Trianonská trauma

Číslo 2/2010 · Stanislav Janota, Lucia Janotová · Čítanosť článku: 3591
 

Deväťdesiate výročie podpísania Trianonskej dohody je významným pamätným dňom Slovákov na Slovensku. Trianonská dohoda potvrdila južnú hranicu Československa a mnohé ďalšie hranice po rozpade stredoeurópskej monarchie. Ukončila 50 rokov zlej politiky uhorských elít a 10 rokov trvajúci zlý školský systém. Na základe Trianonskej dohody sa vytvorili predpoklady pre rozvoj slovenského národa na Slovensku.

Zároveň však, každý morálny človek pociťuje ľútosť voči všetkým, ktorým dôsledky tejto zmluvy spôsobili problémy a veľmi ťažké utrpenie. Slováci na Dolnej zemi sa dostali do izolácie. Množstvo rodín Slovákov žijúcich v rôznych častiach monarchie sa muselo v krátkom čase rozhodnúť, kde budú žiť, a akú pracovnú dráhu si zvolia. Niektoré rodiny boli na dlho rozlúčené. Niektorí rodičia už nikdy neuvideli svoje deti, napriek tomu, že žili iba pár kilometrov od seba.

Viac ako polovica stredoškolských profesorov, tretina súdnych úradníkov, prakticky všetci štátni úradníci Slováci pracovali (ako uvádza Konštantín Čuleň) na tých územiach Uhorska, ktoré sa nestali súčasťou Československa. Už v marci 1919 skladali učitelia na Slovensku sľub vernosti Československej republike a mnoho nedostatočne, alebo chybne informovaných učiteľov patričnú formu sľubu neprevzalo, čo prakticky znamenalo ich odchod zo Slovenska.

Pre tieto a mnohé iné trápenia a žiale skutoční slovenskí vlastenci chápu smútok pamätníkov a žijúcich potomkov a pociťujú spoluzodpovednosť aby sa podobné tragédie neprehlbovali alebo dokonca neopakovali.

Dôsledky Viedenskej arbitráže, vojnové roky, Benešove dekréty, celé obdobie rokov 1938-48, bolestivo preukázali, že akékoľvek zmeny hraníc, presídľovanie obyvateľov a uzatváranie hraníc nemôže Slovákom, Maďarom, Rusínom, Srbom, Chorvátom, Rumunom pomôcť, ale len zväčšuje počet a vážnosť osobných tragédií.

Priepustnosť hraníc a vyššia miera komunikácie medzi Maďarmi v Maďarsku a na Slovensku, medzi Slovákmi v Maďarsku a na Slovensku a všeobecne medzi Slovákmi a Maďarmi znižuje napätia a zlepšuje život všetkým. Na druhej strane, sme presvedčení, že zmena hraníc, či snaha o vytvorenie nových hraníc na základe autonómie môže viesť iba k obmedzeniu komunikácie a poškodiť všetkých. Slovensko musí byť tou najlepšou vlasťou pre všetkých, ktorí tu žijú, rovnako ako Maďarsko pre tých, ktorí ho poznajú ako domovinu.

Neveríme ale, že národy sú výmyslom 19. storočia a v dnešnej dobe strácajú na význame. Skutočné rozhovory o veciach verejných sa uskutočňujú len vo vnútri národa. Celkom výnimočne tam, kde väčšina právomocí verejných inštitúcií je na úrovni obcí, umožňuje jestvovanie viacjazykového národa, ako je to vo Švajčiarsku. Všade inde je demokracia založená na pocite spolupatričnosti, na chápaní jazyka a tradícií vo vnútri národa. Prítomnosť národných menšín, ak je štát dobre vedený, všetkých obohacuje a nikoho nepoškodzuje. Jazyková bariéra je pre mnohých Slovákov a Maďarov nešťastnou prekážkou, ale spoločná tisícročná história a „nekonečno“ rodinných väzieb často tvoria základ osobného porozumenia.

Na tomto mieste si môžeme zrekapitulovať spoločnú históriu. Deväťsto rokov národy Uhorska prežívali bok po boku. Šľachta, pomerne druhá najpočetnejšia na svete, prijala latinčinu ako všeobecne používaný jazyk urodzených, či vzdelaných mužov a neobyčajne silné uhorské vlastenectvo zastavilo expanziu islamu do Európy. O to, ako hovoria nemeckí mešťania, slovenskí a maďarskí roľníci, rumunskí valasi a nemeckí kolonisti novozaložených dedín, sa nikto nestaral. Maďarskí historici a elity boli dlho mimoriadne hrdé, že maďarčina vstrebala obrovské množstvo pojmov a slov z latinčiny, taliančiny, francúzštiny, nemčiny a predovšetkým zo slovanských jazykov, že Uhorsko dokázalo vstrebať to najlepšie zo všetkých národov, s ktorými prišlo do styku, najmä tradície Rímskej ríše, Byzancie, Ottonskej ríše a okolitých národov, ktoré sa stali členmi kráľovstva a oporou Svätoštefanskej koruny.

Od čias svätého Štefana až po barokové prekáračky vrátane slávneho Magina¹ nepoznáme trenice na jazykovej báze. Veď až do obdobia stavby gotických katedrál nebolo možné zhromaždenie väčšieho množstva osôb naraz. Na to, aby vznikol národ v našom ponímaní - spoločenstvo, ktoré zdieľa tradície a kultúru a ktoré jediné je zatiaľ schopné stať sa substrátom demokracie, na to boli potrebné celkom iné podmienky. 18. storočie prinášalo postupne zmenu obrábania pôdy, prinieslo zemiaky, kukuricu, krmoviny a vytvorilo podmienky pre zlepšenie výživy a zdravotného stavu obyčajných ľudí, ktorí potom získali čas a prostriedky na veci verejné.

Armáda sa zmenila zo šľachtickej na žoldniersku, začalo sa verbovať a schyľovalo sa k brannej povinnosti. Do armády vstupovala technika, a tak sa stalo, že štát, ktorý chcel mať dobrého vojaka, musel mať dobrého učiteľa. Zakladali sa školy a šírila sa gramotnosť. Zlacnela tlač, osemnáste storočie bolo časom ľudových kalendárov a jarmočných tlačí. Stabilizovala sa pošta, stavali sa cesty, Dunaj sa stal splavným, a tak začiatkom devätnásteho storočia začalo veľké množstvo ľudí komunikovať a začali sa vytvárať rečové spoločenstvá zahrňujúce, dovtedy nevídanú vec, spoločenstva ľudí od elít po žobrákov.

Jozef II. chcel v rámci modernizácie presadiť veľmi nešťastným spôsobom ako úradný jazyk nemčinu. Reakciou nebola len obrana latinčiny, ale objavili sa obrany miestnych jazykov a nárečí. Po stáročiach spolužitia nastal boj maďarčiny, nemčiny, slovenčiny a iných jazykov Uhorska. Celá prvá polovica devätnásteho storočia bola obdobím nebadaných reforiem, veľkého technického pokroku a príprav na zásadnú sociálnu zmenu.

Revolúcia rokov 1848 – 49 prebiehala nešťastným spôsobom. Maďarské elity neboli ochotné prijať spoločný program s nemaďarskými národmi Uhorska a Slováci sa dostali na nesprávnu stranu dejín. Kým pre Slovákov sú hurbanovci bojovníkmi za slobodu, maďarskí dejepisci ich právom videli ako prisluhovačov viedenskej kamarile a podporovateľov staromódneho poddanstva. Po potlačení povstania boli maďarské elity kruto potrestané od hromadných popráv cez emigráciu až po zničené kariéry. Pre slovenské elity nastali roky nádeje a očakávania viedenských odrobiniek a niekoľko českých byrokratov mohlo úradovať v jazyku Slovákom zrozumiteľnom.

Potom prišlo Slovákmi najhoršie hodnotených päťdesiat rokov: roky 1868 – 1918 maďarského štátu v dualistickej monarchii. Uhorské elity nevytvorili podmienky pre spokojnosť iných jazykových skupín. O tomto období Konštantín Čuleň píše: „Ak prestal byť exponovaným a verejným členom slovenskej pospolitosti, mal otvorené dvere každého, i najvyššieho úradu cirkevného, či svetského. Veľké percento takýchto Slovákov, vari aj väčšie, než by nám podľa percentuálneho pomeru prislúchalo – dosiahlo v Uhorsku najvyššie hodnosti politické i štátne. Medzi maďarskými ministrami, poslancami, vysokými úradníkmi, profesormi, bolo veľmi veľa ľudí nemaďarského, teda i slovenského, pôvodu.“

Vrcholom, možno dobre mienených, napriek tomu tragických rozhodnutí maďarských elít boli školské zákony prijaté desať rokov pred rozpadom Uhorska. Podstatou týchto zákonov bolo, aby úradný jazyk sa už nevyučoval ako cudzí jazyk, ale aby sa pre všetky deti v Uhorsku učil ako jazyk základný, úradný, prakticky jediný. Ak slovenské deti chodili často do školy iba 4 – 5 zím, po prijatí týchto zákonov sa nenaučili nič a v priebehu rokov vznikla generácia analfabetov. Takéto nešťastné opatrenia elít nakoniec zákonite viedli k Trianonu. Táto skúsenosť je varovaním pre dnešné elity všetkých štátov. Svet potrebuje viac lásky a viac práce, menej závisti a menej zloby. Alebo slovami Jána Pavla II. odpúšťame a prosíme o odpustenie.

Autor je lekár, spoluautorka je právnička a absolventka Spoločenstva Ladislava Hanusa.