Verše spoza mreží
Číslo 1/2010 ·
·
Čítanosť článku: 3637
Rudolf Dobiáš (ed.), Básnici za mrežami, Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2009
Básnici za mrežami je antológia poézie napísanej vo väzení. Zostavovateľ Rudolf Dobiáš do nej zaradil verše deviatich autorov, ktorí ako politickí väzni nevinne trpeli v komunistických lágroch a aj počas väznenia tvorili poéziu. Treba však poznamenať, že vtedy a tam (za múrmi a plotmi väzníc či pracovných táborov) sa básne zriedkakedy zapisovali, to sa nesmelo a väčšinou ani nedalo, ale sa zapamätávali a až po čase boli dané na papier. Len výnimočne sa podarilo priamo vo väzenskom prostredí báseň alebo iný text zapísať a prepašovať von.
Deväť ľudí, deväť osudov, deväť autorov – každý z nich je v knihe zastúpený niekoľkými básňami. Výber v striedmej a priliehavej grafickej úprave Jozefa Vydrnáka dopĺňajú informácie o živote a tvorbe jednotlivých básnikov, ako aj ich fotografie. Pravda, nie všetci sú básnikmi v plnom význame slova, nie všetci sa venovali písaniu s profesionálnym nasadením, ale ich texty sú vskutku pôsobivé, lebo vytryskli priamo zo života, z reality, z vnútornej potreby, isto nie z rozmaru. No sú medzi nimi aj skutoční majstri slova, pričom treba osobitne vyzdvihnúť poéziu saleziánskeho kňaza Štefana Sandtnera.
„Odpusťte, milí, / tu sa nič nerýmuje, / tu v tomto popeklí / každý rým by bol / päsťou na oko.“ Pôvodcom týchto veršov je Vojtech Belák. Jeho tvorba je výrazovo silná, prýšti z nej pevná kresťanská viera, spojená s pokorou i nádejou; predstavuje typ autentickej, nefalšovanej poézie, ktorá originálne vyjadruje životný pocit.
Verše Pavla Brodňanského sú konvenčnejšie, z predkladaného výberu je azda umelecky najúčinnejšia báseň Svedectvo, v ktorej sa odráža bolesť i viera a nádej lyrického subjektu: „S hrôzou vidím / že som prach / zmiešaný s popolom / ... / Predsa som tu / svedčím o Bohu...“
Pavol Godovič podľa slov zostavovateľa „svoje najemotívnejšie básne napísal v prostredí jáchymovských táborov“, hoci písal i po návrate z väzenia, v ktorom strávil 3 276 dní. Jeho verše sa vyznačujú bohatou citovosťou a obraznosťou; v básni Návrat ruže napísal: „Šiel, akoby sa bál, / že nový výjav za srdce ho zdrapí. / Bol sýty samôt / a znovu chcel byť sám.“
Vojtech Jenčík sa ako jediný z autorov predstavených v antológii nedožil spoločenskej premeny, zomrel totiž už v roku 1976. V jeho textoch sa poézia spája s angažovanosťou a odhodlaním nepodľahnúť tlaku zla. Prejavuje sa to aj v básni Výzva: „Ešte sa výkrik rodí vo mne, / keď pustnúť život zriem: / Priatelia moji, poďme, poďme, / bo krátky bude deň!“
V poznámke o Alexandrovi Rodanovi (vlastným menom Ján Pospišel) Rudolf Dobiáš konštatuje, že očividne ide o poučeného básnika. Napísal okrem iného sonetový veniec Matke, uverejnený zrejme prvýkrát v tomto výbere. Strhujúce sú Rodanove Listy z väzenia, uveďme z nich aspoň niekoľko veršov: „Je čas sa vrátiť Vkradnúť sa späť do brán / A ďalej dať sa švihať bičom trýzne / Ako dážď do zeme Ako bolesť do rán / do seba sa vraciam“ (Valdice – mačkáreň skla, 1963).
Spomedzi autorov zastúpených v antológii je v očiach kultúrnej verejnosti ako básnik najznámejší a najviac uznávaný Štefan Sandtner. Vo väzení vznikala jeho zbierka Žalár je žaltár, ktorú si tam celú vpísal do pamäti a až po rokoch prepísal na papier. Vydal aj ďalšie zbierky poézie a preložil do slovenčiny niekoľko desiatok knižných titulov z oblasti duchovno-náboženskej literatúry. V jeho básňach sa spája obsahová závažnosť s vybrúsenou básnickou formou: „Duša je ako katedrála, / vrcholná vzdušná gotika, / v kameni pieseň, živá chvála, / nekonečna sa dotýka.“ Vznešená a ušľachtilá poézia Štefana Sandtnera patrí k tomu najlepšiemu v rámci celej slovenskej literatúry.
Aj Marián Skala (vlastným menom Ján Krajňák) cítil v ťažkých chvíľach života potrebu pretaviť svoje pocity a myšlienky do veršov. Jeho texty majú charakter záznamov, v ktorých sa odrážajú poryvy duše i mysle: „Odkaz ľudskosti nám velí / nezrádzať seba, zostať celí, / verní sebe, a tým verní Bohu...“
Päťdesiate roky dvadsiateho storočia znamenali zvrat taktiež v živote Jozefa Šandorfiho. Nastúpenú cestu redaktora, básnika a textára mu v júni 1950 zahatalo zatknutie a uväznenie. V žalári strávil niekoľko rokov, ale poéziu neopustil. Básnické texty, ktoré vytvoril, vypovedajú o prežitej dobe neslobody i osobných traumách a sú zároveň svedectvom o svojráznom básnickom talente. V básni Keď sa skončí skúška Šandorfi vypovedá: „Päť rokov, Bože môj, sťa ranené zviera, / päť rokov na kríži dobitá mladosť zmiera, / s jazvami Tantala, Sizyfa a Ahasvera.“
Vtedajší komunistickí mocipáni nenechali na pokoji ani akademického maliara Ladislava Záborského. Pretože maľoval obrazy s náboženskou tematikou, odsúdili ho za údajnú velezradu na sedem rokov. Aj on sa básne, zložené za mrežami, naučil naspamäť a až po prepustení si ich zapísal. Temnota sa v nich premieňa na svetlo a neútecha na nádej: „Pri piesni lásky náhle vyjde slnko, / ožiari cestu za tebou i večnosť pred tebou. / Všetko bude jasné, krásne a úžasné, bez konca.“
Antológia Básnici za mrežami vypĺňa biele miesto na mape slovenskej poézie, napomáha vzkriesenie historickej pravdy a potvrdzuje, že aj niektorí naši básnici boli hrdinskými účastníkmi zápasu o slobodu, lebo nepodľahli tlaku či vábeniu moci a zostali verní svojim ideálom. V roku 1990 boli občiansky rehabilitovaní, ale ešte stále žiaľ nedošlo k úplnému začleneniu ich diela do korpusu našej kultúry, preto sú veľmi potrebné knihy, ako je táto. Možno len súhlasiť s Ľubomírom Feldekom, ktorý v doslove k vydaniu napísal, že táto poézia má obrovskú mravnú hodnotu, ktorá odsúva do pozadia aj otázku väčšej alebo menšej básnickej kvality.
Ján Maršálek