Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Nepochopený Chesterton

Číslo 1/2010 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2823
 

FÖLDVÁRI, Kornel: O detektívke. Bratislava : Koloman Kertész Bagala, 2009.

Kornel Földvári je nielen častý stĺpčekár denníka Sme, ale aj nositeľ Ceny Dominika Tatarku. Teší sa teda priazni čitateľov aj kritikov. Navyše, vyberá si dobré témy, napísal knihu o Lasicovi a Satinskom, a teraz o detektívke. Presnejšie o zhruba dvadsiatke autorov, ktorí písali detektívne poviedky alebo romány, od Edgara Allana Poea cez sira Arthura Conana Doyla, Agathu Christie až po Raymonda Chandlera a súčasných slovenských autorov Dominika Dána a Danielu Kapitáňovú. V asi 200-stranovej knižke je aj pár všeobecných kapitol o vražde ako žánri či niekoľko odkazov na slovenské politické reálie (únos prezidentovho syna).

Text sa dobre číta, autor je dostatočne vypísaný a skúsený, umne prekladá informácie s vtipmi, narážkami a drobnými polemikami. S jeho úvodným vyhlásením, že „detektívka – a treba to povedať nahlas – je naozaj predovšetkým literatúra“, sa nedá než súhlasiť. V úvodnej kapitole, prirodzene, autor zápasí s povedomím, že detektívka je podradný žáner. Földvári si to zjavne nemyslí, minimálne nie úplne. Priznáva, že detektívky číta rád najmä pre vzrušenie, či už vyplýva z naháňačiek a streľby, alebo umenia „šedých buniek“ starej školy. Podarí sa mu aj vymedzenie detektívky voči antidetektívke. Tou je podľa neho veľký Dostojevského román Zločin a trest, pretože v ňom nejde o vyšetrovanie, v knihe niet „po čom pátrať“; naopak, Dostojevskij stvoril „najhrozivejšieho detektíva“, pretože Porfirij Petrovič až „mrazí svojou nehybnosťou“. Je to dobre zvolené porovnanie, dobrá detektívka musí byť naozaj napísaná presne naopak, aj keď – a tu začína Földváriho problém – naozaj dobrá detektívka ráta aj so svedomím: či už vraha, alebo vyšetrovateľa. Földvári hľadá odpoveď na to, prečo úspešní detektívi často pôsobia na voľnej nohe, mimo štruktúry polície, a odpovedá si ako liberál: „Kdesi v kútiku ktoréhosi mozgového závitu máme všetci od nepamäti zakódovanú nechuť k autoritám.“ Autority má predstavovať polícia, establišment; naopak vzburu proti nim súkromní detektívi. Zdá sa mi, že autor si odpoveď viac želal, ako premyslel, okrem iného už preto, že viacerí úspešní detektívi sú napríklad kňazi. Nuž a, uznajte, kto už reprezentuje vyššiu autoritu ako kňaz?

Ostaňme hneď pri kňazovi a všimnime si kapitolu o Chestertonovi a jeho známom otcovi Brownovi. Katolícky čitateľ musí získať dojem, že tu niečo nesedí. Iste, Chesterton mal zmysel pre humor a otec Brown bol karikatúrou mnohých vlastností, ale nazvať ho „Samom Hawkinsom detektívnej literatúry“?

Ešte horšie je to s Földváriho chápaním katolíckej viery otca Browna: „Ako kňaz je neochvejný vojak viery, tá však pre neho nie je umŕtvujúce dogmatické zmeravenie, ale naopak dokonalá sloboda pre rozlet vlastných myšlienok,“ píše Földvári. Odkaz na dogmatickú vieru nemohol byť nevhodnejší. Chesterton predsa miloval dogmy, práve cez ne ukazoval krásu katolíckej viery a ak si dnes Földvári dogmatickosť vysvetľuje inak, ukazuje tým, ako veľmi Chestertona nepochopil. Otvára to zaujímavú tému, a síce ako čítajú ateisti literatúru, o ktorej si my katolíci myslíme, že je tak trochu aj apológiou našej viery. Minimálne Földvárimu tento rozmer Chestertonových detektívok zostáva ukrytý. Alebo možno aj nie a s Chestertonom takto bojuje, ktovie.

Podobne je to aj s Herculom Poirotom. Hoci by čitateľ čakal, že autor sa zamyslí nad postavou katolíckeho Belgičana v protestantskom Anglicku, nestane sa tak. Autor síce poukáže na Poirotovu fascináciu odhaľovaním pravdy, aj to sa však pokúsi trošku zrelativizovať. „To, čo ho poháňa, nie je akademická vášeň lúštiť záhady, ale pochopenie pre človeka, pre netušené zákutia jeho duše, ochota pomôcť mu (...). Poirot po vyriešení prípadu a záchrane nevinného netúži trestať, občas páchateľa ani nevydá polícii. Možno trocha fatalisticky, no ľudsky necháva, aby ho súdil osud a výčitky svedomia.“ Je toto Poirot, ktorého poznáte aj vy? Volí si Földvári vôbec správne otázky? Samozrejme, že Poirot netúži trestať, veď koho by už podobné fascinovalo, ale Poirotov pohľad na zločin a zločinca neznesie kvapku relativizmu. Poirot predsa zločin nenávidí. Práve zločin považuje za absolútne neľudské konanie a ak už svedomie vstupuje do hry, je to najmä preto, aby tento morálny rozmer zvýraznilo. Úplne inak potom vyznieva aj príbeh, v ktorom Poirot nevydal zločinca polícii. Nebolo to totiž nič iné než milosť, odveká výsada kráľov, pre ktorú jeden raz ocenila Poirota Agatha Christie.

Nemá zmysel podobne komentovať každú kapitolu. Földvári vidí jednoducho mnohé veci inak ako katolícky čitateľ. Otvára sa tým zaujímavá téma, o ktorej nedávno v denníku Sme písal Umberto Eco, keď sa pozastavil nad tým, že dnešná mládež už nemôže rozumieť klasickej maľbe, pretože nerozumie náboženským motívom, ktoré sú zobrazované. Ktovie, čo z tohto nepochopenia raz vyrastie. V prípade poslednej knihy Kornela Földváriho to nie je nič slávne. Taký zaujímavý námet si určite zaslúži lepšie spracovanie.


Jaroslav Daniška

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.