Nemecká revolúcia z roku 1989
Číslo 1/2010 ·
·
Čítanosť článku: 3951
SCHULLER, Wolfgang: Die deutsche Revolution. Rowohlt Verlag Berlin, 2009.
S knihami o udalostiach roku 1989 sa vlani v Nemecku roztrhlo vrece. Logicky, veď Nemci si pripomínali 20. výročie pádu Berlínskeho múra a – spolu s ďalšími stredo- a východoeurópskymi štátmi – aj Železnej opony. Emeritný profesor univerzity v Kostnici Wolfgang Schuller napísal zaujímavé dielo, ktorého nosnou myšlienkou je konštatovanie, že išlo o revolúciu (a nie o „Wende“ – obrat, zmenu, ako sa, nanešťastie, zaužívalo označovať udalosti z roku 1989), za ktorú sa Nemci veru vôbec nemusia hanbiť. Jedným zo základných znakov revolúcií totiž je, že na troskách starého zriadenia vznikne nový spoločenský poriadok – a toho sme nepochybne boli svedkami vo vtedajšej NDR.
Wolfgang Schuller úvodom knihy konštatuje, že aj komunistická diktatúra v NDR vykazovala črty despocie: rozhodujúcimi mocenskými prostriedkami boli izolácia obyvateľstva od okolitého sveta a neexistencia verejnosti, teda otvorene artikulovanej verejnej mienky. Komunistickí vládcovia takto vo veľkej miere kontrolovali politické vedomie svojich poddaných. Ďalšou politickou pákou bolo zatajovanie. Napríklad sa mlčalo o ekologických škodách alebo sa dôležité rozhodnutia straníckych a štátnych orgánov vydávali iba ústne, bez písomných dokladov. Tento výpočet by sa dal, samozrejme, doplniť ďalšími charakteristickými črtami boľševického zriadenia. V tomto kontexte však len podotknime, že platí nielen pre bývalú NDR, ale pre všetky bývalé socialistické krajiny, pretože tento systém sa v strednej a východnej Európe opieral o rovnaké ideové piliere importované z Kremľa.
Nemecká demokratická republika bola podľa Schullera „komunistami ovládaný umelý štát, ktorý si mohol predĺžiť svoju existenciu iba tým, že okolo svojich obyvateľov postavil múr, ktorý sa však začal rúcať, len čo sa v ňom objavili prvé trhliny“.
Na začiatku nemeckej revolúcie 1989 bol masový exodus východonemeckých občanov najmä cez Maďarsko a vtedajšie Československo. V októbri 1989 sa situácia zmenila. Na demonštráciách sa namiesto hesla „Chceme von“ (Wir wollen raus) objavili transparenty „Zostaneme tu“ (Wir bleiben hier). Išlo o zásadný obrat, o otvorenú výzvu východonemeckým komunistom. Občania im povedali rovno do očí, že sa ich neboja, že nebudú pred nimi utekať, ale že zostanú doma a popasujú sa s nimi. Východoberlínske politbyro zrazu nevedelo, čo robiť: zo sivej masy zmanipulovaných ľudí sa stal dav občanov s vlastným názorom. Jedna perlička zo zasadania tohto najvyššieho komunistického rozhodovacieho orgánu v NDR na začiatku revolučných udalostí: Günther Mittag s plnou vážnosťou vyhlásil, že „morálka sa posilní udeľovaním čestných zástav“. Tento citát viac ako výstižne dokumentuje mentálny stav členov politbyra, ako aj ich absolútnu stratu reality. Zjednotenej socialistickej strane Nemecka, ako sa nazývala východonemecká komunistická strana, sa nepodarilo zastaviť vývoj. Nadobudol nezastaviteľný spád. Wolfgang Schuller o tom píše: „Udalosti sa zrýchľovali, tempo vývoja bolo prirýchle, zo dňa na deň strhávalo čoraz viac ľudí, miest, regiónov. Karl Marx mal v tomto kontexte ozaj pravdu (avšak nie v zmysle štátnosocialistických exegétov, ale presne naopak), keď napísal: ,Myšlienka sa stáva materiálnou silou, mocou spoločnosti, ak sa zmocní más.‘ A proti tomuto vývinu bola východonemecká stranícka diktatúra bezmocná.“ Napokon pod tlakom reality kapitulovala, implodovala.
Niektoré kroky vtedajších špičkových komunistov boli absolútne amatérske, svedčiace o neschopnosti realizovať aj tie najjednoduchšie administratívne postupy. Napríklad k pádu Berlínskeho múra došlo v dôsledku informačného skratu, keď člen politbyra Günter Schabowski prečítal 7. novembra 1989 na tlačovej konferencii so zástupcami medzinárodných médií rozhodnutie o uvoľnení vycestovacích formalít pre východonemeckých občanov, pričom sa na príslušnom zasadaní Ústredného výboru Zjednotenej socialistickej strany Nemecka ani nezúčastnil a na brífingu referoval zoči-voči svetovej verejnosti len na základe lístočka, ktorý mu niekde na chodbe podstrčil šéf východonemeckých komunistov Egon Krenz. Schabowski mylne vyhlásil, že uvoľnenie platí okamžite. Na oficiálnom dekréte však stálo informačné embargo na ráno 8. novembra... Obyvatelia Východného Berlína sa, pravda, ihneď vybrali na hraničné priechody. Pohraničníci napokon povolili a hranicu otvorili. Už nechceli strieľať na ľudí. Tak či onak, aj bez tohto dôkazu amatérizmu nemeckých komunistov by režim padol – možno trochu neskôr a inak.
Leitmotívom Schullerovej knihy je, že vo Východnom Nemecku išlo o revolúciu, a nie o akýsi „obrat“: „Nenásilná revolúcia 1989/1990 bola demokratickou revolúciou slobody a sebaoslobodenia. Jej priebeh zodpovedá viac-menej priebehu iných revolúcií. Svojou dynamikou však vykazovala mnohé charakteristické zvláštnosti, ktoré sa počas paralelných udalostí v Rusku, Pobaltí, Poľsku alebo Maďarsku buď vôbec nevyskytli, alebo sa vyskytli iba sčasti. Táto jesenná revolúcia bola preto najmä nemeckou revolúciou: jej nositeľom bol nemecký ľud v celom svojom rozvrstvení. Výnimočné, revolúciu ovládajúce postavy nejestvovali. Okrem toho prebiehala všade, v celej krajine, od Greifswaldu a Wismaru až po Erfurt a Plauen. Chýbalo jej jediné, výhradné centrum. Revolučné dianie malo trvalý ráz, dokonca sa z času na čas zintenzívňovalo. Súčasne však nebolo samoúčelom. Sloboda, ku ktorej táto revolúcia smerovala, nebola hocijakou, ale takou, aká sa ukázala byť na podklade duchovno-dejinného a politického vývoja Európy jedinou možnou: slobodou opierajúcou sa o slobodné voľby politických strán a jej predstaviteľov.“
Revolúcia 1989 má pre celé Nemecko zásadný historický význam. Ako zdôrazňuje Wolfgang Schuller, jej prostredníctvom sa Nemci po prvý raz v dejinách striasli vlastnou silou, bez pomoci zvonka a jedinečným spôsobom jednej z najtvrdších diktatúr v histórii. Sami sa oslobodili a sami znovunastolili národnú jednotu. „Bolo to víťazstvo, víťazstvo všetkých.“
Ján Šalgovič
Autor je prekladateľ a publicista, zamestnanec Európskej komisie. Príspevok vyjadruje jeho osobné stanovisko.