Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Erózia západnej (nad)vlády

Číslo 2/2010 · Ján Šalgovič · Čítanosť článku: 2133
 

Žijeme na počiatku epochy, v ktorej sa pomaly ale iste končí globálna prevaha Západu. V 21. storočí zmizne z povrchu zemského svetový poriadok, ktorý bol v znamení západnej dominancie a západných ideí. Ide o globálnu výmenu stráží, ktorá je porovnateľná so zánikom veľkých antických ríš. Toto je základná esencia, výpoveď knihy nemeckého publicistu a redaktora denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung Nikolasa Busseho „Zbavenie moci Západu" (Entmachtung des Westens), ktorú pred časom vydalo nemecké nakladateľstvo Ullstein Verlag.

Na obzore sa vynára globálna veľkokonkurencia. Proti doterajšiemu hegemónovi - Spojeným štátom americkým - si budujú mocenské pozície Čína, India, Rusko, Japonsko, Brazília ako aj členské štáty ASEAN (zväzku krajín juhovýchodnej Ázie). Zrejmým indikátorom pre takýto mocenský tektonický posun bola nedávna kodanská konferencia o zmene klímy. V dánskej metropole na seba narazili postoje Západu a Číny, resp. celého bloku rozvojových štátov. Ide o výzvu pre starý a nový kontinent, porovnateľnú so studenou vojnou.

"Budeme žiť v globálnej levej jame, náš osud bude zrejme v omnoho väčšej miere závisieť od klasických faktorov á la nacionalizmus, vojenská sila a geopolitická rivalita", konštatuje Nikolas Busse, pričom dodáva, že „vzostup nových mocenských centier je dlhodobý proces, ktorý sa začal dekolonizáciou a ktorý je teraz živený globalizáciou“.

Svet bieleho muža: národný štát s atómovými zbraňami

Doterajší svet bol – obrazne povedané - svetom bieleho muža. Stáročia po roku 1500 sa právom označujú ako éra europeizácie našej planéty. Nikdy predtým v dejinách ľudstva sa žiadnej civilizácii nepodarilo podmaniť si všetky ostatné spoločnosti a iné civilizácie tak úplne a tak radikálne, konštatuje autor a s kritickým podtónom podotýka, že „súčasný svet sa stal tým, čím je preto, lebo Západ brutálne dominoval všetky iné národy“. Rozbuškou tohto vývoja bola „industrializácia vrátane plienenia kolónií“, ktorá katapultovala Západ na čelo civilizačného peletónu.

Západ vtlačil – a vlastne do veľkej miery dodnes vtláča - svetu pravidlá hry globálnej politiky. Azda najlepším príkladom pre toto tvrdenie je jeden z jeho najzávažnejších vynálezov: národný štát.

Vedomie, že jednotlivec prináleží k skupine rovnako hovoriacich ľudí bolo jednou z najdôležitejších podmienok pre vznik idey, že ľudia s rovnakým jazykom, kultúrou a dejinami tvoria ´národ´. Revolúcie 18. a 19. storočia toto previazali s princípom ľudovej suverenity – a následne vznikol moderný národný štát. Išlo o jeden z posledných – ale súčasne najfatálnejších – príspevkov Európy do svetovej politiky.

Najväčšou výhodou, ktorú si Západ po roku 1945 vydobyl, bol fenomenálny predstih vo vojenskej oblasti. V tejto súvislosti Nikolas Busse dôrazne podčiarkuje význam (vlastníctva) jadrových zbraní: „Nie bez príčiny je atómová bomba označovaná za absolútnu zbraň. Je mocenským nástrojom, ktorého použitie sa nedá usmerňovať, ovplyvňovať, obmedzovať. Táto neodškriepiteľná skutočnosť robí z jadrovým zbraní najžiadanejší zbrojný materiál na celom svete.“ Požíva totiž podľa neho dve neoceniteľné výhody, o ktorej snívajú všetky štáty. Po prvé, nukleárne mocnosti sú fakticky nenapadnuteľné. Veď ktorý politik či generál si dovolí napadnúť krajinu, keď musí počítať s tým, že odpoveďou na jeho útok bude vymazanie jeho štátu z povrchu zemského? Po druhé, slová, náhľady, postoje atómovej mocnosti majú v globálnej politike úplne inú váhu ako stanovisko krajiny bez jadrových hlavíc. Kto sa – ´ak by išlo do tuhého´ – vzoprie štátu, čo môže siahnuť po takýchto zničujúcich zbraniach? Nikolas Busse to zhrňuje do jednej jedinej vety: „Atómová bomba určuje, kto hrá v prvej lige svetovej politiky a kto nie.“ Navyše jadrové zbrane ohraničujú manévrovací priestor pre západnú zahraničnú politiku: sú akýmsi ´ochranným múrom´ postaveným okolo štátov, ktoré si vo vnútri svojho teritória potom vlastne môžu robiť čo chcú.

Polemika o zmene klímy predzvesťou zmeny globálnych siločiar

V 21. storočí bude ľudstvo žiť po dlhom období vo svete, v ktorom bude niekoľko ašpirantov na mocenskú nadvládu alebo aspoň spoluvládu. Títo budú mať k dispozícii vojenské a ekonomické prostriedky na to, aby mohli byť aktívni v globálnom meradle. Situácia bude s veľkou pravdepodobnosťou podobná európskej v 19. storočí, ktorá bola v znamení (nie vždy úspešného) mocenského balansovania medzi štyrmi, piatimi kľúčovými hráčmi na starom kontinente.

Ďalším aspektom podomieľania západnej (nad)vlády je už spomenutá diskusia o zmene klímy. Aj v tejto oblasti ide o diskurznú moc nad témami svetovej politiky. Dlhé dekády určoval Západ takzvané ´globálne témy´: preľudnenie, chudoba, AIDS, drogy, terorizmus - skoro každá nová generácia západných politikov si našla pole pôsobnosti, od ktorého (údajne) závisel osud celého ľudstva na modrej planéte. K tomuto čiastkovému aspektu ´mäkkej moci´ sa redaktor denníka FAZ stavia pomerne kriticky: „Čo sa rozhodlo ´v mene ľudstva´, nemalo niekedy s potrebami rozvojových krajín nič do činenia. Preto je čínsky a indický odpor v oblasti zmeny klímy vlastne vzburou proti samozrejmosti, s ktorou sa vplyvné západné štáty ešte stále usilujú nastoľovať medzinárodný rokovací poriadok a globálne hodnoty.“ Nikolas Busse v ďalšom kriticky podčiarkuje, že „v skutočnosti je záchrana klímy navýsosť západným projektom. Boli to západní vedci, čo objavili fenomén otepľovania Zeme – a nie čínski či indickí. Boli to západné spoločnosti, čo si nad tým začali lámať hlavu – a nie ázijské. Prvé vedecké práce zamerané na problematiku zmeny klímy vznikli síce už dávno, všetky však pochádzajú z pera západných vedcov.“

Najmenší spoločný menovateľ novým hodnotovým megatrendom

Čo sa týka budúcich ťažísk svetovej politiky nie je podľa autora rozhodujúcim faktorom, len to ktorá ´novo-veľmoc´ sa pridruží k doterajším, ale tiež skutočnosť, v akom vnútornom rozpoložení sa nachádzajú všetky mocnosti: staré aj nové. V uplynulých rokoch, desaťročiach, ba stáročiach jednoznačne udával tón Západ; spomeňme na tomto mieste len námatkovo navýsosť ´západné´ pojmy ako sloboda, občianske práva či právny štát. Navyše, „v Kosove sme boli po prvýkrát svedkami toho, že NATO sa prenieslo ponad formálny zákaz intervencie zakotvený v medzinárodnom práve – argumentujúc, že musí pomôcť ohrozenej menšine. Odvtedy Západ zasahuje, aj vojensky, v rozvojových štátoch opäť a znovu v mene ľudských práv a demokracie. Príčiny a motívy sú často rôznorodé, ale aj tá najmenšia misia či gigantická vojenská operácia majú jedno spoločné: na konci každej takejto akcie stojí prevýchovný projekt, prostredníctvom ktorého sa majú vniesť do príslušnej spoločnosti západné hodnoty“, tvrdí Nikolas Busse.

Toto však nezdieľajú všetky súčasné (a budúce) nezápadné mocností. Veď iba India, Japonsko a Brazília sú plnohodnotnými demokraciami, Rusko je autoritatívny štát s pseudodemokratickými voľbami, Čína diktatúrou jednej strany a v desaťčlennom zväzku ASEAN je jedine Indonézia slobodnou krajinou. Ak by sme rátali tento blok juhovýchodných ázijských štátov ako jedného globálno-politického aktéra, tak by nám vyšlo, že iba polovica z týchto šiestich možných nových veľkohráčov na globálnej šachovnici má demokratické spoločenské zriadenie.

Summa summárum: V dohľadnej budúcnosti budeme mať do činenia s globálnou megapolitikou, ktorej agenda bude vlastne najmenším spoločným menovateľom zúčastnených kontrahentov. Preto sa ani nebudeme smieť čudovať, keď aj ďalšie západné (hodnotové) veľkoprojekty narazia na urputný odpor nezápadných mocností; zmena klímy je prvou lastovičkou. Ďalšou asi budú ľudské práva a ich ochrana. Realistický pohľad totiž nemilosrdne obnažuje, že jestvuje jedna jediná téma, ktorá sa nachádza v pozitívnom priezore záujmu všetkých dôležitých štátov (teda, aspoň z principiálneho hľadiska...) - zachovanie voľného, nehateného medzinárodného toku tovaru a finančných prostriedkov.

Henry Kissinger navždy a nikdy inak

Každá veľmoc, ktorá sa dosiaľ dostala na vrchol mocenského piedestálu, sa pokúšala nanovo stanoviť globálne pravidlá hry. Tak tomu vždy bolo, tak tomu je teraz a tak tomu bude naďalej. Preto sa podľa Busseho ani nebudeme môcť čudovať, keď noví globálni ´veľkoaktéri´ nepochádzajúci zo západnej hemisféry ( á la Čína) budú v čoraz väčšej miere nahlodávať súčasný spletenec medzinárodných organizácií a zmlúv, ktoré v uplynulých rokoch a desaťročiach vytvoril Západ – a to podľa vlastnej hodnotovej predlohy, ako inak?!

Klasické ponímanie zahraničnej politiky sa vo svojej podstate nezmenilo od antiky: svet je anarchiou, systémom svojpomoci. Prežiť v ňom môže iba ten, kto si nájde mocných spojencov, presne podľa príslovia: ´Ak chceš s vlkmi vyť, musíš s vlkmi byť´. Analytický drobnohľad Nikolasa Busseho je nemilosrdný: „Veľké mocnosti a tie štáty, ktoré nimi chcú byť, nikdy neverili na akési dobromyseľné dorozumenie či porozumenie medzi národmi a podobné salónno-intelektuálske rečičky; vždy sa natvrdo riadili podľa vlastných záujmov a nič iného ich nezaujímalo.“

Známy realista Henry Kissinger zažije podľa všetkého obrovskú renesanciu, a to najmä jeho dielo, ktoré nedávno vyšlo v českom preklade pod názvom „Obnovení světového řádu“. Vychádza totiž z teórie o rovnováhe (veľmocenských) síl a analyzujú sa v ňom nemilosrdné mocenské zápolenia na starom kontinente nielen medzi vtedajšími európskymi veľmocami, ale aj takými legendárnymi postavami, akými bezpochyby boli rakúsky kancelár Metternich a britský minister zahraničných vecí Lord Castlereagh.

Globalizácia a jej mocenský paradox

Vzostup nových veľmocí – logicky! – nezmení iba rozdelenie globálneho bohatstva medzi jednotlivými štátmi, mocenskými blokmi či kontinentmi. V prvom rade a predovšetkým sa zmení (tak trochu vznešene povedané) kultúra svetovej politiky. V súčasnosti jestvuje jediný štát, ktorý je v stave robiť na všetkých piatich kontinentoch ozajstnú klasickú mocenskú politiku: Spojené štáty americké. O čo viac globálnych mocenských centier vznikne mimo Európy, o to vplyvnejšími sa stanú iné štáty, ktoré nemajú žiadny záujem na civilizačných a civilizujúcich projektoch z Bruselu a Washingtonu.

Toto je závažný paradox globalizácie: vytvára síce blahobyt a blízkosť medzi jednotlivými národmi; súčasne však je aj jedným z predpokladov pre opätovné globálne mocenské preskupenie síl, o ktorom si predstavitelia politickej triedy a politologickej kasty Západu naivne mysleli, že už ho majú za sebou a k nijakému už v budúcnosti nedôjde, viď Fukuyamov Koniec dejín.

Netreba však prepadať do (pri)hlbokej depresie. Zníženie politickej mocenskej projekcie Západu je veľmi pozvoľným procesom. Nejde o abruptnú, náhlu zmenu takpovediac zo dňa na deň. Západ síce stratí doterajší monopol na utváranie ľudských dejín, zostane ale v každom prípade naďalej veľmocou z rámci globálneho mocenského oligopolu; a to jednou z absolútne kľúčových, s ktorou musí v mocenskom pokri každý rátať, či už chce alebo nie.

Západ si bude musieť určiť priority, červené línie, ktoré ostatné veľmoci nebudú smieť prekročiť; sem bude zrejme patriť na metaúrovni demokracia či voľné trhy, v globálnom mikromanažmente napríklad zachovanie znesiteľných cien ropy či zemného plynu. Toto všetko samozrejme za predpokladu, že Západ bude sám na sebe tvrdo pracovať: na hospodárskych, politických a sociálnych reformách, ktoré ho posunú na civilizačnej trajektórii ďalej, vyššie.

Autor je prekladateľ a publicista, zamestnanec Európskej komisie. Príspevok vyjadruje jeho osobné stanovisko.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.