Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O viere a liturgii

Číslo 3/2005 · Imrich Gazda · Čítanosť článku: 2914
 

O viere a liturgii

Boh a svet (Viera a život dnes)
Kardinál Joseph Ratzinger
Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2005
Duch liturgie
Dobrá kniha, Trnava 2005

Tí, ktorí si prečítali knihu rozhovorov novinára Petra Seewalda s kardinálom Josephom Ratzingerom Soľ zeme (recenzované v Impulze 2/2005), sa určite stotožnia s názorom profesora Michaela Faheya SJ, že vzťahovať na Ratzingera pojem neokonzervativizmus by v mnohých ohľadoch znamenalo kolosálne skresľovanie skutočnosti. „Ratzinger je teológ, ktorý sa dobre vyzná v klasickej západnej teológii, ktorý sa angažoval vo veci kolegiality a liturgickej reformy a o ktorom je známe, že je otvorený pre ortodoxiu Východu,“ píše Fahey vo svojej štúdii Joseph Ratzinger jako eklesiolog a duchovní pastýř (Teologický sborník 4/1998). „Panzerkardinal“ prekvapuje svojimi otvorenými a mnohokrát nečakanými názormi.

Tí, ktorí si prečítajú aj pokračovanie rozhovorov Seewalda s Ratzingerom, ktoré na Slovensku vyšlo už v druhom vydaní pod názvom Boh a svet, alebo Ratzingerovo dielo Duch liturgie, určite sa zase nepochybne stotožnia s citovaným profesorom Faheyom v druhej časti jeho konštatovania: „Pojem neokonzervativizmus by Ratzingerovi prislúchal len vtedy, pokiaľ by sa vzťahoval len na jeho špecifické poňatie pastorálnej teológie a na jeho presvedčenie, že mnohí teológovia, fascinovaní štrukturálnou reformou v Cirkvi, nevzali na vedomie mnohé z toho, čo je napísané v Evanjeliu. Poprípade vtedy, pokiaľ by sme v tomto pojme chceli vidieť jeho zdôrazňovanie významu modlitby, bohoslužby a sebazáporu.“ Aj tieto slová len potvrdzujú skúsenosť, že označovanie toho-ktorého teológa, biskupa či akéhokoľvek človeka prívlastkami konzervatívec či liberál v snahe zadefinovať jeho názory, postoje danej osoby vždy viac znejasní než objasní.

Po tom, čo nám Ratzinger v knihe Soľ zeme predstavil svoje názory na minulosť, súčasnosť a smerovanie Katolíckej cirkvi ako inštitúcie a jej postoje k výzvam dnešného sveta, nám v knihe Boh a svet predstavuje, ako prežíva konkrétne tajomstvá viery veriaci človek, a to nielen v spoločenstve Cirkvi, ale aj v profánnej realite každodennosti: „Práve dnes, pri všetkej zložitosti našich problémov, sa nám zdá kresťanstvo neraz také komplikované, že pre stromy už nevidíme les. Treba sa dať viesť k jednoduchému stredu, nie k čomusi inému, ale k tomu podstatnému, k obráteniu, k viere, nádeji a láske.“ Ratzinger sa na život viery v súčasnom svete nedíva očami cirkevného hierarchu odrezaného od reálneho života múrmi vatikánskych palácov, ale očami bežného veriaceho. Ich význam zdôrazňuje na viacerých miestach: „Prirodzene, Cirkev potrebuje bezpodmienečne aj intelektuálov. (...) Ale ona priam žije z veľkej základne tých ľudí, ktorí sú pokorne veriaci.“ Je si vedomý, že „Cirkev môže mať v hociktorej krajine veľkú inštitucionálnu moc, ale ak sa tam rozpadáva viera, zrúti sa čoskoro aj jej inštitucionálna sieť.“ Podobne ako v knihe Soľ zeme teda viackrát zdôrazňuje nevyhnutnosť, aby sa Cirkev ako inštitúcia približovala konkrétnym veriacim, aby sa z organizácie stále viac stával organizmus, v ktorom každý nájde svoj životný priestor. „Asi sa v našom náboženstve čosi veľmi zmechanizovalo. Možno vzniklo príliš veľa vonkajškovostí, príliš málo vnútorného preciťovania...,“ hovorí Ratzinger.

Cirkev sa však nedokáže zdokonaliť len svojimi vlastnými silami. Tie musia byť podporené milosťou Boha. „Ak máme Cirkev chápať správne, potom, ako si myslím, musíme sa na ňu dívať predovšetkým zo stanoviska liturgie. Tam je Cirkev najviac sama sebou, tam sa jej Pán ustavične dotýka a obnovuje ju.“ Ratzinger sa takto tajomstva liturgie dotýka už v diele Boh a svet, jej dôslednú analýzu však robí až v knihe Duch liturgie. Prejavuje sa ako múdry hospodár z Matúšovho evanjelia (13,52), „ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré“, teda ako ten, kto očisťuje a osvetľuje tradíciu, kriticky sa na ňu díva a to, čo je v nej nadčasové a obohacujúce vnáša do súčasnej postmoderny a podobne robí aj s tým, čo je nové. Dielo je potrebné čítať s týmto vedomím, ináč by „modernistov“ prekvapilo to, že Ratzinger oceňuje hlbokú symboliku predkoncilového liturgického postoja „kňaz chrbtom k ľudu“, „lebo ako sa v synagóge spoločne hľadelo smerom k Jeruzalemu, podobne sa v tomto slávení hľadelo, smerom k Pánovi‘.(...)Podstate diania vôbec nezodpovedá nejaký uzavretý kruh, ale spoločná cesta, prejavená spoločným smerom“. „Tradicionalistov“ by naopak mohol prekvapiť Ratzingerov návrh nedávať si znak pokoja pred prijímaním, ale podľa Ježišových slov (Mt 5,23-25) pred prinášaním obetných darov. Napriek takýmto praktickým pripomienkam, autorovi v knihe nejde o vedecké diskusie či výskumy alebo o vyučovanie liturgickej praxe, ale o „snahu nanovo pochopiť vieru, o správne uskutočnenie jej ústredných vyjadrovacích foriem, ktorými je práve liturgia“. Ratzinger v knihe ponúka, okrem už spomenutých, mnoho ďalších prekvapujúcich, ale podnetných pohľadov. Všetkým sa však ako červená niť tiahne jedno ústredné posolstvo: tak ako liturgia je syntézou činnosti tela a ducha, keďže gestami a postojmi vyjadrujeme to, čo prežívame (alebo by sme aspoň mali prežívať) vo vnútri (kľačanie – pokora, státie – víťazstvo a odhodlanosť, sedenie – načúvanie...), tak aj obyčajný život by mal byť takouto duchovno-telesnou syntézou – nebyť kresťanom len vo svojom vnútri, ale aj v každodennom konaní.

Po zvolení Ratzingera za pápeža sa často opakovala téza, že človek, ktorý doteraz učil, čo veriť, bude odteraz musieť hovoriť, prečo veriť. Čítanie jeho kníh a zoznamovanie sa s jeho skutočnými (nie rôznymi kanálmi tlmočenými) názormi dokazuje, že pre zvládnutie syntézy „čo a prečo“, mal tie najlepšie predpoklady. Nielen preto, že má vieru premyslenú, ale najmä preto, že ju má prežitú.

Imrich Gazda
Autor je redaktor www.postoy.sk

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.