Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Za Dr. Martou Marsinovou

Číslo 2/2010 · Oľga Slivková - Čarnogurská · Čítanosť článku: 2769
 

Motto:
Wer wagt es,
Sich den donnernden Zügen entgegenzustellen?
Die kleinen Blumen
Zwischen den Eisenbahnschwellen!
Erich Kästner

Dňa 2. júla 2010 nás navždy opustila Dr. Marta Marsinová.

Epigramom nemeckého básnika si pripomíname pamiatku tejto vedeckej pracovníčky, poetky, katolíckej aktivistky, terciárky rehole sv. Františka, väzenkyne z 50. rokov, organizátorky Svetového dňa modlitieb žien na Slovensku, ženy s veľkým srdcom plným zodpovednosti, lásky, odvahy a viery.

Ľudovít Štúr na začiatku moderných dejín slovenského národa prorocky vyhlásil: „My dali sme sa do služieb ducha, preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“.

Po ňom tú „cestu života tŕnistú“ prešlo mnoho obetavých ľudí, mužov i žien, bez pocitu krivdy, dokonca vďačných Bohu za vnútorné vyrovnanie, silu viery a dar modlitby, ktoré od neho na tejto životnej ceste dostali. Toto pociťovala aj pani prof. Marsinová, keď sa pozerala spätne na svoj život, kamienok v mozaike dejinného obrazu slovenského národa.

Naši predkovia nám vybrali domovinu medzi Dunajom a Tatrami, na rušnej križovatke Európy, vodnej, cestnej i vzdušnej – na strategickom území, cez ktoré sa často rútili dobyvačné armády, nešetriac životy domáceho obyvateľstva.

Ale viac než viditeľné voje a konvoje sa cez Slovensko prevaľujú názorové prúdy, často nekompromisne útočiace na našu humánnu, kresťanskú a národnú identitu. Bohužiaľ, vždy si našli dostatok zaslepených, alebo len chamtivých domácich prisluhovačov, hotových horlivo udávať, falšovať pravdu, nenávidieť, týrať i zabíjať.

Po februári 1948, keď sa u nás nastolila Moskvou požadovaná a formovaná komunistická totalita, stretol sa s jej prisluhovačmi každý občan tzv. východného bloku. Málokto mal odvahu nedať sa zastrašiť, obhajovať pravdu Božích zákonov aj pred takýmito ľuďmi. Veď za nimi stála mašinéria, neúprosne zameraná na likvidáciu najmä katolíckych aktivistov a národne uvedomelých intelektuálov.

Marta Marsinová bola jedno i druhé. Už ako gymnazistka v rodnej Žiline založila oddiel katolíckych skautiek. Po maturite v rokoch 1940-45 študovala slovenčinu, nemčinu a všeobecnú jazykovedu na Slovenskej univerzite v Bratislave. Popri tom navštevovala teologické krúžky a s profesorkou Máriou Pecíkovou organizovala letné dievčenské tábory. Písala meditácie na celý cirkevný rok a ku krížovým cestám, úvahy do časopisov Priateľ dietok, Rozvoj, Serafínsky svet a do dominikánskeho Smeru. Prednášala v Matici slovenskej a v Katolíckom kruhu. Na sklonku vojny sa spolu s Pecíkovou pripojila k hnutiu chorvátskeho jezuitu prof. Tomislava Kolakoviča „Rodina“. Bunkami Rodiny boli malé skupiny ľudí všetkých vekových kategórií a stavov, laici, kňazi, rehoľníci i manželia. Vzorom ich bratského spolužitia im boli prví kresťania. Stretávali sa na spoločné modlitby, rozjímania a debaty. Horlivými členmi Rodiny boli najmä vysokoškoláci. Kolakovičove idey prenášali z Bratislavy do svojich rodísk. Kolakovič predvídal, že po začlenení Československa do mocenskej sféry Sovietskeho zväzu tu zavládne prenasledovanie cirkví, uväznenie kňazov a náboženský život sa bude musieť udržiavať v skrytosti laickým apoštolátom. Jeho hnutie bolo prípravou na takýto stav.

Po skončení vojny nastali na Slovensku veľmi napäté politické pomery, ale prvých päť povojnových rokov bolo pre pani Martu ešte v znamení relatívnej slobody a pokoja. Po ukončení vysokoškolského štúdia učila tri roky na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Tu nerušene vplývala osobným postojom i názormi na svoje žiačky, organizovala výlety a nácvik divadelných predstavení spolu so slúžkami a robotníčkami z mesta. Potom vedecky pracovala v Matici slovenskej, až kým neprišli smutne známe päťdesiate roky. Začali zrušením vedeckých odborov Matice. Jej pracovníkov prevzala Slovenská akadémia vied, ale tá sa už zakrátko „čistkami proti buržoáznym nacionalistom“ zbavovala všetkých, ktorí nemali požadovaný „vedecký svetonázor“ a vhodný kádrový pôvod. Koncom júna 1951 poslali na „prevýchovu do výroby“ aj Martu Marsinovú. Najprv do továrne na výrobu podvalov, čo bola práca nemysliteľná pre ženy, preto ju pracovný úrad prevelil do žilinskej Sloveny. Robila tam dva a štvrť roka. Od silne znečistenej austrálskej ovčej vlny dostala na ruky ekzém. Našťastie ju potom požiadali z Jazykovedného ústavu SAV, aby sa vrátila. Potrebovali ju do redakcie „Slovenskej reči“. Spolupracovala aj na zostavení šesťdielneho Slovníka slovenského jazyka, Krátkeho slovníka slovenského jazyka i Česko-slovenského slovníka. Stala sa uznávanou jazykovednou pracovníčkou, ale o šesť rokov, 10. januára 1959 ju Štátna bezpečnosť odviedla z Ústavu rovno do väznice. Totalitná teória „permanentnej revolúcie“ potrebovala permanentné politické procesy a k nim aj rezervnú zásobu obvinených. Od júna 1952 komunistické súdy postupne posielali do väzníc členov Kolakovičovej Rodiny na dlhé tresty: matematik Vladimír Jukl dostal 25 rokov, rehoľná predstavená Žofia Langrová 20 rokov, Dr. Ružena Vacková 22 rokov, MUDr. Anton Neuwirth 12 rokov, Vladimír Krčméry 21 a pol roka, MUDr. Rudolf Šesták 23 rokov, Dr. Josef Zvěřina 22 rokov, kňaz, umenovedec, historik Ladislav Hanus 16 rokov... Z nekonečne dlhého zoznamu odsúdených – niektorých iba na nižšie, jeden až šesťročné tresty – presvitá zámer odstrániť celú kresťanskú, najmä katolícku inteligenciu, laikov aj kňazov a zo Slovenska urobiť vzorový ateistický štát, zbavený mysliacich intelektuálov, duchovnej špičky národa, z ktorého sa mal stať iba pracujúci ľud, stádo otrokov vyrábajúcich predovšetkým zbrane pre svojho východného suseda, ašpirujúceho na svetovládu.

Marta Marsinová prišla na rad vo februári 1959. Dostala dva roky „za náboženskú činnosť v III. ráde sv. Františka“ (vstúpila doňho 17. júna 1950 spolu s Máriou Pecíkovou a niekoľkými ďalšími členkami Rodiny, po likvidácii reholí, so zámerom nahradiť ich vzdelávacie pôsobenie nejakým laickým inštitútom. Kapucín P. Vojtech, ktorý ich do rádu prijal, sa dostal z väzenia až v roku 1968). Pecíkovej nameral súd tri a pol roka. Najvyšší súd im tresty znížil o pol roka.

Vo vykonštruovanom procese so „skupinou Pecíková“ bolo odsúdených 6 členov Rodiny: dvaja rehoľníci a štyri vysokoškolsky vzdelané ženy. Po vynesení rozsudku sa dostali do pracovného tábora v Pardubiciach, kde ich pomiešali s kriminálničkami: prostitútkami, vrahyňami, rómskymi zlodejkami. Ale „sedela“ tu už 10 rokov aj stará pani, manželka prednostu pražskej Willsonovej stanice a tiež rehoľná sestra kňažná Lobkowiczová i mnohé ďalšie rehoľníčky a ženy so vzdelaním. Zámer, pre ktorý ich odsúdili, sa im tu vlastne naplnil: príkladom svojej živej viery a intelektu pôsobili na spoluväzenkyne, zväčša drsné, surové, zvyknuté udávať, aby si prilepšili. Ani mnohé dozorkyne neboli lepšie. Jedna im s veľkou nenávisťou hovorievala: „Ja by som vám, všetkým protištátnym, dala kravatu“ – t.j. oprátku na šibenicu. Možno si aspoň po rokoch, spolu s verejnosťou, zmenila svoj zaslepený názor o kresťanoch ako nepriateľoch štátneho náboženstva – marxizmu.

Lebo spoločenský vývoj sa navždy zastaviť nedal. Pretrhol hrádzu socializmu a otvoril aj väznice. Lenže kňazi a príslušníci inteligencie sa ešte dlhé roky nesmeli vrátiť k svojmu povolaniu, aby sa spoločnosť a najmä mládež nedostávala k duchovnému rozvoju. Bývalí „politickí“ väzni museli pokračovať v nútenej manuálnej práci pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti, ibaže vo väčšom pracovnom tábore, ktorým bola celá, ostnatým drôtom obohnaná republika.

Marsinová musela ešte šesť rokov robiť „vo výrobe“ v bratislavskom Figare. Márne sa jej priatelia snažili vybaviť miesto v predajni cudzojazyčnej literatúry alebo v škole, keďže ovládala cudzie jazyky a takých ľudí bol nedostatok. Až prof. Anton Habovštiak z Jazykovedného ústavu SAV, kde predtým pracovala, dosiahol intervenciou u svojho oravského spolurodáka a spolužiaka Petra Colotku, povereníka SNR pre spravodlivosť, že mohla nastúpiť aspoň na oddelenie vedeckotechnických informácií v Bratislavských elektrotechnických závodoch. Kádrovník ju tam prijímal s vyhrážkou, že ak sa opováži robiť v práci nejakú náboženskú propagandu, hneď ju vyrazí. Prijala to s úsmevom.

Späť do Jazykovedného ústavu sa dostala až po politickom odmäku v roku 1968. Znova pôsobila v redakcii „Slovenskej reči“, aj v autorskom kolektíve „Česko-slovenského slovníka“, ale jej meno sa nesmelo uvádzať. Publikovala závažné štúdie najmä zo sémantiky slovenčiny, pomáhala pri príprave nových „Pravidiel slovenského pravopisu“ a v roku 1973 obhájila svoju doktorskú prácu na tému „Slovesá z neslovesných základov“. Krátko predtým spolupracovala so Slovenskou liturgickou komisiou na príprave nového prekladu liturgických textov do slovenčiny. Avšak hneď o tom išiel anonymný list na Ústredný výbor KSČ a ona musela túto svoju činnosť zrušiť.

Z Akadémie vied odišla Dr. Marsinová v roku 1979 do dôchodku, aby mohla doopatrovať svojich prestarnutých rodičov. Matka už bola osemdesiatnička, otec mal 88 rokov. Žili potom u nej v Bratislave ešte vyše šesť rokov. Už po jej odchode z Ústavu prišlo udanie na jeho riaditeľa, že zamestnáva klerikálov. Bola to doba opätovnej tvrdej „normalizácie“, namierenej v predošlom duchu znova proti Cirkvi a slobodnému mysleniu vzdelaných vrstiev národa. Udanie napísal rovno do Prahy jeden z horlivých kolegov – komunistov, pôsobiaci ako lektor slovenčiny v Juhoslávii. Vyšetrovanie a kontrola v Jazykovednom ústave trvali tri roky. Boli namierené proti nej, ale ona už v Ústave nebola.

Po ukončení zamestnania a postaraní sa o rodičov sa Dr. Marsinová na dôchodku plne vrátila k podzemnej práci pre Cirkev a ekumenické hnutie. Stretávala sa so svojimi bývalými žiačkami a ich rodinami, katolíckymi aktivistkami, pripravovala pre nich meditácie, preklady z poľskej a inej zahraničnej náboženskej literatúry, viedla diskusie o pokoncilových novinkách v Cirkvi, nadväzovala kontakty so ženami z iných cirkví, aby sa spoločne modlili a informovali. Pád totality ich už našiel pripravené, vnútorne slobodné dávno predtým.

Hneď v roku 1990 založila pri blumentálskej farnosti spoločenstvo „Ženy ženám“. Najprv sa ujali sociálnej práce, navštevovali chorých, vybavovali im veci, usporiadávali vianočné posedenia pre starších návštevníkov blumentálskeho kostola. Väčšia charitatívna práca sa ukázala nad ich sily a možnosti, lebo poväčšine už boli v staršom veku. Tou sa začali zaoberať iné kresťanské organizácie a rády. Spoločenstvo vedené Dr. Marsinovou, neformálne otvorené všetkým ženám, sa venovalo potom už slobodne vzdelávacej činnosti - rozširovaniu duchovného obzoru v zmysle jej celoživotnej zásady: „Žiť a cítiť s Cirkvou ako jej seriózne, nebojácne a vzdelané členky.“

Nadviazali spoluprácu s rakúskou Katolíckou akciou a ženským hnutím. V jej rámci začali každoročne organizovať na Slovensku týždenný letný vzdelávací seminár rakúskych a našich rodín. Počas seminára majú deti a rodičia osobitný program, ale spoločné rekreačné podujatia v horskej prírode.

Cez Rakúsko sa dostali aj k ekumenickým aktivitám, ktoré u nás až do pádu totality tiež neboli dovolené a konali sa iba v skrytosti. Roku 1993 prednášala Dr. Marsinová po nemecky o postavení ženy za totality v Československu na Svetovom kongrese metodistov vo Viedni. Hovorila pritom aj o utrpení slovenských rehoľníčok. Časť materiálu preložila pre Európsky ekumenický kongres v Grazi. Stala sa členkou Rady pre napomáhanie jednoty kresťanov.

Ako prvá na Slovensku sa s okruhom svojich spolupracovníčok pripojila k svetovému ekumenickému hnutiu modlitbových stretnutí žien. Toto hnutie vzniklo už koncom 19. storočia v USA, v situácii, keď sa tam valili chudobní prisťahovalci z východnej Európy, medziiným aj vyše 100 000 Slovákov, ktorých bieda vyháňala za more. Prisťahovalci boli katolíckeho, pravoslávneho i židovského náboženstva. Americké ženy, zväčša presbyteriánky, zriaďovali pre nich útulky, hlavne pre dievčatá, aby neboli biedou nútené k prostitúcii. Starali sa aj o siroty a chorých. Pritom sa budovali aj ekumenické vzťahy, pretože v ťažkej situácii sa všetky strany spoločne modlili.

Z iniciatívy Američaniek sa od roku 1927 koná každoročne na prvý piatok v marci Svetový deň modlitieb, vždy za inú, vopred určenú krajinu. Ženy z tejto krajiny pripravia a zašlú výboru SDM, ktorý sídli v New Yorku, biblickú tému na rozjímanie spolu s modlitbami, piesňami a informáciami o živote v ich vlasti.

„Informovane sa modliť, s modlitbami konať“ – na tejto aktivite SDM sa v súčasnosti zúčastňujú ženy z vyše 180 krajín sveta. Za pozornosť stojí, že pre rok 1990 bolo takto vopred vybraté Československo. Témou dňa bol vtedy citát z Evanjelia svätého Lukáša: „Naša nádej – spravodlivosť pre všetkých“. Modlitby žien sa na nás sústredili práve v roku, keď sa začínala prestavba našej spoločnosti na spravodlivejšom základe.

Nasledujúce roky ukázali, že aj sloboda má svoje negatíva, ktoré nezaniknú sami od seba. Prehnaný dôraz na materiálne hodnoty vedie ten tzv. „slobodný svet“ opäť k vytláčaniu Boha a kresťanských zásad z rebríčka hodnôt spoločnosti i jednotlivcov. Navyše, vstúpili sme do tohto podnikateľského sveta morálne oslabení predchádzajúcou formou ateistického materializmu, po štyridsiatich rokoch duchovnej a morálnej devastácie spoločnosti. „Už vtedy sme sa naučili získavať majetok aj nečistým spôsobom. Na dedinách sa stavalo z firemného, kradlo sa z JRD, z fabrík... Kládol sa dôraz na materiálne hodnoty – a tomu ľudia žijú dodnes, v tom sa vyžívajú,“ uviedla Dr. Marsinová v časopise „Zrno“ pri oslave svojej osemdesiatky roku 2002. Šírila myšlienku vzdelávania žien, lebo je to „výchova myslenia a iného prístupu k životu. Vzdelané ženy nadobudnú zdravé sebavedomie, začnú si uvedomovať zodpovednosť nielen za svoju rodinu, ale aj za spoločnosť,“ kládla nám všetkým na srdce Dr. Marsinová.

Za svoje myšlienky, zásady a náboženské aktivity dostala v roku 1996 Cyrilo-metodskú medailu a 22. februára 2007 prevzala z rúk otca biskupa Františka Rábeka, predsedu Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca prestížnu Cenu Fra Angelica.

Sila človeka je v jeho myšlienkach, ktoré čerpá z Božieho slova a vnuknutia. Nech sú aj pre nás povzbudením slová dr. Marsinovej ktoré ju viedli cez všetky úskalia života:

„Boh je v nás, kdekoľvek sa nachádzame. Žije v nás tak naplno, že ho môžeme rozdávať okolo seba a pomáhať iným znášať všetky ťažkosti. A to platí v každom čase.“

Spracované z príspevkov:

DUCHOŇOVÁ, Xénia: Ženy ženám o sebe. Farský časopis Blumentál, marec 1998.

KOŠÍKOVÁ, Marta: K jubileu Marty Marsinovej. Naše svedectvo 2002, č. 6.

KOLKOVÁ, Terézia: Žena v Božích rukách. Zrno, 2002, č. 42.

REMŠÍKOVÁ, Eva: Bez pocitu krivdy. Serafínsky svet, 2000, č. 4.

ADAMCOVÁ, Terézia: Rozhovor s PhDr. Martou Marsinovou. Rádio Devín, 12.5.2002.

BUZÁSSYOVÁ, Klára: Na osemdesiatku PhDr. Marty Marsinovej. Slovenská reč, 2002, č. 67.

HORECKÝ, Ján: Osemdesiatnička Marta Marsinová. Kultúra slova, 2002, č. 36.

GAZDÍKOVÁ, Marta: Rezervované pre Martu Marsinovú. Seminárna práca, Teologická fakulta Trnavskej univerzity, máj 2002.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.