloninej smrti. Jej odchod bol jednou z rán na psychickom zdraví Máraiho. Pripomínal si ju fotografiami a jej denníkmi, ktoré však dodnes nie sú spracované. Istotne vydajú ďalšie svedectvá i o osobnosti Sándora Máraiho.

A je tu ešte jeden vážny problém – Máraiova samovražda. Aj znalci Máraiovej biografie túto záverečnú fázu jeho života zahmlievajú. Vie sa, že Sándor Márai trpel celý čas emigrácie smútkom za domovom, že v jeho vyhnanstve po strate najbližších osôb mu zostala iba samota, opustenosť, že v závere života ho postihla slepota a osudová choroba a toto všetko mohlo spôsobiť jeho ľudské a psychické zlyhanie. To však môžu prebádať a posúdiť historici a znalci z odboru psychiatrie. Nám ostáva len zaujať negatívny postoj k aktu samovraždy i preto, že Sándor Márai bol človek veriaci, no fenomén religiozity v súlade s nedidaktickou a fiktívnou povahou umeleckého diela nemá ani uňho transparentné podoby. Dobré literárne dielo skrýva totiž zamýšľané tendencie v svojom druhom pláne, ktorý nájde v sujete nadaný čitateľ.

Autorka je literárna kritička.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.