Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Torta vyšetrovateľovi ŠtB

Číslo 1/2010 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 2992
 

Kawasakiho růže (ČR, 2009, 95 min.)

Réžia: Jan Hřebejk, scenár: Petr Jarchovský, kamera: Martin Šácha, strih: Vladimír Barák, hudba: Aleš Březina.
Hrajú: Martin Huba, Daniela Kolářová, Lenka Vlasáková, Ladislav Chudík, Antonín Kratochvíl, Petra Hřebíčková, Milan Mikulčík a ďalší.

Po dvadsiatich rokoch od pádu komunistickej moci sa na plátna kín konečne dostal film, ktorý zrelo, celistvo a so žiaducou dávkou prenikavej úprimnosti uchopil tému pôsobenia ŠtB: jej ambíciou bolo presiaknuť do čo najintímnejšieho súkromia svojich obetí, aby ich legitímne tajomstvá zneužila a obrátila proti nim. O tomto rozohral scenárista mnohovrstevný príbeh o zrade a pokání, o pamäti a selektívnom spomínaní, o účelovom zabúdaní a arogantnej zatvrdilosti prisluhovačov totality. O prepojení súkromného a verejného, veľkoplošného a intímneho. No autori sa cieľavedome vyvarovali prvoplánových násilných výsluchov v kobkách vnútrackých podzemí, lebo patetizované násilie by možno vyvolalo rozhorčenie, nie však inšpiráciu domýšľať skutočné príčiny skutočných následkov. Stačilo staviť na silu slov, slov vyslovených dobrými hercami i nehercami.

Bez násilia, a predsa film režiséra Hřebejka nenecháva na pokoji, a to až do poslednej chvíle. Ba až „za“ poslednú chvíľu, lebo ešte aj po titulku KONIEC, keď by divák už-už vstal na odchod, sa objavuje torta s mnohými sviecami, aby za rodinného spevu Happy Birthday to You, dědečku dorazila až k sympatickému rozradostenému starcovi, ktorý ju jediným dúchnutím sfúkne. Až vtedy nastane tma, tma presahujúca filmovú fikciu a vynucujúca svetlo pravdy o stále aktuálnej realite.

Lebo ten oslavovaný a naoko dobrotivý starec je v skutočnosti najponurejšou postavou celého filmu. To on v kúdoloch dymu so starecky skrivenými prstami bez najmenšieho náznaku hanby a ľútosti spomína a do kamery vysvetľuje, že výslech, to je umění. Ako penzionovaný vyšetrovateľ Štátnej bezpečnosti totiž vie, že kto pije, toho treba upiť, kto žiarli, toho treba v podozreniach utvrdiť, kto sa bojí, toho treba ešte viac zastrašiť. To všetko na to, aby svoj „objekt“ ovládli a zmanipulovali do polohy, akú práve potrebuje stratégia totalitnej moci. Áno, treba zmáčknout nepohodlného človeka, použiť ho v pravej chvíli a doviesť ho tam, kam si to mocipáni želajú. A keď si už objekt myslí, že je už slobodný, práve vtedy ho majú najviac v hrsti, pod dokonalou kontrolou.

Hřebejk a scenárista Jarchovský, ktorí majú na konte filmy Pelíšky či Musíme si pomáhať, divákovi predostierajú pútavú drámu, kde sa zodpovednosť za konanie postáv v historickej minulosti účelovo prelína s ich konaním v ich aktuálnych vnútrorodinných vzťahoch. Minulosť neustrnula v minulosti, lež dobehla svojich protagonistov a núti ich konať. Nikto nie je bez viny, každý je vtiahnutý do existenciálnej schovávačky pred nepriznanými a polopriznanými vinami minulosti. Čo sa dialo v skrytosti, to sa teraz vykričí zo striech. No nie je jedno, kto čo kričí. Ladislav Chudík, doteraz obľúbený predstaviteľ najmä primára Sovu, sa skvelo zhostil celkom novej hereckej polohy. Bez nadbytočnej pózy s chladnokrvnou prirodzenosťou stelesnil tých, čo vravia, že len konali svoju povinnosť, všetko, samozrejme, „v rámci zákona“. Martina Hubu v role psychiatra odhalia nepoznané dokumenty, odhalia ho nielen pred verejnosťou, ale spôsobia zlom aj v jeho rodinných vzťahoch. Hubovo herectvo je veľké tým, že vlastne „nehrá“, sotva viditeľnou, no o to výrečnejšou mimikou i gestom provokuje divákovu pozornosť, fantáziu i vnímavosť.

Hřebejk nič nenechal na náhodu: každé slovo, gesto, drobnosti v zariadení interiérov, dlhé detaily do zdanlivo nehybných tvárí postáv, odľahčené širokými panorámami severského prístavu, striedanie prostredí, to všetko ústi do príťažlivej psychologickej drámy, ktorá popri drobnokresbe vzťahov medzi jednotlivcami nastoľuje nadčasové celospoločenské otázky. Kamera i strih pracujú s „nedopovedanými“ zábermi, nechávajú pozorovateľa tušiť a domýšľať, pracujú s jeho fantáziou, vťahujúc ho do akéhosi virtuálneho dialógu. Film nastoľuje viac otázok ako dáva odpovedí; neoznamuje, ale navodzuje témy.

Lebo kým psychiater v podaní Martina Hubu preberá vyznamenanie, ktoré nazýva trestom a podnetom konať ihneď verejné pokánie, poslednou bodkou filmu je usmievavá tvár toho, kto má za všetko najväčšiu zodpovednosť. Žiaľ, nie je to vlastne bodka, ale čiarka, za ktorou veta pokračuje. Pokračuje dodnes.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.