Choré hviezdy kresťansko-demokratické

Číslo 1/2010 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 14290
 

„Noc vytrvale kráča,
ku chorým hviezdam poďme.“

Rudolf Dilong, Choré hviezdy

Dilongove verše zo zbierky Hviezdy a smútok mi pripomenuli druhý snem KDH v Košiciach na jeseň 1990. Ján Čarnogurský na ňom zakončil svoj prejav poeticky. Hovoril, ako sa v predvečer snemu viezol nocou do Košíc a na oblohe žiarili hviezdy. „Verím, že jedna z nich je tá naša,“ povedal.

Odvtedy kráčame za svojou jasnou kresťanskodemokratickou hviezdou. Vzniká však otázka, či sa zhodujeme v tom, ktorá z hviezd je tá naša. Existuje tá naša spoločná?

Pred dvadsiatimi rokmi vyprevádzali mladú slovenskú kresťanskú demokraciu na cestu i skúsené sesterské kresťanskodemokratické a konzervatívne strany zo západnej Európy. Mali za sebou takmer polstoročnú bilanciu úspešného budovania povojnovej Európy. Všetci tí kresťanskodemokratickí premiéri v Nemecku, Taliansku, Rakúsku, Luxembursku, Belgicku, Holandsku, Rakúsku ... Obdivovali sme ich úspechy a chceli sme ich napodobniť. Stali sme sa súčasťou ich veľkej európskej rodiny a na Slovensku sme sa hrdili tým, že sme uznaní v zahraničí. Ich príbeh bol úspešným príbehom. Kde však tento príbeh končí? Po rokoch sme pomaly zisťovali, akú cenu za svoj úspech platili. A že sa im vo všetkom až tak veľmi podobať nechceme. Aspoň nie všetci, ktorí sa na Slovensku cítime byť kresťanskými demokratmi.

Sú pre nás ešte európski kresťanskí a konzervatívni politici Európy autoritami? Ani v tom sa už nevieme na Slovensku zhodnúť. Keď som listoval v knižke Jána Figeľa Návrat domov, z prvých stránok na mňa hľadeli celostranové fotografie Josého Manuela Barrosa, Wilfrieda Martensa a Josepha Daula. Predseda Európskej komisie, predseda Európskej ľudovej strany (EPP) a predseda poslaneckého klubu EPP v Európskom parlamente. I oni sú súčasťou onoho úspešného príbehu. Pozrime sa na niektoré epizódy z ich kariér, aby sme uvideli i druhú stranu mince úspechu. A pozrime sa nielen na nich, ale i na iné mená a na ich politické strany.

Spoznajúc realitu Západu sme už pred rokmi ironicky poznamenávali, že slušný západoeurópsky sociálny demokrat môže byť trikrát rozvedený a štvrtýkrát ženatý, zatiaľ čo slušnému kresťanskému demokratovi sa toleruje len jeden rozvod a druhé manželstvo. Dnes to už neplatí, lebo medzi slávnymi menami kresťanskej demokracie už nájdeme i dvakrát rozvedených a tretíkrát ženatých. Haváriám týchto mien v osobnom živote sa však venovať nechceme.

Rovnako nebudeme spomínať, ktorý kresťanský demokrat bol zamladi maoistom, i keď nás to napĺňa údivom a obozretnosťou. Keďže sme v revue pre katolícku kultúru, pozrieme sa na nich cez prizmu zápasu medzi kultúrou života a kultúrou smrti. A uvidíme Príbeh Veľkého Ústupu.

Príbeh Josého a Rocca

José Manuel Barroso je jedným z najúspešnejších európskych politikov poslednej dekády. Bol predsedom portugalskej Demokratickej ľudovej strany, portugalským premiérom a pred pár týždňami začal už druhé funkčné obdobie ako predseda Európskej komisie. Je len tretím politikom, po Hallsteinovi a Delorsovi, ktorý je v tejto funkcii už druhé obdobie.

Prvýkrát bol navrhovaný do funkcie v roku 2004. Designovaný predseda komisie zostaví po personálnej stránke na základe návrhov vlád členských krajín komisiu a predloží ju Európskemu parlamentu na schválenie. Ešte pred schválením v parlamente jednotliví kandidáti na eurokomisárov absolvujú vypočutia vo výboroch parlamentu.

Nádejný komisár pre vnútro a spravodlivosť Rocco Buttiglione narazil vo výbore pre občianske slobody, vnútro a spravodlivosť na zapálených socialistických ľavičiarov, ktorí sa ho začali vypytovať na jeho názor na homosexualitu. ( Táto prastará hra sa hrá takto: Najprv sa ľavica spýta pravice na homosexualitu. Pravica odpovie. Potom ľavica obviní pravicu, že je posadnutá témou homosexuality.) Buttiglione je normálny taliansky katolík, vysokoškolský profesor. Na otázku zodpovedal v zmysle Katechizmu katolíckej cirkvi, ktorý uvádza, že homosexuálne správanie je hriechom. Zároveň dodal, že tento jeho názor sa nemá ako odraziť na jeho pôsobení eurokomisára. Pýtali sa ho i na jeho názor na rodinu. Uviedol, že účelom rodiny je umožniť žene mať deti a tešiť sa z ochrany muža, ktorý sa o nich stará. Povedali by sme: No a čo? Neuviedol, že žena má byť celý čas doma v kuchyni a nemá mať pracovnú kariéru. Presne takto však ľavica jeho výrok interpretovala.

Výbor Buttiglioneho odmietol nielen na tento, ale na akýkoľvek post eurokomisára. Podobný postoj ako socialisti avizovali i liberáli. Barroso stál na križovatke. Ísť do zásadného zápasu, trvať na pôvodnom návrhu komisie a riskovať odmietnutie, a teda aj svoj vlastný politický pád, alebo ustúpiť. Kauza Buttiglione bola kauzou zásadnou. Západná ľavica povedala totiž katolíkom to isté, čo im pol storočia predtým hovorila východná komunistická ľavica. Katolík, ktorý nekľučkuje a hlási sa vždy k svojej viere, nie je spôsobilý zastávať politickú funkciu.

Barroso do zápasu nešiel. Najprv prišiel s návrhom pre katolíkov ponižujúcim. Navrhol, aby ľudské práva nemal na starosti v rámci komisie komisár pre vnútro a spravodlivosť, ale špeciálny výbor, ktorému bude predsedať sám Barroso. Socialisti odmietli. Barroso kapituloval úplne.

Kapitulovala aj talianska vláda. Premiér Berlusconi síce rok predtým vynadal šéfovi socialistov Schultzovi do kápov z nacistického koncentráku, ale v tejto zásadnej kauze so Schulzom do zápasu nešiel. Buttiglione sa eurokomisárom nestal.

Od Berlusconiho sme zápas za kresťanské hodnoty ani veľmi nečakali, ale ako sa zachovala slávna Európska ľudová strana EPP? Keď socialisti naznačili, že Barrosova komisia nemusí v parlamente prejsť, predseda poslaneckého klubu EPP Hans Georg Pöttering povedal, že Buttiglione má plnú dôveru EPP. Zároveň však povedal, že je na Barrosovi, ako zareaguje na stanovisko výboru, ktorý Buttiglioneho odmietol. „Je to zodpovednosť pána Barrosa.“ Týmito slovami hodil celý problém na hlavu Barrosovi. Pöttering je členom nemeckej CDU. O dva a pol roka neskôr sa Pöttering stal predsedom Európskeho parlamentu. Medzi EPP a socialistami totiž existuje dlhoročná spolupráca pri rozdeľovaní funkcií v parlamente. Na polovicu funkčného obdobia sa stáva šéfom parlamentu socialista, na druhú polovicu člen EPP.

Tak sa skončil zápas za legitímnosť katolíckych postojov v EÚ. V podstate ani nezačal. Oproti iným zlyhaniam kresťanských demokratov v Európe to však bola maličkosť. Napokon, Barrosova politická strana v Portugalsku je skôr liberálna ako kresťansko-konzervatívna. Do roku 1996 bola členom Liberálnej internacionály, až potom prešla do EPP. Ale ako sa správajú kresťanské demokracie, ktoré majú kresťanstvo desaťročia v názve? Ostaňme v Bruseli, meste krajok, čokolády a vaflí, ale prejdime z pôdy EÚ na pôdu belgickej politiky.

Čo kráľ nepodpíše,
flámsky kresťanský demokrat rád podpíše

Prvým mužom Európskej únie je flámsky kresťanský demokrat Herman Van Rompuy. Pred pár mesiacmi sa vynoril z belgickej scény ako prezident EÚ, náš prezident. Prvým mužom EPP, jej predsedom, je jeho flámsky stranícky kolega Wilfried Martens. Obaja sú stelesnením politického úspechu. Pozrime sa, ako súvisí ich úspech s fascinujúcim príbehom belgickej liberalizácie potratov na prelome rokov 1989 a 1990. Príbehom, pochopiteľne, mediálne úplne prekrytým epochálnym pádom komunizmu v Európe.

Je jeseň 1989. Strana flámskych kresťanských demokratov (v Belgicku strana každého zamerania existuje dvakrát, jedna flámska a jedna valónska) má nového predsedu. Je to Herman Van Rompuy. Jeho stranícky kolega Wilfried Martens je predsedom belgickej vlády. Je to vláda koaličná, sú v nej okrem kresťanských demokratov i socialisti.

Socialistický poslanec, teda člen koaličného partnera kresťanských demokratov, Roger Lallemand spolu s opozičnou poslankyňou, liberálkou Lucienne Herman-Michielsensovou, predkladajú do federálneho parlamentu zákon o zásadnej liberalizácii potratov. Socialisti sa teda spojili s opozičnými liberálmi v zásadnej ideovej veci proti koaličnému partnerovi – kresťanským demokratom. A čo tí na to? Nič. Žiadnou vládnou krízou nepohrozili. Dúfali, že zákon potichu prejde a že sa bude vládnuť ďalej. Súčasťou ich politiky bolo dokonca i to, aby ani kresťanskodemokratická tlač o tom nepísala.

Kráľ Baudouin I. však všetko skomplikoval. Kráľ bol zbožným katolíkom a trpel bezdetnosťou svojho manželstva. Zákony schválené parlamentom nadobúdajú účinnosť až po tom, ako ich podpíše kráľ. Z kráľovho okolia unikli jeho slová priateľom: „Radšej odstúpim, ako by som mal podpísať tento zákon.“

Mladý novinár Paul Belien z novín Gazet van Antwerpen, blízkych kresťanskej demokracii, získal túto informáciu a chcel ju publikovať. Šéfredaktor, bývalý hovorca premiéra Martensa, nesúhlasil. Belien publikoval túto informáciu vo svojom článku v americkom Wall Street Journal. Belien tvrdí, že vzápätí nasledoval nahnevaný telefonát Martensa do redakcie a Belien mal po chlebe. Belgickí politici podľa Beliena predpokladali, že kráľ iba blufuje.

Zákon bol schválený v druhej komore na jar 1990. Kráľ ho skutočne nepodpísal. Čo sa vlastne stalo, bolo často predmetom dezinterpretácií. Povedať, že kráľ odstúpil, je prinajmenšom nepresné. Agentúra AP uviedla, že vláda suspendovala kráľa na jeho žiadosť. Podľa AP vláda uviedla, že kráľ ju požiadal o „právne riešenie, ktoré by zosúladilo fungovanie parlamentnej demokracie s právom kráľa nekonať proti vlastnému svedomiu“.

Rokovania medzi kráľom a vládou prebiehali tajne a verejnosť sa v podstate o všetkom dozvedela, až keď už bolo po všetkom. Vláda riešenie našla, a to pekne škandalózne. Použila článok ústavy, ktorý upravuje situáciu, keď kráľ nie je schopný zastávať svoj úrad. V takom prípade jeho kompetencie vykonáva vláda a parlament. Vláda vyhlásila, že kráľ nie je schopný vykonávať úrad, všetci ministri na čele s premiérom Martensom podpísali potratový zákon a na druhý deň parlament vrátil kráľa do funkcie.

Paul Belien o tom opäť napísal do Wall Street Journal: „V prvom článku vo Wall Street Journal som uviedol nesprávnu predpoveď. Myslel som si, že kráľovo odmietnutie podpísať vyvolá ústavnú krízu. Nestalo sa tak. Politici jednoducho ignorovali ústavu. Pán Martens jednoducho zbavil kráľa moci na deň, dva a dal vláde podpísať zákon namiesto neho. Za tým účelom použil článok belgickej ústavy, ktorý bol naposledy použitý počas II. svetovej vojny, keď bol kráľ v rukách nepriateľa – nacistov. Zdá sa, že vláda predpokladá, že kráľ je opäť v rukách nepriateľa – nie nacistov, ale svojho vlastného svedomia.“ Po tomto článku Beliena z redakcie vyhodili úplne.

Postup vlády zásadne podporil i predseda flámskych kresťanských demokratov, nádejný, talentovaný politik Herman van Rompuy. Mimochodom, s Belienom boli priatelia. Pár rokov predtým Van Rompuy navrhol Belienovi spoluprácu v ekonomickom časopise. Belien spomína, ako sa pár týždňov po svojom odchode z Gazet van Antwerpen stretol s Van Rompuym na svadbe ich spoločného priateľa. Van Rompuy uhýbal očami a akosi si už nemali čo povedať. Belien je odvtedy polodisidentským novinárom. Van Rompuy sa stal ministrom financií, predsedom parlamentu, premiérom a napokon európskym prezidentom.

Postup flámskych kresťanských demokratov predstavuje to najhoršie z kresťanskodemokratickej politiky v 20. storočí. Kráľov vzdor treba oceniť, i keď vyvstáva otázka, nakoľko sa snažil vyjsť v ústrety vlastnému svedomiu tým, že hodlal zaťažiť svedomie iných. Postup kresťanských demokratov je však totálnym zlyhaním. Sprvoti hodlali iba pasívne sa prizerať, ako sa ich koaličný partner spriahol s opozíciou, potom bránili verejnej diskusii, až napokon aktívne znásilňovali ústavu, aby sa potratový zákon mohol stať platným.

Po voľbe Van Rompuyho za prezidenta EÚ sa objavili i na Slovensku zaujímavé hodnotenia tejto voľby. Predseda KDH Ján Figeľ ho označil za najčírejšieho kresťanského demokrata, akého Európa a Belgicko majú, za človeka s pevným charakterom. Jeho voľba vraj môže povzbudiť hodnotovo orientovaných ľudí. Tieto príjemné hodnotenia však nezodpovedajú vyššie uvedenému príbehu flámskych kresťanských demokratov. Príjemná je moc, ktorú títo kresťanskí demokrati majú radi. Napokon, kto by ju nemal rád. Ale na prvom mieste? A za každú cenu?

Kresťanskí demokrati
proti potomkovi Ľudovíta Svätého

Z Belgicka sa prenesme do susedného príjemného Luxemburska. Maličké veľkovojvodstvo s úžasnou históriou, skvelým moselským vínom a vysokou životnou úrovňou. Bohužiaľ, nie až s takou vysokou, aby sa dokázali postarať o svojich starých ľudí až do ich prirodzenej smrti. V decembri 2008 v tejto malebnej krajinke celkom nemalebne schválili poslanci parlamentu zákon o eutanázii.

Najsilnejšou parlamentnou stranou v Luxembursku je Kresťanská sociálna ľudová strana. Jej predseda Jean Claude Juncker je dlhé roky luxemburským premiérom. Kresťanskí demokrati však nemajú v parlamente väčšinu, a tak vládnu spolu so socialistami. Kresťanskí demokrati za eutanáziu nehlasovali, ale ich partner – socialisti – sa spojil s opozičnými liberálmi a zelenými a zákon bol schválený.

Podľa ústavy zákon schválený parlamentom je platným až po odsúhlasení veľkovojvodom. Veľkovojvoda Henri oznámil, že zákon neodsúhlasí. „V záležitosti týkajúcej sa ukončenia života využívam právo na výhradu vo svedomí,“ povedal. V reakcii na vojvodovo rozhodnutie kresťanskodemokratický premiér Juncker oznámil, že parlament zmení ústavu a odníme monarchovi právo odsúhlasovať zákony. Slovo „odsúhlasuje“ sa nahradí slovom „zverejňuje“.

„Chápem veľkovojvodove problémy so svedomím,“ povedal premiér Juncker, „ale verím, že ak parlament schváli zákon, tento musí byť uvedený v účinnosť.“ Skutočne? I keď je to zákon o zabíjaní starých ľudí? A prečo sa na tom uvádzaní v účinnosť chce podieľať i premiér, keď jeho strana za zákon nehlasovala? Každý politik môže vždy zo svojej funkcie odstúpiť.

„Chceme zabrániť ústavnej kríze,“ ospravedlňoval zmenu ústavy kresťanskodemokratický minister spravodlivosti Luc Frieden. Skutočne? A prečo nepohrozili ústavnou krízou socialistom a liberálom ešte pred hlasovaním? Prečo nepovedali socialistom a liberálom, že to oni vyvolávajú krízu a že si ju budú musieť i sami riešiť?

Na zmenu ústavy treba dve tretiny hlasov všetkých poslancov. V marci 2009 bola ústava zmenená, samozrejme i hlasmi kresťanských demokratov. Luxembursko má eutanáziu a kresťanskí demokrati majú stále moc. Za cenu, že k presadeniu tej eutanázie sami aktívne prispeli.

Veľkovojvoda Henri má úctyhodný rodokmeň. Siaha do 7. storočia. Vo výhradne otcovsko-synovskej línii je potomkom jedného španielskeho a dvanástich francúzskych kráľov. Jedným z jeho predkov bol i kráľ Ľudovít IX., ktorý dosiahol svätosť. Človek by sa spýtal, prečo vlastne ešte veľkovojvoda chce v tejto krajine vládnuť? Teda, vládnuť...

Keď už je reč o katolíckych monarchoch, farbu musel priznať i španielsky kráľ Juan Carlos. Zákon umožňujúci potrat na požiadanie bol nedávno schválený v dolnej snemovni parlamentu i v senáte. Potom šiel na podpis ku kráľovi. Podpíše? Tak sa pýtali španielski ochrancovia života a organizovali internetovú petíciu s príznačnou výzvou: Veličenstvo, nepodpíšte! Manželstvá gayov pred pár rokmi podpísal bez mihnutia oka. Šéfredaktor týždenníka Alba Gonzalo Altozano o ňom povedal: „Nečakajte od neho žiadny heroizmus.“ Altozano mal pravdu. Katolícke veličenstvo, nástupca veľkej Izabely Kastílskej, kráľ Juan Carlos, bez veľkých rečí podpísal potratový zákon začiatkom marca 2010.

Premiéra Junckera som spoznal počas štátnej návštevy premiéra Dzurindu v Luxembursku v roku 2004. Dzurinda si s ním odjakživa veľmi rozumel. Juncker je veľmi pokojný, kultivovaný politik. Na tlačovej besede sa ho vtedy novinári pýtali na zmienku o Bohu v návrhu Ústavy EÚ. Juncker pokojne pofajčieval a povedal: „Mne tam zmienka o Bohu nechýba.“ S rozpakmi a istým smútkom som cítil, že si nebudeme rozumieť.

Juncker požíva v EÚ veľký rešpekt a hovorilo sa o ňom tiež ako o možnom kandidátovi na európskeho prezidenta. Premiérom je už od roku 1995 a je v súčasnosti aj najdlhšie slúžiacim premiérom v celej EÚ. A už aj tušíme prečo.

Ako „Božský“ a jeho demokresťania podpísali

V Európe po vojne nebolo úspešnejšieho straníckeho politického príbehu ako bol príbeh Democrazia Cristiana – talianskej kresťanskej demokracie. Strana so znakom Scudo crocciato – štít s krížom – vládla v Taliansku nepretržite 47 rokov. V rímskom paláci Chigi, sídle predsedu vlády na Piazza Colonna, po celý čas až na výnimky sedel kresťanský demokrat. To isté platí o Kvirinálskom paláci, v ktorom sídli prezident republiky. Volebné výsledky strany sa pohybovali okolo 40 percent.

Jej zakladateľ Alcide de Gasperi patrí k európskym legendám. Democristiani odvrátili v krajine nebezpečenstvo komunizmu a priviedli ju k prosperite. De Gasperi zanechal po sebe generáciu kresťanských demokratov, ktorí boli známi svojou rozšafnosťou, politickou dlhovekosťou a láskou k moci. Amintore Fanfani, Aldo Moro, Giulio Andreotti... V talianskej politike v operetnom štýle vláda striedala vládu, i keď o novú vládu šlo obyčajne iba formálne. A podaktorí De Gasperiho nástupcovia v nej nemohli nikdy chýbať.

Giulio Andreotti má 91 rokov. Bol ministrom obrany, vnútra, zahraničných vecí, financií, hospodárstva a premiérom. Je doživotným senátorom. Členom parlamentu je od roku 1948, teda už 62 rokov. Do kresla člena vlády si sadol po prvýkrát v roku 1947, poslednýkrát z neho vstal v roku 1992. Členom vlády bol spolu 35 rokov. Impozantné. Veď ho aj prirovnávali k Cézarovi prezývkou Il divo Giulio, Božský Július.

Sú politici ideí a sú politici moci. Andreotti bol politikom moci. A vedel o nej aj vtipne rozprávať. „Moc opotrebúva,“ povedal komunistický poslanec Pajetta. „Moc opotrebúva tých, ktorí ju nemajú,“ odpovedal Andreotti. „Moc je choroba, z ktorej sa nikto nechce vyliečiť,“ povedal tiež.

Nehybná tvár, nehybné oči za veľkými okuliarmi, mierne naklonená hlava akoby bez krku posadená priamo na zhrbenom trupe a pokojná, pomalá artikulácia. To je Andreotti.

Veľa sa hovorilo v 90. rokoch o jeho spolupráci s mafiou. Bol za ňu najprv odsúdený, a potom zbavený akéhokoľvek previnenia. Nedávno natočený film Il Divo o politikovi, ktorý sa rituálne bozkáva a objíma so šéfom mafie, je film o Andreottim.

Reči o Andreottim a mafii treba brať s rezervou. Pre talianske prevažne ľavicové médiá je každý kresťanský demokrat hneď mafián. Ľavica však nehovorí o tom, v čom Andreotti naozaj ako kresťanský demokrat viditeľne zlyhal. V tom, kde sa ľavici podvolil.

V roku 1978 vládla Andreottiho vláda. Bola to menšinová vláda zložená iba z kresťanských demokratov. Téma legalizácie potratov visela vo vzduchu už niekoľko rokov. Vôľa postaviť sa na odpor bola u „demokresťanov“ oslabená. Už v roku 1976, po úniku dioxínu v továrni v Sevese, kresťanskodemokratickí ministri zdravotníctva a spravodlivosti so súhlasom premiéra Andreottiho odobrovali umelé potraty u žien zo Sevesa, u ktorých bolo podozrenie na poškodenie plodu. Eufemisticky sa im hovorilo „terapeutické“, v skutočnosti to boli potraty eugenické, lebo život matky nijako ohrozený nebol.

Hodina pravdy udrela 18. mája 1978. Prevažne hlasmi komunistov a socialistov, teda parlamentnej opozície, bol schválený v senáte zákon 194 s orwellovským názvom Zákon o ochrane materstva a dobrovoľnom prerušení tehotenstva. Už pár týždňov predtým ho schválila dolná komora.

Kresťanskí demokrati hlasovali proti. Platnosť zákona si však vyžaduje podpisy i členov exekutívy, i prezidenta. A kresťanskí demokrati stáli pred voľbou. Podpísať alebo odstúpiť. Predseda strany Aldo Moro však povedal už pred hlasovaním v senáte: „DC sa zaväzuje nerobiť prekážky väčšine, ktorá potratový zákon schváli.“ Zjedzte ma, vĺčky, zjedzte... Giulio Andreotti ako predseda vlády vyhlásil v tejto veci „neutralitu vlády“. Zákon však podpísal, a to veru nebol akt neutrality, ale odobrenia. Podpísal ho i prezident Giovanni Leone, bývalý kresťanský demokrat. Prezident Leone ani nevyužil svoju právomoc vrátiť zákon do parlamentu na opätovné prerokovanie. Do štyroch dní zákon podpísal. Pritom väčšina, ktorá zákon podporila, nebola výrazná.

Pri 25. výročí schválenia zákona v roku 2003 katolícky žurnalista Mariano Palmaro upozorňuje: „Málo sa spomína, že zákon 194 je jediný zákon o potratoch na svete, pod ktorým sú výlučne podpisy katolíckych politikov.“ Sú tam podpisy premiéra Andreottiho, je tam podpis ministerky zdravotníctva Tiny Anselmiovej, prvej ženy v talianskej vláde, podpisy ministrov Francesca Bonifacia, Tommasa Morlina a Filippa Pandolfiho. Napokon i podpis prezidenta Leoneho. Katolík vedľa katolíka. Napokon neostalo iba pri podpisoch. V roku 1979 Andreottiho vláda poverila generálneho prokurátora, aby pred Ústavným súdom obhajoval súlad zákona 194 s ústavou.

Tieto postoje DC sa stali súčasťou jej politiky. V roku 1991 bývalý taliansky prezident a súčasne bývalý člen DC Francesco Cossiga povedal: „Kresťanská demokracia má najväčšie historické zásluhy v tom, že dokázala potlačiť vlastnú ideologickú špecifickosť a ideály: zákony o potratoch a rozvodoch boli podpísané hlavami štátu a ministrami z kresťanskej demokracie, ktorí – v tej chvíli oprávnene – uprednostnili politickú jednotu v prospech demokracie, slobody a nezávislosti.“

No dobre, povieme si. Ale keď to bolo také úžasné a veľkolepé, prečo sa DC v roku 1993 rozsypala ako domček z karát? Korupčné škandály nie sú dostatočným vysvetlením. Ako to, že zrazu medzi politikmi, členmi i voličmi DC zmizla hrdosť na ňu a viera v to, že táto strana musí pokračovať? Ako to, že gigant sa zrazu zosypal a už nevstal? Nebolo to preto, lebo všetci už dávno vedeli, že DC je už iba strojom na reprodukciu moci?

V Danielovej knihe Starého zákona kráľ zneuctí posvätné chrámové nádoby a tajomná ruka napíše na stenu Mene, tekel... A cudzinci zničia kráľa i jeho kráľovstvo. Spočítané, zvážené, rozdelené. To je i príbeh polstoročnej talianskej kresťanskodemokratickej ríše.

Mnohí nemajú radi takéto biblické prirovnania. Ale ruku na srdce. Nesedí to? Spočítané, zvážené, rozdelené. Koniec.

Desať rokov po zániku DC, 25 rokov po podpise zákona 194, Giulio Andreotti v roku 2003 povedal: „Dnes by som radšej odstúpil, ako by som ho mal podpísať.“ Lenže odvtedy bolo na základe toho zákona potratených päť miliónov nenarodených detí.

V roku 2001 som bol s Františkom Šebejom a Petrom Weissom na návšteve talianskeho senátu. Do miestnosti v paláci Madama, kde prebiehalo rokovanie, v jednej chvíli vstúpil osemdesiatročný doživotný senátor Andreotti, sadol si a ticho počúval. Po skončení rokovania som mu podal ruku a jednou vetou som mu poďakoval za všetko, čo urobil pre kresťanskú demokraciu. Tváril sa spolovice nepreniknuteľne a spolovice skromne. Po rokoch mi tá moja jedna veta pripadá stále viac dvojzmyselná.

Jacques, Sarko a samozrejme Simone. Simone! Simone!

Už sme spomínali predsedu poslaneckého klubu EPP Josepha Daula. Francúz Daul je členom Sarkozyho strany UMP (Únia pre ľudové hnutie). Hovorme im však radšej gaullisti. De Gaulle by ich už nespoznával, ale nie preto, že od de Gaullových čias, keď mali názov Zhromaždenie francúzskeho ľudu (RPF), niekoľkokrát zmenili názov a skratku najprv na UDR, potom RPR a napokon na UMP.

Je apríl 2007. Končí sa kampaň vo francúzskych prezidentských voľbách. Tisíce gaullistických Sarkozyho voličov sa zhromažďujú na záverečnom mítingu v obrovskej športovej hale v Paríži-Bercy. K mikrofónu prichádza stará, ale elegantná majestátna dáma. Prednesie krátky, ale rázny prejav na podporu Sarkozyho. Diváci potom skandujú: Simone! Simone! Je to Simone Veilová. Prvá predsedníčka Európskeho parlamentu. Prežila nacistický koncentrák Osvienčim, v sedemdesiatych rokoch bola ministerkou zdravotníctva. V tejto funkcii v roku 1975 presadila legalizáciu potratov. Predsedom vlády bol šéf gaullistov Jacques Chirac. Prezidentom bol Valéry Giscard D´Estaing. Vládu tvorili gaullisti a strany podporujúce prezidenta Giscarda D´Estainga.

Najsilnejšou stranou v parlamente bola gaullistická Chiracova UDR. Drvivá väčšina poslancov UDR Veilovej zákon nepodporila. Hlasy opozičných komunistov a socialistov spolu s hlasmi Giscardovcov však na schválenie zákona stačili. Líder konzervatívnej UDR, premiér Chirac, sa mlčky prizeral, ako jeho ministerka presadila zlegalizovanie potratov. Neurobil nič. A aj vo Francúzsku vidíme ten istý model ako inde. Ale že iniciátorom zákona bola členka pravicovej vlády, to je unikum.

Simone Veilová bola v sedemdesiatych rokoch političkou z okruhu Giscarda D´Estainga. Za Giscardovu stranu UDF kandidovala v prvých historických voľbách do Európskeho parlamentu v roku 1979 a stala sa jeho prvou predsedníčkou. Ale v roku 2007 už podporovala Sarkozyho. Napokon, Sarkozyho podporil aj samotný starý Giscard D´Estaing, ktorý sa rozišiel na staré kolená so svojou stranou a pridal sa ku gaullistom. Tak sa napokon stretli všetci spolu...

V roku 2005 ju rabín Yehuda Levin z newyorského Brooklynu kritizoval za účasť na spomienke 60. výročia oslobodenia Osvienčimu. Podľa neho legalizovaním potratov je zodpovedná za masové vraždenie, ktoré presahuje zločiny nacistov.

V dnešnom Francúzsku je však Simone Veilová niečo ako sekulárna svätica. Nedávno sa dostala medzi „Nesmrteľných“ – do Francúzskej akadémie vied. Gaullisti sú váženým členom Európskej ľudovej strany EPP. V oficiálnom názve poslaneckého klubu EPP v Európskom parlamente sú v zátvorke stále slová „Kresťanskí demokrati“. Ale ako by pro-liferom povedal Dante: Zanechajte všetku nádej vy, ktorí vchádzate.

Keď toto sú konzervatívci...
alebo dedičstvo železnej lady

Na rozdiel od krajín s historicky neprerušenou tradíciou katolicizmu ako Belgicko, Luxembursko či Taliansko, kde treba hovoriť o morálnom kolapse kresťanských demokracií, vo Veľkej Británii o kresťanskej demokracii vôbec nemožno hovoriť. Po turbulenciách 16. storočia došlo k potlačeniu katolíckej tradície, čoho dôsledkom je absencia kresťanskej strany v modernej dobe. Konzervatívna strana sa však považuje za národnú stranu, hlásiacu sa k tradícii, a tým i istým spôsobom ku kultúrnemu dedičstvu kresťanstva. Na politické rozhodovanie konzervatívcov to však vplyv nemá. V roku 1967 vládne vo Veľkej Británii labouristická vláda premiéra Harolda Wilsona. Mladý, 28-ročný liberálny poslanec David Steel predkladá Abortion Act, zákon legalizujúci umelý potrat do 28. (!!) týždňa tehotenstva. Zákon je schválený. Za zákon však hlasujú i niektorí poslanci Konzervatívnej strany. Jednou z nich je istá Margaret Thatcherová. Margaret Thatcherová sa o osem rokov stane líderkou konzervatívcov, o dvanásť rokov premiérkou a ikonou „konzervatívnej revolúcie“. Bola štátničkou v mnohých ohľadoch obdivuhodnou, potraty ju však nikdy netrápili.

Po štyridsiatich rokoch od schválenia Abortion Act sa zostarnutý David Steel posťažoval, že potrat sa stal v Británii v podstate formou antikoncepcie a že on si to takto nepredstavoval. V roku 1990 sa hranica legálnosti znížila na 24 týždňov. V parlamentnom straníckom systéme neexistuje žiadna pro-life strana. Vzhľadom na Thatcherovej hlasovanie iste tušíte, že ani konzervatívci takou stranou nie sú. Nanajvýš sa tam dnes nájdu osamelí pro-life bežci. Ich poslankyňa Nadine Dorriesová nedávno neúspešne navrhovala ďalšie zníženie hranice legálnosti na 21 týždňov.

Líder konzervatívcov David Cameron sa pohráva so sentimentom tak pro-life, ako i pro-choice voličov. Podporil Nadine Dorriesovú, samozrejme zdôraznil, že poslanci jeho strany sú pri hlasovaní úplne slobodní.

Zároveň však Cameron podporuje ďalšiu liberalizáciu potratov v prvom trimestri. Na potrat treba odobrenie dvoch lekárov. Ide o úplnú formalitu, ktorá nijako nie je schopná znížiť číslo 200 000 potratov ročne. Cameron však žiada i zrušenie tohto odobrenia. Potrat má byť jednoducho na požiadanie.

Osud Británie sa v minulosti lámal na manželstve. Po tisícročí katolicizmu Henrich VIII. odtrhol Britániu od Ríma. Kvôli manželstvu. Pápež nechcel anulovať jeho manželstvo so španielskou princeznou Katarínou. Pre manželstvo a vernosť katolíckemu výkladu tejto inštitúcie tiekla krv katolíkov. Pol tisícročia po tom rieši Benedikt XVI. návrat anglikánov do katolíckej cirkvi. O manželstvo sa však vedie zápas opäť. Je to zväzok medzi mužom a ženou alebo trebárs medzi dvoma mužmi?

Blairovská ľavica premenila za desaťročie Britániu na podivnú krajinu. Zaviedla registrované partnerstvá a tzv. antidiskriminačnú legislatívu. Si zamestnaný na magistráte a máš vo svedomí problém podieľať sa na uzatváraní partnerstiev dvoch homosexuálov? Prídeš o miesto ako Londýnčanka Lilian Ladelová. Si psychiater v sexuologickej poradni a zdráhaš sa kvôli svedomiu radiť dvom mužom, ako majú spolu sexovať? Prídeš o miesto ako Gary McFarlane z Bristolu. Si sudca a zdráhaš sa prideliť deti do výchovy homosexuálnym párom? Budeš mať problémy ako sudca Andrew McClintock zo Sheffieldu. Kresťanské charitatívne organizácie, zaoberajúce sa adopciami, musia ukončiť svoje pôsobenie, lebo nesmú podľa zákona diskriminovať páry rovnakého pohlavia oproti heterosexuálnym párom.

Keď pred päťsto rokmi prepukol spor medzi kráľom a pápežom, kráľov lord, kancelár Thomas Morus, šiel radšej na smrť, než by mal podporiť rozkol s Rímom. Jeho bezhlavé telo bolo pochované v londýnskom Toweri, jeho hlava bola mesiac vystavená na kopiji na londýnskom moste. Katolíci získali svätca a politici patróna.

Ako reagujú na spor o manželstvo dnes Cameronovi konzervatívci? Zrejme chcú labouristov v tejto téme predbehnúť. Nick Herbert, člen tieňovej vlády konzervatívcov, ohlásil začiatkom roka 2010, že manželstvo tu má byť i pre homosexuálov. Keď toto sú konzervatívni politici, ako vyzerajú revolucionári?

V roku 2009 Miss Kalifornie Carrie Prejeanová povedala, že manželstvo by malo byť len medzi mužom a ženou. Na druhej strane Atlantiku povedal popredný člen Konzervatívnej strany Alan Duncan na jej názor toto: „Hlúpa fľandra... Ak sa dočítate, že bola zavraždená, vedzte, že som to bol ja.“ Duncan je homosexuál registrovaný so svojím partnerom. Sám Cameron je toho názoru, že aj v cirkevných školách by sa mali deti učiť, že homosexuálny životný štýl je v poriadku. Zlatý Tony Blair...

Jaein alebo zosun rakúskej kresťanskej demokracie

Sedemdesiate roky boli zlaté roky rakúskych socialistov Bruna Kreiského. V roku 1975 vládli socialisti sami, pretože mali v parlamente absolútnu väčšinu. Preto aj mohli pohodlne odhlasovať zákon o „Fristenlösung“, teda o umelom potrate. Po tridsiatich piatich rokoch je v Rakúsku ročne okolo 35 000 potratov.

V roku 1975 bola najväčším odporcom potratov a najväčším spojencom katolíckej cirkvi v zápase za ochranu života Rakúska ľudová strana – ÖVP. Nečudo, ÖVP bola tradičná strana rakúskych katolíkov, po vojne dávala úspešne dohromady krajinu. Odvtedy však pretieklo veľa vody dolu modrým Dunajom. Plameň nadšenia za ochranu života v strane dohorel a strana používa ohľadne ochrany života stále klzkejší jazyk.

Nechajme hovoriť svätiaceho viedenského biskupa Andreasa Launa, ktorý sa k programovému dokumentu ÖVP vyjadril osobitným článkom v pro-life periodiku Lebensforum č. 84 v roku 2007. Názov článku neveští pre ľudovcov nič dobré: „Kain, kde je tvoj brat Ábel?“ Biskup v ňom reaguje i na situáciu počas návštevy pápeža Benedikta XVI., ktorý sa vo viedenskom Hofburgu jasne vyslovil proti potratom, ale rakúski politici, vrátane ľudovcov, sa tvárili, že pápež tým nijako nekritizoval rakúsky zákon o „Fristenlösung“ z roku 1975. Ľudovci sa vydávajú stále za stranu kresťanskodemokratickú, ochraňujúcu život. V programovom dokumente ÖVP sa jeho autori prihlasujú k ochrane života „od začiatku až po prirodzenú smrť“. Biskup Laun píše ironicky: „Katolícky čitateľ je pri tejto vete plný napätia, veď citát ,od začiatku až po prirodzenú smrť‘ je takmer ako citát z cirkevných dokumentov.“

Laun pokračuje: „Ale iba takmer. Cirkevné dokumenty používajú pojem ,od počatia‘, nie ,od začiatku‘. A veru má pravdu, lebo ďalšie pasáže dokumentu ľudovcov už ukazujú kontúry obyčajného podvodu.

Ukáže sa, že ÖVP nevie, čo je to ten „začiatok“. V dokumente sa píše: „Začiatok ľudského života je celosvetovo definovaný rozlične, a to tak biologicky, ako i právne, filozoficky i teologicky.“ A potom nasleduje riadny klinec: „V Rakúsku sa musíme vyvarovať ovzdušia diskriminácie a poručníkovania ľudí s rôznymi názormi v tejto problematike.“

Čiže život chránime od jeho začiatku, ale kedy je ten začiatok vlastne nevieme. A keď si niekto myslí, že to nie je od počatia, nemali by sme ho diskriminovať. Zvláštne, aké tance dokážu tancovať kresťanskí demokrati, aby zakryli, že ich „pro-life“ postoje sú vlastne pro-choice. Nemčina pozná na pomenovanie tohto falošného jazyka slovíčko Jaein. Jaein je troška Ja a troška Nein. A pre život je to skôr Nein.

Biskup Andreas Laun túto šarádu nekompromisne odhaľuje. ÖVP odsudzuje eutanáziu a biskup poukazuje na nekonzistentné myslenie v porovnaní s názorom na potrat: „Prečo nie je aj toto odmietnutie (eutanázie) tiež „diskrimináciou“ a „poručníkovaním“ inak zmýšľajúcich, ako by to podľa ÖVP bolo v kontexte potratov? Veď aj v tejto otázke je veľa rôznych názorov.“ Dokument ÖVP opatrne kritizuje eugenické potraty postihnutých detí v neskorých obdobiach tehotenstva, označuje ich za „problematické“ a navrhuje o nich „diskusiu“. Čo je na nich problematické, veď by mali byť označené jednoducho za neprípustné, oponuje biskup. Záverečné biskupovo hodnotenie je zdrvujúce: „Podľa programu ÖVP na ochranu života si môžu byť isté životom len zdravé deti po treťom mesiaci tehotenstva, postihnuté musia ešte vyčkať na diskusiu ..., ale isté životom si môžu byť až po narodení.“

To je jasná biskupova reakcia na dokument, v ktorom je viac umelej hmly ako na rockovom koncerte.

Úplne otvorený konflikt nastal medzi cirkvou a Ľudovou stranou i v otázke zväzkov homosexuálov. Zhodou okolností biskup Andreas Laun sa ako morálny teológ venoval fenoménu homosexuality a je autorom rozsiahlej knihy Homosexualita z katolíckeho pohľadu.

Ľudovci sa rozhodli, že v homosexuálnej revolúcii nebudú zaostávať za socialistami. Rakúsko bolo do roku 2009 okrem Talianska jedinou krajinou západnej Európy, ktorá nemala registrované partnerstvo. Ešte pred voľbami v roku 2008 však ľudovci oznámili, že partnerstvá treba zaviesť.

Na internete možno nájsť video, v ktorom sa pred voľbami k téme vyjadruje predseda strany Wilhelm Molterer. Kamera ukazuje tváre mladých ľudí v štúdiu, ktorí so záujmom počúvajú. Medzi moderátorom ORF Romanom Rafreiderom a predsedom Moltererom prebehne tento fascinujúci dialóg: Rafreider: „Povedzte, ako kresťan, celkom stručne... Cirkev hovorí, že homosexualita je choroba, ktorú treba liečiť...“ Molterer: „Ale pán Rafreider, to ste v 19. storočí, ja som v 21. ...“ Rafreider: „Nie ja, to Cirkev...“ Molterer: „No prepáčte, je to pre mňa meradlo?“ Rafreider: „No myslel som si, že áno!“ Molterer: „No tak to ste si mysleli zle. Mám svoje osobné meradlo a rešpektujem každé individuálne rozhodnutie človeka, ktoré zodpovedá jeho svedomiu, a to je moje meradlo. Naozaj si myslíte, že na to potrebujem biskupa Launa? Nie, naozaj nie!“

Biskup Andreas Laun katolíckemu predsedovi historickej rakúskej kresťanskej demokracie odkázal: „Nie, mňa k tomu naozaj nepotrebujete. Úplne by postačilo, keby ste nahliadli do Katechizmu katolíckej cirkvi.“

Po voľbách 2008 pokračovala koaličná vláda socialistov a ľudovcov, ktorých už viedol nový predseda Joseph Pröll. Táto vládna koalícia na jeseň 2009 zákon o registrovanom partnerstve v parlamente v úplnej zhode schválila. Iróniou bolo to, že jedinou stranou, ktorá sa jasne postavila proti zákonu, bola Strana slobodných FPÖ, ktorú v minulosti preslávil jej dnes už zosnulý predseda Jörg Haider. Jej súčasný predseda Hans Christian Strache sa ľudovcom vysmial, že „zaspievali s duchom čias“ a označil ich za bývalú prorodinnú stranu a upozornil na to, že kresťanská strana nemôže konať tak ako ľudovci. Podľa Stracheho párom rovnakého pohlavia neprináležia výhody, ktoré štát priznáva manželstvu muža a ženy. Štát totiž na manželstve muža a ženy oceňuje práve vyhliadku na deti, a teda budúcnosť spoločnosti.

Pravdivé pomenovanie problému tak prišlo od politickej strany, ktorá sa nikdy netešila serióznej povesti a skôr bola považovaná za stranu populistov a tárajov alebo démonizovaná ako „krajná pravica“. Netvrdím, že Hans Christian Strache týmto získal definitívne kráľovstvo nebeské, ale Kristove slová „Mýtnici a neviestky vás predídu do kráľovstva nebeského“ človeku napadnú, aj keď nechce.

CDU na gayparáde

„Čo hodláte urobiť proti tomu, že každé piate tehotenstvo končí potratom?“ spýtala sa Evanjelická tlačová agentúra Idea nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. „Angie“ odpovedala: „Myslím, že po dlhom zápase v otázke § 218 sme prišli k riešeniu, ktoré je únosné.“

Paragraf 218 je paragrafom nemeckého trestného zákona. Práve zmenou tohto paragrafu boli v roku 1974 legalizované potraty. Zákon presadila vláda Helmuta Schmidta zložená zo socialistov a liberálov. Uplynulo tridsaťpäť rokov a v Nemecku sa vykonáva na základe „dvestoosemnástky“ asi 115-tisíc potratov ročne. Čo na to kresťanskí demokrati? Počuli ste kancelárku. Je to únosné. V krajine, kde štatisticky celé roky pripadá na ženu už iba 1,3 narodeného dieťaťa.

Angela Merkelová tlačí stranu stále viac do politického stredu a snaží sa eliminovať vplyv rastúcej liberálnej FDP. Aj za cenu, že si pohnevá tradičných katolíkov, ktorí tvoria voličské jadro strany. Bolo to vidieť pred rokom, keď kritizovala pápeža Benedikta XVI. za sňatie exkomunikácie členov Bratstva sv. Pia X. Predmetom kritiky boli dávnejšie výroky jedného z členov Bratstva, biskupa Williamsona, ktorými spochybňoval počet obetí holokaustu. Williamsonove názory v tejto veci nie sú názormi Bratstva, nehovoriac o tom, že exkomunikácia i jej zrušenie nijako nesúvisia s Williamsonovými výrokmi, o ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou pápež ani nikto vo Vatikáne nevedel.

Angela Merkelová zaútočila na pápeža v štýle liberálnych poznámok „Ratzi – nazi“ a zahrala osvedčenú protikatolícku hru, v ktorej sa donekonečna požaduje od katolíka odsúdenie holokaustu a vyjadrenie priateľstva voči Židom trebárs i na druhý deň po tom, čo sa katolík jasne prihlásil k priateľstvu voči Židom a holokaust odsúdil.

Bývalý premiér Saska-Anhaltska Werner Münch nato po 37-ročnom členstve v CDU vystúpil zo strany. „Sud pretiekol ... po tom, čo predsedníčka Merkelová verejne ponížila a diskreditovala hlavu katolíckej cirkvi, ktorá k tomu nedala žiadny popud.“ Münch kritizoval Merkelovej politickú beztvarosť a skutočnosť, že zo strany sa vytratil duch boja za ochranu života.

Na homofronte CDU sprvoti kládla odpor. Registrované partnerstvá schválila Schröderova socialisticko-zelená vláda v roku 2001, CDU hlasovala proti. Ale už sa s nimi zmierila. Zeitgeist je Zeitgeist. V novom Základnom programe z roku 2009 CDU vyhlásila, že partnerstvá nebude spochybňovať.

Vďaka čomu sa tak stalo? Vďaka tvrdej politickej práci. Čej práci? No predsa lesieb a teplých v Únii. LSU, teda „Lesben und Schwulen in der Union“ je organizácia nemeckých homosexuálnych mužov a žien, ktorá sa hlási k CDU a CDU k nim. Po sneme CDU v roku 2007 hovorí predseda LSU Reinhard Thole: „Desať rokov tvrdej politickej práce prinieslo konečne plody. CDU pôsobivo predstavila, že každý môže byť šťastný vlastným spôsobom. Sme na správnej ceste.“

Samozrejme, požiadavky LSU idú ďalej. LSU žiada úplné zrovnoprávnenie párov rovnakého pohlavia s manželstvom, vrátane práva na adopciu detí. S tým CDU nesúhlasí. Ale veď pred deviatimi rokmi hlasovala ešte i proti registrovanému partnerstvu. Hlavne, že všetko je na správnej ceste.

Angela Merkelová sa zatiaľ s homosexuálmi neukazuje. Iba ich necháva pozdravovať. Na internete možno nájsť video, na ktorom generálny sekretár CDU Ronald Pofalla reční na zhromaždení saskej pobočky LSU a odovzdáva prítomným pozdravy od kancelárky. „CDU vás potrebuje,“ hovorí Pofalla a vyzýva ich, aby ho informovali v prípadoch, keď by členovia LSU narážali na nejaké problémy pri prezentovaní svojej práce v rámci CDU. On to dá na poriadok.

Júl 2009. Vo Frankfurte nad Mohanom sa koná Christopher Street Day, v rámci ktorého homosexuálna scéna defiluje vo veľkom sprievode mestom, a to peši alebo na alegorických (ak sa to tak dá nazvať) vozoch. Sprievod je pochopiteľne v znamení nezameniteľnej homo-subkultúry. Chlapi oblečení iba v slipoch, transvestiti, občas obscénne gestá, techno hudba. LSU je prítomná, lebo sa považuje za neoddeliteľnú súčasť gay komunity. No a vo voze LSU je prítomná poslankyňa Bundestagu za CDU Kristina Köhlerová.

O päť mesiacov nato sa Kristina Köhlerová stala ministerkou rodiny a sociálnych vecí v druhej Merkelovej vláde. Predstavitelia gay komunity si pochvaľujú a pripomínajú, že Kristina bola za registrované partnerstvá už v roku 2001, keď celá CDU bola ešte proti.

„Dievčatá budú chlapcami a chlapci budú dievčatami. Je to neurotický, pretvorený, otrasený svet...“ spieval Ray Davies zo skupiny The Kinks v ich hite Lola už v roku 1970. V tom svete je dnes pretvorená a otrasená i ďalšia kresťanská demokracia.

Vôľa Boha verzus vôľa ľudu

V kresťanskej demokracii sa spomína kresťanstvo a demokracia. Kresťanstvo nedáva vždy v konkrétnej situácii priamy návod, ako má kresťanský politik konať. Ale nezriedka sa vyskytujú situácie, keď ho dáva jednoznačne.

Kresťanstvo v názve kresťanskej demokracie má znamenať, že kresťanský demokrat v takýchto situáciách presadzuje vôľu Boha a pre tento svoj postoj získava ľudí. Demokracia v názve znamená jednoduchý fakt, že veci budú také, ako o nich rozhodnú ľudia vo voľbách. A väčšina nie vždy rešpektuje Boha. Teda veci treba presadzovať, ako ich chce Boh. Budú také, ako rozhodnú ľudia.

Možno to tak kedysi v kresťanských demokraciách pred desaťročiami bolo. Ale kresťanskodemokratický postoj napokon zmutoval do postoja: Veci treba nechať (alebo dokonca presadzovať) tak, ako ich chcú ľudia. Kresťanskí demokrati si na ospravedlnenie vlastného vývoja vyvinuli osobitný ospravedlňujúci jazyk. Treba rešpektovať aj iné názory... Treba byť pritom, lebo keď sme pritom, môžeme urobiť veľa dobrého... Nesmieme dvíhať kárajúci prst..., nebuďme kazateľmi..., nevstupujme ľuďom do svedomia, atď. Bohužiaľ, napokon sa ukáže tristný rozpor s vyhlásením Petra a apoštolov: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí.“

Cesta k onomu zjavnému rozporu je dlhá, plná subtílnych posunov v postojoch, pozostávajúca z viacerých fáz. Nemusia prebiehať vždy v nasledujúcom poradí.

Prvá fáza je fáza pasivity. Tam, kde socialisti a liberáli s podporou ducha čias sú aktívni a presadzujú protikresťanské idey, kresťanskí demokrati sa tvária, že zápas vlastne ani neprebieha. Hovoria o inom. Len nestratiť voličov, keď sa verejná mienka posúva.

V druhej fáze sa nechajú kresťanskí demokrati vo vláde ponižovať vlastnými koaličnými partnermi, ktorí sa proti nim v najzávažnejších ideových sporoch spoja s opozíciou a presadia proti vôli kresťanských demokratov protikresťanský zákon. Kresťanskí demokrati nepohrozia demisiou a ukončením spoločného vládnutia.

V tretej fáze sa kresťanskí demokrati nechajú dotlačiť k aktívnej spolupráci na presadení veľkého zla. Podpisujú protikresťanské zákony ako talianski „demokresťania“, zbavujú monarchov moci ako belgickí a luxemburskí kresťanskí demokrati.

V štvrtej fáze už kresťanskí demokrati aktívne preberajú do svojho programu protikresťanské myšlienky a presadzujú ich ako prví, napríklad rakúski kresťanskí demokrati vo veci homo-manželstva.

V piatej fáze oslavujú tento svoj posun ako zbavenie sa akejsi vlastnej úzkoprsosti a zahľadenia sa do seba v prospech otvorenosti a akéhosi spoločného dobra, oproti ktorému je to pôvodné „kresťanskodemokratické“ dobro len akýmsi partikulárnym neúplným dobrom, nie dobrom pre všetkých. Najlepšie to vidno na výrokoch talianskeho exprezidenta Cossigu. Obávam sa, že Boh nesúhlasí.

Zástancovia tohto vývoja kresťanskej demokracie majú jeden silný argument. Z hľadiska získavania a udržiavania moci táto politika funguje. Talianski kresťanskí demokrati si to síce už povedať nemôžu, ale ich zánik je zatiaľ skôr ojedinelým zjavom. Kresťanskodemokratická moc sa dokáže obnovovať a ústup od obhajoby kresťanských princípov sa celkom vydarene maskuje ako modernizácia. Problém v politike majú skôr vzbúrenci proti tomuto trendu. Spomínate si? „Moc opotrebúva tých, ktorí ju nemajú...“

Lenže veci sa javia inak z krátkodobého alebo strednodobého hľadiska a inak z dlhodobého hľadiska. Taliansky príklad môže signalizovať prechod od krátkodobej perspektívy k dlhodobej. Z dlhodobého hľadiska sa dočkáme odpovede na otázku, ktorú americký filozof Will Durant sformuloval dávno v minulom storočí: „Najväčšou otázkou dnešných čias je to, či ľudia môžu žiť bez Boha.“

Ak odpoveďou je Nie (a kresťan vie, že z dlhodobého hľadiska je to tá správna odpoveď), potom súčasťou odpovede bude i veľká kríza. Ak k nej dôjde, historici krízy skonštatujú, že kresťanské demokracie v Európe asistovali na ceste Európy do tejto krízy. A teda že zlyhali.

Do sŕdc stoviek kresťanskodemokratických politikov nevidíme. Nevieme, ktorí budú ospravedlnení a ktorí nie. Často sa rozhodovali medzi udržaním moci a udržaním princípov a často sa rozhodli pre udržanie moci. A ide i o to, či to robili kvôli moci samotnej. A či nie sú ilustráciou slov C. S. Lewisa:

„Je to obchod s čarodejom: vzdajme sa našich duší, na oplátku dostaneme moc. Ale len čo sa vzdáme svojich duší, čiže samých seba, moc nám pridelená nebude patriť nám. V skutočnosti budeme otrokmi toho, komu sme odovzdali svoje duše.“

Život a smrť patróna kresťanských politikov Thomasa Mora boli odozvou na Petrove slová: Viac treba poslúchať Boha ako ľudí. Sám Thomas Morus túto svoju odozvu vyjadril geniálnou vetou, ktorú vyslovil už takmer stojac na popravisku. Pod katovu sekeru ho poslal kráľ, ale jeho lord kancelár Thomas Morus povedal tieto slová: „Umieram ako dobrý kráľov služobník, na prvom mieste som však služobníkom Božím.“

Thomas Morus vedel umrieť, moderní kresťanskí demokrati poväčšine nevedia ani podať demisiu.