Rýchlokurz o EÚ
Číslo 1/2010 ·
·
Čítanosť článku: 2673
FAJMON, Hynek: Slovníček evropských levicových pojmů. Brno : CDK, 2008.
Túto útlu knižku je možné vnímať ambivalentne. Keď začal český europoslanec Hynek Fajmon uverejňovať krátke úvahy o pojmoch typických pre ideológiu Európskej únie (povedané s Klausom europeizmu), – navštevovala som vtedy Univerzitnú knižnicu pravidelne – boli súčasťou českého časopisu Revue Politika. Tieto texty som vnímala sčasti ako recesiu, sčasti ako správnu agitku. V každom čísle sa systematicky venoval jednému pojmu, ktorý našiel v legislatívnych predlohách – takýchto pojmov našiel nakoniec osemnásť. Potom jednotlivé texty doplnil a vydal knižne ako slovník s heslami.
Pojmy reprezentujú rôzne koncepty a princípy, na ktorých sa buduje „ideový základ akejkoľvek politickej činnosti EÚ“. Problémom však podľa neho je, že európska ľavica ich chrlí každým rokom viac a viac bez dostatočnej reflexie a bežný občan potom prestáva rozumieť. Inými slovami, pojmy ako európsky sociálny model, ľudské práva, mierová politika a mierové hnutia, pohlavná rovnosť, sociálny dialóg, spravodlivý obchod či trvalo udržateľný rozvoj nemajú jasne stanovené denotáty. Ako ich potom môžeme užívať jednotne?
Prečo vnímam knihu inak ako pôvodné články v periodiku? V časopiseckom vydaní mi neprekážal uhol hodnotenia, ktorý autor reprezentuje (identifikuje ho hneď v úvode knihy) a ani častá zjednodušenosť a plytkosť vysvetlení. Toto mi však už prekáža, keď čítam slovník knižne. Texty sú síce doplnené o ukážky praktického používania pojmov (napr. v legislatíve EÚ), ale nie všetky pojmy si zaslúžia liberálno-konzervatívnu kritiku len preto, že sa stali súčasťou eurospeaku. Pojmy ako občianska spoločnosť, diskriminácia, globalizácia či sociálna spravodlivosť nevznikli s EÚ a nemožno ich vnímať len prizmou floskuly používanej v Bruseli. Dobrými príkladmi sú kapitoly sociálnej spravodlivosti a občianskej spoločnosti. Sociálnu spravodlivosť Fajmon vidí rigidne socialisticky a stotožňuje ju s prerozdeľovaním a vyvlastňovaním. Koncept bez jedinej zmienky napríklad o sociálnom učení Cirkvi odmietne a pošle na smetisko dejín spolu s Vladimírom Špidlom a Karolom Marxom. Je to však také jednoduché? A vôbec, napĺňa Brusel sociálnu spravodlivosť? To sa už nedozvedáme, autor si totiž zámerne kladie jednoduchšie otázky, aby mohol formulovať razantné odpovede hodné politického manifestu. Podobne je to aj s termínom občianska spoločnosť. Aj tu je Fajmon, inak preukázateľne sčítaný a rozhľadený politik, príliš „poplatný“ domácej českej diskusii, a najmä sporu Václava Klausa s Václavom Havlom. Český europoslanec síce spomenie diskurz amerického komunitarizmu, na širšiu tocquevillovskú tradíciu sa však už miesto nenájde. Výsledkom je, že zástancovia občianskej spoločnosti sú nositeľmi stredo-ľavej politickej orientácie, a keďže to sa nám bridí, spolu s nimi hodíme do koša aj občiansku spoločnosť. Kritickému čitateľovi to príde až ľúto: aká to škoda, veď ak niečo centralistická Únia naozaj programovo rozkladá, tak je to spontánna a prirodzene organizovaná občianska spoločnosť. Únii prekáža rola náboženstva a vôbec náboženských skupín, ktoré často otvorene diskriminuje (napríklad v prístupe k finančným zdrojom EÚ), spochybňuje nielen náboženskú slobodu (za všetky uveďme príklad výhrady vo svedomí či zápas o miesto Boha v preambule ústavy), ale aj tradičnú rodinu a ďalšie základné prvky občianskej spoločnosti. Napokon, cítiť to aj z rôzneho zamerania jednotlivých kapitol. V častiach, ktoré sú takpovediac nadbytočné, sa trochu trápi aj Fajmon, na rozdiel od tých, kde ideologický centralizmus triafa po hlavičke a kde aj logicky má o čom písať.
Celkovo treba oceniť, že europoslanec takúto knihu vôbec vydal, že sa odvážil veci pomenovať a postaviť kritike niečo, čo sa dnes v drvivej väčšine ani nekomentuje. Možno také niečo čakať od slovenského europoslanca? Tiež ju považujem za užitočnú napr. pre bežného občana – laika vo veciach EÚ na rýchle zorientovanie sa v pojmoch, ku ktorým dostane aj nemainstreamový pohľad. No koľko študentov píšucich eseje z environmentálnych kurzov vie, že Európska únia nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že geneticky modifikované organizmy škodia zdraviu alebo životnému prostrediu? Knihu preto rada odporučím, aj keď s výhradou, že bez „slamených panákov“, ktorých Fajmon v texte pár postavil, by bola určite lepšia.
Zuzana Danišková
Autorka je vysokoškolská pedagogička, momentálne na materskej dovolenke.