Neznáme Maďarsko
Číslo 3/2005 ·
·
Čítanosť článku: 6057
Neznáme Maďarsko
Štefan Markuš
Maďari pod lupou
Bratislava, Veda 2003
„Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Musíme sa rozísť.“ Táto pamätná veta symbolizuje najväčší historický obrat v dejinách slovenského národa. Po tomto vyhlásení, ktoré 30. októbra 1918 na zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine vyriekol Andrej Hlinka, sa najprv slovenská elita a po nej i väčšina spoločnosti rozlúčila so Svätoštefanskou korunou. Dnes už takmer vymrela generácia našich prarodičov, pre ktorých vedieť po maďarsky bolo nevyhnutné nielen pre ich kariéru, ale často i pre pochopenie nedeľnej kázne. Generácia, ktorá za svoju vlasť považovala územie od Mukačeva po Záhreb a Kluž. Za ten čas sa v slovenskej spoločnosti, v našej histórii a kultúre, úplne vymenili „výhybky“ a už takmer deväťdesiat rokov je na Hlavní nádraží „bližšie“, než na Nyugati pályaudvar. Pre väčšinu Slovákov to bola zmena síce nečakaná, ale dobrovoľná, s ktorou sa rýchlo stotožnili a pre „zotavenie“ slovenskej spoločnosti z dôsledkov maďarizácie bola nanajvýš potrebná. Príliš často sme však v snahe čo najskôr zabudnúť na „rozvod“ a všetko zlé pred ním, zabúdali aj na šťastnejšie roky strávené vedľa seba. Táto kolektívna anamnéza bola politikmi a historikmi pestovaná od okamihu, keď sa na Dunaji a Ipli ustálili slovensko-maďarské hranice. Historik B. Varsik sa v tridsiatych rokoch minulého storočia o koncepcii československých dejín vyjadril: „... pre jednotné československé dejiny musíme z minulosti Uhorska vybrať všetko to, čo viedlo a posilňovalo Slovákov v rámci uhorského štátu k životu, čo ich oddeľovalo a odpútavalo od maďarského života a naopak, čo Slovákov zbližovalo a spájalo s bratským českým národom ...“ V posledných rokoch badať snahu vrátiť slovenské dejiny do uhorského kontextu, hľadať naše dejiny tam, kde sa do roku 1918 diali a tvorili – v Uhorsku.
Kniha bývalého slovenského veľvyslanca v Maďarsku je jednou z tých, ktorá chce ukázať iné, nie celkom známe Maďarsko. A Slováci majú čo spoznávať. Aj pre Štefana Markuša, Slováka, ktorý sa narodil v Nyíregyháze, ktorý ovláda maďarčinu a v tejto krajine má mnoho príbuzných a známych, boli zážitky v Maďarsku „zážitkami kozmonautov, ktorí po prvý raz zazreli opačnú stranu Mesiaca“. Vzájomnú neznalosť sa snažíme ospravedlniť odlišnosťou našich jazykov, no pravé dôvody sa zväčša skrývajú pod hrubou vrstvou predsudkov, stereotypov, ktorú naša publicistika, médiá a historiografia len veľmi pomaly a nedostatočne konfrontujú s realitou.
Štefan Markuš svoje tri a polročné pôsobenie vo funkcii slovenského veľvyslanca začal v deň, na ktorý budú mať Slováci a Maďari vždy odlišné názory. 4. jún – výročie Trianonu u nás nikto neoslavuje (s výnimkou Leniek, ktoré majú vtedy meniny) a väčšina ľudí ani netuší, čo sa v tento deň v roku 1920 stalo. V Maďarsku je to deň pripomínajúci najväčšiu historickú traumu, príležitosť, kedy nejeden politik svojimi príhovormi „prebúdza nostalgické spomienky staršej generácie a vnáša zmätok do mysle mladých ľudí“ (s. 109). Niektorí politici (predseda Svetového zväzu Maďarov Miklos Patrubány) Trianon stavajú do centra národnej identity, podľa nich „Maďarom je ten, koho bolí Trianon“ (s. 14).
Autor sa k fenoménu 4. júna a pochopeniu vyše tri generácie pretrvávajúcej „bolesti zo zohnutej chrbtice, ktorá neumožňuje pochopiť príčiny ‚zohnutia‘“ vracia v knihe na viacerých miestach. Hlavnú príčinu vidí v tom, že v maďarskej historickej pamäti absentuje kritická reflexia vlastných chýb a zlyhaní. Na „historické krivdy“ sa nehľadí v kontexte príčin, ale iba vo svetle následkov. „Maďari akoby chceli čítať abecedu len od písmena c. Čo bolo pred ním, nie je zaujímavé. Preto bolí iba to, čo nastalo po Trianone“ (s. 17).
Maďari však nie sú len majstrami v udržiavaní masovej melanchólie a smútku za nenávratnosťou histórie, sú tiež národom, v ktorom majú dejiny obrovský kredit. Kníhkupectvá v Budapešti majú regály plné historických kníh od domácich autorov i preklady kvalitných diel zo Západu. Nezriedka o jednom probléme vyjdú v jednom roku dva-tri kvalitné tituly. Kým na Slovensku sa históriou profesionálne zaoberá asi 400 historikov, u našich južných susedov je to 10-krát viac. Veľkolepé oslavy a celospoločenská pozornosť, ktoré v jubilejnom roku sprevádzali výročie christianizácie Uhorska, rovnako ako tri roky predtým výročie príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny ukázali, akú vážnosť požíva história u našich južných susedov. Štefan Markuš si tento fenomén všíma, ako diplomat bol s ním často konfrontovaný. Okrem prínosu pre samotnú vednú disciplínu však „prejedenie dejinami“ a najmä nekritické vyberanie len tých „chutných kúskov“ vlastnej histórie udržiava v spoločnosti pri živote falošné ilúzie a nereálne sny.
V knihe sa striedajú rôzne literárne prístupy. Vlastné úvahy a zamyslenia na tému maďarskej politickej súčasnosti striedajú faktografické (nie však nudné) kapitoly venované postaveniu Cirkvi v Maďarsku, pôvodu a významu štátnych sviatkov, medailóny neobyčajných ľudí i (ne)obyčajných politikov. Portréty piatich postkomunistických premiérov nie sú len zozbieranými biografickými údajmi, ale sú napísané s prehľadom politológa. Štefan Markuš sa v knihe nevyhýba ani politickým problémom, ktorými slovensko-maďarské vzťahy žili v dobe jeho diplomatickej misie. Všíma si vyjadrenia Viktora Orbána na tému Benešových dekrétov, zápas o znovupostavenie mosta Márie Valérie, zo všetkých však vyčnieva spor o „Zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch“, u nás známy pod menom „Maďarský krajanský zákon“. Čitateľa prevedie anabázou tejto právnej normy, priblíži široké názorové spektrum, od radikálnych nacionalistických (Strana maďarskej spravodlivosti a života, Mládežnícke hnutie 64 žúp) a fašizoidných prúdov (Svedomie 88) až k postojom Orbánovej a Medgyessyho vlády.
Príbeh Pétera Zwacka, podnikateľa, ktorý sa po štyridsiatich rokoch vrátil z USA, sprivatizoval späť rodinnú fabriku v Budapešti a obnovil slávu liehovarníckej firmy Zwack Unicum, amerického občana, ktorý sa vzdal najcennejšieho pasu na svete, aby sa mohol stať maďarským veľvyslancom v USA, je jedným z mnohých príkladov „špecifického vzťahu“ Maďarov ku svojej vlasti, kultúre a jazyku. Ďalšie príklady nájde čitateľ v medailónoch trinástich nositeľov Nobelových cien maďarského pôvodu, z ktorých síce len dvaja pracovali v domácom prostredí, väčšina sa však hrdo k svojmu pôvodu hlásila.
Ako sám názov knihy naznačuje, bolo ambíciou autora detailne sa pozrieť na súčasnú maďarskú spoločnosť a jej politický život. A ako to už pri pohľadoch cez lupu často býva, aj on objavil pokazené, deformované a zahnívajúce miesta. Čitateľ tak zistí, že Budapešť je nielen mestom kde žije najviac Židov v strednej Európe, mestom, kde na Dohányi utca stojí jedna z najväčších a najkrajších synagóg, ale je tiež metropolou, kde je „antisemitizmus ako národný folklór“ rozšírený na futbalových štadiónoch, v rétorike politikov ultrapravicových strán a miera jeho spoločenskej a politickej tolerovateľnosti je oveľa väčšia, než je v Európe bežné. Že nacionalistické a krajne pravicové politické strany, ktoré sa vyskytujú v takmer každej demokratickej spoločnosti, nie sú v Maďarsku, ak prekročia prah parlamentu, automaticky odsúdené do „politickej karantény“, ale veľmi často sú spolutvorcami domácej ale i zahraničnej politiky.
Na záver autor pripojil niekoľko vlastných príhovorov, prednášok a rozhovorov pre slovenské a maďarské média, v ktorých sa okrem bilaterálnych vzťahov venoval i úlohe kresťanstva v súčasnej spoločnosti, postaveniu rodiny, potrebe a možnostiam ekumenického hnutia (O kríze rodiny a spolunažívania, Kríza kresťanskej jednoty, Kresťanstvo a politika a iné).
Serióznosť autorovho záujmu o problémy súčasného Maďarska a snaha hľadať ich historické korene dosvedčuje aj zoznam maďarskej literatúry, kde sa nachádza väčšina relevantných titulov, ktoré na túto tému v čase jeho pôsobenia vyšli. Knihu Maďari pod lupou by ste vo vašom kníhkupectve mali nájsť ľahko. Ak by sa udeľovala cena za grafickú úpravu knihy, estetický vzhľad obálky, dostala by sa na prvé miesta.
Peter Šoltés
Autor je historik, pracuje v SAV.