Spomienka na sneh
Číslo 1/2010 ·
·
Čítanosť článku: 3180
Je inšpiratívny, chladný a príjemný zároveň, prchavý i hustý, je to zaujímavé slovo, sú o ňom napísané pekné a premýšľavé knihy. Sneh. Je známe, že Eskimáci majú pre biely sneh mnoho pomenovaní. Niektorí hovoria, že je ich tridsať, iní spomínajú až päťdesiatdva. Hoci sa v našej jazykovej a kultúrnej oblasti musíme, žiaľ, nevyhnutne uskromniť, toto jednoduché slovo nám aj tak otvára mnoho zaujímavých kontextov.
Snehová vločka má šesťuholníkový tvar – o jej tvar sa zaujímali napríklad René Descartes či Johannes Kepler, ktorý pomohol básnikovi Ka v románe Orhana Pamuka Sneh premýšľať o vlastnom živote a nájsť v ňom významné miesta. Po snehovej víchrici uviazol Ka v tureckom mestečku Kars, aby tu prežil niekoľko intenzívnych dní a napísal niekoľko posledných básní. Na šesť výbežkov snehovej hviezdice umiestnil dvakrát po tri slová – rozum, fantázia a pamäť. Každé z nich je tvorené ďalšími slovami/udalosťami, ktoré mu pomáhajú vyjadriť to, kým Ka je. Človek je ako snehová vločka – tušíme, že o toto prirovnanie a jeho hlbšiu interpretáciu ide aj Pamukovi – a snehová vločka je ako prepletenie krásy a prchavosti, jedinečnosti, ktorá zároveň prežíva v spojení s inými. Navyše, každá snehová vločka padá iným spôsobom a možno aj to dovoľuje spisovateľom písať stále znova knihy o snehu. Sarah Emily Mianová v Encyklopédii snehu prepája príbehy s úryvkami, v ktorých sa priamo alebo sprostredkovane ocitá sneh. Hľadá skryté významy, ktoré by mohli poukázať na zmysel ľudského života a premyslieť zvláštnosť osudu. Heslá v tejto knihe možno čítať v rôznych kombináciách, v abecednom poradí, sledovaním slov, ktoré súvisia s prečítaným heslom, alebo úplne inak, ale aj tak sa nestrácame v sieti odkazov, pretože si v nich nachádzame vlastnú cestu. A ešte Maxence Fermine, ktorý zase začína svoju útlu knižku Sneh takto: „Juko, našiel si svoju cestu? Mladý muž pokľakol a povedal: Našiel som niečo lepšie, otec. Našiel som sneh.“
Odkazov, ktoré sa spájajú so slovom sneh, možno nájsť veľa a potulovanie sa v týchto (nielen) literárnych zákutiach je bezpochyby príjemné. Ešte viac by bolo tých miest, kde sa slovo sneh explicitne nespomína, no jeho význam sa v nich môže niekedy odzrkadľovať presnejšie. Zastavme umelo toto sledovanie a skúsme sa pozrieť aj inam, po slovných a čiastočne i triviálnych analógiách. Aj infantilnosť je súčasťou témy sneh.
Ak by sme si požičali slová z iónskej filozofie (a najmä s odkazom na milétskeho filozofa Tálesa, ktorý za všetkým hľadal vodu), mohli by sme povedať, že je to súčasť živlu, pralátky, arché, z ktorej všetko vzniká. S touto voľnou analógiou, ktorá sa môže javiť skôr ako asociatívne premýšľanie než premyslené hľadanie, sa spájajú ďalšie dôležité slová. Biela, nevinnosť, čistota, smútok, surovosť, smrť alebo v protikladných pocitoch: radostný – smutný, mäkký – nepríjemný... Omnoho hlbšie, než sú len slová, ide Vladimír Holan, ktorý tu nachádza ticho. „I kdyby na zemi nebylo ticha, / to sněžení je už vysnilo. / Jsi sám. Co nejmíň gest. Nic na odiv.“ Takto končí svoju báseň Sníh.
Prvý sneh v mnohých vyvolá úsmev na tvári, prebudí detské ja. Možno je to akási inštinktívna reakcia, ktorú odoženie až racionalita zvažujúca následky napadnutej nádielky. Sneh dokáže na chvíľu utíšiť rozbehnutý priebeh dňa – a vzápätí rozprúdi život, hry alebo iné fyzické aktivity s nečakanou naliehavosťou. K zážitkom tejto zimy budú pre nás doma nepochybne patriť tri udalosti: pozorovanie podskakujúceho sneženia osvetleného večer pouličnou lampou, vytvorenie obrovských cencúľov na odkvape nášho balkóna a uviaznutie kočíka na zaviatom chodníku. Aj o tom môžu byť prvé Vianoce. Azda aj sem mieril podnet časopisu Impulz k poznámkam o snehu, na ktorý si v čase ich vydania zrejme už iba spomíname.
Sneh, no ani dážď či hmla nie sú iba rôznymi prechodmi medzi skupenstvami, teplotou či hustotou. Hoci je hľadanie vedeckých súvislostí, filozofických a antropologických kontextov určite lákavé a nemenej napínavé, hoci by sme mohli pokračovať v čítaní mnohých kníh o snehu (a v tom nepochybne budem pokračovať), brodenie závejom, zvuk dažďových kvapiek či nejasné videnie cez mliekové opary naliehavo nútia človeka tieto skúsenosti vždy znova prežívať.
Jaroslava Vydrová
Autorka je členkou redakcie internetového časopisu Ostium (www.ostium.sk).