Za Svetloslavom Veiglom

Číslo 1/2010 · Miroslav Daniš · Čítanosť článku: 4175
 

Na Popolcovú stredu, presne na poludnie 17. februára 2010, vyhaslo svetlo kňaza a básnika, františkána Svetloslava Veigla. Ku koncu roka 2009 sme sa so smútkom v duši museli zmieriť so skutočnosťou, že fyzická kondícia 94-ročného básnika sa výrazne oslabovala. Majstrove narodeniny a Nový rok sme ešte privítali s jeho drobnučkým cupitaním s paličkou v rukách, veselou a pomerne jasnou mysľou a pohárikom riedeného červeného vína. Koncom januára tohto roku ho však prekvapila nepríjemná choroba, ktorá mu odobrala veľa síl. Po návrate z nemocnice ostal pripútaný na zdravotnom lôžku a výrazne sa oslabila aj jeho schopnosť komunikovať s okolím. Veľký básnik a predstaviteľ katolíckej moderny odišiel, no zanechal nám duchovné posolstvo plné viery a lásky. Ako autor dvoch desiatok básnických zbierok, ktoré vyšli v rozmedzí rokov 1938 – 2006 (z toho sú tri výbery poézie a posledná je súborným dielom, v ktorom vyšli aj nepublikované básne pod názvom To nevysloviteľné), sa slovenskému čitateľovi predstavil ako básnik čistých veršov plných radosti, trápenia, nepokoja, ale aj žiarivého optimizmu a nehynúcej nádeje. Jeho poéziu je hodné čítať, pretože nám radí ako žiť, ako prežiť tu na Zemi v zhode s ideálmi, ktoré sa tu rodili a nakopili za dlhé stáročia a sú receptom na šťastie, vieru, slobodu, hľadanie ideálov a plnohodnotný život.

Takto si napísal vlastný životopis Svetloslav Veigl v roku 1988:

„Narodil som sa v Horňanoch (okr. Trenčín) práve na Štedrý deň, večer o 6. hodine, teda 24.decembra 1915. Istý básnik na to poznamenal, že iným som sa nemohol stať, iba kňazom. Boh si ma vyvolil za svojho služobníka.

Gymnázium som začal navštevovať v Trenčíne; nižšie triedy gymnázia som vychodil v Ružomberku a v Levoči. Priťahovala ma však láska Božia. Dňa 8. septembra 1932 som vstúpil do rehole sv. Františka z Assisi, Žobráčika Božieho a veľkého básnika. Dostal som rehoľné meno Clarus, ktoré v literárnych prácach používam v poslovenčenej forme Svetloslav. Maturoval som na gymnáziu v Malackách roku 1936.

Filozofiu som absolvoval v Salzburgu (1936 až 1937), teológiu na Katolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave (1937 – 1940). Za kňaza som bol vysvätený 16. júna 1940. Pokračoval som v štúdiu slovenčiny a filozofie na Filozofickej fakulte Bratislavskej univerzity (1940 – 1944), kde roku 1946 som dosiahol titul doktora filozofie. Vyučoval som slovenčinu na gymnáziách v Malackách a v Bardejove (1947 – 1949). Od roku 1950 som účinkoval v pastorácii ako správca farnosti: v Trnave-Tulipán (1950 – 1959), v Abraháme (1959 – 1975) a v Kráľovej pri Senci (od r. 1975).

Básne som začal písať ako študent na gymnáziu v Malackách. Prispieval som do vtedajších študentských časopisov Rozvoj, Svojeť a Jitro. Neskôr v periodikách: Slovenské pohľady, Elán, Kultúra, Pero, Verbum, Serafínsky svet a ďalšie.

Do tajov poézie som začal prenikať prostredníctvom vtedajších našich renomovaných básnikov ako boli Beniak, Lukáč, Smrek, Dilong, Hlbina. Z českých Nezval, Seifert a iní.

V rozpätí rokov 1938 – 1946 som vydal šesť básnických zbierok: Cestami vetrov. Bratislava 1938. – Výstup na horu Tábor. Bratislava 1939. – Menom ťa neviem osloviť. Trnava 1941. – Kvety na troskách. Trnava 1945. – Volanie z diaľky. Trnava 1946. – Láska smrť. Trnava 1946.

Po povestnej Akcii K a nútenej internácii rehoľníkov roku 1950 som sa odmlčal. Literárne vzkriesenie nastalo 22. novembra 1963, kedy som opäť napísal báseň. Posledná kniha Mesto na návrší mi vyšla r. 1968 (Bratislava, Slovenský spisovateľ). Druhé vzkriesenie – teraz telesné – som zažil r. 1983, keď som sa podrobil vo vysokom veku ťažkej a zhubnej operácii. Lekári po operácii dávali mi tri mesiace života. No cítim sa výborne, ako znovuzrodený (apríl 1986). Boh ma tu nechal ešte (má so mnou svoje plány). Aj lýra sa znovu naplno rozzvučala. Teším sa plne životu, najväčšiemu daru.

Nádherný je život a nádherne sa píše, keď má človek slnko v duši. A o to sa usilujem, k čomu mi pomáha aj moje „kráľovské“ prostredie v Kráľovej pri Senci. A tiež úprimní priatelia - spisovatelia. A to je ďalšie slnko v živote. Preto bývam zasnený, lebo pred ružou stojím nemý.“

Toľko životopis napísaný samotným Veiglom. V čase ponovembrových premien sa opäť pustil so životodarnou silou a vervou do písania a do roku 2006 uzrelo svetlo sveta jeho ďalších 13 básnických zbierok. Svetloslav Veigl sa však zapájal aj do obrody ducha rodiacej sa občianskej spoločnosti a na stránkach mnohých periodík zaznieval jeho hlas nielen ako básnika, ale aj kňaza a filozofa, ktorý túžil otvoriť v srdciach ľudí život s pevným zázemím lásky, pokoja, viery a vysokých mravných ideálov.

Katolícka moderna sa ako osobitná básnická skupina sformovala v priebehu tridsiatych rokov 20. storočia, keď v krátkom čase vstúpilo do slovenskej literatúry niekoľko mladých kňazských katolíckych básnikov (P. G. Hlbina, R. Dilong, J. Haranta, J. Silan, S. Veigl, M. J. Milov, P. Oliva, M. Šprinc, L. Hohoš, Slavkovjan /J. Švec/, G. Zvonický) a v časopiseckých príspevkoch i v knižných zbierkach sa prezentovali ako talentovaní tvorcovia modernej poézie. Skupina básnikov „katolíckej moderny“ si toto označenie nedala sama. Dostala ho od súvekých publicistov, literárnych kritikov a historikov, či už k nej mali kladný, alebo záporný vzťah.[1] Katolícka moderna znamená v literárnom kontexte slovenskej literatúry kompaktný fenomén, ktorý má pevné zázemie v tradícii slovenskej náboženskej poézie. Básnici katolíckej moderny boli inšpirovaní francúzskym surrealizmom a poetizmom, symbolistami ako Verlaine, Rimbaud, Mallarmé či francúzskymi básnikmi príbuzného duchovného ustrojenia – Charles Péguy, Paul Claudel, Francis Jammes, Paul Valéry. Sám Svetloslav Veigl vychádzal najmä z tzv. „čistej poézie“ Henriho Bremonda.[2] Podľa Bremonda realitu možno poznávať nielen rozumom, diskurzívne, pojmovo, ale aj intuíciou, mystickým životom. Skúsenosť básnika vysvetľuje skúsenosťou mystika a poéziu porovnáva s vnútornou modlitbou mystika. Bremondova poézia sa stáva istým spôsobom bytostným poznaním, že je možné dostať sa k Bohu aj inou cestou ako rozumovou.[3] Pri príležitosti osláv stého výročia narodenia P. G. Hlbinu S. Veigl uviedol: „Už keď som začínal s písaním poézie patril P. G. Hlbina k mojim vzorom, najmä svojimi prvými dvoma básnickými zbierkami Začarovaný kruh (1932) a Cesta do raja z roku 1933, ktorými som bol doslova očarený.[4] P. G. Hlbina bol prvým slovenským básnikom, v súvislosti s ktorým vnikal do našej literatúry pojem „čistá poézia“. V prvotine Začarovaný kruh v úvode P. G. Hlbina povedal:

„Poéziu pokladám s abbém Bremondom za niečo posvätné a blízke k modlitbe. Nech teda nikoho neprekvapuje, že sa často obraciam v básňach na Boha, čiže skutočne sa modlím. V poézii, podobne ako v mystike sa duša ľudská očisťuje láskou, je osvietená blízkosťou predmetu svojej túžby a spojuje sa s ním. Básnik hovorí, mystik mlčí.“

Tvorba básnikov katolíckej moderny bola orientovaná predovšetkým na duchovné a náboženské otázky, avšak vo svojej poézii sa dotýkajú aj motívov domova a vlasti, hodnôt národných a spoločenských. Svetloslav Veigl sa pohyboval v tematickom okruhu vymedzenom najmä hodnotovými pojmami Boh, Krása, Pravda a Láska. Veiglova poézia nikdy neprestala byť „príležitostne“ ladená, citlivo reagujúca na situáciu národa a obyčajného človeka. Aj v čase básnikových najoslnivejších metafor a fantázií viedla národ za ruku ponad víry a priepasti života, podávala mu spoľahlivý kompas, obracala jeho pohľad z pekiel a úbohosti hore k nebesiam.[5]

„Odsúdili sme si svoju minulosť, zriekli sme sa vlastnej histórie ako deti vlastnej matere a odsudzujeme ju. Nemáme najmenšiu historickú hrdosť! O tempora, o mores! V národe, ktorý si nectí svoju minulosť, čosi hnije. My, naša kultúra, sme boli „terra leonum“, veda žiadna, národ žobrákov na posmech... Drukujem všetkému, čo upevňuje národnú identitu tohto – aj môjho národa. Chcem aj ja pomôcť všetkému, čo pozdvihne historické vedomie nášho národa. Vráťme sa ku všetkým kultúrnym hodnotám našej minulosti! V kontexte s európskou a svetovou kultúrou! Vráťme sa k našej bohatej tisícročnej histórii. Veď prítomnosť a najmä budúcnosť zo zdravých a osvedčených koreňov minulosti žije. Ak sa krátkozrakému narábaniu s národnými dejinami a národným povedomím neurobí koniec – prirodzene i s citlivou účasťou literatúry – naozaj ďaleko nedôjdeme. Zostaneme i naďalej – obrazne povedané – cudzí vo vlastnom.“[6]

Ak by sme chceli zhrnúť postoj S. Veigla k poézii a jej funkcii v živote človeka, mohli by sme povedať, že hľadal systém harmónie, akejsi vyváženosti medzi svetom čistej abstraktnej poetickosti, patetickej vznešenej krásy a na druhej strane krásy plastickej, tvárnej, vystihujúcej svet reality, konkrétneho ľudského života i životných situácií, ktoré ho denne zasahovali, utvárali a formovali.[7] Svetloslav Veigl o svojej poézii a poézii všeobecne okrem iného napísal:

„...je to aj o tom, čo nás presahuje v čase, keď sú ľudia vyprázdnení, studení, klaňajú sa zlatému teľaťu a zabúdajú na tajomstvo omnoho hlbšie a vyššie, ktoré nás ovláda. Umenie má v sebe iskru transcendentna. Vedie nás k tomu najvyššiemu tajomstvu, ktorým je Boh. To, čo dávno povedal filozof Jacques Maritain: ,Krása má snahu spojiť nás s Bohom.‘ Pripomínam, pravá krása, ktorá má v sebe náboj duchovnosti... v širšom zmysle je celá moja duchovná poézia, aj keď v nej občas stvárňujem svetské veci – ale cez prizmu veriaceho človeka, cez prizmu viery, nádeje a lásky.“[8] „Pravé umenie – a tak i poézia – je v priamej závislosti s duchovnosťou a obrazotvornosťou. A tak aj ja v „realite“ nachádzam prvky duchovnosti a fantázie, lebo ju povyšujem do sveta krásy prirodzenej i nadprirodzenej. Svet je krásny sám v sebe, a je aj odrazom krásy nadprirodzenej. Božej. Vo svete, v prírode, vo vesmíre predsa nachádzame stopy Božie. Tá všetka krása nemohla vzniknúť sama od seba z neživej hmoty – stvorila ju nekonečná všemohúca, nekonečne krásna bytosť. Krása sama – teda Boh. Myslím si, že aj kňaz-básnik má právo písať o všetkom, hlavne aby písal vo svetle Božom, a tak vlastne potom jeho poézia vždy je „náboženskou“, aj keby v nej vôbec nevyužíval atribúty Božie.“[9]

Zo slovenskej literárnej scény odišiel pilier, ktorý podoprel most medzi dvadsiatym a dvadsiatym prvým storočím modernej katolíckej poézie a dôstojne obhájil jej slovenskú tvár v širšom európskom kontexte. Jej význam a opodstatnenosť nezlomila ani polstoročná nadvláda marxistickej ideológie, ktorá predpojato a nepriateľsky pristupovala k celej nábožensko-kresťanskej sfére spoločenského a kultúrneho života, nevynímajúc oblasť literatúry.

Poetické dielo Svetloslava Veigla spolu s literárnym odkazom ostatných predstaviteľov katolíckej moderny je bohatým a duchovne čírym žriedlom inšpirácie pre ich literárnych pokračovateľov, ako i ľudí túžiacich po tradičných hodnotách kresťanskej kultúry. Odišiel kňaz a básnik Svetoslav Veigl, R.I.P.

Miroslav Daniš

Autor je vedúcim Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK.

[1] PAŠTEKA, J.: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava, LÚČ, 2002, s.17.

[2] Nadväznosť katolíckej moderny na francúzsku poéziu sa pokúsil teoreticky podoprieť P. G. Hlbina prekladom knihy abbého H. Bremonda Modlitba a poézia (Martin 1943). Tento preklad S. Veiglovi v tom istom roku Hlbina daroval aj s venovaním.

[3] HVIŠČ, J. – MARČOK, V. – BÁTOROVÁ, M. – PETRÍK, V.: Biele miesta v slovenskej literatúre. Bratislava, SPN, 1991.

[4] Ako ukážku blízkeho vzťahu a priateľstva S. Veigla s P. G. Hlbinom uvádzame úryvok listu z r. 1948, v ktorom okrem iného reagoval aj na Hlbinovu práve vyjdenú knihu Podobenstiev. V tomto čase S. Veigl pôsobil v Bardejove ako stredoškolský profesor slovenčiny na tunajšom gymnáziu:

„Vzácny priateľu, prekvapila ma Vaša nová kniha Podobenstvá, ktorú ste mi venovali. Srdečne za ňu ďakujem, ale najmä za krásu a ducha, ktorý v nej je. Ako ste mi písali, očakávate odo mňa, aby som bol k Vám úprimný a povedal naozaj to, čo si o Vašej poézii myslím. Takúto zbierku poézie som ešte v slovenskej katolíckej moderne nečítal, s výnimkami azda v slovenskej poézii vôbec. Zdá sa mi, že terajšiemu Vášmu umeleckému naturelu lepšie vyhovuje voľný verš, kde možno rozvinúť ideovú hĺbku spôsobom nezvyčajným v slovenskej katolíckej poézii. Sú v Podobenstvách krásne aj verše viazané ( Paul Claudel, Keď zastal čas, Anjel a hviezda), no jednako Vaše voľné verše nemajú páru... Keď vo svojej bratislavskej reči Haranta tvrdil, že ešte nemáme slovenského Claudela, dnes sa nebojím tvrdiť, že začíname ho mať – vo Vás. Vaša pozícia, ktorú ste mali pri zrode katolíckej moderny, v poslednom čase bola akosi nebezpečne otrasená; iní z radov katolíkov Vás dobehúvali a chceli dobehnúť, no aj pri Mŕtvom mori, ktoré nesmerovalo celkom k vrcholkom, nestrácal som presvedčenie o Vašom primáte. Vaša umelecká i filozofická erudícia, životný rozhľad a skúsenosť, Vás kladú na miesto, kde nateraz pri zbierke Podobenstvá v slovenskej katolíckej moderne nemáte konkurencie. Vždy ste mi boli blízky životným i umeleckým krédom a dnes sa v tom opäť utvrdzujem. Ako som tomu rád. Vy a Dilong vždy ste mi boli najbližší. Aj Dilong k tejto múdrosti, ktorá žiari v tejto poslednej Vašej zbierke, iste príde. No najkrajšia báseň, ako môžem súdiť po prvom prečítaní, sú Podobenstvá, Viac vidieť – akoby Charles Péguy. Život znásobený u Vás apokalyptickými víziami a prorockým videním....Srdečne Vás pozdravujem, Váš Svetloslav Veigl, Bardejov 27. 1. 1948“

[5] MORAVČÍK, Š. : „Z dier myších vyšla duša...“ alebo divotvorný lodivod mora milostí. /Doslov k výberu poézie S. Veigla: Nerušte túto ružu. Bratislava, Spolok slovenských spisovateľov, 2000, s.74. Takúto poéziu nachádzame najmä v zbierke Domov pod oknami (1997)./

[6] VEIGL, S. : Myšlienky v Bohu. Prešov, 2010, s. 53.

[7] PAŠTEKA,J.: Cit. d., s. 201.

[8] VEIGL,S.: Poézia a láska sú milosťou. In: Slovenská nedeľa, Magazínová príloha Slovenského denníka, 2, 1992, č. 6, s. 3.

[9] VEIGL, S. : Myšlienky v Bohu. Prešov, 2010, s. 33, 24.