Tradícia Jozefa Pilsudského

Číslo 1/2010 · Jozef Majchrák · Čítanosť článku: 3673
 

Hlasy z poľského záhrobia

Rivalita ešte aj po smrti. Asi takto by sa dal najvýstižnejšie charakterizovať vzťah dvoch mužov, ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili Poľsko, a to nielen počas svojho aktívneho života, ale aj desaťročia po smrti. Poľský publicista a politik Jerzy Giedroyc tesne po páde komunistického režimu vyslovil známy výrok, že poľské myslenie stále zo záhrobia ovládajú dve rakvy – Józefa Pilsudského a Romana Dmowského. Za pravdu mu dal aj britský historik a znalec Poľska Norman Davies. Vo svojej knihe Dejiny národa v strede Európy píše: „Dmowski a Pilsudski stále zatieňujú ostatných účastníkov moderných poľských diskusií. V epoche Solidarity bolo možné v každej politickej diskusii nájsť „postendekovcov“ (podľa skratky Národnej demokracie, ktorú Dmowski spoluzakladal) a „neopilsudčíkov“. Predstavovali dva hlavné pramene poľskej opozície. Zvuk Dmowského nacionalistických sloganov sa stále ešte mieša s rachotom maršalových zbraní a so zdôrazňovaním morálneho imperatívu.“ Hoci filozof Ryszard Legutko tvrdí, že len ťažko sa dá nájsť mylnejšia diagnóza ako tieto názory, osudy a myšlienky Józefa Pilsudského a Romana Dmowského si určite zaslúžia pozornosť. Kto boli muži, ktorých mená ešte sedemdesiat rokov po tom, ako bol zničený ich svet, vyvolávajú obdiv a polemiky?


Revolucionár

Pilsudski sa narodil v roku 1867 v rodine drobnej litovskej šľachty. Ako viacero slávnych Poliakov aj on bol Litovec s poľskou identitou. Vyrastal v časoch národnej rezignácie a zúfalstva, keď Poľsko neexistovalo a jeho historické územie bolo rozdelené medzi Rusko, Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Netreba sa teda čudovať, že mladý gymnazista vo Vilniuse hltal Sienkiewiczove romány plné poľského národného romantizmu a sníval sen o znovuobnovení veľkého jagelovského Poľska. Možno práve tento sen a nacionalizmus nasatý vo vilniuských kaviarňach a v bytoch príslušníkov poľskej národnej inteligencie ho neskôr viedol k tomu, aby opustil cestu, na ktorú v mladých rokoch s veľkým entuziazmom vykročil. Cestu profesionálneho ľavicového revolucionára. Tento slávny maršal bol dvadsať rokov členom Poľskej socialistickej strany a mal podobne dokonalú revolučnú minulosť ako ktorýkoľvek boľševik. Už spomínaný Davies o ňom napísal: „Ako novinár, z ktorého sa stal vodca armády, bol v postavení Trockého, ako profesionálny gangster konkuroval Stalinovi a ako džentlmen, ktorý sa zmenil v straníckeho organizátora, mal niečo spoločné s Leninom.“ Pilsudského brat Bronislav bol zapletený do atentátu na ruského cára Alexandra III., zorganizovaného ruskými boľševikmi, a aj on sám pobudol nejaký čas v cárskom vyhnanstve na Sibíri. Bol jedným z najaktívnejších organizátorov štrajkov a prvým šéfredaktorom poľského socialistického denníka Robotník. Pilsudski však nebol žiadny ľavicový kaviarenský intelektuál, odjakživa mal záľubu v konšpirácii a riskantných ozbrojených akciách. V roku 1908 osobne riadil westernové prepadnutie vlaku neďaleko Vilniusu. Spolu s kumpánmi vtedy na účely revolúcie ukoristil viac ako dvestotisíc rubľov v striebre. Pred priateľmi svoj banditizmus obhajoval aj takto: „Nech sa iní hrajú a hádžu kytice socializmu a polonizmu alebo hocičomu, čo sa im páči. Ja to nedokážem. V tomto ovzduší latríny chcem zvíťaziť. Mojou najnovšou myšlienkou je vytvoriť nejakú organizáciu hrubej, fyzickej sily, aby som použil výraz, ktorý ľudomilovia neznášajú. Sľúbil som, že to uskutočním alebo zahyniem.“ Takúto organizáciu sa mu aj podarilo vytvoriť, našťastie ju však už nedal do služieb svetovej revolúcie, ale uspokojil sa „len“ s bojom za obnovenie poľskej nezávislosti. Pilsudského ideový rozchod s revolučným socializmom asi najlepšie ilustruje jeho známy výrok z neskoršieho obdobia. Keď za ním v roku 1918 už ako za hlavou štátu prišli jeho bývalí spolubojovníci z Poľskej socialistickej strany a žiadali ho o podporu, dostali takúto odpoveď: „Súdruhovia, ja som išiel červenou električkou socializmu až po zástavku Nezávislosť, ale tam som vystúpil. Vy spokojne choďte až na konečnú, ak môžete, ale mne, prosím, hovorte pane.“

Tesne pred prvou svetovou vojnou začal Pilsudski spolupracovať s nacionalistickou organizáciou Zväz aktívneho boja a pod krytím športového výcviku budoval polovojenské oddiely. V roku 1912 sa jeho Poľské légie stali oficiálnou súčasťou rakúskej armády. Pilsudského stratégia odboja bola jednoduchá. Najväčším nepriateľom nezávislosti Poľska je Rusko. V prvej etape musia teda Nemci poraziť Rusko, aby boli vzápätí porazení západnými mocnosťami. Vtedy sa zrodí poľská samostatnosť. Pilsudského légie v duchu tejto stratégie bojovali po boku Rakúšanov proti Rusom. V roku 1917 však Pilsudski odmietol odprisahať vernosť nemeckému cisárovi a skončil ako väzeň v pevnosti v Magdeburgu. Tu sa mohol príbeh slávneho maršala skončiť a dianie v milovanom Poľsku by sledoval len ako pasívny divák v tichu väzenskej cely. Jeho život však, paradoxne podobne ako život V. I. Lenina, zmenila zo dňa na deň nemecká spravodajská služba. Nemci chceli predísť tomu, aby vplyv nad obnoveným Poľskom získali štáty Dohody, teda najmä Francúzsko, prípadne Anglicko. A tak Pilsudského oslobodili, posadili na vlak do Varšavy a verili, že tento muž dokáže zdvihnúť moc ležiacu na ulici.


Otec zakladateľ

A on na zlosť emigrantských kruhov vo Francúzsku nesklamal. V novembri 1918 bol vymenovaný za hlavu slobodného Poľska. Obnovený štát čakali hneď na začiatku ťažké skúšky. Musel zviesť zápas o hranice. Poliaci, na rozdiel od tiež novovytvoreného Československa, nečakali na to, aké územie im priklepnú diplomati zhromaždení na mierovej konferencii v Paríži, ale rozhodli sa ho vybojovať so zbraňou v ruke. Pilsudského zámery slovutných vyjednávačov vo frakoch nezaujímali, oni ho považovali za arogantného dobrodruha, on ich zase ignoroval. Namiesto diplomacie dal do pohybu armádu. Poľsko o hranice bojovalo vo viacerých lokálnych konfliktoch. Proti Nemecku v Sliezsku, proti Československu v Tešínsku a proti Západoukrajinskej republike a sovietskemu Rusku na východe. Najväčším a najťažším bol konflikt proti Rusom, podľa maršala smrteľnej hrozbe poľskej nezávislosti. Aj preto pri svojich geopolitických úvahách často hovoril o akejsi federácii nezávislých štátov od Fínska po Gruzínsko, ktorá by bola protiváhou Ruska. Tá vízia však nemala mnoho šancí na úspech. Medzi Rusmi maršal ideologicky príliš nerozlišoval, boli to pre neho potenciálni vrahovia Poľska bez ohľadu na to, či boli bieli, alebo červení. Aj preto odmietol pomôcť bielogvardejskému generálovi Denikinovi, ktorý sa v jednej chvíli ocitol len krôčik od dobytia boľševickej Moskvy. Nakoniec Denikin mal na poľské územné nároky podobný názor ako Lenin.

Poľská armáda sa teda v roku 1919 vydala na pochod na východ. Poliaci zabrali veľké časti územia dnešnej Litvy, Bieloruska a Ukrajiny. Potom však prišli problémy. Sovieti vyslali na front čerstvé sily, vrátane legendárnej Buďonného červenej kavalérie. Vytlačili Poliakov z Ukrajiny a pochodovali na Varšavu. Niektoré ľavicové noviny v Nemecku už oznamovali pád poľského hlavného mesta a skorý príchod komunizmu na západ. Vtedy Pilsudski a jeho generáli predviedli legendárny bočný úder, ktorý Červená armáda nečakala a začala ustupovať. Francúzsky vojenský pridelenec vo Varšave v depeši do Paríža ironicky oznamoval, že dovtedy ešte nikto nevidel Buďonného jazdcov tak rýchlo utekať. Lenin bol nútený požiadať o mier. Ten bol podpísaný v marci 1921 v Rige a Poľsko si ním definitívne potvrdilo svoje východné územie. Jeho súčasťou zostal Ľvov aj Pilsudského milovaný Vilnius.


Protestant

Po vyhratej vojne sa maršal z verejného života stiahol a v roku 1922 zložil úrad v prospech demokraticky zvoleného prezidenta. V roku 1923 sa vzdal všetkých funkcií. Roky parlamentnej demokracie boli však v Poľsku aj rokmi politického chaosu. Politické strany viedli proti sebe zničujúce boje, väčšiny sa neustále prelievali a ministri zotrvávali vo svojich funkciách doslova niekoľko mesiacov. Armáda začala byť čoraz nespokojnejšia so snahami politikov zasahovať do jej záležitostí. Jedného dňa, v máji 1926, sa pred maršalovým domom v meste Sulejówek zhromaždilo niekoľko vzbúrených oddielov. Prišli ho požiadať, aby sa opäť postavil na ich čelo. Pilsudski súhlasil, a keďže ani vláda neplánovala len tak ustúpiť, vypukol vojenský prevrat. Na maršalovu stranu sa postavili aj ľavica a komunisti. Nakoniec puč mohol uspieť najmä vďaka štrajku socialistickej únie železničiarov, ktorý vláde zamedzil doviesť do Varšavy posily. Jeden vtedajší novinár prevrat celkom trefne charakterizoval ako „útok bandy šialencov na príbytok bláznov“.

S Pilsudského návratom k moci začal v Poľsku autoritatívny režim. Proti „sejmokracii“ postavil maršal heslo „sanácia“. On sám si ponechal kreslo ministra obrany a generálneho inšpektora ozbrojených síl, do ostatných funkcií rozmiestnil svojich spolupracovníkov a obľúbencov. Okrem kontroly armády sa Pilsudski zaujímal aj o zahraničnú politiku. Vytvoril koncepciu dvoch nepriateľov – Nemecka a Ruska. S oboma malo Poľsko udržiavať korektné vzťahy, ale neuzatvárať žiadne spojenecké zväzky. Nemalo sa tiež na rozdiel od Československa viazať na spoluprácu so Západom. Pilsudski jednoducho veril, že Poľsko sa v zlých časoch môže spoľahnúť len samo na seba, presnejšie na jeho milovanú armádu. Napriek autoritatívnemu režimu sa v Poľsku v rokoch „sanácie“ nerozpútali politické perzekúcie a neexistovala ani nejaká násilne pretláčaná ideológia. Maršal sa síce správal ako diktátor, ale u značnej časti poľskej verejnosti mal obrovskú popularitu. Keď v roku 1935 zomrel, národ žiadal, aby bol pochovaný po boku poľských kráľov na krakovskom Waweli. Z toho bola asi najmenej nadšená hierarchia poľskej katolíckej cirkvi. Maršal totiž nebol žiadnou horlivou ovečkou. Počas bohoslužieb nahlas zíval a znudene sa opieral o šabľu. V jednej chvíli dokonca prestúpil na protestantizmus, aby sa mohol oženiť s rozvedenou ženou. Hlas ľudu ho však nakoniec na Wawel dostal.


Nacionalista

Apoštol poľského nacionalizmu Roman Dmowski sa narodil v roku 1864 na varšavskom predmestí Praga. Študoval prírodné vedy a do politiky de facto vstúpil v roku 1892, keď ho odsúdili za organizovanie študentských demonštrácií. O rok neskôr, po návrate z vyhnanstva, založil Národnú ligu a stal sa jej hlavným ideológom. Kľúčový dôraz kládol na nacionalizmus. Zaujímavé je, že presne v tom roku vznikla Poľská socialistická strana s Pilsudskim na čele. Dmowski – na rozdiel od bojovníka Pilsudského – nevidel Rusko ako jednoznačného nepriateľa. Podporoval reformy v rámci cárskeho režimu a v rokoch 1907 – 1909 dokonca zasadal v ruskej Dume. Vytrvalo v nej žiadal autonómiu a samosprávu pre Poľské kráľovstvo. V tom čase sformuloval aj svoju zahraničnopolitickú koncepciu – zjednotenie všetkých poľských území ako autonómneho celku pod vládou ruského cára. Po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel do Paríža, kde sa postavil na čelo Poľského národného výboru, ktorý sa postupne stal akousi poľskou exilovou vládou, podporovanou štátmi Dohody. Dúfal v to, že po vojne sa s pomocou víťazných dohodových mocností vráti domov ako jednoznačný vodca nového štátu. Nemecké angažovanie, Pilsudského rozhodnosť a víťazná bitka pri Varšave odsunuli tieto jeho plány do ríše nesplnených snov. Po príchode do Poľska bol Dmowski poslancom Sejmu a chvíľu aj ministrom zahraničných vecí. Nikdy však nepatril k politikom, ktorí si užívajú výkonnú moc. Do parlamentu vôbec nechodil, veľa písal, publikoval a robil skôr kabinetnú politiku. Stal sa myšlienkovým vodcom Národnodemokratického hnutia, ktoré v rokoch 1926 – 1933 pôsobilo pod názvom Tábor veľkého Poľska, medzi ľuďmi známym aj ako „Endecja“. V časoch sanácie žil Dmowski síce v ústraní, ale všeobecne bol považovaný za lídra konzervatívnej opozície voči Pilsudskému, hoci podobne ako slávny maršal parlamentnú demokraciu príliš neobdivoval. Zomrel v roku 1939 a na rozdiel od Pilsudského ho nepochovali v reprezentatívnej hrobke na Waweli, ale vedľa jeho rodičov na varšavskom predmestí. Na pohrebe sa nezúčastnil nikto spomedzi vtedajších štátnych predstaviteľov.


Oheň a voda

Počas rusko-japonskej vojny v roku 1905 sa obidvaja muži stretli na jednej z tokijských ulíc. Každý prišiel do japonského hlavného mesta z iného dôvodu. Pilsudski žiadať, aby Japonci podporili poľské protiruské povstanie, Dmowski presviedčať, že je to nezmysel. Obaja dokonca kedysi dvorili tej istej žene; maršal s väčším úspechom, keďže dotyčnej vraj imponovala jeho statná vojenská postava. To sú len niektoré z príhod, ktoré ilustrujú, že tieto ťažké váhy vtedajšej poľskej politiky sa skutočne príliš nemali v láske. V politike sa oni osobne, ale ani tábory okolo nich nedokázali zhodnúť prakticky na ničom.

Pokiaľ ide o štát, dá sa zjednodušene povedať, že pre Pilsudského bola kľúčová veľkosť, zatiaľ čo pre Dmowského jednota a národná čistota. Maršal odchovaný tradíciou šľachtickej republiky videl Poľsko ako veľký mnohonárodnostný štát. Práve táto pestrosť bola pre neho zdrojom sily krajiny. Podľa Dmowského to bola, naopak, slabosť a zdroj potenciálnych konfliktov. Poľsko by radšej videl hoci aj menšie, ale etnicky čisté. Dmowski bol tiež kovaným antisemitom, ktorý nielenže aktívne reprodukoval všetky protižidovské sprisahanecké teórie, ale aj organizoval bojkoty židovských obchodov a presadzoval numerus klauzus pre Židov v poľskom školstve. Pilsudski proti Židom nič nemal a veľa z nich sa našlo aj v okruhu jeho najbližších spolupracovníkov.

Nie celkom sa zhodli aj v otázke nezávislosti Poľska. Pre maršala to bola najvyššia hodnota jeho politickej činnosti, ktorej bolo treba podriadiť a obetovať všetko. Dmowski bol v tejto otázke sociálny darvinista a veril, že národ musí k nezávislosti najskôr dozrieť, vybudovať si ekonomickú a kultúrnu základňu. Rýchla nezávislosť by ho mohla podľa neho za istých okolností aj poškodiť. Preto v istej dobe presadzoval skôr postupné zrenie pre nezávislosť napríklad aj prostredníctvom autonómie.

Za základný kameň poľskej identity Dmowski považoval katolicizmus. Nekatolícky Poliak bol pre neho vlastne protirečiacim si slovným spojením. Naproti tomu Pilsudski bol pokiaľ ide o náboženstvo dosť vlažný. Ak by si mal vybrať inštitúciu kľúčovú pre štát, tak by to nebola rímskokatolícka cirkev, ale jednoznačne armáda. Poľskú identitu vnímal ako otvorenú nielen pre všetky konfesie, ale aj pre neveriacich.

Dmowského veľkou témou bola aj osveta medzi robotníkmi, ktorých sa snažil odradiť od lákavých socialistických hesiel. Ponúkal im namiesto nich heslá národné a tvrdil, že v socialistickom systéme budú robotníci zbavení slobody, tradícií a mravných hodnôt. Pilsudski v tom čase už síce ideám socializmu tiež veľmi neveril, ale protisocialistickú agitáciu nepovažoval za svoj hlavný boj.

Obidvaja politici si nerozumeli ani v otázkach zahraničnej politiky. Presnejšie, nenašli zhodnú odpoveď na najväčšiu geopolitickú dilemu Poľska, ležiaceho medzi dvoma veľkými susedmi – Nemeckom a Ruskom. Dmowski považoval za najväčšiu hrozbu Nemecko. Nebol žiadnym nekritickým rusofilom a ako striktný katolík nenávidel komunizmus. Zaostalé a barbarské Rusko však bolo pre neho oproti militaristickému, disciplinovanému a priemyselne rozvinutému Nemecku menším nebezpečenstvom. Pilsudski tiež netrpel prílišnými pronemeckými sympatiami, ale v porovnaní s Ruskom, bohatým na suroviny a ľudské zdroje, ho považoval za menšie zlo. Maršal ako rodák z Litvy bol ovplyvnený aj tradičnou optikou Poliakov z východu, ktorí za každých okolností považovali Rusov za protivníkov na život a na smrť. Tento spor mal vplyv aj na regionálne rozloženie prívržencov oboch politikov. Pilsudského až fanaticky obdivovali vo východných krajoch, zatiaľ čo Dmowski mal vždy najviac podporovateľov na západe Poľska.

Pre nás je zaujímavé, ako sa názory oboch politikov rôznili aj napríklad v pohľade na predvojnové Česko-Slovensko. Dmowski oceňoval Benešovu zahraničnú politiku, jeho orientáciu na Francúzsko a schopnosť dohodnúť sa so sovietskym Ruskom. Pilsudski, naopak, Česko-Slovensko považoval za krajinu hašteriacich sa parlamentných slabochov a lepšie sa určite cítil v Budapešti ako v Prahe. Benešom pohŕdal, bol to pre neho len poslušný lokaj a prosebníček v predsieňach francúzskych ministrov. Rovnako Česko-Slovenskom preferovanú Malú dohodu považoval z bezpečnostného hľadiska za iluzórny projekt. Maršal jednoducho vždy najviac veril svojej armáde a ak aj niekedy dávno uvažoval o alianciách, tak poškuľoval skôr smerom k Fínom, Ukrajincom či Gruzíncom.

Dmowski videl ešte pred prvou svetovou vojnou cestu k nezávislosti Poľska ako závislú od vývoja v Rusku. Poľsko malo byť najskôr autonómnym satelitom v rámci Ruskej ríše, aby postupne silnelo, a v čase, keď sa východná veľmoc dostane do krízy, získalo plnohodnotnú štátnosť. V roku 1918 však slávil úspech skôr Pilsudského plán jednorazového, rozhodného aktu v momente, keď – ako správne predpokladal – Nemecko porazí Rusko a následne bude samo porazené. Vtedy Pilsudskému pomohla zhoda okolností (revolúcia v Rusku, problémy Nemecka, rozpad Rakúsko-Uhorska), v roku 1939 sa však Poľsko opäť ocitlo v bezvýchodiskovej situácii. Na polstoročie sa dostalo späť pod ruský vplyv a reálnu nezávislosť získalo až v roku 1989 počas obrovskej krízy sovietskeho štátu.

S istým zjednodušením sa teda dá povedať, že k nezávislej Tretej republike prišlo Poľsko nakoniec Dmowského cestou, avšak s Pilsudského menom na perách.

Jozef Majchrák
Autor je redaktorom časopisu Týždeň.