Politika podľa MacIntyra

Číslo 1/2010 · Marian Kuna · Čítanosť článku: 4861
 

Politiku často a oprávnene nevnímame ako priestor, ktorý umožňuje uplatňovanie našej praktickej racionality, ale skôr ako arénu dominancie iracionálneho (v zmysle dominancie inštrumentálneho rozumu a manipulácie), kde zdanie racionality a argumentácie je len viac či menej účinným rúškom, zastierajúcim jej pravú – znetvorenú – tvár. Sme svedkami takej podoby politiky, do ktorej jej aktéri vstupujú v podstate len preto, aby dosiahli výlučne svoje úzke partikulárne (individuálne alebo skupinové) ciele (resp. preferencie), nech sú akékoľvek a dosahujú sa akýmikoľvek legálnymi (i nelegálnymi) prostriedkami. Ak je však praktická racionalita niečím viac, ako len nástrojom kalkulácie v našom súperení o podobu distribúcie obmedzených materiálnych dobier, potom takúto politiku nemožno považovať za skutočne racionálnu, ale skôr za „občiansku vojnu vedenú inými prostriedkami“.[1]

Ak napríklad niekto tvrdí, že zmyslom politiky je to, aby sme lepšie porozumeli vlastnému dobru vo svetle racionálnej diskusie s inými, a súčasne vo svetle dobra nášho sociálneho celku, v lepšom prípade ho budú vnímať ako politicky naivného, v horšom ako pomäteného. Ak nás táto myšlienka neprekvapí, veľa to hovorí o povahe súčasnej politiky. Ak je však takáto forma politiky iracionálna, aké črty má racionálna politika?

Odpoveď na túto otázku ponúka Alasdair MacIntyre, keď formuluje kritériá a parametre racionálne obhájiteľnej politiky v súčasnom kontexte. Vzhľadom na to, že je známy najmä ako radikálny kritik moderného sociálno-ekonomického a politického poriadku, často sa zabúda na fakt, že je i konštruktívnym mysliteľom. Adekvátna politika v jeho filozofii predstavuje miesto i proces dosahovania ľudského dobra (v čom nadväzuje na svojho inšpirátora, Aristotela) – a zatiaľ čo etika skúma túto otázku na úrovni jednotlivca, politická filozofia tak robí na úrovni politického spoločenstva.[2] Článok sprístupňuje niektoré kľúčové elementy MacIntyrovej koncepcie racionálnej politiky. Súčasne poukazuje na jej potenciál i limity s ohľadom na hodnotenie i reformu súčasnej teórie a praxe politiky moderného štátu. Tvrdím, že aj v prípade, ak odmietneme niektoré MacIntyrove východiská a závery, ostane viacero inšpirácií jeho koncepcie pre našu reflexiu zásadných otázok teórie i praxe súčasnej politiky.

V článku najprv priblížim MacIntyrove chápanie politiky ako praxe. Potom sa zameriam na to, ako súvisí pojem racionálnej politiky s problémom politickej legitimity a pojmom spoločného dobra. V tretej časti sa venujem vzťahu medzi ľudským dobrom, princípmi spravodlivosti a prirodzeným právom. To poskytne vhodné východisko pre naznačenie pozitívnych a problematických aspektov tejto vízie. Domnievam sa, že MacIntyre sformuloval inšpiratívnu koncepciu politiky lokálneho spoločenstva, ktorá poskytuje kritériá aj pre posúdenie miery racionality (i legitimity) „veľkej“ politiky. MacIntyre neverí v možnosť reformy politiky na úrovni národného štátu či už použitím jeho vízie racionálnej politiky, či nejakej inej koncepcie. Teda hoci dúfa, že širšia politická obnova vzíde (resp. môže neočakávane vzísť) z modelov politiky stelesnených v živote malých lokálnych spoločenstiev, MacIntyre nikdy nechápal svoju víziu ako program takejto reformy. Na rozdiel od neho sa autor tohto článku domnieva, že jeho koncepcia poskytuje nielen hodnotiaci štandard miery racionality reálnej politiky štátu, ale i nástroj jej kultivácie, resp. reformy. Tento záver obhajujem poukazom na strategické i morálne dôvody na snahu o zvyšovanie racionálnej povahy politiky moderného štátu.

Politika ako prax, politika a praktická racionalita

MacIntyre tvrdí, že (na racionálnosť ašpirujúcu) politiku treba chápať ako prax. Pre správne pochopenie tejto myšlienky treba vysvetliť jeho chápanie pojmu prax, ako aj jeho implikácií vo sfére politiky. Prax nepoužíva vo všeobecnom zmysle (ako protiklad teórie), ale v ním úzko definovanom zmysle. Ide o určitú jednotlivú a identifikovateľnú formu komplikovanej sociálnej činnosti, ktorá nám umožňuje dosahovať s ňou výlučne a charakteristicky spojené inherentné dobrá. Avšak môže (ale nemusí) byť prostriedkom aj na dosahovanie dobier náhodne asociovaných s touto činnosťou – externé dobrá (najmä peniaze, sociálny status, moc a sláva).

Praxe nie sú akékoľvek činnosti (sadenie semiačok, obratné kopanie do lopty či svojvoľné pohybovanie šachovými figúrkami), ale ide o historicky vyvinuté a sociálne regulované, hodnotené a štandardizované podoby činnosti (farmárčenie, futbal či šach). Dobrá inherentné pre danú prax dosahujú iba tí, ktorí si skúsenosťou (učením sa) osvojili dokonalosť v tej či onej forme činnosti. Takáto dokonalosť sa nazýva cnosť, pričom ide o niečo viac ako len nadobudnutie príslušnej zručnosti. Každá prax má vlastné štandardy dokonalosti i svojich výborných uskutočňovateľov – autority, tí majú úvodnú edukatívno-evaluatívnu kompetenciu vzhľadom na ostatných účastníkov praxe, ktorá môže a nemusí byť podložená mocensky – inštitucionálne (farmárske združenie, futbalový či šachový klub). Ide o to, že napríklad vo futbale nejde v skutočnosti o peniaze či slávu (aj keď sú s ním úzko spojené), ale o dobrá, ktoré svojim účastníkom prináša. Práve peniaze a sláva sú permanentnou hrozbou pre schopnosť praxe i jej účastníkov v dosahovaní dobier futbalu, resp. dosahovania dokonalosti v tomto type ľudskej činnosti. [3] Ako toto všetko súvisí s politikou?

Začnime MacIntyrovým poukazom na to, že „v starovekom a stredovekom svete boli tvorba a uchovávanie ľudských spoločenstiev“ chápané ako prax v tomto zmysle slova.[4] Politika je pre neho tiež jednou z praxí, ktorú treba chápať vo vyššie predstavenom zmysle.

Avšak prv, ako bližšie vysvetlíme význam tejto myšlienky, treba vysvetliť MacIntyrove chápanie zdrojov, povahy a implikácií praktickej racionality. Táto je podľa neho „vlastnosť skôr jednotlivcov-v-ich-sociálnych-vzťahoch, ako vlastnosť jednotlivcov-ako-takých“.[5] Je to preto, lebo schopnosť praktickej racionality je o schopnosti jednotlivca nielen rozpoznať svoje dobro v sociálnych interakciách, ale aj o schopnosti hierarchizovať rozmanité formy dobra v rámci jeho osobného života i života spoločenstva, a teda o schopnosti učiť sa od ostatných a spolu s nimi v spoločných činnostiach a kolektívnom uvažovaní nad ňou.[6] A práve k tomuto dochádza v uvažovaní spoločenstva. Praktické uvažovanie a učenie sa je tak prítomné v rozmanitých formách činnosti a nemusí byť vždy explicitne formulované, ale vždy, keď je progresívne, vedie k transformácii príslušnej činnosti. Jeden z typov činností, pre ktoré je kľúčové uvažovanie, je práve politika spoločného dobra.[7] Takúto politiku treba chápať ako:

„...praktickú činnosť, ktorá poskytuje najlepšiu príležitosť pre používanie našich rozumových schopností. Je to príležitosť poskytovaná iba politickými spoločnosťami, pre ktoré je v prijímaní ich rozhodnutí kľúčové racionálne uvažovanie; spoločnosťami, kde sa praktická racionalita rozprestiera od farmy k zoskupeniu rybárskych posádok, domácnosti a remeselníckej dielne k politickým zhromaždeniam.“[8]

Popri pozitívnych aspektoch účasti na sociálnych vzťahoch, v ktorých sa ich účastníci „učia navzájom o povahe ich spoločného dobra, ktoré môže vyústiť do spoločensky transformatívnej akcie ... [platí, že upretie takejto možnosti] ... je vždy útlakom“.[9]

Politika ako prax je potom prominentnou príležitosťou na preukazovanie našej praktickej racionality, a keď je táto forma praxe v dobrom stave a umožňuje usporiadať rozmanité praxe (v tom zmysle aj dobrá s nimi spojené), v ktorých sme ako prakticky rozumové bytosti zapojení. V praxiach sme zaangažovaní napríklad ako členovia svojich rodinných spoločenstiev, domácností, pracovných kolektívov, športových či umeleckých zoskupení. Politika ako taká (a tiež jej charakteristické dobrá) je súčasne ako každá iná prax vystavená korupčným tendenciám externých dobier a inštitúcií (materiálnych podporných štruktúr, nevyhnutných na vznik a pretrvanie akejkoľvek praxe).

Myšlienka politiky ako praxe má niekoľko dôležitých dôsledkov. Takáto vízia politiky ustanovuje normatívny ideál a miera jeho dosahovania je mierou, do akej možno o nej hovoriť ako o racionálnom fenoméne. Takáto pochopená politika ale tiež poskytuje zdroje legitimity politickej autorite. Teda skutočná legitimita nevzniká tým, že sa niekomu podarí (napr. manipulatívne) získať voličské hlasy, ale povstáva z úspechu politického aktéra na základe jeho schopností uskutočňovať politiku v predstavenom zmysle. Pre tento typ politiky je ústredný pojem spoločného dobra, otázka, ku ktorej sa teraz posuňme.

Racionálna politika, politická legitimita a spoločné dobro

MacIntyrov normatívny pojem racionálnej politiky je kľúčový pre pochopenie či už jeho kritiky súčasnej liberálno-demokratickej politickej praxe, ako aj ním navrhovanej politickej alternatívy (nie v zmysle inej podoby politiky štátu, ale alternatívy k tomuto typu politiky ako takému).[10] Racionálnu politiku charakterizujú nemanipulatívne sociálne vzťahy. Tie sú opakom vzťahov manipulatívnych, ktoré nachádzajú svoju legitimizačnú ideológiu v emotivizme (redukujúci hodnotové tvrdenia na nič viac ako výraz emócií). Ten stiera rozdiel medzi týmito dvoma principiálne odlišnými typmi vzťahu a redukuje všetky sociálne vzťahy na výraz manipulácie.[11] Racionálna je taká podoba politiky, ktorá umožňuje položiť a úspešne zodpovedať otázky zdôvodnenia politickej autority a politických inštitúcií. Politické zdôvodnenie pre MacIntyra predstavujú

„...argumenty predložené na preukázanie toho, prečo by sme ako členovia nejakej konkrétnej spoločnosti mali alebo nemali priznať legitímnu autoritu nad nami tým nariadeniam, ktoré vydal niekto, kto si nárokuje nad spoločnosťou alebo v nej výkonnú autoritu, alebo tým zákonom, ktoré vydal niekto či nejaký orgán nárokujúci si nad našou spoločnosťou či v nej legislatívnu autoritu“.[12]

Existuje viacero stratégií ako pristúpiť k problému politického zdôvodnenia politickej autority a politických inštitúcií.[13] Pre MacIntyra je v tomto ohľade kľúčové, aby bola politika chápaná ako spoločná a verejná vec uskutočňovaná obyčajnými ľuďmi (plain persons). Títo sú kľúčoví pre adekvátnu (morálnu a) politickú teóriu a adekvátnu (morálnu a) politickú prax.[14] Pre takýto typ politiky je potrebný nejaký

„...typ inštitucionálnej arény, v ktorej sa môžu obyčajní ľudia ... spoločne zapojiť do systematickej argumentačnej diskusie určenej na to, aby dospeli k racionálne dobre podloženému spoločnému názoru v tom, ako zodpovedať otázky vzájomného vzťahu politiky vo vzťahu k nárokom súperiacich a alternatívnych spôsobov života, z ktorých každý má vlastnú koncepciu cností a spoločného dobra“.[15]

Táto myšlienka nás privádza k ďalšej kľúčovej myšlienke MacIntyrovej politickej filozofie, ktorou je pojem spoločného dobra politického spoločenstva. Politika je o dosahovaní spoločného dobra, a preto je kľúčové objasniť, čo má autor presne na mysli. MacIntyre si je plne vedomý toho, že odlišné politické teórie ho budú definovať odlišne, čo neprekvapuje, nakoľko odlišné koncepcie sú reflexiou odlišných sociálnych realít – odlišných sociálnych stelesnení individuálneho a sociálneho života, ako aj ich vzájomného vzťahu.

Pojem spoločného dobra má viacero významov, na ktoré ho možno legitímne použiť. Na jednej strane nám môže umožniť opísať ciele rozmanitých typov ľudských zoskupení (rodina, športový klub, vedecké laboratórium a pod.), kde spoločné dobro predstavuje cieľ ich spoločných snažení.[16] Pri týchto však môže byť pojem spoločného dobra chápaný ako striktne identický s prostým súhrnom individuálnych cieľov jednotlivých účastníkov príslušného sociálneho podujatia. Avšak keď MacIntyre hovorí o spoločnom dobre, ako sú ciele politiky, má na mysli niečo odlišné. Odkazuje na tie typy združenia, kde „dobro združenia nemožno poskladať z dobier jeho jednotlivých členov, časovo predchádzajúc ich členstvo [v združení] a nezávisle na ňom“.[17] Je to nielen preto, že tieto dobrá dosahujú vo vzájomnej spolupráci zdieľajúc ich význam, ale práve táto spoločná činnosť je aj ich zdrojom. Neznamená to popretie prítomnosti aj iných dobier povstávajúcich z tohto typu činnosti, ale pre pochopenie týchto činností (praxí) je kľúčové uznať výbornosť v ich realizácii – ako dobra, ktoré je inherentne spojené s touto činnosťou. Príkladom takýchto združení sú farmárske spoločenstvá, výskumné tímy, sláčikové kvartetá a pod.[18]

Ako je však takto chápané spoločné dobro prepojené s politikou? V prvom rade musia jednotlivci zaangažovaní v takýchto spoločenstvách a im charakteristických aktivitách zodpovedať otázku, ako adekvátne hierarchizovať rozmanité činnosti a záväzky svojho života na to, aby mohli oprávnene vnímať svoj život ako výborne žitý. Vzápätí si však uvedomia, že na jej adekvátne zodpovedanie potrebujú kolektívne zaangažovanie – hľadanie odpovedí na otázky: „Aké miesto v našom spoločnom živote by mali mať dobrá každej z praxí, v ktorej sme zapojení? Aký je najlepší spôsob života pre naše spoločenstvo?“[19] Na ich zodpovedanie je však nevyhnutné, aby mali k dispozícii takú koncepciu spoločného dobra spoločenstva, v ktorej je „dosiahnutie jednotlivcovho dobra neoddeliteľné od dosahovania zdieľaných dobier praxí a tiež od prispievania k spoločnému dobru spoločenstva ako celku“.[20] Povaha takéhoto spoločenstva je potom podľa MacIntyra politická – „konštituovaná takým typom praxe, prostredníctvom ktorého sú usporiadané ostatné typy praxe tak, že jednotlivci sa môžu upriamiť na to, čo je najlepšie pre nich a pre ich spoločenstvo“.[21]

Z povedaného vyplýva niekoľko ďalších dôležitých požiadaviek, ktoré musia byť splnené, aby bol možný vznik, fungovanie a pretrvanie tohto typu politického spoločenstva: 1.) takéto spoločenstvo musí mať vysoký stupeň spoločnej kultúry, ako také ňou však nie je konštituované; 2.) jeho členovia musia zdieľať aspoň jeden spoločný jazyk; 3.) musia „zdieľať formálne aj neformálne spôsoby uvažovania a širokú mieru spoločného chápania praxí a inštitúcií ... [ktoré je] ... vo všeobecnosti odvodené od nejakej konkrétnej zdedenej kultúrnej tradície“.[22] Netreba však tieto požiadavky chápať príliš rigidne, keďže sú inštrumentálnymi vzhľadom na ciele spoločenstva a jeho členov. Z toho dôvodu môžu títo členovia kedykoľvek „spochybniť to, čo dovtedajší zvyk a tradícia chápala ako samozrejmé s ohľadom na ich vlastné dobro, ako aj dobro pospolitosti, a to prostredníctvom pospolitého uvažovania“.[23] To poukazuje na vnútornú dynamiku a otvorenosť voči sociálnej kritike v rámci spoločenstva, ktoré praktizuje takúto koncepciu politiky.

Podľa MacIntyra teda „nároky na politickú oddanosť možno obhájiť len tam, kde existuje takéto spoločné dobro pospolitého politického učenia sa“, čo znamená, že problém politickej legitimity musí byť kladený primárne na úrovni lokálnej politiky, chápanej ako takej „oblasti činnosti, v ktorej a prostredníctvom ktorej sú ostatné činnosti racionálne usporadúvané“.[24] Predpokladom na to, aby spoločnosť dospela k „racionálnemu politickému zdôvodneniu a s ním k racionálnej politike je ... [existencia] ... vysokej miery zdieľaného chápania dobier, cností a pravidiel ... a súčasne musí ... byť relatívne neveľká spoločnosť, vzťahy ktorej nie sú deformované sociálnym rozpriehradkovaním“.[25]

Možno uzavrieť, že racionálnu politiku charakterizuje okrem iného inkluzívna spoločenská angažovaná diskusia prakticky uvažujúcich členov spoločnosti o ich spoločnom dobre.[26] Títo členovia nie sú úzka politická (či ekonomická) elita, ale do politického procesu je zahrnutý každý, od koho sa možno niečo naučiť. Avšak takmer od každého sa možno niečo naučiť, zdravotne postihnutých členov spoločnosti nevynímajúc.[27] Takto chápaná politika je teda nielen mimoriadne inkluzívna, ale aj výrazne demokratická. Racionálna politika je do veľkej miery o vzájomnom učení sa – a to od každého – zdravých, postihnutých, ale aj od príslušného disentu (ktorý je nevyhnutnou súčasťou každej reálnej politiky). Takáto politika spoločného dobra vytvára predpoklady pre úspešnú politickú legitimitu politickej autority a politického rozhodovacieho procesu. Politické inštitúcie a rozhodnutia sú totiž racionálne obhájiteľné do tej miery, do akej sú výsledkom racionálneho uvažovania a diskusie všetkých členov politického spoločenstva. Neznamená to, že spôsob, ako i obsah verejnej politiky nepodliehajú nijakým vnútorným obmedzeniam. Tieto obmedzenia sú však také, ktoré tento typ politiky robia možným a súvisia s MacIntyrovým tomistickým chápaním práva, osobitne prirodzeného práva a jeho vzťahu k pojmom spravodlivosti a ľudského dobra.

Ľudské dobro, princípy spravodlivosti a prirodzené právo

Pripomeňme, že podľa MacIntyra teória povstáva z praxe a v tomto zmysle možno nahliadať aj na teórie ľudského dobra ako na abstraktné formulácie sociálne uskutočňovaných koncepcií ľudského dobra. Podľa neho sú jednotlivé spôsoby života realizáciami určitého konkrétneho chápania toho, v čom spočíva dobrý ľudský život, inak povedané ľudské dobro.[28] Toto, samozrejme, nie je osobitne sporné tvrdenie – zásadná a náročná diskusia začína tam, kde sa kladie politická otázka vzťahu jednotlivej koncepcie a koncepcií k politickému rozhodovaciemu procesu a zdôvodňovaniu politík politickej autority. Tento problém sa v politickej filozofii kladie aj ako problém spravodlivosti, resp. princípov spravodlivosti. Tieto princípy sú kľúčové pre každú spoločnosť, ktorá má ašpiráciu mierovo a efektívne fungovať, resp. dosahovať spoločné dobro, ako aj dobrá jej členov. Avšak vzťah medzi ľudským dobrom a princípmi spravodlivosti možno pochopiť viacerými spôsobmi.[29] MacIntyrova koncepcia ich vzájomného vzťahu je v jeho projekte dôležitá a zakladá sa na myšlienke, v ktorej nadväzuje na Tomáša Akvinského i Aristotela, podľa ktorých môžeme

„...tomu, čo je správne, porozumieť iba vo svetle dobra. Dobrom príslušníkov každého druhu je cieľ, ku ktorému smerujú, nakoľko patria do svojho druhu a tým dosahujú svojmu druhu primeranú dokonalosť. ... [P]ravidlá odvodzujú svoj obsah, svoju bezpodmienečnosť, ako aj svoju autoritu z cieľa, pre ktorý ich dodržiavame. ... Nie sú špecifikáciami prostriedkov, ktoré sa vzťahujú k cieľu zvonku. Sú to skôr pravidlá, ktoré čiastočne konštituujú spôsob života. ... Keď teda takéto pravidlá akýmkoľvek spôsobom a do akejkoľvek miery nedodržiavame, tým spôsobom sa oddeľujeme od svojho dobra. ... [Preto] adekvátne poznanie morálnych pravidiel nemôžeme mať bez skutočného poznania ľudského dobra, od ktorého je neoddeliteľné.“[30]

Toto aristotelovsko-tomistické vnímanie vzťahu ľudského dobra (teda koncepcie dobra) a pravidiel správneho (pravidiel spravodlivosti) je pre MacIntyra zásadným predpokladom. Opiera sa oň vo svojom argumente, kde dokazuje potrebu (ba priam nevyhnutnosť), aby substantívne otázky ľudského dobra tu a teraz boli adekvátne prítomné v politike a diskutované v rámci verejnej diskusie. V tomto ohľade MacIntyre vyzdvihuje sv. Tomáša, ktorý „na úrovni teoretického skúmania pre svojich súčasníkov, ako aj pre nás, definoval súbor právnych, politických a morálnych možností pre štruktúrovanie verejného života ... [a tak] ... alternatívu racionálne a morálne nadradenú“ súčasnému stavu.[31] Toto je nepochybne veľmi odvážne tvrdenie, je preto mimoriadne dôležité všimnúť si základné kontúry tejto alternatívy. MacIntyre ju situuje do oblasti filozofie práva a osobitne Tomášovej koncepcie prirodzeného práva a jeho vzťahu k právu pozitívnemu, ako aj k legálnej autorite politickej autority, a táto otázka je prepojená s otázkou legitímnej oblasti uplatňovania jej moci, resp. hraníc tohto uplatňovania.

Za kľúčový považuje fakt, že Akvinský sa pri formulovaní svojej koncepcie práva (osobitne pozitívneho práva) odvoláva na prirodzený rozum – čo má radikálne egalitárne dôsledky vo vzťahu k znalosti práva.[32] Takto každá primerane uvažujúca osoba má schopnosť poznať prirodzené právo.[33] Jeho princípy poznávame „prakticky ako predpisy, záväzná autorita ktorých je predpokladaná v každej situácii, kde je možné pokročiť v učení sa a skúmaní medzi racionálnymi jednotlivcami v otázke ich individuálneho a spoločného dobra“.[34] Dokonca aj v skúmaní, ktoré je skeptické ohľadom týchto princípov, „je predpokladom racionálneho a seriózneho skúmania ochotné podrobenie sa týmto princípom ... [teda] ... oddanosť týmto princípom musíme v našich činnostiach predpokladať“.[35]

MacIntyre zdôrazňuje, že podľa koncepcie Tomáša Akvinského každá obyčajná racionálna osoba je schopná posúdiť autoritu každého jednotlivého zákona, ktorý sa na ňu vzťahuje, rozpoznáva tiež „bezpodmienečné princípy prirodzeného práva ... ako nevyhnutné v každej spoločnosti a v každej situácii pre dosiahnutie“ nášho osobného aj spoločného dobra.[36] Z toho vyvodzuje, že politická autorita nemá znalostnú nadradenosť vo veci rozpoznania a uskutočňovania spoločného dobra v porovnaní s bežným človekom, teda radovým občanom. V tomto zmysle nie je schopnosť posudzovať legitimitu legislatívy vyhradená politickej autorite, a preto je univerzálne poznanie prirodzeného práva východiskom pre verejnú diskusiu obyčajných ľudí v súvislosti so zákonmi.[37]

To, v čom sa Akvinský rozchádza v tejto veci s alternatívnou, nakoniec i víťaznou koncepciou (prisudzujúcou právnu kompetenciu špecializovanej profesii), je v myšlienke, že autoritatívne identifikovanie prinajmenšom podstatných rysov práva „sa nachádza v dosahu obyčajných ľudí a tie najdôležitejšie znalosti o práve, ktoré majú právnici a administrátori – títo ich majú ako obyčajní ľudia, a nie ako právnici a administrátori“.[38] Poznanie prirodzeného práva je podmienkou pre poznanie spoločného dobra, ak sa teda Tomáš nepomýlil v chápaní jedného aj druhého, MacIntyre pokračuje, že je „jednou z ústredných právd politiky ..., že tí, čo si osobujú výlučnú profesionálnu autoritu istého druhu, týmto činom ako takým diskreditujú vlastné nároky na legitímnu autoritu“.[39] Implikácie týchto myšlienok pre politiku sú pre MacIntyra nasledovné: tvrdí, že „racionalita obyčajných ľudí má byť vyvolaná a prejavená v ich účasti na pospolitých praxiach, praxiach vyžadujúcich zdieľané uznanie ich spoločného dobra ako politického puta, takého typu puta, ktoré sa značne líši od toho, čo v lokálnych spoločenstvách poskytovali náboženské a iné predsudky“.[40] Takto tomistický pojem prirodzeného práva ešte výraznejšie zdôrazňuje demokraticko-egalitárne parametre MacIntyrovej vízie racionálnej politiky.

Kritika a návod na reformu politiky

MacIntyrovu víziu racionálnej politiky možno zhrnúť nasledovne: ide o politiku ako prax, a to prax usporadúvania rozmanitých dobier jednotlivých praxí v kontexte politického spoločenstva. S týmto typom praxe sú spojené jemu inherentné i rozmanité externé dobrá. Politika je oblasťou nadobúdania týchto inherentných dobier i rozvoja praktickej racionality vo vzájomnom dialógu a učení sa členov politického spoločenstva. V politickom živote takéhoto spoločenstva sú externé dobrá distribuované v súlade s racionálnym konsenzom politického spoločenstva a sú principiálne podradené dobrému uskutočňovaniu praxí, teda dobrám inherentným praxiam. V takejto politike možno úspešne položiť i zodpovedať otázky politickej legitimity inštitúcií i nariadení a zúčastniť sa na dosahovaní autentického spoločného dobra. Ide o politiku, ktorá je súčasne inkluzívna, egalitárna, demokratická, ale je tiež nevyhnutne politikou lokálneho spoločenstva. Je pre ňu kľúčové, že princípy spravodlivosti sú diskutované v kontexte diskusie povahy ľudského dobra a s prihliadnutím na to, že principiálna schopnosť právneho uvažovania, a teda aj kritiky, je pripísaná obyčajným ľuďom.

MacIntyre má naozaj pravdu v tom, že kritériá racionálnej politiky je možné dostatočne realizovať iba na úrovni lokálneho politického spoločenstva. Moderné masové, byrokratickou mašinériou spravované národné štáty sú jednoducho príliš veľké, príliš spojené s (kapitalistickou trhovou a masovou) ekonomikou, dominanciou ekonomických a politických elít, záujmových skupín, často využívajúcich na presadenie svojich úzko partikulárnych záujmov mediálnu manipuláciu. Preto je ich politika principiálne neschopná dosiahnuť MacIntyrove formulované parametre politicky racionálneho spoločenstva. Na druhej strane, máme si osvojiť jeho skepticizmus voči politike na úrovni štátu, resp. rezignovať na snahu priblížiť túto politiku bližšie k ideálu racionálnej politiky? Naozaj je táto politika principiálne nereformovateľná?

Nezdieľam MacIntyrov skepticizmus k politike v rámci štátu, hoc chápem, prečo k nemu dospel. Nesúhlas autora tohto článku sa opiera o dva základné dôvody: prvý má strategickú a druhý morálnu povahu. Predtým, ako ich vysvetlím, je potrebné predstaviť dôležitý predpoklad: rozlíšenie na politiku, ktorá je plne racionálna, a takú, čo je plne iracionálna, je problematické. Totiž na lokálnej úrovni i na úrovni štátneho celku môže byť politika racionálna vždy do určitého stupňa. Napríklad: nepochybne je rozdiel medzi vnímaním, resp. postojom i realitou korupcie v Škandinávii a krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. To, čo však platí o korupcii, platí aj o iných aspektoch kvality (resp. racionality) politiky, toho-ktorého politického spoločenstva. Ak však existujú stupne racionality politiky a ak existujú nástroje jej zvyšovania (i úpadku), potom si treba všimnúť spomenuté dôvody, pre ktoré je nevyhnutné nerezignovať na snahu, aby sme sa snažili urobiť politiku nášho štátneho politického spoločenstva racionálnejšou, a to aj napriek všetkým rizikám a ťažkostiam, ktoré sú s tým spojené.

Strategický dôvod hovorí o tom, že lokálne politické spoločenstva neexistujú a ani nemôžu existovať v úplnej izolácii či nezávislosti od širšieho štátneho politického celku (fakt, ktorého si je vedomý aj MacIntyre). Čiže aj v prípade, ak plne zdieľame MacIntyrov skepticizmus voči celoštátnej politike, je strategicky dôležité, aby tento širší politický kontext nebol ponechaný napospas iracionálnym silám prítomným v modernej politike okrem iného tým, že sa v ňom nebudeme angažovať. Takáto politika totiž veľmi potrebuje ľudí, ktorí sa usilujú, aby bola racionálnejšou (resp. slušnejšou), teda sférou menej skorumpovanou a preniknutou mediálnou manipuláciou či agresívnym elitizmom. Teda je faktom, že kultivácia „veľkej politiky“ je podmienkou bezpečného uskutočňovania „politiky malej“.

Morálny dôvod poukazuje na to, že väčšina z nás nežije a ani keby chcela nedokáže žiť v miestnych, relatívne izolovaných, ekonomicky a politicky marginálnych spoločenstvách. Ak napriek tomu platí, že prakticky racionálne bytosti majú žiť politicky a kultivovať politiku svojho širšieho (štátneho i medzinárodného) spoločenstva, potom je potrebné hodnotiť, kritizovať a reformovať naše politické inštitúcie a zvyklosti tak, aby sme urobili našu politiku lepšou – racionálnejšou.[41] Neznamená to nebyť si vedomý limitov a ťažkostí takéhoto (nikdy nekončiaceho) reformného procesu, ale je ťažké spochybňovať, že existuje škála kvality politickej kultúry, a napríklad Severná Kórea sa nachádza na inej časti tohto spektra ako Dánsko. Preto si dovoľujem tvrdiť, že MacIntyrova koncepcia poskytuje nielen hodnotiaci štandard miery racionality reálnej politiky štátu, ale aj – a v protiklade k jeho názoru - prostriedok jej kultivácie a reformy.

Marian Kuna

Autor prednáša filozofiu na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.

[1] MacIntyre, A.: After Virtue, London: Duckworth 1981, s. 253.

[2] Pripomeňme, že hoci pre Aristotela je etika skúmaním ľudského dobra na individuálnej úrovni, toto je podriadené „najváženejšej a najvyššej vede“ – vede o polis, ktorá túto otázku skúma na úrovni sociálneho celku. Politická veda „totiž určuje, aké vedy majú byť v štátoch, ktorou z nich sa má každý občan zaoberať a pokiaľ ... a používa všetky ostatné vedy ako prostriedok“. EN 1094b, 1 – 7. V tomto zmysle možno hovoriť, že etické skúmanie je podriadené politickému skúmaniu.

[3] Por. tamže, s. 187 – 196.

[4] Tamže, s. 188.

[5] MacIntyre, A.: Politics, Philosophy and the Common Good. In: K. Knight, (ed.): The MacIntyre Reader. Notre Dame IN: The University of Notre Dame Press 1998, pp. 235 – 252, s. 242.

[6] Myšlienka vzájomného učenia sa od ostatných a spolu s nimi je mimoriadne dôležitá pre MacIntyrov prístup. Významné miesto tejto téme venuje vo svojom diele Závislé racionálne živočíchy, kde rozširuje skupinu ľudí, od ktorých sa možno učiť a naučiť niečo o nás ako typoch bytostí, ako aj o povahe našich vzájomných vzťahov, na ľudí, ktorí sú dočasne či trvale, ľahšie či ťažko zdravotne, ale i mentálne postihnutí (disabled) viď. MacIntyre, A.: Dependent Rational Animals: Why Human Beings Need the Virtues. Open Court, Peru, Il 1999, s. ix, x, xii, 136, 138 – 139, 155.

[7] Por. MacIntyre, A.: Politics, Philosophy and the Common Good, s. 243.

[8] Tamže, pridaná kurzíva.

[9] Tamže, s. 250.

[10] Táto diskusia je politickým uvažovaním (nie na úrovni teórie, ale) na úrovni praxe. Por. MacIntyre, A.: Dependent Rational Animals, s. 140. MacIntyre používa pojem „racionálna politika“ aj explicitne. Viď. MacIntyre, A.: Politics, Philosophy and the Common Good, s. 249.

[11] Por. MacIntyre, A.: After Virtue, s. 11 – 14, 16 – 35, osobitne 30.

[12] MacIntyre, A.: Politics, Philosophy and the Common Good, s. 241.

[13] M. Murphy poukazuje na to, že trendom súčasnej politickej filozofie – na rozdiel od tradičnej – je zameriavať sa na problém politickej legitimity, a nie politickej autority. Súvisí to aj s tým, že pojmovým rámcom skúmania politických filozofov sa stáva moderný štát. Viď. Murphy, M.: MacIntyre´s Political Philosophy. In: M. Murphy, (ed.): Alasdair MacIntyre. Cambridge: Cambridge University Press, pp. 152 – 175, s.153.

[14] Viď. MacIntyre, A.: Plain Persons and Moral Philosophy: Rules, Virtues and Goods. In: K. Knight, (ed.): The MacIntyre Reader. Notre Dame IN: The University of Notre Dame Press 1998, pp. 136 – 152.

[15] MacIntyre, A.: Politics, Philosophy and the Common Good, s. 239.

[16] Tamže.

[17] Tamže, s. 240

[18] Tamže.

[19] Tamže.

[20] Tamže, s. 241.

[21] Tamže.

[22] Tamže.

[23] Tamže. Dôležitou podmienkou sú aj rozmery politického spoločenstva – musia byť také, aby umožňovali takto chápané pospolité racionálne uvažovanie.

[24] Tamže, s. 243.

[25] Tamže, s. 249. Sociálne „rozpriehradkovanie“ poukazuje na moderný sociálny fenomén, keď sú ľudia morálne „rozpustení“ do rolí, ktoré zastávajú. Je to akoby žili v oddelených morálnych svetoch (súboroch morálnych predpisov), napr. raz ako zamestnanec, inokedy ako člen záujmového spolku, inokedy zas ako člen rodiny. Súperiace nároky kladú často nezlučiteľné požiadavky na nositeľa roly, ale ten stráca schopnosť uvažovať ako morálny aktér – morálna stálosť (naprieč rolami) je zatracovaná a čo najširšia flexibilita je (chybne) považovaná za ústrednú pozitívnu kvalitu. Por. MacIntyre, A.: Social structures and their threat to moral agency. In: A. MacIntyre (ed.): Ethics and Politics: Selected Writings, Vol. 2, Cambridge: Cambridge University Press 2006, pp. 186 – 204.

[26] Por. MacIntyre, A.: Politics, Philosophy and the Common Good, s. 238.

[27] Viď. Tamže, s. 251, MacIntyre, A.: Dependent Rational Animals, s. 136, 138 – 139.

[28] Tieto „životné formy“ nachádzajú svoju explikáciu v teóriách morálnych a politických filozofov, pričom každá takáto teória sa môže stať zhlukom prázdnych abstrakcií, ak sa izoluje od príslušnej formy života.

[29] Povedané jazykom dominantnej podoby diskurzu súčasnej politickej filozofie – ide o vzťah medzi dobrým a správnym.

[30] MacIntyre, A.: Privatization of the Good. In: The Review of Politics, 52, Summer 1990, pp. 344 – 361, s. 344.

[31] MacIntyre, A.: Natural law as subversive. In: A. MacIntyre (ed.): Ethics and Politics: Selected Writings, Vol. 2, Cambridge: Cambridge University Press 2006, pp. 41 – 63, s. 42. MacIntyre chápe túto (možnú, ale nerealizovanú) alternatívu primárne ako alternatívu k modernému národnému štátu v jeho rozmanitých formách.

[32] Por. tamže, s. 47.

[33] Por. tamže, s. 48.

[34] Tamže.

[35] Tamže.

[36] Tamže, s. 49. MacIntyre toto tvrdenie bližšie špecifikuje, aby zodpovedal námietku, že toto tvrdenie je prisilné tým, že prisudzuje obyčajným ľuďom schopnosť, ktorá vyžaduje intelektuálny a profesionálny tréning. Por. tamže, s. 58 – 59. Ide o to, že obyčajní ľudia majú principiálnu schopnosť svetlom prirodzeného rozumu rozpoznať princípy prirodzeného práva a v tomto zmysle „filozofi a teológovia ako takí nie sú – s ohľadom na prirodzené právo – nič viac ako nezvyčajne reflektívni obyčajní ľudia, schopní predložiť svoje reflexie ostatným na vynesenie ich racionálneho rozsudku“. Tamže, s. 59

[37] Por. tamže, s. 49 – 50.

[38] Tamže, s. 50.

[39] Tamže, s. 51.

[40] Tamže, s. 63.

[41] Za všetky momenty spomeňme napríklad nesmierny význam sociálneho princípu subsidiarity v politike štátu, podľa ktorého menšie spoločenstvo spravuje všetko, čo je v jeho silách, a to, čo ho presahuje, prenecháva vyššej úrovni. Ide o zásadný kompetenčný princíp, akýsi princíp politickej demokracie „zdola“. Ním sa zabezpečuje, že vyššia úroveň nepoprie práva nižšej úrovne, ani to, že nižší celok neostane bez oprávnenej podpory vyššieho celku. Zaiste, subsidiarita nie je všeliekom na všetky politické neduhy, ale jej porušovanie nielen zhoršuje mnohé existujúce neduhy, ale ďalšie neduhy plodí. Sme presvedčení, že uplatňovanie tohto princípu je príkladom, ktorý ukazuje, ako je možné zvýšiť mieru racionality „veľkej politiky“.