Cena za svedomie

Číslo 2/2010 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 9018
 

Je jún 2010, po parlamentných voľbách a koaličných rokovaniach, ktoré vedú k vzniku vlády Ivety Radičovej. Štyria predsedovia nových vládnych strán predstupujú pred novinárov a hovoria o dohode, ktorú dosiahli. Keď to počúvam, počujem niektoré priority SDKÚ, niektoré priority SaS a tiež Mostu. Iba KDH z tohto nového dokumentu necítim. Ešte viac ma prekvapuje, keď Ján Figeľ oznamuje, že výhrada vo svedomí nebude programom budúcej vlády. Pritom ešte pred pár dňami o tejto zmluve všetci hovorili, že ju chcú schváliť. Myslel som si, že môže v parlamente získať aj 150 hlasov. A zrazu sa dozvedám, že téma, pre ktorú KDH opustilo vládu v roku 2006, sa stala súčasťou kompromisu a nič z nej nebude. Predstavujem si, ako sa o tom najbližšie dni dozvie pápež. Rozmýšľam, ako si to asi vysvetľujú slovenskí biskupi, ktorí o tejto téme rokovali s Figeľom, aj ďalšími politikmi víťaznej pravice. Rozmýšľam v akej pozícii bude budúci predseda KDH (alebo inej kresťanskej strany), keď túto tému bude chcieť po rokoch opäť otvoriť.

Jednu vec však možno konštatovať bez ohľadu na to, aká bude budúcnosť. Najväčšiu zodpovednosť za to, že sa výhrada vo svedomí nedostala do programu vlády nesú dvaja ľudia: Richard Sulík a Ján Figeľ. Ten prvý preto, že sa otvorene postavil proti zmluve, a to napriek tomu, že jeho strana má výhradu vo svedomí (ako liberálny princíp ochrany slobody jednotlivca) vo svojom volebnom programe. SaS je hlavný vinník neprijatia výhrady vo svedomí v roku 2010. Je dobré si to uvedomiť. Po prvé preto, že tento výsledok ukazuje, aký falošný bol Sulíkov tón o konštruktívnosti rokovaní SaS s katolíckymi biskupmi. Po druhé preto, že za túto stranu kandidovali aj kandidáti, ktorí sa snažili profilovať na kresťanských témach. Prekrúžkovali sa síce všetci štyria, na politiku strany to však nemá žiadny vplyv. Kresťania, ktorí ich volili, by si to mali aspoň dodatočne uvedomiť. A napokon preto, že táto „strana bývalých miništrantov“ (Juraj Miškov, Daniel Krajcer) má ministra kultúry a ten bude jedným z hlavných partnerov cirkevnej hierarchie najbližšie štyri roky.

Zodpovednosti sa však nemôže zbaviť ani Ján Figeľ. To on nedokázal presadiť zmluvu o výhrade vo svedomí do programu vlády. Za čo presne nesie zodpovednosť?

Po prvé za to, že prijal nedôstojný barter a o zmluve hovoril v balíku opatrení s požiadavkami, s ktorými v slovenskom parlamente nesúhlasí ani celý poslanecký klub SaS. Nedokázal využiť, že výhradu vo svedomí mala v programe aj SaS, ani to, že zmluvu fakticky podporoval Bugárov Most aj Dzurindova a Radičovej SDKÚ. Figeľ si nedokázal vo vládnej štvorke ani nájsť partnera s ktorým by pritlačil na Sulíka, ani pritvrdiť tón. Za pripomenutie stojí, že s vatikánskymi zmluvami to KDH nemalo nikdy jednoduché. Potom čo ich nedokázalo presadiť do programu prvej Dzurindovej vlády, nehlasoval dokonca vtedajší predseda KDH Ján Čarnogurský za programové vyhlásenie vlády. Inými slovami, zmluvu so Svätou stolicou povýšil na absolútnu prioritu, a to bola záruka, že sa počas prvej Dzurindovej vlády (s účasťou postkomunistickej SDĽ) aj schválila. Figeľovi sa nepodarilo nič z toho.

A práve to vedie k zásadnej otázke: čo znamená Ján Figeľ pre slovenskú náboženskú pravicu? Povedané inak, ak bude KDH rezignovať na to, čím sa líši od SDKÚ, čo to môže znamenať pre túto stranu? Nestráca tým náhodou KDH po vzore českej KDU-ČSL svoje opodstatnenie? Čo sa stalo s charizmou Jána Figeľa, ako o nej ešte pred pár týždňami hovoril Daniel Lipšic či Martin Mojžiš? Kde sa podeli schopnosti vyjednávača s EÚ? O čo vlastne predsedovi KDH vo vláde pôjde? A ako si predstavuje stranu, ktorú vedie o štyri roky? Povedané priamo: čo vlastne raz bude politickým dedičstvom tohto politika?

Verím, že láskavý čitateľ uverí, že tieto otázky nekladiem s radosťou a odpovede na ne skôr nepoznám. Skôr ma mučia a jediné, čím si viem pri tejto „psychoanalýze“ pomôcť, je pohľad na Figeľove spory v minulosti. Oni ukazujú, čomu veril, čo kritizoval a kto boli jeho spojenci.

Spor prvý, európsky. Ján Figeľ bol od počiatku nadšený zástanca európskej integrácie. Spor o ktorom je reč trval niekoľko rokov a symbolizuje ho neslávny oblúk. Keď najprv Ján Čarnogurský symbolicky a po ňom Vladimír Palko systematicky začali upozorňovať, že s EÚ nie je všetko v poriadku, Ján Figeľ stál spravidla na opačnej strane. Čarnogurský sa pokúsil presadiť na pôde partnerských konzervatívnych strán, aby diskutovaná Charta práv obsahovala odvolanie na prirodzené právo. Bol to hlas bývalého disidenta, ktorý argumentoval práve porážkou komunizmu a oporou v prirodzenom práve, ktoré formovalo slovenský disent. Čarnogurský neuspel a európske konzervatívne strany o téme ani nediskutovali. Táto skúsenosť viedla Vladimíra Palka k návrhu parlamentnej deklarácia o kultúrno-etických otázkach. Tá bola napokon na konci prvej Dzurindovej vlády schválená hlasmi naprieč spektrom. Ján Figeľ bol pôvodne proti tejto deklarácii. Argumentoval, že ide o vykopávanie otvorených dverí. Podobný argument opakoval, keď nesúhlasil s dodatkom k prístupovej zmluve k EÚ, či už obojstranne vyjednaným alebo aspoň jednostranne priloženým, alebo keď nesúhlasil s návrhom ústavného zákona o ochrane suverenity, kritikou Európskej ústavy či Lisabonskej zmluvy. V niečom uspel, v niečom neuspel. KDH však celkovo zaujímalo euroskeptické stanoviská. A nebola to nijaká póza: ministri za KDH dokázali napríklad zablokovať federalizáciu rodinného práva, ktorá by znamenala import homo-zväzkov. Zaujímavejšie je niečo iné. Hoci Jána Figeľa vlastné presvedčenie o Bruseli nemilo dobehlo, svoj názor v podstate nezmenil. Potvrdením bol rok 2004, keď sa stal členom Európskej komisie, tej istej, v ktorej pre svoju vieru a názory na homosexualitu nemohol byť Rocco Buttiglione. A nielen to. Komisia, ktorej bol Figeľ členom za päť rokov aktívne postupovala proti kultúrno-etickej deklarácii či prirodzenému právu a uzurpovala si právomoci, ktoré mali aj podľa Figeľa patriť členským štátom. Problémom sa stala Európska charta, ústava aj Lisabonská zmluva. Politiku Jána Figeľa za ten čas možno charakterizovať ako nedostatočne obozretnú: protikresťanskú agendu kritizoval vždy až príliš neskoro.

Spor druhý, stranícky. Ján Figeľ je dlhoročným popredným členom KDH. Na republikové rady chodieval, aj keď mal ako komisár pozastavené členstvo v strane. K strane mal však osobitý vzťah. Najlepšie sa to ukázalo, keď sa počas prvej Dzurindovej vlády v roku 1999 rozhodla skupina poslancov a politikov vystúpiť z volebnej strany SDK a vrátiť do KDH. Ján Figeľ medzi nimi nebol. So vstupom do KDH váhal dlho, na požiadanie dokonca odkázal, že zatiaľ sa do KDH nevráti, pretože je zamestnaný vstupom Slovenska do Únie. Netreba azda zdôrazňovať, že išlo o prelomovú hodinu v dejinách KDH. Aké motívy mohli viesť Jána Figeľa, aby nevstúpil do KDH? Dnes vieme, že odchod z politiky to nebol, pretože v nej je dodnes. Ak to teda nebol odchod, za jeho váhaním musela byť snaha v politike zostať – otázkou bolo len, kde sa zaradiť. Niečo o tom napovedá aj skutočnosť, že keď Dzurinda zakladal SDKÚ a na úrade vlády vznikalo prvé vyhlásenie jeho ministrov, tohto stretnutia sa zúčastnil aj Ján Figeľ. Dnes je Figeľ predsedom KDH, strany ktorá je od prvého momentu vytesňovaným partnerom novej vládnej koalície. Bude zaujímavé sledovať, čo všetko bude predsedovi KDH stáť a nestáť za spor pri presadzovaní záujmov, ktoré reprezentuje.

Druhá poznámka, ktorá sa týka vzťahu Jána Figeľa ku KDH je jeho nástup na funkciu predsedu strany. Figeľ stranu ovládol a na potvrdenie dominancie presadil menovanie troch nových podpredsedov. Za pozornosť stoja dvaja. Anton Marcinčin a Jana Žitňanská, ktorú navrhol Daniel Lipšic a Ján Figeľ ju podporil. Marcinčin svoj svet predstavil v rozhovore pre Týždeň s príznačným titulkom „Slovensko je príliš pravicové“. Zhrňme to: Marcinčin je „dôsledný“ bojovník proti potratom. Osobne s nimi nesúhlasí a súčasne nesúhlasí ani s ich zákazom. Povedané jeho vlastnými slovami: „Podľa mňa sa zákazy míňajú účinkom, treba ísť cestou pozitívnej motivácie, pomoci. Všetci by sme si priali, keby neboli interrupcie alebo keby sa to dalo vyriešiť jedným zákonom. Ale tak to nefunguje. (..) Bola by však potratová turistika, či viac úmrtí chudobných žien, ten problém by sa nevyriešil.“ Suma sumárum: „Za absolútny zákaz by som nehlasoval.“ Marcinčin otvára novú etapu KDH. Je to prvý podpredseda hnutia, ktorý je otvorene pro-choice. Má aj ďalšie prekvapivé názory. „Hlasovali by ste za registrované partnerstvá homosexuálov?“ pýta sa Týždeň. Odpoveď: „Musel by som si prečítať návrh zákona. Každopádne relativizovanie manželstva ako zväzku muža a ženy je pre KDH neprípustné.“ Čo to znamená? Ak si naozaj myslí Marcinčin to, čo hovorí v druhej vete (relativizovanie manželstva je neprípustné), na čo hovorí prvú vetu? Na čo potrebuje čítať návrh zákona, ak je z otázky jasné, že samozrejme o relativizovanie manželstva ide?

Jana Žitňanská by si zaslúžila väčšiu pozornosť, na ilustráciu však postačí jeden príklad. Denník Plus 1 deň sa jej spýtal nasledovnú otázku: „O pár dní sa v Bratislave uskutoční prvý pochod homosexuálov, aký naň máte názor?“ Podpredsedníčka pre kultúru, vedomostnú a občiansku spoločnosť na to odpovedala nasledovne: „Som rada, že je demokracia. V slobodnej spoločnosti sa ľudia môžu zhromažďovať, či už sú to odborári, študenti, gejovia. Toto právo je zákonom zaručené, a teda nemám potrebu komentovať, nech už pochoduje ten či onen, ak je všetko v súlade so zákonom.“ Bodka. Pripomeňme si, že pani Žitňanská nemala potrebu reagovať na pochod, ktorého cieľom je demontovanie rodiny ako vzťahu založenom na manželstve muža a ženy, teda niečoho, čo je dodnes programom KDH. Stav, ktorý KDH na Slovensku bráni, považovali organizátori pochodu za prejav diskriminácie a homofóbie, podpredsedníčka KDH to „nemala potrebu komentovať“. Rozmýšľam, či by povedzme Ivan Mikloš odmietol komentovať pomerne úspešný pochod forsírovaný médiami, ktorého cieľom by bola plánovaná ekonomika alebo čo by asi povedal František Šebej na podobný pochod s cieľom, aby Slovensko vystúpilo z NATO. Veta „sme radi, že je demokracia, a preto to nemáme potrebu komentovať,“ by to asi nebola.. Ponúka sa preto jednoduchá otázka: prečo ľudia ako Žitňanská a Marcinčin vstupovali do KDH, keď majú buď iný názor ako je program KDH alebo nemajú potrebu program KDH brániť?

Mnohí kresťania boli pohoršení výrokom istého kňaza, ktorý povedal, že jediný, kto dokázal odsúdiť homosexuálny pochod bol Ján Slota. Neviem, ako tento kňaz myslel svoj výrok. Realitu však popísal presne. Ak sa KDH bude prispôsobovať liberálnym médiám a bude rezignovať na konzervatívnu agendu, stane sa jednoduchá vec: konzervatívne témy nezaniknú, len ich bude zastupovať niekto iný.