Hazard so životmi

Číslo 1/2010 · Maura J. Caseyová · Čítanosť článku: 4393
 

Niečo vyše 50-ročná laborantka chytajúc ma za rameno pri rutinnom teste ukázala na symbol na mojom tričku: „To máte z Foxwoods?“ spýtala sa a myslela pri tom na jedno z dvoch indiánskych kasín. Pokývala som hlavou. „Nie, to je z Nového Mexika. Chodievate do Foxwoods často?“ Prikývla. O chvíľu neskôr, keď sme boli v miestnosti samy dve, sklonila hlavu a šeptom povedala: „S tými automatmi mám veľké problémy.“
„Čo hrávate?“ spýtala som sa.
„Na výherných automatoch s najmenším vkladom,“ odpovedala.
„Ako sa môžete dostať do problémov s takýmito automatmi?“
„Hrám päťdesiat hier naraz,“ odpovedala. Inými slovami, nevkladala cent každým dotykom, ale naraz päťdesiat centov. Žiadne prekvapenie, že prehry sa hromadili.
Jej príbeh nie je v štáte Connecticut nič nové.
Pred rokom 1991 tu kasína s hracími automatmi neexistovali. Zmenilo sa to, až keď súd povolil indiánskemu kmeňu Mashanthucket Pequot otvoriť v oblasti Foxwoods kasíno. O pár rokov neskôr otvoril kmeň Mohegan druhé kasíno. Volá sa Mohegan Sun. Obidve patria momentálne medzi najväčšie kasína na svete, hoci sídlia v treťom najmenšom štáte USA. Po tom, čo federálny súd prijal rozhodnutie proti štátu Connecticut, ktorého snahou bolo udržiavať hazard mimo hraníc štátu, indiánsky kmeň uisťoval obyvateľov, že kasíno zabezpečí tisícky pracovných miest. Bola som v tom čase novinárkou v The Day v Novom Londýne a mala som skúsenosti v poradenstve pre závislých. Mala som teda prirodzený záujem o možné negatívne dôsledky. A tak keď Indiáni začali stavať kasíno, začala som aj ja. Telefonovala som a robila veľa rozhovorov s predstaviteľmi Atlantic City, aby som zistila, čo môžeme v Connecticute očakávať.
Pochôdzkari a polícia v Atlantic City hovorili veľmi otvorene. Najmä o náraste zločinnosti po otvorení kasína v 70. rokoch. Ďalší, rovnako otvorení, hovorili o úpadku lokálnych firiem, úpadku mestských štvrtí a raste nezamestnanosti, ktorú spôsobovalo gamblerstvo v kasíne. Štúdie neskôr potvrdili tento názor. Keď voliči New Jersey v roku 1976 vyjadrili súhlas s kasínom v Atlantic City, nezamestnanosť bola v meste na úrovni 14,7 percenta. V roku 1997 to bolo 12,7 percenta. Počas týchto dvoch dekád zanikla polovica lokálnych firiem v meste. Už vtedy mi hovorili: neverte sľubom, že prídu dobré časy. Kasína prinesú so sebou svoju temnú, odvrátenú stranu. A Connecticut by mal byť na to pripravený.
Pohľad na sociálne problémy v Nevade zvýšil moje obavy. Obzvlášť v meste Las Vegas. Las Vegas vtedy zápasilo a aj dnes zápasí s vysokou mierou samovrážd, so zmiznutím osôb, s problémom slabého prospechu detí v školách. Neskoršie štúdie tieto obavy opakovane potvrdzovali. V roku 1997 štúdia o úmrtiach v mestách Reno, Las Vegas a Atlantic City zistila, že majú úroveň samovrážd štyrikrát vyššiu ako mestá porovnateľnej veľkosti, v ktorých je hazard nezákonný.
Na základe všetkých rozhovorov, ktoré som vtedy urobila, som bola presvedčená, že dosah na Connecticut, kde kasína nikdy predtým neexistovali, bude dramatický a viac či menej okamžitý. Mýlila som sa. Problémy vyzerali často podobne ako scéna počas môjho stretnutia s laborantkou: rozprávanie, ktoré bolo skôr šeptaním, vystrašené rodiny, trhliny v štruktúre spoločnosti, ku ktorým však do veľkej miery došlo bez záujmu verejnosti a novinových titulkov.
Priateľka mi hovorila, ako každú noc o druhej po polnoci unikala pred záťažou rodičovstva do kasína, kde zostala do pol siedmej ráno. Potom sa vrátila domov, aby pripravila deti do školy. Až kým sa nestalo, že domov neprišla, pretože nebola schopná zastaviť hranie na automate. Vystrašená štátna úradníčka mi hovorila, ako jej manžel minul v kasíne všetky úspory ich 16- ročného syna, ktoré šetrili na jeho vysokú školu. Manažér z banky mi povedal o zákazníkovi, ktorý zdedil milión dolárov, a všetko prehral. Žena, ktorá sa starala o moju dcéru, sa presťahovala s celou rodinou na Floridu, čo bol zúfalý pokus o geografickú liečbu po tom, ako jej manžel pomíňal peniaze z účtu ich 10-ročného syna a stále nedokázal prestať chodiť do kasína. Národná komisia pre štúdium dôsledkov hazardu zverejnila v roku 1995 správu, podľa ktorej najvážnejším a najmenej spochybňovaným problémom je blízkosť kasína. Ak sa nachádza v okruhu 50 míľ, problémy, ktoré vyplývajú z hazardu, sú dvakrát väčšie. Nikoho, kto žije v blízkosti kasína, to nemôže prekvapiť. Vplyv hazardu je dobre známy. Počúvame o ňom anekdoty na stretnutiach v meste či doma na dvore. A zatiaľ štát, ktorý sa s indiánskymi kmeňmi dohodol, že mu pripadne 25 percent zisku z každého automatu, neurobil nič pre to, aby zarazil ich rozširovanie. Hlavne, že bol schopný vyzbierať z kasín viac ako jeden milión dolárov za deň a ďalšie milióny zo štátnej lotérie, ktorá je v Connecticute legálna celé desaťročia.
Výnimočne zaujmú problémy s hazardom aj verejnosť. Ako napríklad vtedy – bude to už desať rokov –, keď bolo niekoľko úradníkov z rôznych miest usvedčených zo sprenevery. Všetko to boli ženy, ktoré kradli, aby mohli hrať na výherných automatoch. Yvonne C. Bellová z daňového úradu mesta Ledyard a okrem toho stará mama bez trestného záznamu v minulosti. V roku 2001 bola uznaná vinnou z krádeže viac ako 300-tisíc dolárov. Jej kolegyňa z mesta Sprague bola odsúdená za krádež 105-tisíc dolárov. Len preto, aby mohli hrať na automatoch. Keď v roku 1992 otvorili kasíno vo Foxwoods, bolo v Connecticute spáchaných 40 trestných činov sprenevery. V roku 2007 ich už bolo 214, desaťnásobne viac, ako je priemer v USA.
Pribúdajú aj ďalšie zločiny. Niekoľkí muži vylúpili banky, aby získali peniaze na hazard. Región okolo kasín trpel významným zvýšením šoférovania pod vplyvom alkoholu. Bol to dôsledok toho, že v kasínach podávajú hráčom isté množstvo alkoholu zdarma. Štát si to iba veľmi pomaly začal pripúšťať. Až dve fatálne nehody, ku ktorým došlo na jar minulého roka, viedli k tomu, že to viac nie je možné ignorovať. Daniel Musser bol v jednej z nich obvinený za jazdu nesprávnym pruhom po vnútroštátnej ceste 395. Opitý šoféroval z kasína Mohegan Sun. Narazil do dodávky, v ktorej sa študenti Connecticut College viezli na letisko, kam viezli zásielku liekov pre deti v Afrike. Počas havárie zahynula 20-ročná študentka Elizabeth Duranteová, ktorá v kampuse viedla kampaň na pomoc odkázaným. Druhá, podobne fatálna nehoda hráča z kasína Mohegan Sun, donútila kasíno obmedziť počet alkoholických nápojov distribuovaných zdarma z troch na dva.

Neškodná zábava
Napriek všetkým zjavným a dostatočne demonštrovaným dôsledkom hazardovania v kasínach je príliš málo sekulárnych alebo náboženských inštitúcií, ktoré kasína kritizujú. Podobne väčšina neodsudzuje ani postupné rozširovanie gamblerstva, ktoré začalo – úplne nevinne – v roku 1962, keď štát New Hampshire legalizoval prvú štátnu lotériu USA v 20. storočí. Legálnemu hráčstvu sa dnes darí vo všetkých štátoch USA okrem Utahu a Havaja. Rozhodnutie najvyššieho súdu Kalifornia v. Cabazon Band of Mission Indians v roku 1987 a následný zákon Indian Gambling Regulatory Act v roku 1988 otvorili dvere gamblerstvu v rezerváciách. Výsledkom je, že dnes existuje 405 indiánskych kasín v 28 štátoch USA. Hranie v kasínach (vrátane hrania na automatoch) sa rozšírilo v rokoch 2000 – 2009 z 30 do 37 štátov, pričom ďalších šesť štátov zvažuje prijatie legislatívy, ktorá by ho legalizovala.
Jedným z dôvodov, prečo sa hazard rozšíril tak rýchlo, je, že tento priemysel propaguje svoje produkty ako jednu z ďalších foriem neškodnej zábavy. Dokonalým ťahom bol výmysel eufemizmu gaming. Inštitucionálne cirkvi reagovali na túto výzvu príliš pomaly a dodnes o tomto probléme hovoria len výnimočne. Ale predovšetkým: štát sa začal správať ako predátor a využíva hazard ako metódu, ktorou si zvyšuje príjmy bez toho, aby zvýšil dane. Vlády tak namiesto udeľovania povolenia tento biznis povzbudzujú. Takáto podpora štátu hazard legitimizuje a spôsobuje eróziu morálnych zábran, ktoré ostali medzi obyčajnými ľuďmi. Namiesto toho povzbudzuje správanie, ktoré by ešte pred pár desaťročiami bolo všeobecne považované za neakceptovateľné.
Navyše, pozitívne dôsledky budovania kasín, akými sú tisíce pracovných povolení a náklady na stavebnú činnosť, je jednoduché odhadnúť a triumfálne medializovať. V štáte Connecticut vytvorili kasína – priamo aj nepriamo – 30 000 pracovných miest. Ale zrátať, čo všetko gamblerstvo preukázateľne spôsobilo, je omnoho zložitejšie. Ako vyčíslime závislosť, spreneveru, zanedbávanie detí, zvýšené dlhy, jazdu pod vplyvom alkoholu, samovraždy, ako aj rozmach problematického gamblerstva? Vlády sa tejto výzve vyhýbajú. Dokonca aj Connecticut, kde počas posledných 30 rokov vzniklo niekoľko štúdií venovaných gamblerstvu (posledná vyšla v júni minulého roku), konštantne odmietal prepočítať celkové spoločenské náklady hazardu.
Zložitá povaha tohto problému, chvalabohu, nezastavila University of Nevada v Las Vegas, aby urobila vlastnú štúdiu, ktorú vydala v roku 2003. Profesor Bill Thompson odhadol, že celkové spoločenské škody v Južnej Nevade (región, kde sa nachádza Las Vegas) dosahujú pri konzervatívnom odhade od 300 do 400 miliónov dolárov a možno až 900 miliónov dolárov, čo je preukázateľne viac, ako hazard prinesie do štátneho rozpočtu.
Záujmové organizácie prepojené s kasínami okamžite na Thompsonovu správu zaútočili. Žiadne prekvapenie. Veď je to jedna z mála štúdií, ktorú tento priemysel nemal pod kontrolou. Pod väčšinou výskumov gamblerstva je podpísaný tento priemysel (vrátane miliónov dotácií pre Harvard Medical School’s Institute for Research on Pathological Gambling and Related Disorders). To je jeden z dôvodov, prečo sa tak málo výskumov robí o sociálnych dôsledkoch hazardu. Jedinou entitou, ktorá má dostatočne hlboké vrecká na to, aby podobný výskum mohla urobiť, je štát. Ale vlády sú také závislé od kasín, že nemajú žiadny záujem objavovať odvrátenú stranu priemyslu, ktorý momentálne podporujú. Naopak, biznis s hazardom má k dispozícii miliardy, aby bojoval proti čomukoľvek, čo by oslabilo jeho popularitu – a jeho súčasnú masovú prijateľnosť.

Mocná loby
Federálna vláda USA skúmala hazard dvakrát. V roku 1976 a 1996, keď kongres vytvoril špeciálnu komisiu pre štúdium vplyvov gamblerstva (National Gambling Impact Study Commission). Komisia mala v roku 1996 k dispozícii rozpočet iba vo výške 5 miliónov dolárov, z toho iba o málo viac ako jeden milión na výskum. Senátor za demokratov zo štátu Illinois Paul Simon, ktorý bol jedným zo spoluautorov zákona, mi povedal, že lobistické organizácie spojené s gamblerstvom lobovali proti jeho návrhu natoľko, že bol šťastný, že získal pre túto komisiu vôbec nejaké rozpočtové prostriedky. Jeho najdôležitejšie odporúčanie, ktorým bola výzva na moratórium na ďalšie rozširovanie kasín, však bola ignorovaná. Príjmy štátu z hazardovania vzrástli od roku 1998 (keď komisia ukončila výskum) o 65 percent. V roku 1996 bolo v USA 500-tisíc výherných automatov, v roku 2008 to už bolo 817-tisíc, zhruba jeden na 275 dospelých obyvateľov, a to nehovoríme o automatoch, ktoré sú držané ilegálne alebo sú prispôsobené tak, aby spĺňali zákonné požiadavky a boli vedené ako iné zariadenia. Podľa organizácie Association of Gaming Equipment Manufacturers sa počet výherných automatov do roku 2012 zvýši o ďalších 156-tisíc. Okrem toho, že sa volení úradníci vyhýbajú negatívnym dôsledkom gamblerstva alebo ich úplne ignorujú, rovnako málo sú nadšení pre verejné diskusie, ktoré im môžu prekaziť cestu k ľahko získaným peniazom. Napríklad štát Pennsylvánia legalizoval výherné automaty bez akýchkoľvek híringov, výskumu alebo verejných komentárov uprostred júlovej noci v roku 2004. Neohrozený podporovateľ hazardu guvernér Ed Rendell vyhlásil: „Na každú jednu osobu, ktorá sa stane závislou od hrania alebo príde o svoju výplatu, vám nájdem 500 dôchodcov, ktorí minú v kasíne 40 dolárov a zažijú tam najlepší deň mesiaca.“ Správy sa líšia, ale väčšina uvádza, že percento Američanov, ktorí sú problematickí alebo patologickí gambleri, osciluje niekde medzi troma až štyrmi percentami. Tieto čísla však nezahŕňajú milióny ľudí, ktorí môžu byť takémuto riziku vystavení.
Mnohí vidia závislosť od hrania ako ranu, ktorú si obeť spôsobuje sama. Považujú to za negatívny dôsledok správania, ktoré si človek sám zvolil. Pritom zákonom povolené kasína, ktorých sa to týka, zarábajú peniaze, ale zodpovednosti unikajú. Všetka hanba a záťaž tak zostáva na jednotlivcovi.
Nemalo by to však byť také jednostranné. Každý, kto navštevuje kasína, sa musí vyrovnať s neuveriteľným pokrokom v technologických a marketingových možnostiach. Pritom riskuje, že môže byť ulovený. Výskumníci v oblasti gamblerstva hovoria o stávkach ako o „frekvencii príležitostí“. Čím viac je človek takýmto frekvenciám vystavený, tým viac sa jeho správanie stáva automatické, ovplyvňuje fungovanie mozgu, aby zostal zapojený do hrania aj dlho po tom, čo ho to už prestalo zabávať. Mozog sa postupom času u takto závislých ľudí mení. Opakovanie takéhoto správania sa stane nevyhnutnosťou a jednotlivec je v pasci.

Ženy hráčky
V minulosti sa predpokladalo, že vytvorenie závislosti od hrania sa u mužov vyvinulo v priebehu 15 až 20 rokov (gambleri boli kedysi takmer výlučne muži). Ale to boli časy, keď sa za hlavné hry považovala ruleta, hra v kocky, poker, blackjack alebo stávkovanie na dostihoch. To vysvetľuje dlhú dobu tvorenia závislosti. Ako často mohol gambler staviť na koňa? Alebo na nejaký športový tím? Frekvencia takýchto príležitostí mohla dosahovať u priemerného gamblera 50 až 100 možností za deň.
Niekomu sa to môže zdať veľa, kým si neuvedomí potenciál hracieho automatu. Tohto zázraku modernej doby, ktorý vykonal pre rozšírenie gamblerstva viac, ako ktorýkoľvek iný vynález v histórii – niečo, čo možno porovnať s užívaním kokaínu. Skúsený hráč môže na modernom automate staviť 600 až 900-krát za hodinu. A to je poriadna frekvencia príležitostí a hlavný dôvod, prečo sa ľudia stávajú závislí od hrania v oveľa kratšom čase. Obzvlášť to platí pre ženy, ktoré na rozdiel od svojich predchodkýň v minulosti majú dnes možnosť hrať rovnako ako muži.
Ženám dokonca trvá vytvorenie závislosti kratšie ako mužom. Dôvody, prečo je to tak, nie sú dostatočne objasnené. Ženské návštevníčky herní majú v porovnaní s mužmi vyššiu pravdepodobnosť, že sa vyhnú súťaživým hrám a do kasína ich často dovedie túžba po úniku, čomu výherné automaty napomáhajú. Experti upozorňujú, že mnohé hráčky, ktoré preferujú výherné automaty, sa môžu stať problémovými gamblermi v rozmedzí od troch do piatich rokov.

Všetko pre pohodlie
Výherný automat, ktorý je koreňom toľkých závislostí, zabezpečuje až 70 percent výnosov z hazardných hier v Las Vegas a inde je percento ešte vyššie. Výherné automaty sú ako vysávače vytvorené s cieľom zhltnúť peniaze a napriek tomu zostávajú medzi najmenej spracovanými a pochopenými technologickými inováciami, ktoré ovplyvňujú moderný život. Ako povedal istý analytik novinám Gaming Today: „...čím dlhšie pred ním sedíte, tým viac peňazí prehráte. Popri prostitúcii je to druhý najväčší svetový biznis. Na svete nie je iný podobný biznis, kde ľudia šetria, aby všetko prehrali.“ Natasha Dow Schullová z Massachusetts Institute of Technology, ktorá sa výskumu hracích strojov venuje dlhé roky, publikuje články, v ktorých vysvetľuje, prečo sú ľudia ochotní sedieť pred automatmi tak dlho. (Schullovej kniha Addiction by Design: Machine Gambling in Las Vegas vyjde v Princeton University Press v júli 2010. Zhrnutie toho, čo zistila, si môžu čitatelia prečítať v jej článku Digital Gambling: The Coincidence of Desire and Design v Annals of the American Academy of Political and Social Science, január 2005.)
Mechanický zloduch s troma kotúčmi a jednou rukou bol vynájdený v 90. rokoch 19. storočia, ale dramaticky sa vyvinul až počas uplynulých 40 rokov. V roku 1963 získali automaty zásobník alebo – ak chcete – vnútorný výplatný mechanizmus a v 70. rokoch bola do nich zapracovaná technológia videohier. Automaty neboli vtedy atrakciou kasín a svojím významom zaostávali za stolovými hrami. Až kým nedošlo k ďalším inováciám. Nové technológie sa vyplatili. Ešte pred rokom 1980 predbehli výherné automaty stolové hry a stali sa pre kasína hlavným zdrojom príjmov. Ako podotýka Schullová, v roku 1980 zaberali výherné automaty v Nevade 45 percent plochy, dnes dosahujú takmer 80 percent. V 80. rokoch sa automaty vylepšili o počítačové čipy. Páky boli nahradené tlačidlami. Väčšie bankovky vložené do stroja sa menia hráčom na kredity, čo kamufluje hodnotu peňazí a umožňuje, aby hráč ľahšie opätovne použil výhru na ďalšiu hru a uprednostnil to pred vybratím výhry a ukončením hry. V súčasnosti sa vymieňajú tlačidlá za dotykové obrazovky, všetko kvôli urýchleniu hry.
A po celý čas kasína investovali do výskumu s cieľom dosiahnuť predĺženie času, ktorý gambler strávi pri hracom stroji. Pretože čím dlhšie hráč hrá, tým viac prehrá a kasíno profituje. Schullová si všimla, že sedačky pri výherných automatoch sú ergonomicky prispôsobené tak, aby boli čo najkomfortnejšie, bez ostrých hrán, ktoré by obmedzili cirkuláciu krvi v nohách. Obrazovky majú sklon 38 stupňov, aby tak predchádzali hrbeniu sa. Hru možno ovládať jednoduchými pohybmi, menu je počítačovo spracované, rovnako ako zásobovanie jedlom a nápojmi. Všetko kvôli tomu, aby hráč nemusel opustiť výherný automat. Niektoré majú k dispozícii dokonca aj televízne monitory len kvôli tomu, aby hráči neopúšťali herňu kvôli svojmu obľúbenému programu. Výherné automaty ponúkajú rôzne hry od napodobňovania obľúbených šou cez kreslené filmy až po sitkomy. Cenganie mincí, zvonenie, hlasitosť, blikanie svetiel – všetko je vytvorené s cieľom podporiť hráča hrať, hrať a hrať.
Kasína bránia automaty poukazovaním na to, že každý stroj vracia pri víťazstvách späť vysoké percento vložených peňazí. V štáte Connecticut je priemerný zisk kasína z výherného automatu zhruba na úrovni 8 percent, čo znamená, že 92 percent vložených peňazí sa vráti späť hráčovi. V Las Vegas si automaty zadržia od 2 do 4 percent, to znamená že od 96 do 98 percent stavených peňazí vráti automat späť.
Ale ako každý gambler potvrdí, hráč môže pritom prísť aj o vlastnú košeľu. Malý zisk kasína v tom nehrá žiadnu rolu. Skutočným géniom hazardného biznisu sa stal intenzívny výskum ako a prečo gambleri vlastne na automatoch hrajú. Každé kasíno ponúka kartu plnú výhod (vo Foxwoods sa istý čas volala táto karta peňažná, teraz sa nazýva karta snov). Hráči vložia takúto kartu na začiatku hry do stroja. Trik je v tom, že kasína im vyplatia malú sumu peňazí za každú hodinu hry a pridajú špeciálne ponuky, ktorých hodnota závisí od toho, koľko minú. Za to získavajú poklad plný informácií.

Percento najzraniteľnejších
Dáta, ktoré získala zo svojich zákazníckych kariet spoločnosť Harrah´s, napríklad umožnili tejto firme nazhromaždiť ohromnú databázu o 16 miliónoch hráčov. Kasína dokázali vytvoriť kalendáre a rozpočty, ktoré predpokladali, kedy sa ktorí hráči vrátia, koľko asi minú a aká asi je ich „životnosť“. Píše o tom Christina Binkleyová v knihe Winner Takes All: Steve Wynn, Kyrk Kerkorian, Gary Loveman and the Race to Own Las Vegas z roku 2008. Počítače vyprodukovali „správy o zmene správania“ vrátane odporúčaní, ktorí hráči by reagovali na ponuku hotelovej izby zdarma a ktorí by, naopak, preferovali hracie žetóny. Počítače vyhodnotili „rýchlosť“ hrania založenú na tom, ako často hráči stláčajú na automatoch tlačidlá a Harrah´s používali tieto dáta na navnadenie hráčov, aby hrali ešte viac. Spoločnosť si vyhodnotila, ako často hráči kasíno navštívili, a keď podľa výskumu meškali, telefonovali im s ponukou plnou výhod. Márnotratní hráči sa vždy tešili podobnej starostlivosti, ale spoločnosť Harrah´s zistila, že pozornosť venovaná väčšine hráčov, ktorí nemíňali až také sumy, sa pre kasíno ukázala ešte lukratívnejšia.
Výherné automaty boli dlho programované tak, aby dodávali hráčom pocit, že sú blízko víťazstva, a preto sa oplatí pokračovať v hraní. Stroje vracajú v priebehu hry späť dostatok peňazí, aby sa hráči cítili ako víťazi, aj keď prehrávajú. Ale spoločnosť Harrah´s vyvinula techniku intervencie, ktorá spočíva v tom, že keď hráč stratí tak veľa, že začína považovať skúsenosť s hraním za negatívnu, spoločnosť v reálnom čase vstúpi do hry a hráčom, ktorí strácajú šťastie, pošle „šťastných vyslancov“, aby im vylepšila náladu, darovala nejaké kupóny – či už obed zadarmo alebo nejaké voľné kredity – len kvôli tomu, aby zredukovala ich vnímanie prehry a udržala ich pri hre dlhšie.
V tomto procese podľa Binkleyovej spoločnosť Harrah´s zistila, že 90 percent jej ziskov pochádza od 10 percent najoddanejších hráčov. V skutočnosti na tom nie je nič prekvapivé. Viaceré štúdie potvrdzujú, že závislí hráči produkujú kasínam neproporčný podiel ziskov. Štúdia Nova Scotia z roku 1998 tvrdila, že 6 percent bežných hráčov vyprodukovalo 96 percent zisku a neuveriteľných 54 percent zisku pochádzalo od jedného percenta problémových hráčov. To viedlo výskumníkov k záveru, že pred hracími automatmi sedia hráči, z ktorých polovica má s hazardom problém. Štúdia z roku 1999 odhadovala, že viac ako 42 percent všetkých výdavkov v kasínach v indiánskych rezerváciách pochádzalo od problematických hráčov. Štúdia z Austrálie zistila, že problémoví gambleri tvorili iba 4,7 percenta populácie, ale napriek tomu na výherných automatoch vygenerovali 42 percent zisku.

XX
Tí, ktorí bránia hráčstvo, tvrdia, že tak ako pri iných zvykoch dospelých ľudí je hranie vecou slobodnej vôle. Ale keď je zákazník postavený proti výskumníkom vyzbrojeným psychologickými technikami, marketingovými štúdiami a počítačovými analýzami hráčovho vlastného správania s účelom urýchliť zisk a vyťažiť ešte väčšie sumy, koľko možností voľby je skutočne v hre?
Keď sú kasína, kedysi obmedzené na Nevadu a New Jersey, maximálne niekoľko hodín cesty autom väčšiny americkej populácie a, ako je dokázané, kasína zároveň zdvojnásobujú mieru problémového hrania, na čo čaká morálne vedenie krajiny, kým nepovie dosť?
Keď korporácie míňajú milióny na to, aby dizajnovali výherné automaty tak, aby na nich hráči hrali donekonečna, kedy nadíde čas priznať, že stroje, a nie ľudia sú ten problém? Prečo je nerozumné očakávať od kasín intervenciu, keď jednotlivec padá ako vodopád, hoci spoločnosti neúnavne sledujú každý halier, ktorý hráč minie? Ak už sú výherné automaty legálne, prečo nie sú prísnejšie regulované štátom? Koľko životov musí stroskotať predtým, než verejne odsúdime alianciu vlád a hazardných záujmových skupín? A kedy prehovoria viaceré cirkvi?
Tom Grey, metodista, pastor a zakladateľ National Coalition Against Legalized Gambling (ktorá prednedávnom zmenila svoj názov na Stop Predatory Gambling), poukázal na to, že niekoľko náboženstiev, vrátane metodistov, luteránov a presbyteriánov má oficiálne vyhlásenia proti gamblerstvu. „Ale fungujú tak, že schvália stanovisko a myslia si, že je po vojne,“ povedal. „To, čo sa tu deje, je slabomyseľnosť. Ak by sa vrátil Ježiš na zem, nešiel by vyčistiť chrámy. Išiel by do vládnych budov, kde sedia priekupníci. Gamblerstvo spája liberálov a konzervatívcov a ponúka cirkvám príležitosti hovoriť mocným pravdu. Dáva to príležitosť cirkvám, aby sa pohli od kazateľníc a povstali.“
Grey považuje za neuveriteľné, že jeho malá organizácia je jediným konzistentným hlasom vystupujúcim proti rozširovaniu gamblerstva a že gamblerstvo nikdy nebolo nazvané tak, ako ho on aj ďalší vidia: ako jednu z hlavných otázok verejného zdravia našej doby.
Ale práve o tom to je. Pred pár týždňami som sa vrátila do ordinácie ešte raz kvôli testu na cholesterol. Spoznala ma tá istá zamestnankyňa, s ktorou som sa rozprávala v máji. „Nebola som v kasíne už dva týždne!“ povedala mi. Sršala z nej úľava a želala som jej to najlepšie. Ľudia sú schopní sebakorekcie. Dúfam, že odolá, aj keď si to v kasíne uvedomia a zavolajú jej s ponukou na voľné kredity na výherné automaty alebo jej emailom pošlú darček s poukážkou na obed, alebo jej poštou zašlú blahoprajnú kartu k narodeninám. Smutné je, že by som na to nestavila.


Maura J. Caseyová

Autorka pracovala 26 rokov ako novinárka, bola členkou štyroch redakčných rád, naposledy v New York Times. V minulom roku založila komunikačnú firmu CaseyInk. Článok vyšiel pod názvom Gambling with Lives v novembrovom čísle First Things. Vychádza s láskavým dovolením redakcie.