Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ústava z Manhattanu

Číslo 1/2010 · Matúš Demko · Čítanosť článku: 2194
 

V náboženskej tlači i medzi širokou veriacou verejnosťou v USA sa koncom roka 2009 často hovorilo o Manhattanskej deklarácii, ktorá bola zverejnená 20. novembra. V čom je jej význam? V prvom rade má celospoločenský dosah: podpísalo ju viac ako 200 náboženských lídrov a prihlásilo sa k nej viac než 300-tisíc ľudí na internete alebo telefonicky. Iniciatíva, vychádzajúca z prirodzeného práva a kresťanského svedomia, sa stretla s podporou u katolíkov, evanjelikálov i pravoslávnych.

Význam Manhattanskej deklarácie spočíva aj v tom, že nielen deklaruje základný kresťanský postoj v otázke ochrany ľudského života, tradičného manželstva a náboženskej slobody, ale aj apeluje na americkú vládu – či na akúkoľvek inú svetskú moc – že sa kresťania nevzdajú boja v súčasnej kultúrnej vojne: „Sľubujeme jeden druhému – a našim spolubratom – že žiadna moc na Zemi, či už kultúrna, alebo politická – nás nedonúti mlčať či ticho súhlasiť.“

Autori používajú argumenty prirodzeného práva, ale ich hnacím motorom je viera v trojjediného Boha. Napríklad bránia manželstvo ako pôvodnú a najdôležitejšiu inštitúciu pre udržanie zdravia, vzdelania a blahobytu všetkých osôb v spoločnosti. Tam, kde manželstvo už nie je viac posvätné, prichádzajú na rad trpké dôsledky. „Manhattan“ upozornil najmä na počet detí narodených mimo manželstva: kým pred menej ako päťdesiatimi rokmi číslo neprekročilo 5 percent, v súčasnosti je to na severoamerickom kontinente viac ako 40 percent. A dôsledky? „Kriminalita, narkománia, zločinnosť, izolácia, beznádejnosť a zúfalosť.“ A to ešte nehovoríme o rozšírenom nemanželskom spolužití párov a nepredstaviteľne vysokej rozvodovosti…

Manhattanská deklarácia si dokáže priznať kritiku aj do vlastných radov: uznáva, že mnohé kresťanské inštitúcie i samotní kresťania zlyhali pri podpore manželstva, najmä akceptovaním rozvodov a mlčaním o spoločenských praktikách, ktoré podkopávajú jeho dôstojnosť. Deklarácia však neostáva len pri kritike. Ponúka aj riešenia. V oblasti manželstva „musíme prestať idealizovať promiskuitu a nevernosť a musíme obnoviť v ľuďoch zmysel pre skutočnú krásu, mystérium a svätosť počestnej manželskej lásky“. To sa má prejaviť aj v politike, aby sa vytváralo také politické prostredie, ktoré neoslabuje inštitúciu manželstva. A deklarácia sa obracia aj na mladých: treba im vysvetliť, čo je to manželstvo a čo si to vyžaduje, a prečo je to hodné záväzku a obety.

Čitateľa znalého bioetických otázok azda neprekvapí, že dve ústredné témy deklarácie sú ľudský život a manželstvo. No prečo je posledná kapitola venovaná slobodne vierovyznania? Situácia v USA je taká, že pro-life zdravotní pracovníci i samotné pro-life inštitúcie sú nútené akceptovať potraty až tak, že to skĺzava k voľbe buď – alebo. Buď akceptujete potraty, alebo sa odoberte preč. Iný príklad sú registrované partnerstvá. „Napríklad po tom, čo súdy pretlačili ,manželstvá rovnakého pohlavia‘ v Massachusetts, katolícke charity si s veľkým odporom radšej zvolili ukončenie ich storočnej činnosti, keď pomáhali dostať siroty do dobrých rodín, ako by mali súhlasiť so zákonným nariadením, kde by umiestnenie detí do domácnosti homosexuálov znamenalo prestúpenie katolíckeho morálneho učenia.“ Príklad z New Jersey zas hovorí o tom, ako istá metodistická inštitúcia prišla o daňovú výnimku, keď neumožnila vo svojich priestoroch sobášiť sa homosexuálom. „Obmedzenia slobody vierovyznania či možnosti zamestnať ľudí rovnakej viery alebo zásadového morálneho presvedčenia podkopáva životaschopnosť prostredných štruktúr spoločnosti, ten hlavný nárazník proti arogantnej autorite štátu, ústiacej v pomalom despotizme, na ktorý upozorňoval Tocqueville. Rozpad občianskej spoločnosti je začiatkom tyranie.“

Manhattanská deklarácia nemá ďaleko od toho, aby sa stala akousi neformálnou „kresťanskou ústavou“. Je skutočne písaná ako zákonný dokument: obsahuje preambulu, samotné vyhlásenie (deklaráciu), tri články (život, manželstvo, náboženská sloboda) a podpisy jej autorov. Ústava má zjednocujúci charakter, ktorý sa prejavuje v tejto deklarácii: zjednotila nielen lídrov rôznych náboženstiev, ale aj vysoký počet občanov a spojila ich v obrane základných hodnôt, na ktorých by mala stáť západná civilizácia. Ústava má aj istú konečnú autoritu a práve tých niekoľko strán Manhattanskej deklarácie tvorí dokument, na ktorý sa môžu – prinajmenšom v USA – odvolať kresťania, pretože bráni ich základné práva na život podľa svedomia.

Redakčný výbor Manhattanskej deklarácie tvoria traja ľudia, no spomedzi nich najväčšiu pozornosť budí katolík Robert P. George, profesor právnej teórie na Princetone a nositeľ prezidentského ocenenia od Georga W. Busha. Podľa Bushovho poradcu Karla Rovea to bol on, kto presvedčil Busha, aby zastavil výskum na embryonálnych kmeňových bunkách. Denník New York Times nazval Georga „najvýznamnejším konzervatívnym kresťanským mysliteľom“. Podľa týždenníka Denver Catholic Register je úsilím autorov deklarácie vytvoriť hnutie. „Dúfajú, že tisícky, ba milióny kresťanov sa zjednotia, aby rozvíjali ich morálne a náboženské presvedčenie vo verejnom živote.“ Denverský arcibiskup Charles Chaput verí, že účelom deklarácie je aktivizovať ľudí tak, aby sa podarilo zmeniť smerovanie politiky, kultúry, práva a médií. Tým nielen poukazuje na to, aby sa kresťania zapojili do širokého spoločenského života a boli soľou zeme a svetlom sveta, ale vyjadruje aj motivačný moment toho, čo sa napísalo v Manhattane: tí, čo sa pod deklaráciu podpísali, neustanú v boji proti potratom a ani v pomoci tehotným ženám v núdzi a ich ochrane.

Jazyk deklarácie je apelačný – apeluje na kresťanov, aby sa zobudili, no na opačnej strane apeluje aj na svetskú moc, aby nekonala nemorálne. Vyvstáva však otázka, do akej miery môžu kresťania oponovať voči svetským vládcom. Tohto konfliktu sú si vedomí aj autori vyhlásenia, ktorí píšu, že rešpektujú a poslúchajú vladárov, veria v zákony a v povinnosť podriadiť sa im. To však neplatí za každých okolností: ak sú zákony veľmi vážne nespravodlivé, prípadne ak nútia ostatných k nespravodlivosti či nemorálnosti. „Pretože si ceníme spravodlivosť a spoločné dobro, nebudeme súhlasiť so žiadnou vyhláškou, ktorej zmyslom je prinútiť naše inštitúcie, aby sa zúčastňovali na potratoch, výskume ničiacom embryá, asistovanej samovražde a eutanázii alebo na akomkoľvek inom akte proti životu; neohneme sa žiadnemu nariadeniu, ktoré nás bude nútiť, aby sme požehnali nemorálne sexuálne partnerstvá, zachádzali s nimi ako s manželstvom alebo jeho ekvivalentom, alebo sa zdržali vyhlasovania pravdy tak, ako ju poznáme, o morálnosti a nemorálnosti, manželstve a rodine. Naplno a bez váhania dáme Cézarovi, čo je Cézarovo. Ale za žiadnych okolností nedáme Cézarovi to, čo je Božie.“

Presne toto sú slová, ktoré každý kresťan potreboval počuť. Je nevyhnutné neustupovať a žiť podľa evanjelia nielen v súkromí, ale rovnako aj v občianskej a spoločenskej sfére.

Matúš Demko
Autor je predseda spoločenstva katolíckych žurnalistov Network Slovakia.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.