Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Už sme za vodou

Číslo 1/2010 · Pavol Minárik · Čítanosť článku: 1937
 

...aspoň čo sa týka dôsledkov komunizmu. Možno tomu niektorí nebudete chcieť veriť. Budete hovoriť, že väčšia časť súčasnej vlády na čele s premiérom sú bývalí členovia KSČ. Prosím vás, čo sú to za argumenty dvadsať rokov po Novembri? Uvedomte si, že naša vláda nie je socialistická, ale sociálna. Napokon, potvrdili to aj biskupi a zatiaľ nedementovali. Potvrdzujú to aj STV, odborári (obzvlášť policajní) aj veľkopodnikatelia (Soták, Široký, Jakabovič...), rovnako ako eurosocialisti. Hovorí to premiér aj predseda parlamentu.

Pre mňa je podstatná hlava štátu. Ako nazerá na minulosť, ako ju reflektuje dnes. Pozrel som sa na oficiálnu stránku nášho prezidenta: Kto nás to dvadsať rokov po roku 1989 reprezentuje? Koho sme si v tejto krajine, ktorá je už dve dekády bez prívlastku socialistická v názve štátu, zvolili. Konečne prezident ako sa patrí. Človek. Vždy sa zastane človeka, občana, keď mu štát ubližuje (aj Františka Gauliedera, Michala Kováča, Hedvigy Malinovej). Športovca-funkcionára. Dvadsaťtri rokov (časť toho obdobia po šesťdesiatom deviatom sa nazýva normalizácia) bol podpredsedom medzinárodnej komisie Československého zväzu ľadového hokeja. Obetavého pedagóga. Jeho výchovou prešlo množstvo prednovembrových a väčšina ponovembrových sudcov. Katolíka? Pravidelne ho vídam na svätých omšiach prenášaných televíziou. Nekomunistu! Súdim tak práve podľa webovej stránky www.prezident.sk. Nielenže nebol v KS, ale ani v HZDS. U predchádzajúcich prezidentov sa ich členstvo netají. U Michala Kováča, aby sa zdôraznilo jeho vylúčenie. U Schustera by to ani nešlo. Ivan Gašparovič, čo sa týka politických strán, len založil HZD. Ešteže máme Wikipédiu. Teda anglickú, lebo v slovenských životopisoch táto jeho pomerne krátka epizóda absentuje. Dnes sa to možno javí ako nie príliš podstatné, ale až taký nekomunista, ako sa tvári, nebol. Bol komunista. Hoc aj dubčekovský, ale bol.
Čo ma vlastne priviedlo k tomuto trochu masochistickému počinu prezerať prezidentskú webstránku a čítať prezidentove životopisy? Udeľovanie štátnych vyznamenaní. S týždňovým oneskorením (ktorý súčasný vysoký ústavný činiteľ by si kazil prázdniny len preto, že republika vnikla na Nový rok) sme sa dozvedeli, koho prezident z príležitosti štátneho sviatku vzniku republiky ocenil. Z vlastného úsudku či na návrh vlády alebo parlamentu. Rozhodnutie sa rodilo v minulom roku. V roku 2009. V roku dvadsiateho výročia povalenia komunizmu. Dvadsať rokov je jedna generácia. Koho dostala tá najmladšia ako vzor? Ako bol pripomenutý November? Ako boli ocenení tí, čo s totalitou zápasili, veľa obetovali a nakoniec ju porazili? Nijako. A bola na to ideálna príležitosť – ešte sú medzi nami. Nemám na mysli nejaké konkrétne meno. Mohol to byť politický väzeň, pétépák, disident, človek tajnej cirkvi či občianskeho odporu. Človek vo svojom vzdore aktívny, lebo bez ich aktivít by sme to výročie nemali.
Mali sme výročie. Máme Rad Ľudovíta Štúra, o ktorom sa v zákone píše, že sa udeľuje za „mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu, obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky, mimoriadne zásluhy v oblasti politiky...“. Čo lepšie ako zápas a výhra nad komunizmom napĺňa citovaný dôvod? Ideálna situácia. Lenže máme aj sociálne a národne zmýšľajúci trojlístok Gašparovič, Paška, Fico, ktorý nemal vhodného a hodného človeka.
Možno namietnuť, že vyznamenaní jezuita Šebastián Labo a konvertita, lekár Pavol Štraus to mali za komunizmu ťažké. Páter Labo musel pre naplnenie svojho kňazstva emigrovať a doktor Štraus opustiť milovanú nemocnicu. Obaja však boli ocenení – citujem: „za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj“, a nie za aktívny odpor voči režimu. Ak sa Štraus skutočne pozrel hrôze ideologickej sleposti do očí, tak to bolo za vojny za jeho židovský pôvod. Jeho nezlomnosť by mohla byť ocenená. Ak udelenie Radu Ľ. Štúra bolo aj takto myslené, je to pre nás typické. Nebolo to vypovedané, a hlavne bolo udelené in memoriam. Rovnako ako vyznamenania pre generála Píku či utečencom z Osvienčimu Rudolfovi Vrbovi a Alfrédovi Wetzlerovi-Lánikovi. Proste neskoro. Príliš neskoro. Ak budeme vyznamenávať aktívnych odporcov proti komunistom tiež až po päťdesiatich rokoch, bude to opäť len in memoriam. Pri súčasnom prezidentovi (už za Schustera to bolo lepšie) sa ocenenia dožijú len tí, na ktorých si spomenie prezident poľský. Tak ako to, chvalabohu, bolo u Vladimíra Jukla.
Komunizmus, jeho obete a odporcovia dvadsať rokov po nie sú pre súčasných predstaviteľov štátu témou. Z ich pohľadu sme už asi za vodou. Komunistickou. A pred socialisticko-zbojníckym rajom. Z môjho pohľadu to vyzerá inak. Ak to nebude téma, ak si nebudeme spomínať, tak sa utopíme.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.