Nacionalizmus po Lisabone

Číslo 2/2010 · Paul Belien · Čítanosť článku: 3519
 

Európska únia má od minulého decembra, keď začala platiť Lisabonská zmluva, status riadneho štátu. Tento nový štát najnovšie ohrozuje existenciu multinárodných štátov ako Belgicko, Veľká Británia a Španielsko. Flámi v Belgicku, Škóti v Británii či Katalánci v Španielsku by totiž boli radšej provinciami federálnej EÚ, ako provinciami vlastných federálnych štátov, ku ktorým momentálne patria.

Presne to je hlavná lekcia, ktorá vyplýva z posledných belgických parlamentných volieb. Tieto voľby ukázali, že bezprecedentných 44 percent voličov vo Flámsku, čo je holandsky hovoriaca severná časť Belgicka, volilo flámsku nezávislosť. Konkrétne to Flámi vyjadrili volením dvoch flámskych nacionalistických strán. Nová flámska aliancia (Nieuw-Vlaamse Alliantie, skrátene N-VA) získala 31,7 percenta a Fámsky záujem (Vlaams Belang, VB) 12,3 percenta.

Túto správu treba vidieť v historickej perspektíve. Belgicko je štátom dvoch odlišných národov pod jednou strechou. Flámi dnes tvoria v Belgicku 60 percentnú väčšinu. Historicky to však bolo naopak - od vzniku Belgického kráľovstva v roku 1830 dominovala krajine francúzsky hovoriaca valónska väčšina. Krajina je striktne rozdelená do dvoch samostatných častí, so samostatnými politickými stranami: jedna skupina strán zastupuje holandsky hovoriacich Flámov, druhá je pre francúzsky hovoriacich Valónov. Flámi žijúci vo Flámsku nemôžu voliť Valónov a naopak. Valóni podporujú expanziu sociálneho štátu a volia v prevažnej miere socialistov. Flámi volia konzervatívnejšie a uprednostňujú obmedzený štát s nižšími daňami.

Zatiaľ čo vo Flámsku vyhrala stredo-pravicová N-VA, vo Valónsku vyhrala Socialistická strana (Parti Socialiste, PS) vedená Eliom Di Rupom, 59 ročným homosexuálom talianskeho pôvodu, so ziskom 35,8 percenta. Flámsko je krajina podnikateľov a podnikavcov, ktorí najčastejšie zamestnávajú samých seba. Vo Valónsku je väčšina populácie zamestnaná štátom alebo poberá dávky v nezamestnanosti. Flámsko-valónske spory preto nie sú v prvom rade o jazyku, ale o peniazoch. Flámi, ktorí z odvedených daní v Belgicku zaplatia väčšinu, podporujú daňové škrty. Súčasne sa pohoršujú, že ich dane sa míňajú na Valónov, ktorí sú závislí na sociálnom štáte. Tí samozrejme radšej hovoria o zvyšovaní daní, najmä pre podnikateľov.

Preto je aj také jednoduché pre Di Rupoa sľubovať Valónom stále viac štátnych dotácii – zaplatia to predsa Flámi, ktorí zvolenie Di Rupoa nemôžu nijako ovplyvniť. Inými slovami, Belgicko je rozdelené do dvoch častí s dvoma samostatnými systémami politických strán, ale sociálny štát je iba jeden pre všetkých. Pred piatimi rokmi viedol Bart De Wever, líder flámskej N-VA, konvoj dvanástich nákladných áut z Flámska do Valónska. V autách bol naložený náklad 226 miliónov eur vo falošných 50 eurových bankovkách. So sumou, ktorú získali ten rok Valóni od Flámov protestoval De Wever proti tejto praxi. Dnes, po piatich rokoch, by mali De Wever ako víťaz flámskych volieb a Di Rupo ako víťaz valónskych volieb zostaviť belgickú vládu. Pravidlom belgickej politiky je, že spoločnú belgickú vládu tvoria víťaz flámskych a valónskych volieb, ktorí vytvoria koaličnú vládu. Belgická ústava vyžaduje, aby polovica ministrov pochádzala z Flámska a polovica z Valónska. Rovnaké „fifty-fifty“ pravidlo (nazývané „paritou“) sa týka delenia pozícii v armáde, súdnictve a celej štátnej správe. Túto klauzulu, ktorej súčasťou je aj ústavný požiadavok, že všetky hlavné zákony musia byť schválené väčšinou obidvoch parlamentov v obidvoch častiach štátu, presadil francúzsky hovoriaci establišment, aby tým zabezpečil, že 60 percentná flámska väčšina nebude nikdy schopná „vnútiť svoju vôľu Valónsku“. Výsledkom je, že socialistická väčšina vo Valónsku presadzuje svoju vôľu vo Flámsku tým, že vetuje každý jeden návrh na reformu sociálneho štátu alebo belgického ústavného poriadku.

Pre De Wevera, 39 ročného historika, bude ťažkou prácou, aby dosiahol, že Di Rupo bude akceptovať reformy, ktoré N-VA sľúbila svojim voličom. Pozorovatelia sú skeptickí a myslia si, že De Wever nemá šancu uspieť. De Wever začal tým, že ako prejav dobrej vôle, ponúkol Valónsku post predsedu vlády. Mal by sa ním teda stať Di Rupo. A to napriek tomu, že reprezentuje menšinu a nehovorí ani dobre po holandsky, čo je reč väčšiny občanov Belgicka.

Pred tromi rokmi trvalo belgickým politikom viac ako šesť mesiacov, kým vytvorili vládu. Výsledkom rokovaní bola koalícia vedená flámskym kresťanským demokratom Yvesom Letermem. Koalícia, ktorej súčasťou bola aj Di Rupova PS, mala síce obrovskú väčšinu vo Valónsku, ale vo Flámsku mala status menšinovej vlády. Do úradu sa v decembri 2007 dostala vďaka podpore De Wevera, ktorý vznik vlády po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy podporil, aj keď sám nebol jej súčasťou.

Hoci politickým cieľom N-VA je rozpustenie Belgicka, De Wever nie je žiaden revolucionár. Krátko pred poslednými voľbami a opakovane aj krátko po nich uisťoval na tlačovej konferencii medzinárodné médiá a finančné trhy, že jeho víťazstvo nepovedie k politickej nestabilite. Bart De Wever je európsky federalista. Chce, aby sa Belgicko rozpustilo do štruktúr Európskej únie. Belgicko je pre neho prototypom, ako má vyzerať celá EÚ. Keď je Únia riadnym štátom s vlastným právom a subjektivitou, nie je predsa dôvod, aby Flámsko bolo aj súčasťou Belgicka, keďže Belgicko je tiež členom EÚ. Preto je jeho cieľom, aby sa všetky zostávajúce kompetencie belgického federálneho štátu presunuli smerom nahor na EÚ alebo decentralizovali na nižšiu úroveň. Výsledkom by bola deľba moci, kde by boli právomoci na úrovni EÚ a potom až na úrovni Flámska a Valónska. Belgicku by žiadne právomoci nezostali. Konečným cieľom je, že Belgicko by potom prestalo existovať a – ako sa hovorí v N-VA - „vyprchalo by“ v štruktúrach EÚ. Flámsko a Valónsko by sa stali priamymi členmi federálnej EÚ.

De Weverova stratégia sa veľmi páči aj nacionalistom v Škótsku, Walese, Katalánsku, v baskických provinciách a iných autonómnych, semi-autonómnych alebo na autonómiu ašpirujúcich regiónoch, ktoré sa vnímajú ako konštitučné provincie federálnej Európy.

De Weverov entuziazmus pre myšlienku federálnej Európy je hlavný rozdiel medzi N-VA a stranou Flámsky záujem. Tejto strane ide o nezávislé a suverénne Flámsko, ktoré chce oslobodiť od Belgicka aj spod EÚ. Nahradiť Brusel, ako hlavné mesto Belgicka, Bruselom ako hlavným mestom EÚ, nie je pre nich riešením. Ideálnym štátoprávnym modelom vhodným aj pre Flámsko je podľa nich Švajčiarsko a aj EÚ by podľa nich mala byť maximálne konfederáciou.

V roku 2004 mal VB ešte stále medzi Flámami vysokú 24 percentnú podporu. Popularita však odvtedy postupne klesala, zhruba na polovičnú úroveň. Zdá sa, že Flámi, ktorí nesúhlasia s Belgickom veria viac De Weverovi, že sa mu podarí rozpustiť Belgicko v EÚ, ako herkulovskému plánu VB zničiť Belgicko, aj EÚ.

Ak sa De Weverovi podarí presvedčiť Di Rupoa, že nahradenie Belgicka Európou je aj v záujme Valónska, pretože z EÚ budú môcť čerpať dotácie rovnako, ako dnes z Belgicka, potom sa môže ukázať, že nová belgická vláda, ktorej základom bude koalícia N-VA a PS môže byť až prekvapivo stabilná a medzinárodne bude najväčším zástancom európskej federalizácie. De Wever a Di Rupo by radi vládu zostavili do 1. septembra. Ak tandem De Wever-Di Rupo zlyhá, Belgicko budú do roka čakať predčasné voľby a flámski nacionalisti sa môžu naspäť vrátiť k podpore VB.

Autor je belgický novinár, editor stránky BrusselsJournal.com.