Pázmaň v Dóme sv. Martina

Číslo 1/2010 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 8755
 

Začiatkom tohto roku prebehla médiami – slovenskými aj maďarskými – správa, že skupina odborníkov koncom minulého roka identifikovala presné miesto pochovania kardinála Petra Pázmaňa (Pázmánya). Bolo zvláštnou zhodou okolností, že sa to stalo skoro presne 150 rokov po tom, ako podobný nález učinil bratislavský kňaz, dnes pochovaný na Ondrejskom cintoríne, Ferdinand Knauz. Kto by totiž onoho 12. septembra 1859 nazrel do svätyne Dómu svätého Martina, videl by naozaj nevšedný obraz, ako niekoľko mužov s čakanmi a lopatami postupne odkrýva dlaždice podlahy a zjavne čosi hľadá. Vedie ich, zdá sa, nakrátko ostrihaný muž s oválnymi okuliarmi. Bol to spomínaný Ferdinand Knauz, vtedy prefekt neďalekého kolégia Emericanum a kaplán tunajšej Dómskej kapituly. „Len čo náš murár pustil hlbšie svoj čakan,“ opisuje Knauz kľúčový moment toho dňa, „cítili sme pod nohami tupú ozvenu. ,Nijaká pochybnosť,‘ vykríkli sme, ,tu musí byť hrobka,‘ a naozaj sme sa nesklamali.“ „Nesklamali“ bolo slabé slovo, pretože ich objav bol vskutku výnimočný. Po vynesení dosiek totiž identifikovali nielen rakvu Juraja Lipaia (Lippaya), ale aj nimi hľadaného velikána cirkevných dejín, kardinála Petra Pázmaňa. Nad zachovalou, no zoschnutou pokožkou na tvári bez nosa a pier uvideli jeho jezuitský klobúk, hranaté kvadrátum a pod ním sčasti zachované vlasy, na tvári bradu i fúzy. Oblečený bol v červenej damaskovej reverende s jednoduchými koženými topánkami na nohách. „Takto jednoducho sa dal pochovať,“ konštatoval pohnuto Knauz, „jeden z najväčších kňazov – velikánov uhorskej katolíckej cirkvi! ... Aj tým prejavil svoj veľký charakter, ktorým sa ako v živote, tak aj vo smrti vyhýbal každému lesku a nádhere.“¹

V meste spôsobil nález senzáciu, už zavčasu 13. septembra 1859 sa mnohí náhlili do Dómu vzdať poctu veľkým arcibiskupom v rámci slávnostnej omše. Iste všetci cítili, čo najmä veľký Peter Pázmaň znamenal pre ich mesto: tu sa pred vyše dvesto rokmi ako ostrihomský arcibiskup najčastejšie zdržiaval; v tunajšej tlačiarni dal tlačiť svoje znamenité diela; po týchto uliciach chodil. Modlil sa a kázal v tunajšom Dóme, do ktorého svätyne dal za dvetisíc zlatých postaviť mauzóleum svätého Jána Almužníka. A v bezprostrednej blízkosti Dómu dal práve on v roku 1635 postaviť štvorkrídlovú budovu pre jezuitské kolégium, ktorého hlavný vchod a nápis na ňom dodnes prezrádza jeho iniciatívu. Tú o niekoľko metrov ďalej potvrdzuje aj masívna budova kláštora, ktorú zasa len on postavil pre klarisky pozvané z Talianska. Od prvých štyroch rehoľníc (medzi nimi Nemka, Talianka, Angličanka), ktoré brány nového kláštora prekročili 14. marca 1628, očakával najmä kvalitnú formáciu prešporských žien. A z Prešporku vyšiel v roku 1625 aj Pázmaňov podnet vydať Ostrihomský rituál, prvýkrát uvádzajúci aj slovenské tlačené slovo. V tunajšej prešporskej záhrade tento milovník kvetov s nadšením kultivoval rôzne rastliny, zaštepil aj turecké broskyňové výhonky do tuzemských, aby sa už v júni pochválil ich včasne dozretým ovocím. Zomiera na sviatok svätého Jozefa roku 1637, zanechávajúc časť svojej pozostalosti na zriadenie kňazského seminára v Prešporku.² V poslednom, smrteľnom zápase si žiadal spovedníka a z posledných síl vzýval Ježiša a Pannu Máriu. Zomrel po desiatej večer v prítomnosti svojho kancelára a biskupa Juraja Jakusicha a dvoch jezuitov i dvoch františkánov.³

V Dóme ho pochovali podľa závetu, inšpirovaného biblickým z prachu si a na prach sa obrátiš: žiadal, aby ho nebalzamovaného v obyčajnej drevenej rakve bez akýchkoľvek insígnií zapustili do lona zeme. No samotný pohreb bol aj tak veľkolepý. Predsedal mu kaločský i nitriansky biskup Ján Telegdy v prítomnosti všetkých uhorských biskupov s výnimkou Františka Ergeliča (Ergelicsa), na smrteľnom lôžku ležiaceho záhrebského biskupa. Prítomný bol cisársky vyslanec gróf Rudolf Tiffenbach; na čele nespočetných grófov, barónov a šľachticov kráčal palatín a krajinský sudca. Rakvu do Dómu svätého Martina, dekorovaného tlačenými chválorečami od trnavských, prešporských i viedenských jezuitov, prednieslo o ôsmej ráno dvadsaťštyri farárov. Po latinskom nekrológu seneckého farára a ostrihomského kanonika Juraja Selepčéniho (Szelepcsényiho) nasledoval vyše hodinový maďarský príhovor trnavského univerzitného rektora Juraja Forróa. Po kázňach rakvu vložili hlboko do otvorenej hrobky na mieste, ktoré vyznačil sám Pázmaň: do presbytéria pod ostatky svätého Jána Almužníka.⁴

O postavení primeraného náhrobníka uvažoval už prešporský rodák a ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai. Napriek tomu, že boli pripravené nielen návrhy, ale aj mramor na jeho realizáciu, zámer sa z neznámych príčin neuskutočnil. Hrob dlho označovala iba jednoduchá tabuľa od kardinálovho bratranca Mikuláša Pázmaňa s nápisom „Petrus Pázmány Cardinalis“. Tento až nedôstojne strohý riadok dal až v roku 1710 rozšíriť uhorský palatín a náboženský spisovateľ Pavol Esterházi (Eszterházy), otec dómskeho kanonika a filozofa Ladislava Esterháziho. Nápis doplnil menami arcibiskupov neskôr pochovaných vedľa Pázmaňa: Juraja Lipaia a Juraja Sečéniho (Széchényiho). Esterháziho text prezrádza, že túto tabuľu dal osadiť z vďaky a na pamiatku týchto veľkých pilierov Uhorska a otcov vlasti.⁵

Ani po vyššie opísanom nájdení Pázmaňovho hrobu v roku 1859 nedošlo vzhľadom na uvažovaný náhrobok k väčšiemu posunu. Temer celú druhú polovicu devätnásteho storočia totiž zabrali reštauračné práce, vyžadujúce stále nové a nové finančné náklady. Situácia sa konečne zmenila, keď funkciu bratislavského prepošta prevzal v roku 1905 topoľčiansky rodák, doktor filozofie, ostrihomský kanonik a titulárny opát František Komlóši (Komlóssy )⁶. Ten sa nestačil čudovať, že osobnosť takého formátu, akou bol kardinál Pázmaň, v Dóme nepripomína nijaký monument. „Nevedel som pochopiť,“ napísal do novín, „že behom tých bezmála 300 rokov sa z mojich význačných a mocných predchodcov, biskupov a arcibiskupov nenašiel jediný, kto by ho bol postavil.“ Komlóši sa myšlienkou Pázmaňovho dôstojného náhrobku začal zaoberať ihneď, keďže to podľa neho bola iba vec nielen „dôstojná a správna“, ale bola to priam „veľká povinnosť, aby Pázmaň nebol v Prešporku zvečnený iba vo svojich literárnych dielach, ale aj v podobe sochy“⁷.

Svoju ideu Komlóši na jeseň roku 1906 predostrel Krajinskému pázmaňovskému združeniu so žiadosťou o podporu napríklad vyhlásením celokrajinskej zbierky na Pázmaňov pomník v Prešporku, „kde sa tak často zdržiaval a vec katolicizmu tak zdynamizoval“. Pázmaňovské združenie by sa aj bolo podujalo zbierku vyhlásiť, keby do celej záležitosti nevstúpil titulárny biskup a významný historik Viliam Frankl. Keď sa o záležitosti dozvedel, rozhodol sa celé náklady na pomník uhradiť z vlastných prostriedkov. Po súhlase prímasa Klaudia Vasariho (Vasaryho) už nič nebránilo realizácii projektu. Výbor Pázmaňovského združenia do svojich radov pribral prepošta Komlóšiho, ktorý na jar roku 1912 komisiu hostil v Prešporku. Pod prepoštovým predsedníctvom vtedy prerokovali vytvorenie, umiestnenie, ba aj spôsob slávnostného odhalenia pomníka. O inaugurácii nového diela mal prepošt veľkolepú predstavu: v rámci imitácie pohrebného obradu v štýle šestnásteho storočia budú kardinálove pozostatky obradne uložené pred pomník.

Kto ho však vytvorí? Aj o tom rozhodol Frankl vo chvíli, keď sa zahľadel na nedávno dohotovenú sochu svätej Alžbety na nádvorí Prepoštského paláca na Kapitulskej ulici. Keď si čerstvo postavené dielo dôkladne prehliadol, rozhodol sa Pázmaňovu sochu zveriť jeho tvorcovi. A tak voľba padla na mladého a úspešného absolventa viedenskej Akadémie výtvarného umenia Alojza Rigeleho. Z jeho súkromných poznámok vyplýva, že niekedy v roku 1906 alebo 1907 na naliehanie Komlóšiho vymodeloval sediacu postavu Pázmaňa v architektonickom rámci a na podstavci barokovej realizácie. Z dvanástich ďalších predložených návrhov bol ten jeho vyhlásený za najlepší. „Postupne som vypracoval viacero riešení,“ uvádza sám Rigele, „ktorých fotografie boli zaslané na odobrenie do Budapešti. Teraz som vymodeloval mierne nadživotnú sediacu postavu Pázmaňa a takto uliatu do gypsu som ju zaslal na umeleckú výstavu do Budapešti, kde však nevyvolala nijaký priaznivý ohlas. Potom celá záležitosť náhrobku nadlho zamrzla na mŕtvom bode.“⁸

Onen „mŕtvy bod“ mal svoje konkrétne príčiny, ktoré sa týkali dómskeho interiéru. Počas uvažovania o mohutnom Pázmaňovom pomníku sa totiž do popredia dostával dlhodobo neriešený problém deložovanej sochy svätého Martina. Jeho nedôstojné premiestnenie za presbytérium chrámu mnohí pokladali za nanajvýš ponižujúce. Ak sa teda nájde priestor pre tu pochovaného Pázmaňa, prečo by nemal byť aj pre patróna chrámu, svätého Martina? Celú záležitosť prerokúvala v dómskej sakristii Krajinská pamiatková komisia, ktorá z Budapešti docestovala v stredu 17. apríla 1912. Jej predsedu a poslanca baróna Gyulu Forstera sprevádzal napríklad dvorný radca, profesor a staviteľský expert Friedrich Schulek; ministerský radca a riaditeľ Národného múzea Imre Szalay; kráľovský radca a staviteľ István Möller či sochári Alajos Strobl a István Tóth. Po búrlivej polemike s predstaviteľmi Združenia pre reštaurovanie Dómu sa budapeštianska komisia napokon uzniesla: Donnerov Martin bude vnesený ku stene presbytéria. Rigeleho sochu, ktorá bude mať podobu reliéfu, umiestnia k Pálfiho (Pálffyho) náhrobku. Čiže „Rigele bude nútený projekt sochy prepracovať“⁹.

„A dal som sa do práce,“ zapísal si Rigele, „teraz som dostal poverenie na stojacu reliéfnu postavu životnej veľkosti v zodpovedajúcom rámci.“ V januári roku 1913 si už Frankl v Prešporku mohol prehliadnuť gypsový model diela, ktorý potom zaslali do Viedne umeleckému kamenárovi Angelovi Cellimu. Ten zaobstaral prvotriedny mramor druhu Statuario veľkosti 180 x 120 x 30 cm, ktorý následne podľa predlôh vybodkoval. Na jar roku 1914 bol už vypracovaný blok v Prešporku, kde ho Rigele dotvoril, aby ho následne umiestnili do múru na evanjeliovú stranu Dómskeho sanktuária.¹⁰ „Pomník je hotový,“ oznámilo posledné májové vydanie denníka Nyugatmagyarországi Híradó, „umelec ho nielen naplánoval, ale tiež vlastnoručne vytesal do najmenšieho detailu, váži celkom 28 metrických centov, vysoký je 2 metre 32 centimetrov, široký meter dvadsať, hrubý 30 centimetrov. Postava je zobrazená v životnej veľkosti.“¹¹

Rigele sa pravdepodobne inšpiroval vyše trojmetrovou Pázmaňovou sochou od turínskeho sochára Pietra Della Vedovu z roku 1884, ktorá zdobí pravý pilier Ostrihomskej baziliky.¹² Tam kardinál v „chórovom odeve“ s kazateľským gestom dvíha dovysoka pravicu, kým ľavou rukou drží otvorený bachant svojho Sprievodcu k Božej pravde.¹³ Túto kompozíciu Rigele pretransformoval do podmienok prešporského chrámu: do Pázmaňovej zdvihnutej ruky vložil pevne uchopený kríž; roztvorenú knihu Sprievodcu „zavrel“ a dal ho kardinálovi držať zospodu na spôsob nejakého štítu.

Alojz Rigele svoje dielo vsadil do pomyselných priestorových siločiar, nadväzujúcich na štíhle línie gotického prostredia. Trojhranný jezuitský klobúk, podlhovastá tvár, nos a pektorál spolu s prečnievajúcim apoštolským dvojkrížom evokujú otvorené vertikálne línie, umocnené oblosťou mušľovitého výklenku na pozadí postavy. Do kardinálovej tváre Rigele vtesal najmarkantnejšie rysy jeho charakteru: klenuté čelo nad pevným a prísnym pohľadom, úzky orlí nos a pevne zomknuté pery, zošikmené obočie súmerné s klesajúcimi fúzmi – z toho všetkého sála zmes inteligencie, cieľavedomosti a nezlomnej vôle energického hierarchu. O jeho identite vypovedá v ľavom hornom rohu jezuitský znak IHS a s ním symetrický rodinný erb Pázmaňovcov s tromi pštrosími perami, doplnený o kardinálske insígnie v podobe okrúhleho klobúka s dvanástimi strapcami. Širokú obrubu celého epitafu Rigele obohatil eucharistickými symbolmi klasov a viniča, keďže Sviatosť oltárna bola dôležitým výrazom katolíckej identity aj v Pázmaňovej dobe. Vo svojich spisoch a kázňach zdôrazňoval, že „chlieb z neba“ sprítomňuje Krista, je to pokrm nevyhnutný pre duchovný život človeka, je posilou pre duchovné zápasy so svetom i diablom, je zdrojom skutočnej odvahy a zmužilosti, je liekom na duchovnú slepotu a prostriedkom vnútornej očisty. „Preto nám Boh pripravil túto nebeskú hostinu, aby sme víťazili nad každým nepriateľom a mocou tohto pokrmu dosiahli Boží vrchol, večnú blaženosť.“¹⁴ V záujme zintenzívnenia úcty k Oltárnej sviatosti zriadil Pázmaň v prešporskom Dóme základinu 6000 forintov, ďalších tisíc venoval na večné svetlo pred dómskym tabernákulom.¹⁵

Mramorový kardinál nesie v ľavej ruke mohutný foliant Sprievodcu k Božej pravde. „Sprievodca“ je najznámejšie Pázmaňovo apologeticko-polemické dielo, ktoré z jeho prešporskej tlačiarne vyšlo v priebehu štvrťstoročia tri razy, a to v rokoch 1613, 1623 a 1637.¹⁶ Tri veľké kapitoly vyše osemstostranového textu dokazujú Božiu existenciu, zdôvodňujú legitímnosť autority rímskeho pápeža, odvodzujú pôvod Cirkvi od Ježiša Krista, odpovedajú na dobové teologické kontroverzie. Okrem bohatých citátov Biblie sa Pázmaň opiera o vyše dvesto súčasných autorov a všetko predostiera s ostrou logikou a prenikavou argumentačnou presvedčivosťou. Pázmaňov Hodegus spôsobil skutočný zvrat v spirituálnom vývoji Uhorska a zásadne ovplyvnil ďalšie vyzrievanie katolíckej identity.¹⁷ Autor touto knihou nielen kriticky vyhodnotil protestantskú teológiu, ale aj integrálne zosumarizoval podstatu celého katolíckeho učenia.

Dobovú rekatolizačnú atmosféru vyjadroval aj samotný prebal knihy, Rigelem odkopírovaný podľa druhého vydania Sprievodcu k Božej pravde z roku 1623. Jeho titulná strana predstavovala viacstupňový stĺpový renesančno-barokový oltár, ktorého výklenky vypĺňali svätci. Kým totiž na prvom vydaní z roku 1613 boli iba štyria najvýznamnejší uhorskí patróni Štefan, Ladislav, Imrich a Alžbeta, na toto druhé vydanie o desaťročie neskôr doplnil rytec Dobiáš Biderharter – zrejme na pokyn samotného autora – svätého Vojtecha a Martina.¹⁸ Vojtech završuje ľavý oltárny pilier a okrem biskupskej berly drží aj oštepy ako nástroje svojho umučenia. Pod ním stojí korunovaný svätý Štefan so žezlom a ríšskym jablkom, ešte pod ním vidno jeho mladistvého syna Imricha. K Štefanovi a Vojtechovi Pázmaň prechovával hlbokú úctu a dlhodobo sa pokúšal presadiť ich do zoznamu svätcov rímskeho cirkevného kalendára, pričom v samotnom Uhorsku cieľavedome revitalizoval úctu k nim.¹⁹ Podobne aj úctu k svätému Martinovi, ktorý korunuje pravý stĺpec výklenkov a ktorého Pázmaň priamo v Sprievodcovi vyzdvihuje ako svätého muža preniknutého Božím svetlom aj v hodnosti biskupa.²⁰

Medzi Štefanom a Martinom, či presnejšie medzi dvomi adorujúcimi anjelmi, tróni so žezlom v pravej ruke Panna Mária ako patrónka Uhorska, objímajúca dieťa Ježiša. Božia Matka bola významnou súčasťou Pázmaňovej spirituality i jeho rekatolizačného úsilia. „Oroduj u Syna,“ modlil sa, „aby v obyvateľoch Uhorska prebudil vyhasnutú nábožnosť; aby ich očistil od každého bludu; ... aby každého vyviedol z temnôt hriechu a poblúdenia...“ Mariánsku zbožnosť veriacich vnímal od svojej mladosti, veď to bol svätý Ladislav, ktorý v jeho rodnom Veľkom Varadíne postavil chrám zasvätený Blahoslavenej. „Koľko božích dobrodení,“ vyznával, „som od detstva dostal na príhovor Nepoškvrnenej Panny, ... žijem v tej krajine, ktorej za ochrankyňu svätý Štefan Kráľ ustanovil Blahoslavenú, pričom úctu k nej odkázal nášmu národu testamentárne, v hodinu svojej smrti.“²¹ „Dodnes používame peniaze,“ dodal Pázmaň v jednej kázni, „na ktorých je okolo obrazu Blahoslavenej zvyčajný nápis Patrona Hungariae, preto svätú Pannu uznávame, že je Paňou Uhorska.“²²

Hoci Rigele takýto okružný text na svojom reliéfe vynechal, zobrazenie Márie vypracoval tiež presne podľa druhého vydania Sprievodcu. Podobne zodpovedajú predlohe aj majuskuly „IHS“ ako súčasť jezuitského znaku s troma klincami, krížom nad H a štylizovaným slnkom naokolo. Pázmaň sám bol jezuita, Spoločnosť Ježišovu všemožne bránil, vo svojich plánoch sa opieral o jej aktivitu, všemožne podporoval jej podujatia. Často – aj v Prešporku – navštevoval ich dom, kde s nimi ako vzácny hosť neraz zasadol ku stolu.²³ To, čo Pázmaň predznačil v Sprievodcovi, mali práve oni uskutočniť v praxi.

Do stredu knihy vytesal Rigele plný názov knihy, pod latinským Hodegus, čiže Sprievodca, je plný maďarský titul Sprievodcu k Božej pravde. Vročenie 1613 pripomína celkom prvé vydanie tohto dobového bestselleru, hoci – prísne vzaté – vtedy malo ešte odlišný obal.

Alojz Rigele dokončil Pázmaňov náhrobný reliéf začiatkom leta roku 1907, a tak ho mohli čoskoro odhaliť v prítomnosti uhorského prímasa Jána Černocha (Csernocha). Do Prešporka pricestoval z Viedne tesne po šiestej večer už 6. júna, aby po ubytovaní na Mestskej fare najprv prijal predstaviteľov mesta i Cirkvi, celebroval dve birmovky v Dóme a navštívil Detské sanatórium i Katolícky kruh²⁴. Program vyvrcholil popoludní 7. júna, keď prímas odhalil Pázmaňov pomník, ktorého náklady sa napokon vyšplhali na deväťtisíc korún. V príhovore Černoch po obšírnej rekapitulácii Pázmaňových zásluh upriamil pozornosť prítomných niekoľkokrát na Rigeleho výtvor. „Vystupuje pred nás,“ povedal kardinál, „do mramoru vytesaná postava významného veľkňaza, neodolateľného rečníka a výnimočného spisovateľa.“ „Keby v prešporskom Dóme prehovorili mramorové pery,“ pokračoval Černoch, „neprotestoval by proti sfalšovaniu svojich pôvodných úmyslov? A nevyzval by nás svojím plamenistým slovom, ktorým kedysi tak rozohňoval srdcia, aby sme si všetci plnili povinnosti v obrane jeho dedičstva?“²⁵ Po kardinálovi sa slova ujali jeden po druhom najprv kňaz, univerzitný profesor a spisovateľ v jednej osobe János Dudek, ďalej podpredseda Pázmaňovského združenia, zároveň cistercita a pastorálny teológ Ákos Mihályfi, a napokon dómsky prepošt František Komlóši. Dudek poukázal na mimoriadne zložitú Pázmaňovu dobu, v ktorej sa kardinál dokázal priam geniálne orientovať a rozhodovať. Práve odtiaľto, z jeho prešporskej pracovne, sa určoval osud krajiny, keď tu napríklad komunikoval s panovníkom a rokoval s rôznymi mierovými vyslancami²⁶. Po Dudekovi Mihályfi v mene svojho združenia dielo úradne odovzdal predstaviteľom družnej kapituly. Najprv viacnásobne poďakoval: Komlóšimu za ideu postaviť tento pomník; Franklovi za vynikajúci Pázmaňov životopis i veľkorysosť pri financovaní tohto výtvoru; Katolíckej autonómnej obci za súhlas s jeho umiestnením do svätyne chrámu. A, samozrejme, Rigelemu za obetavú snahu čo najvernejšie spodobiť nesmrteľného kardinála, potom prímasovi za jeho obetavú prítomnosť napriek namáhavému dňu, čo len svedčí o jeho úcte k veľkému Pázmaňovi.

Po týchto slovách sochu odhalili a pohľad všetkých sa uprel na nádherne vypracované dielo. Hneď po tom, ako tunajší Cirkevný hudobný spolok zahral Pater Noster od skladateľa Jozefa Kumlika, prehovoril prepošt František Komlóši: áno, je šťastný z naplnenia svojej dávnej túžby, aby mal Pázmaň svoj pomník tak verne odzrkadľujúci jeho veľkého ducha. Ochranu jeho náhrobku i jeho duchovného dedičstva zveril okrem kanonikov aj Autonómnej cirkevnej obci i Patronátnemu výboru. Potom aj on široko opísal kardinálove zásluhy a jeho náročnú dobu prirovnal k tej súčasnej. Po následnom prívete pápežského preláta Simona Vala pomník oficiálne prevzal predseda autonómnej cirkevnej obce Teodor Kumlik, ktorý prímasovi predstavil aj tvorcu diela, Alojza Rigeleho.²⁷

Rigele, zdá sa, pohľad svojho mramorového kardinála úmyselne upriamil na dlažbu pred hlavným oltárom, k miestam kardinálovho posledného odpočinku. Pod touto dlažbou po deväťdesiatich piatich rokoch mohli odborníci uprieť svoj pohľad už nie na dlažbu, ale pod ňou priamo na ostatky veľkého Pázmaňa. Ide o viac ako o samotný archeologický nález. Lebo súčasťou ľudskej identity je aj prežívanie istej kontinuity s minulosťou, s vlastným rodokmeňom a dejinami lokality, v ktorej človek býva. Preto je prirodzené, že si človek pripomína osoby, ktoré v jeho osobných či lokálnych dejinách niečo znamenali. Preto staviame pamätníky, preto píšeme životopisy a preto identifikujeme aj hroby významných osobností.