Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Videné srdcom

Číslo 3/2005 · Ondrej Čiliak · Čítanosť článku: 4314
 

Videné srdcom

Medzi trávou a vetrom
Rudolf Dobiáš
Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2004

Ak by sme pri posudzovaní ostatnej zbierky básní Rudolfa Dobiáša Medzi trávou a vetrom (s podtitulom Básne z budúcej pozostalosti) len v hrubých rysoch načrtli jeho vnútorný vývin, našli by sme celkom zjavnú a myslím že aj prospešnú symbiózu prozaického a básnického slova. Rudolf Dobiáš (nar. 1934) je najmä prozaik (rozprávky, poviedky, novely, romány, rozhlasové hry, knihy spomienok), no jeho lyrické podhubie nevyrašilo z večera do rána, jeho básnické vnímanie sveta tu bolo od počiatku.

Poézia Rudolfa Dobiáša je vo svojej podstate vždy poéziou ideálu, poéziou krásy, stojacou na tradičných podobách slovenského verša (Ďaleko je k sveta kraju, / vysoko je dobrý Boh. / Ako vtáky umierajú / ľudia vo vrchoch./ s. 18), a to v oblasti tematickej (domov, rodina, láska, príroda, spomienky) a formálnej, vychádzajúcej z autorovej dôvery v evokačnú a významovú silu slova (jeho obraznosť je ukotvená v realite, neprekračuje jej hranice). Autorov základný postoj k životu je postojom človeka „širokého srdca“, schopného čeliť ťažkostiam a prekonávať ich, brániť mravné hodnoty pred nepriateľom. Proti Kainovi žijúcemu v človeku, ktorý práve Dobiášovi tak veľmi ublížil, tak veľa mu vzal, stavia autor lásku, jej očistnú silu, možnosť duchovného „prevrátenia“. Už samotná prítomnosť symbolických výrazov, ako láska, Boh, srdce, krv, chlieb v autorovej lexike potvrdzuje jeho vernosť morálnemu svetu a kresťanským ideálom. A to napriek všetkému, čo ako človek i spisovateľ prežil, ba práve vďaka tomu (Stalo sa, čo sa neodstane, / nevrátim dobehnutý dej, / Z úrokov zaplatil som dane, / nebude zo mňa koryfej, / s. 40). Rudolf Dobiáš v literatúre aj v živote hľadel na veci sveta i na človeka v ňom vždy svojím srdcom. „Vidieť“ srdcom svet znamená poľudšťovať ho, vnášať medzi človeka a udalosti istú harmóniu, zavrhnúť to biblické „oko za oko...“. Dobiáš ako básnik nepozná nenávisť, zlobu, odplatu či zášť, hoci už vtedy vedel (Bol život ako galeje. / Aspoň, že žiť sme smeli. / Ešteže boli nádeje / a božie stráže bdeli. / s. 38) a dnes to svojím literárnym dielom potvrdzuje, že len veľkým ľuďom je vlastná skromnosť, pokora a zmier, že v húštinách ľudskej pamäti zostane zapísané, kto komu ublížil a kto zostal človekom. Ale srdce musí byť čisté.

K týmto základným estetickým východiskám, ktoré sú predznačené autorovou životnou skúsenosťou, svojbytnosťou citu, svojskou obraznosťou a ľudským prístupom k životu, sa priraďuje ďalší jasný rozmer – Dobiášova láska kresťanská, ktorá sa neprejavuje púhou obraznosťou, je v myšlienkach, je za slovami. Jeho Boh sa neskrýva len za oslovenie (Buď pri nich, Pane, keď sa vyberú / po ceste, ktorá nikam nepovedie. / s. 22), je všadeprítomný, najmä v intímnych výpovediach, ba priam spovediach z „jáchymovských čias“. Moderná báseň by však už nemusela riešiť otázku, či čitateľ uveril, že básnik verí. Báseň by mohla byť aj mostom k „zbožšteniu“ dobra a lásky. Je to málo? Myslím, že Rudolf Dobiáš ako básnik sa o to pokúsil. Je to zjavné najmä v jeho „modlitbách“, ktoré nielen názvom, myšlienkou a veršom evokujú Rúfusove „modlitbičky“. Aj u Dobiáša platí: ak dvaja robia to isté, nie je to to isté. Hoci ani on sa nevyhol čírej podobnosti s Rúfusom (Ešte nám, Pane, neber priateľa, / ak je to možné – pozmeň svoju vôľu./ s. 94), iný je v obraznosti, ktorá zostáva konštantná, akoby pod strieškou myšlienky, avšak nesie nové tóny. Stále ušľachtilý, verný, vystavený kráľom ilúzií a dezilúzií, zas a zas gniavený ťarchou spomienok, prehlbujúc svoju lásku k človeku, píše Rudolf Dobiáš básne plné sebaspytovania, píše básne ako očistu.

Dobiášova lyrika má svoje korene v najlepších tradíciách slovenskej básnickej moderny (Krasko, Rúfus), pričom však treba povedať, že tvorivou negáciou tradície možno napísať báseň, ktorá by bola priestrannejšia, vzdušnejšia, nebola by tak hermeticky uzavretá sama do seba, do predurčenej metrickej konštrukcie (Už ti len mlčať svedčí. / Ak je tak, radšej mlč. / Schovaný v kúte reči / aj iných mlčať uč. / s. 32). Ak sme už spomenuli, že Rudolf Dobiáš postavil svoju poetiku najmä na významovej sile slova, nemôžeme očakávať, že naruší vernú reprodukciu svojho pocitu, myšlienky a príbehu. Preto jeho metafora je v pravom zmysle slova tradičná (prevažuje prirovnanie, personifikácia, genitívna metafora). Viac ako s prírodnými reáliami je Dobiášov básnický obraz spojený s vnútorným nepokojom, umelcovou pravdou, s prežitým časom a nostalgiou (Vybledla závisť aj posledný hriech, / múku na chlieb mi melú božie mlyny. / s. 33). Na autorovu metaforiku či vôbec poetiku výrazne vplýva alebo ju podnecuje aj tematika jeho básní, zjavne to cítiť v príležitostných básňach v oddieli Priateľom.

Rudolf Dobiáš vo svojej básnickej zbierke Medzi trávou a vetrom s umeleckou účinnosťou vyslovil to, čo povedať treba „vo dňoch sviatočných“. Urobil tak z vnútornej potreby a presvedčenia, že do „chrámov slova“ vchádzajú len čistí. Dozreli v ňom slová, ktoré sa zmenia na zeleň a každú jar sa vrátia do stromov. Vo svete, kde treba chrániť zmysel slova i básne, ale aj stále krehkejšiu lásku, budú jeho verše znieť ako pokojná hudba pre všetkých, ktorí chcú počúvať, ktorí túžia schladiť si ruky v lístí nehy a dobra. Je to kniha, v ktorej sa zrkadlí veľké srdce človeka.

Ondrej Čiliak
Autor je básnik.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.