Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O cite pre sneh a kultúru

Číslo 3/2005 · Michal Svetský · Čítanosť článku: 3120
 

O cite pre sneh a kultúru

Cit slečny Smilly pre sneh Peter Høeg
Edícia Svetová knižnica SME, 2004

„Ústredným motívom jeho tvorby je kritika našej civilizácie,“ poznamenal denník SME, keď uvádzal knihu Petra Høega Cit slečny Smilly pre sneh (1992). V podstate by na tom nemuselo byť nič pozoruhodného, veď spisovatelia vždy poukazovali na problémy v spoločnosti. Háčik je však v tom, čo rozumieme pod takouto kritikou. Keď totiž kritika začne pohŕdať tým, ktorého kritizuje, prestáva byť konštruktívna. Práve tejto chyby sa dánsky autor dopustil vo svojom, inak po mnohých stránkach vynikajúco napísanom trileri s prvkami sci-fi, situovanom na pozadí dánsko-grónskych vzťahov.

Høeg, niekdajší horolezec, námorník, ale aj baletný tanečník a herec, rozvíja viacero tém; úplne na začiatku však je záhadná smrť malého chlapca Esajasa po páde zo strechy. Podľa polície išlo o nešťastnú náhodu, no čudácka samotárka Smilla Jaspersenová, mladá glaciologička pôvodom napoly z Grónska, má odôvodnené pochybnosti. Postupne sa z nej stane amatérska vyšetrovateľka, ktorá v tajuplnej a ponurej atmosfére odhaľuje stále nové súvislosti, zažívajúc dramatické situácie, až sa jej z roztrúsených kúskov skladačky vytvorí nečakaný obraz...

Kniha je z tých, ktoré vám nedajú pokoj, kým ich nedočítate do konca. Aby udržiaval napätie, autor majstrovsky používa osvedčené postupy z detektívnych románov. Je pravda, že dej veľakrát napreduje za nepravdepodobných okolností či vďaka úplným náhodám. Akosi nepresvedčivý, keď vyjde na povrch, je konečný cieľ konania hlavnej zápornej postavy a trochu za vlasy pritiahnutý je výsledný kontext príbehu. Dej sa nevyhýba násilným scénam, ktoré síce plnia literárnu funkciu, no ich opisy by azda mohli byť menej detailné. A na bizarné zobrazovanie ľudskej sexuality sme si už v postmodernej literatúre nechcene zvykli.

Čitateľ však tieto nedostatky Høegovi rád odpustí, aby mohol zostať ponorený v napätej atmosfére tušenia nebezpečného tajomstva a neistoty ohľadom skutočnej identity jednotlivých postáv. Neprekvapuje, že kniha bola vydaná vo vyše tridsiatich krajinách, získala ocenenia Titul roka a napokon bola aj sfilmovaná. U nás sa film uvádzal pod titulom Stopy v snehu (Intersonic, 2004).

Podiel na úspechu knihy má určite aj bohatosť tém, ktoré čitateľa oslovujú cez originálne zachytený vnútorný svet chladnej a tvrdohlavej Smilly. Od nenásilne zakomponovaných úvah o filozofii či matematike, opisov ľadových reálií sa jej rozprávanie dostáva cez rodiacu sa zaľúbenosť až k ponorom do najtemnejších zákutí duše. Kritici právom zaraďujú Smillu medzi najvýraznejšie ženské literárne postavy. Pritom ju paradoxne vymyslel muž.

So Smillou sa bytostne spája otázka dánsko-grónskych vzťahov. Hoci si životom v Dánsku osvojila moderné zvyky, drží si odstup a polovicou svojej bytosti je stále polárna Inuitka. Ponúka sa tak cenný pohľad do svetov dvoch odlišných kultúr, ktoré koloniálne dejiny spojili (pozn. Grónsko je súčasťou Dánska). No bohužiaľ práve v tejto polohe sa Høeg vydal zlým smerom. Postupne rastie podozrenie, že sa nakazil tou zvláštnou chorobou západných myslí dvadsiateho storočia: sebaodsudzovaním, ba až sebapohŕdaním v súvislosti s vlastnou civilizáciou.

Smilline monológy, poznámky, pozorovania vytvoria predstavu o Grónčanoch viac-menej čistého srdca, utlačených kultúrne necitlivými a skazenými Dánmi z pozície nezaslúženej civilizačnej prevahy. Zvyky a schopnosti, za ktoré Smilla vďačí inuitskému pôvodu, sú zväčša kladné: vynikajúca orientácia v priestore, citlivosť k spoločenským outsiderom. Jej „západná“ stránka sa prejavuje márnivosťou v nakupovaní módneho oblečenia.

Eskimáci sú opisovaní v situá­ciách, z ktorých vychádzajú ako milovníci prirodzeného prostredia, dobrí lovci statočne bojujúci s drsnými podmienkami polárnej zimy. Naproti tomu zhýčkané dánske paničky utrácajú drahé peniaze za sladkosti, muži míňajú peniaze v kasínach, alebo bažia po kariére a sláve. Záporné postavy sú zástupcovia západnej civilizácie a sociálne problémy grónskej komunity zapríčinila dánska politika.

Až čosi ako eskimácku nadradenosť cítiť z pasáží, keď Smilla používa taktiku mlčania v rozhovoroch, čím Dánov, nezvyknutých na takéto spoločenské správanie, dostáva do značných rozpakov.

Celkový dojem nevyváženosti nezmení ani výrok starej obyvateľky Grónska, že kolonizácia odstránila materiálnu biedu Inuitov, ktorí teraz „oveľa zriedkavejšie zomierajú od hladu“. Vyzerá to, že pre Høega je západná civilizácia jednoducho neúspešným projektom.

Inde sa ešte na chvíľu k slovu dostáva kultúrny relativizmus. „Každý pokus postaviť kultúry proti sebe so zámerom rozhodnúť, ktorá z nich je najvyvinutejšia, vedie k tomu, že západná kultúra premietne nenávisť voči svojim vlastným tieňom na druhých,“ uvažuje Smilla. Paradox: nemáme rozličné kultúry hodnotiť, no tú západnú vzápätí zhodnotíme. Ako ináč, negatívne. Treba však povedať, že slečna Smilla má naozaj skvelý cit pre sneh a Høeg pre dobrý štýl. Nezostalo mu však už dosť citu pre kultúru, z ktorej sám pochádza. Niet pochýb o morálnom úpadku Západu. Takisto kritika kolonizácie je legitímna téma. Problémový je však neprimeraný dôraz na skutočné či domnelé poklesky západnej civilizácie. Autori našej doby častokrát zámerne obchádzajú západný príspevok k ľudskej slobode a najdôležitejším hodnotám. Nakoľko im naozaj záleží na reálne poškodených skupinách a nakoľko ich osud len využívajú ako politický nástroj, kyjak na opovrhnutiahodnú západnú civilizáciu?

Umenie má pôsobiť pozitívne, povznášať k tomu lepšiemu v nás. To sa dá dosiahnuť aj nemilosrdnou kritikou do vlastných radov, nikdy však sebapohŕdaním.

Michal Svetský
Autor je lingvista

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.