Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Už dvadsať rokov volíme

Číslo 2/2010 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 5731
 

V júni sa konali na Slovensku parlamentné voľby. Konali sa takmer presne dvadsať rokov od prvých slobodných parlamentných volieb v roku 1990. Už dvadsať rokov slovenskí občania svojimi hlasmi rozdeľujú moc a vplyv medzi politické strany a politické smerovania a prúdy. Nositeľmi politických prúdov sú politické strany. Politický prúd môže mať viacero nositeľov. A naopak, politická strana môže byť nositeľom viacerých politických prúdov.

Politické prúdy sú zaujímavejšie ako samotné strany. Prúdy sú totiž trvalejšie. Politické strany odchádzajú (česť výnimkám), prúdy ostávajú. Preto je dnes zaujímavejšie, ako si vo volebných zápasoch uplynulých dvoch dekád počínali politické prúdy, než ako si počínali politické strany.

Pozrime sa na dvadsaťročné vzostupy a pády. Ako hovoria Američania, na „ups and downs“.


Kto stúpa nahor? Liberalizmus

Pre každého, kto nie je slepý, je zložitosť tejto otázky na úrovni malej násobilky. Na výslnie stúpa slovenský (ľavicový) liberalizmus. Stačí sa pozrieť kde bol pred dvadsiatimi rokmi a kde je dnes. Liberalizmus bol samozrejme prítomný vo Verejnosti proti násiliu, ktorá sa ako revolučný líder stala víťazom prvých volieb v roku 1990. Postavenie liberalizmu pred dvoma dekádami však viac charakterizujú výsledky volieb v roku 1992. Tie boli úplnou deštrukciou liberalizmu. Dedič VPN, Občianska demokratická únia (ODÚ), so štyrmi percentami neprekročila prah parlamentu. Podobne sa povodilo volebnej koalícii ODS – DS, ktorá dostala tri percentá. V slovenskom parlamente bolo Mečiarovo HZDS, SNS, postkomunistická SDĽ, KDH a koalícia dvoch maďarských strán MKDH a Együttélés. Žiadna liberálna strana.

A kde je liberalizmus dnes? Liberálna Sulíkova strana SaS dosiahla 12 percent hlasov. A to je teda liberalizmus, ktorý si neberie servítku pred ústa. Líder SaS v Eurovoľbách 2009 Oravec hlásal právo na potrat počas celých deviatich mesiacov tehotenstva, sám Richard Sulík písal na svojom blogu články, ktoré silno relativizovali ľudský život, strana opäť vytiahla legalizáciu marihuany.
Ešte silnejším predstaviteľom liberalizmu je SDKÚ. Táto strana Mikuláša Dzurindu bola tiež liberálnou stranou, ale minimálne kvôli osobe predsedu nebolo možné v nej poprieť existenciu kresťanskodemokratického prúdu. Po faktickom odchode Dzurindu (de iure je stále predsedom) je SDKÚ čisto liberálnou stranou. Prítomnosť niektorých kresťanov v nej na tom nič nemení. Nemajú v SDKÚ pozíciu. Určite ju nemajú u voličov SDKÚ. Ivetu Radičovú krúžkovalo 57 % voličov SDKÚ, Ivana Mikloša 47 %, Luciu Žitňanskú 18 %, Magdu Vašáryovú 8 %. Až potom nasleduje prvý deklarovaný kresťan, bývalý člen KDH, Milan Hort so šiestimi percentami. Pritom Milan Hort zastával štyri roky politicky viditeľnú pozíciu podpredsedu parlamentu. Ostatní bývalí členovia KDH sú politicky ešte slabší. Predsedu poslaneckého klubu SDKÚ Stanislava Janiša krúžkovali dve percentá voličov.

„Káčko“ v názve SDKÚ bolo vždy zdrojom rozpakov, teraz už pripomína nevhodný vtip. SDKÚ a SaS spolu získali takmer 28 % hlasov. Pritom prvky liberalizmu nájdeme i v iných politických stranách, napríklad v strane Most – Híd. Túto stranu samozrejme nemožno označiť za čisto liberálnu, už len preto nie, lebo jej predseda bol kedysi predsedom Maďarského kresťanskodemokratického hnutia (MKDH).

Vzostup slovenského liberalizmu charakterizuje i osoba budúceho premiéra. Budúci premiér preruší tradíciu dvadsaťročného striedania slovenských premiérov s komunistickou minulosťou a kresťanskodemokratických premiérov. Za posledných dvadsať rokov sedeli na Úrade vlády (bývalí) komunisti Milan Čič, Vladimír Mečiar, Jozef Moravčík a Robert Fico a kresťanskí demokrati Ján Čarnogurský a Mikuláš Dzurinda. Teraz nás čaká liberálna premiérka Iveta Radičová.

Vzostup liberalizmu bol výrazne ilustrovaný i v minulom roku, keď sa stretli v prezidentských voľbách v druhom kole bývalý komunista Ivan Gašparovič s Ivetou Radičovou.

Je pikantné pripomenúť si, že vzostup liberalizmu začal v lone Mečiarovho HZDS, keď sa v dvoch vlnách oddelili od HZDS poslanci ako Kňažko, Budaj, Moravčík a ďalší, ktorí založili Demokratickú úniu. Demokratická únia sa stala jadrom SDKÚ, do ktorého priviedol Mikuláš Dzurinda časť percent KDH.

Vzostup liberalizmu sa vyznačuje nestabilnosťou niektorých jeho nositeľov. Nositeľmi sú stabilné strany ako SDKÚ, ale i strany na jedno volebné obdobie ako Strana občianskeho porozumenia (SOP) Rudolfa Schustera alebo Aliancia nového občana (ANO) Pavla Ruska.

Vzostup liberalizmu charakterizujú nielen samotné percentá, ktoré z volieb vzišli. I priebeh volebnej kampane ukázal mobilizáciu mestského liberálneho voliča. Porovnajme si kampane v roku 1992 a v roku 2010. V roku 1992 mečiarovci doslova roztrhali na kusy liberálnu ODÚ. ODÚ mala masívnu billboardovú kampaň. Na čiernobielych billboardoch boli predseda ODÚ Martin Porubjak, mladý minister privatizácie Ivan Mikloš a mnohí ďalší. Videl som ich stovky a nepamätám sa, že by niektorý z nich bol nepoškodený. Dotrhané na franforce, počmárané a pooblievané farbou už dopredu ukazovali, ako voľby dopadnú.

V roku 2010 bolo vidno nemálo billboardov Smeru, SNS a HZDS, ktoré neznámi liberálni aktivisti dotvárali dolepovaním hanobiacich hesiel, mikimausovských hláv a podobne. Slušnú umeleckú hodnotu malo dotvorenie Ficovej podobizne pod Bratislavským hradom, kde mu neznámy umelec dosprejoval masku Hanibala Lectera z filmu Mlčanie jahniat. Na internete sa objavilo vulgárne video s animovaným klipom s názvom „Nevyj...e sa na to!“ mobilizujúcim proti Robertovi Ficovi. Denník SME na toto video odkazoval na svojej webovej stránke. Liberalizmus si osvojil otvorenú agresivitu, ktorá bola kedysi obrátená proti nemu.

Karta sa obrátila. Kedy to Ján Čarnogurský povedal, že po zápase s komunizmom nás čaká zápas s liberalizmom? V roku 1992.


Postkomunistický populizmus silných vodcov – „niveau stable“

Od roku 1991 až doteraz pôsobí na scéne populistickovodcovský prúd. Jeho atribútmi sú okrem populizmu aj silný vodca s komunistickou minulosťou, nacionálne zafarbenie, vo vláde ekonomická nezodpovednosť s náchylnosťou na „grécku cestu“ a spriahnutosť s ekonomickou oligarchiou, ktorá z tejto spriahnutosti finančne ťaží.

V 90. rokoch bol predstaviteľom tohto prúdu Vladimír Mečiar a jeho HZDS. Postupne sa v poslednej dekáde prelial do Smeru Roberta Fica. Podľa všetkého sa životnosť jeho nositeľov pohybuje okolo 15 až 20 rokov.

Spätosť s komunistickým obdobím bolo vidno na komunistickej minulosti členov Mečiarovej vlády v roku 1992 a Ficovej vlády z roku 2006. Navyše Smer je i právny nástupca tej Komunistickej strany, ktorá na Slovensku 40 rokov vládla. KSS sa totiž najprv premenovala začiatkom 90. rokov na SDĽ a začiatkom tejto dekády sa zlúčila so Smerom. Ľudia na Slovensku tento fakt málo vnímajú a neuvedomujú si, že v súčasnosti pôsobiaca slabučká KSS nie je právnym nástupcom prednovembrovej KSS a že ním nie je ani súčasná oživovaná SDĽ. Prednovembrová KSS s tisíckami svojich členov je v Smere.

Tento prúd za Mečiara vytvoril v procese privatizácie slovenskú finančnú oligarchiu. Tá zase po Mečiarovom oslabení použila Ficov Smer ako nového nositeľa.

Nie všetky politické prvky tohto prúdu sú neprijateľné. Tento prúd sa snaží hovoriť o národnoštátnych záujmoch Slovenska, hovorí o vlastenectve i o sociálnej politike. Zľahka koketuje s kresťanstvom. Ako celok je však tento prúd pre Slovensko škodlivý. Ján Čarnogurský to vyjadril v čase mečiarizmu vetou: „Mečiar robí dobrú politiku zlými prostriedkami“. Tými zlými prostriedkami sú finančná rozhadzovačnosť, vysoká miera korupcie a celkový brutálny politický štýl, vedúci k neúnosnému napätiu a k polarizácii spoločnosti. Tento prúd má preto veľkú schopnosť mobilizovať voličov za seba i proti sebe.

Zaujímavá je stabilnosť sily tohto prúdu. Jeho silu reprezentujú volebné výsledky HZDS od roku 1992 do roku 1998, neskôr ju charakterizuje súčet výsledkov pre HZDS a Smer. Čísla vyzerajú nasledovne:

1992 - 37%
1994 – 35%
1998 – 27%
2002 – 33%
2006 – 38%
2010 – 39%

Žiadne oslabovanie na obzore. Pozitívnym je iba moment, že miera nebezpečnosti tohto prúdu poklesla. Vladimír Mečiar dostal Slovensko na pokraj medzinárodnej izolácie. Zneužívanie tajnej služby na zápas proti niektorým biskupom a proti prezidentovi Michalovi Kováčovi bolo po skúsenostiach s komunistickou ŠtB spred roka 1989 niečím, čo po roku 1989 málokto očakával. V tomto ohľade Robert Fico až takú hrozbu nepredstavoval. V 90. rokoch bolo treba zviesť s Vladimírom Mečiarom rozhodujúci zápas. Tento zápas bol našťastie úspešný a Slovensko sa mohlo stať rešpektovanou súčasťou medzinárodného spoločenstva.

Kto bol hlavným bojovníkom proti mečiarizmu v čase jeho najväčšej sily? Kto bol „Kanonenfutter“? Kto dodával podpisy pod veľké petičné akcie 90. rokov, ako petícia na podporu humoristov, petícia za priamu voľbu prezidenta? Boli to kresťania z KDH. Kto bol politickým náprotivkom Mečiara. Predseda KDH Ján Čarnogurský. Ako dopadli kresťania ako politická sila?


Kresťania sa oslabujú

Začiatkom roku 1990 som sa zúčastnil mítingu vznikajúceho KDH v Petržalke. V nabitej sále v Ovsišti brat Františka Mikloška Jozef povedal do mikrofónu vetu: „My kresťania teraz ideme vyhrať tieto voľby“. Sála prepukla v spontánny potlesk.

Tento moment vystihuje očakávania, ktoré kresťania mali pred prvými voľbami. Napokon, kto iný by si to bol zaslúžil? Kresťania boli najviac zaznávaní za komunizmu, kresťania najviac prispeli k jeho pádu.

Výsledok 19,2 % v roku 1990 a druhé miesto za VPN bol pre KDH veľkým sklamaním. Kresťania v KDH si neuvedomovali, že kvalitou svojich politikov zatiaľ nedorástli na to, aby prevzali hlavnú zodpovednosť za správu Slovenska. Namiesto toho začala v KDH dlhoročná vyčerpávajúca diskusia o tom, či vymeniť Jána Čarnogurského. Politika, bez ktorého by KDH vôbec nebolo, politika, ktorý prevyšoval svoje kádehácke okolie o tri hlavy. Našepkávači zvonku šepkali kádehákom do uška: „Vymeňte Čarnogurského a hneď máte štyridsať percent!“ Podaktorým členom KDH sa rozžiarili oči. Ách, tak také je to jednoduché?

Sumarizujme volebné výsledky KDH za dvadsať rokov:

1990 – 19,2 %
1992 – 8,89 %
1994 – 10,08 %
1998 – KDH nekandidovalo
2002 – 8,25 %
2006 – 8,31 %
2010 – 8,52 %

Ján Čarnogurský odišiel z funkcie predsedu KDH v roku 2000. Viedol teda KDH do troch parlamentných volieb. Jeho nástupcovia viedli KDH tiež do troch volieb. I ten najslabší výsledok KDH za predsedu Čarnogurského bol lepší ako najlepší výsledok za jeho nástupcov. To je výsledok desaťročnej vyčerpávajúcej debaty v KDH o predsedovi Čarnogurskom.

Ak by bola v tomto roku KDS prijala ponuku Mostu – Híd na trináste miesto na kandidátnej listine pre Františka Mikloška, Most – Híd by predbehol KDH a KDH by dosiahlo výsledok cca sedem percent.

Po historickej porážke v roku 1992 sa KDH pomaly spamätávalo, o dva roky vo voľbách opäť dosiahlo, i keď tesne, dvojciferný volebný výsledok a ďalej naberalo silu. V roku 1996 bol aritmetický priemer volebných preferencií KDH medzi 13 a 14 percentami. KDH bolo hlavným oponentom HZDS. Bolo jasnou dvojkou na politickej scéne. Ako sa to stalo, že v ďalšej dekáde sa KDH prepadlo dole?

Pre pochopenie tohto procesu je kľúčový rok 1996 a kresťanskodemokratickí politici Mikuláš Dzurinda a Ivan Šimko. Dzurinda a Šimko prišli v onom roku s projektom nového KDH. KDH, ktoré by malo osloviť i ľudí s liberálnym prístupom k životu. Podľa Dzurindu a Šimka by mohli byť v KDH i ľudia, ktorí nie sú odporcami práva na potrat. KDH malo zliberálnieť a byť tým, čím je v Nemecku CDU.

Dzurinda sa síce v tom roku ako predseda KDH nepresadil, ale spolu so Šimkom o rok vmanévroval KDH do volebnej päťkoalície SDK. Táto koalícia už bola tak rozšírená doľava, že Ján Čarnogurský v nej už strácal lídrovské postavenie, hoci bol predsedom najsilnejšej strany. Potom prišla Dzurindovi prihrávka od Mečiara, ktorý zmenil volebný zákon a de facto volebné koalície zakázal. V Predsedníctve KDH o jeden hlas prešiel návrh, aby bola vytvorená volebná strana SDK. Jej členmi sa stali kandidáti za poslancov, pochádzajúci z piatich strán.

Vtedy Ján Čarnogurský nebol dávno pánom situácie. Muziku tvrdili liberálne médiá (najmä SME a Slobodná Európa), Mikuláš Dzurinda a druhý najsilnejší subjekt pôvodnej päťkoalície - Demokratická únia tvorená bývalými politikmi Mečiarovho HZDS.

Vznik SDK ako strany predznamenal i vznik SDKÚ. Znamenalo to obrat v politickom postavení kresťanov na Slovensku. Dzurinda sa okamžite po získaní premiérskeho kresla pokúsil zlikvidovať všetky pôvodné strany päťkoalície pohltením v SDK (Ú). Podarilo sa mu to okamžite v prípade Demokratickej únie, o niečo neskôr v prípade Demokratickej strany.

V KDH sa rozpútal zápas o existenciu KDH ako samostatnej strany. Mikuláš Dzurinda, Ivan Šimko, Milan Hort i Ján Figeľ navrhovali rôzne formy začlenenia KDH do SDK. Všetky však znamenali zánik samostatnosti KDH.

Ovládnutiu KDH premiérom Dzurindom bránilo iba to, že formálne už nebol členom KDH, ale volebnej strany SDK. Začal sa boj o možnosť dvojitého členstva v KDH i SDK. Ak by sa do stanov KDH bola dostala možnosť dvojitého členstva, Dzurindovi by nič nebránilo ostať v SDK, zároveň vstúpiť do KDH, na sneme sa nechať zvoliť za predsedu KDH a voviesť ho potom do náruče SDK.

K neslávnym momentom dejín KDH patrí to, že väčšina delegátov snemu KDH v roku 1999 v Liptovskom Mikuláši návrh na dvojité členstvo (a tým nepochybný zánik vlastnej samostatnosti) podporila. Našťastie návrh nezískal dve tretiny hlasov potrebné na zmenu stanov. Preto dvojité členstvo schválené nebolo. Bolo schválené iba tzv. obmedzené členstvo, ktoré ako kompromis navrhoval František Mikloško. Tento návrh bol záchranou samostatnosti KDH. Dzurinda čoskoro pochopil, že KDH neovládne a šiel cestou založenia SDKÚ.

KDH však ostalo oslabené a pozície z rokov deväťdesiatych už nikdy nezískalo späť. Demoralizácia KDH bola vystupňovaná v roku 2000 odchodom Čarnogurského z postu predsedu KDH. Pritom to bol Čarnogurský, ktorý svojím húževnatým postojom KDH zachránil. Frustrované KDH Dzurinda oklamal ešte raz počas svojej druhej vlády, keď odmietol plniť programové vyhlásenie vlády vo veci zmluvy o výhrade vo svedomí. KDH z vlády odišlo, ale vnútorne svoj odchod nezvládlo. Krídlo obhajcov vystúpenia z vlády a odmietačov vstupu do vlády s Ficom odišlo z KDH a vytvorilo KDS.

Dzurinda však paradoxne oslabil i kresťanské krídlo vlastnej SDKÚ. Začiatkom roku 2010 oznámil, že nebude kandidovať v parlamentných voľbách. Nemal už ani toľko politickej sily, aby rozhodol, kto z dvoch liberálnych hviezd jeho strany má byť volebným lídrom. Želal si Ivana Mikloša, stala sa ním Iveta Radičová. Svoj ústup sa Dzurinda snaží tlmiť, ako sa len dá. Ako skúsenému a chladnokrvnému mocenskému hráčovi sa mu to i darí, ako napríklad pravdepodobným získaním kresla ministra zahraničných vecí v Radičovej vláde.

Politický vzostup Mikloša a Radičovej resp. zostup Dzurindu je charakteristický pre politický vzostup liberalizmu a ústup kresťanskej politiky. Ivan Mikloš získaval ostrohy vo vysokej politike skôr ako Mikuláš Dzurinda. Ministrom privatizácie sa stal už v roku 1991, zatiaľčo Dzurinda si sadol do vládneho kresla ministra dopravy až v Moravčíkovej vláde v roku 1994. Pre slabosť slovenského liberalizmu sa však Ivan Mikloš v polovici deväťdesiatych rokov potĺkal mimo politiky. Z politického vyhnanstva ho vyviedol až hore stúpajúci nový kresťanskodemokratický premiér Dzurinda v roku 1998.

Pre kresťanskú politiku je charakteristický „štokholmský syndróm“. Mnoho kresťanských voličov i kresťanských politikov sa navzájom tlačí do zbytočne podriadeného vzťahu voči liberalizmu. Vypuklým spôsobom to bolo vidno v prezidentských voľbách, keď podpredseda KDH Daniel Lipšic dotlačil KDH do podpory Ivety Radičovej a snažil sa to podať ako moment obrodzujúci slovenskú politiku.

Kresťanskí voliči a kresťanské organizácie paradoxne kritizujú akékoľvek aktivity, ktoré v skutočnosti kresťanskú politiku pri vyjednávaní posilňujú. Ján Čarnogurský ani nesmie prijať Ficov telefonát, lebo hneď to znamená, že KDH zrádza pravicu. Ako keby to dávno nebolo presne naopak, a síce, že liberáli na pravici dvakrát ťažko KDH podviedli. Janu Tutkovú kritizujú kresťania, hoci iba posúvala KDH do úlohy skutočného hráča a nie prívesku. Kresťanskí politici nevedia s istotou povedať ani to, či v minulosti bolo správne vzbúriť sa proti tým podrazom. Výsledkom je, že budúca štvorkoalícia neschváli zmluvu o výhrade vo svedomí.

Kresťanskí politici si musia konečne uvedomiť, že už viac ako desať rokov nie sú lídrom pravice, že túto pozíciu im liberáli uchmatli. Zatiaľ sa zbytočne tlačia do pozície podriadenej súčasti v jednotnej pravici. Výzvou súčasnej doby pre kresťanskú politiku je to, aby sa etablovala ako samostatná tretia sila. Ako naplniť túto výzvu konkrétnymi krokmi a postojmi, je úlohou najbližších týždňov a mesiacov.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.