Jánošík – pravdivá história
Číslo 4/2009 ·
·
Čítanosť článku: 4553
(Poľsko/Slovensko/Česko/Maďarsko, 2009, 137 min.)
Réžia: Kasia Adamik, Agnieszka Holland; scenár: Eva Borušovičová; kamera: Martin Štrba; hudba: Antoni Łazarkiewicz; hrajú: Václav Jiráček, Ivan Martinka, Michal Zebrowski, Sarah Zoe Canner a ďalší.
Písanie filmovej recenzie pre revue vychádzajúcu štvrťročne má okrem výsady dlhšieho času na premýšľanie a „uležanie“ si dojmov i jednu nevýhodu. Chtiac-nechtiac sa človek nevyhne tomu, aby prinajmenšom podvedome nevnímal reakcie, ktoré daný film vyvolal v jeho okolí, alebo tie, ktoré zaregistroval pri zbežnom surfovaní po internete. V prípade tak medializovaného filmu, ako je Jánošík – pravdivá história, je to skoro nemožné. Vyjadrenia o zbytočne vyhodených peniazoch na film, na ktorý si o pár rokov nikto nespomenie (ihned.cz), či o stoštyridsaťminútovom šedivom utrpení, ktoré ničí legendu, no ostáva po nej len nezaujímavý zlodej-zbojník (kinema.sk), sa nedali „nepočuť“.
Film sa rodil komplikovane a dlho, dokonca trikrát dlhšie, ako trvala zbojnícka kariéra terchovského rodáka. Dalo sa predpokladať, že projekt za šesť miliónov eur, po filme Báthory druhý najdrahší v slovenskej kinematografii a vznikajúci v koprodukcii všetkých krajín Vyšehradskej štvorky, bude spájaný s veľkými očakávaniami. Tie narástli do rozmerov, ktoré bolo ťažko uspokojiť. Svoj podiel na tom mal aj fakt, že Jánošík v slovenskom národnom panteóne zaujíma výnimočné miesto. Aj vďaka svojmu plebejskému pôvodu sa mu v ňom ako jedinému podarilo v rôznych metamorfózach udržať vyše dve storočia – Jánošík ako bojovník za slobodu, za národné práva Slovákov, ako symbol triedneho boja proti feudálnemu vykorisťovaniu, ako povstalec proti cudzej nadvláde. V národnej mytológii prežíva veľmi úspešne dodnes. Príťažlivý je ako marketingová značka, v turistickom priemysle, jeho symbolický kapitál si uvedomujú i politici.
Každý nový pokus o spracovanie príbehu najznámejšieho zbojníka musel rátať s tým, že každé porušenie starobylého kánonu narazí na odpor tradicionalistov, ktorí majú Jánošíka raz a navždy spojeného s tvárou Paľa Bielika alebo Františka Kuchtu. Pri práci na scenári jeho autorka podľa vlastných slov použila tri prístupy. Základ tvorili dochované historické fakty o jeho živote, doplnené o udalosti a činy, ktoré sa – vychádzajúc z dobového kontextu a rôznych analógií – mohli udiať. Tretia časť jánošíkovského príbehu sa zrodila v hlave scenáristky. Archívnych prameňov týkajúcich sa najznámejšieho zbojníka sa však zachovalo veľmi málo. Z matriky varínskej farnosti, kde bol pokrstený, vieme, kto boli jeho rodičia a koľko mal súrodencov, na ďalších dvadsať rokov sa však stráca v anonymnej mase poddaných. O Jánošíkovej kariére kuruckého a neskôr cisárskeho vojaka sa tiež žiaden prameň nedochoval, takže historicky sa teda dajú (aj to len čiastočne) rekonštruovať iba dva roky jeho zbíjania. Zaoberá sa nimi päťstránkový protokol zo súdneho pojednávania proti Jánošíkovi, osem strán z procesu vedeného proti jeho najbližšiemu kumpánovi Uhorčíkovi a odpisy protokolov inkvizičného konania, tzv. Fassio Janossikiana, ktoré neznámy autor urobil v polovici 19. storočia. Posledným prameňom o jeho živote je súdne rozhodnutie z 18. decembra 1713 proti jeho staršiemu bratovi Jánovi, ktorý bol tiež usvedčený z účasti na zboji a ukrývaní ulúpených predmetov a popravený. Celkovo teda len zopár strán.
V tomto ohľade treba názov pravdivá história brať s rezervou. V nerovnom súboji medzi históriou a legendou, okolo ktorej sa neskôr sformoval mýtus národného hrdinu, si scenáristka musela často vypomáhať vlastnou invenciou. Odpovede na otázku motivácie Jánošíkovho konania nachádza prostredníctvom jeho vzťahu k ženám. Anička, matka a stará matka a Barbora stoja za každým kľúčovým rozhodnutím v jeho živote. Postavu Barbory, dcéry evanjelického farára, scenáristka vytvorila so zjavným zámerom ukázať, že jeho tragický osud nebol nezvratný, že mal alternatívu. Podobne ako pred ním Uhorčík sa chcel i Jánošík vyhnúť údelu večného štvanca, oženiť sa a so zmenenou identitou dožiť „normálny“ život. Keby ho neboli zradili, možno by sa mu to podarilo. Neudala ho však stará bachorka s dcérou Žofou, ako sa o tom píše na stene krčmy vo Valašskej Dubovej. Nebolo to ani pre peniaze, ale zo závisti jedného z jeho družiny. V celom príbehu predstavuje Turiak Huncaga antipód Jánošíka. Je frustrovaný z toho, že sa kapitánom nestal on, no uvedomuje si, že nie je schopný s Jánošíkom súperiť ani v streľbe, ani v rozvahe a taktike. Jeho konanie od začiatku motivuje chamtivosť bez etických a morálnych zásad. To on zastrelí domanižského farára a spácha jedinú vraždu pripisovanú pri súde Jánošíkovej družine. Huncaga je však nielen Jánošíkov zradca, ale zároveň i tvorca jeho legendy. Od prvých prepadov rozširuje jeho meno medzi ozbíjanými kupcami, zbavuje ho tým anonymity a možnosti na návrat do obyčajného života.
Výrazný posun oproti predchádzajúcim uchopeniam jánošíkovského príbehu vidno už i na hereckom obsadení hlavnej postavy. Pre Martina Friča bol Jánošík chlap ako hora, ktorý „jednou rukou zabil vola“. Paľo Bielik tento jánošíkovský obraz ešte zvýraznil, keď pred kameru postavil 203 cm vysokého Františka Kuchtu. Posledný Jánošík v stvárnení Václava Jiráčka je o hlavu nižší (175 cm) mladý muž, ktorého na začiatku filmu divák sotva odlíši od ostatných zúbožených a vystrašených kuruckých zajatcov. Jeho výnimočnosť, ktorá z neho urobila zbojnícku legendu, spočívala skôr v predvídavosti, vojenských skúsenostiach a skvelom narábaní s pištoľou a šabľou než v hrubej sile a odvahe. Jánošík je skvelý strelec, ktorý svojou presnou muškou uchváti Uhorčíkovu družinu. Šabľu zas ovláda tak dokonale, že si môže dovoliť vyzvať na súboj i baróna Révaya. S aristokratickou veľkorysosťou mu dokonca sľúbi, že v prípade, ak nad ním vyhrá, si i so sprievodom môžu ponechať celý majetok a s ním urobiť, čo budú chcieť. Hlavným motívom jeho konania teda nie je naprávať krivdy ani nazbíjať si na lepší život, ako uvažujú všetci z jeho družiny. Môžeme sa len domnievať, či kuruckého kapitána nechal odísť bez skriveného vlasu zo súcitu, pre vieru v Rákociho ideály, alebo z vypočítavosti. Vierohodnejšie vyznievajú scény mučenia, lámania v kolese či samotnej popravy zavesením na hák. Krutosť trestu bola úmerná hrozbe zločincových skutkov pre spoločnosť. Začiatkom 18. storočia boli lesy plné zbojníkov a kruté spôsoby mučenia a popravy museli mať odstrašujúci účinok. Jánošíkovo mučeníctvo v sebe nenesie žiadne vznešené významy a pátos. Dobitého odsúdenca, ktorý už sám nevládze chodiť, dotiahnu cez zasnežené nádvorie na popravisko, kde sudca prečíta rozsudok a kat vykoná ortieľ. Žiadne smútiace davy, zábery na slnkom zaliate majestátne Tatry, ponurý a smutný koniec 25-ročného života. Jediný topos, ktorý film zo starších spracovaní preberá, je záber na chlapca, ktorý sa tajne, spoza múru prizerá na popravu a evokuje tak pokračovanie jánošíkovskej legendy v ľudovom rozprávaní.
Jánošíkov príbeh plynie v súlade s tým, ako ubieha kalendárny rok, ktorý svojimi ročnými obdobiami zásadným spôsobom určoval kolobeh života. Život prostého ľudu nie je živorením v strachu pred zemepánom, ale celkom „obyčajným“, radostným i smutným, kde pohreby striedajú sobáše a je vždy dostatok príležitostí zabaviť sa. Ich religiozita bola veľmi silná, a to aj keď stáli na okraji spoločnosti. Bola to však zbožnosť silne previazaná s doznievajúcimi reliktmi predkresťanských kultov, ktoré boli tým silnejšie, čím intenzívnejšie ľudia žili v závislosti od prírodných živlov. Len podotknem, že pre niekoho možno cudzorodá postava bosorky Margety sa spomína i v súdnych spisoch s Jánošíkom, a jedným z obvinení, ktoré na pojednávaní zaznelo, bolo i používanie čarov a mágie.
Vo filme je niekoľko symbolických výjavov, ktoré majú priblížiť vnútorný svet hlavnej postavy a prostredníctvom obrazov priblížiť to, čo sa nedá (alebo len ťažko) vypovedať slovami: Jánošík, ktorý pri behu lesom skočí z brala a plachtí nad krajinou, stretnutie so Sedembolestnou Pannou Máriou či rozhovor s falošným Kristom niekde v predpeklí – vysvetlenie ponechávajú režisérky na divákovi.
Film zväčša nenútene a prirodzene využíva poetiku ľudových zvykov, prírodných scenérií, na pozadí ktorých sa stávajú konania postáv zrozumiteľnejšie a prijateľnejšie. Veľmi tomu napomáha i výborná výprava, kostýmy a až na pár výhrad i architektúra. Elektrické stĺpy a moderné domy, ktoré na konci filmu vidno za Ľubovnianskym hradom, Spišský hrad ukázaný v súčasnej podobe zakonzervovanej ruiny, hoci vyhorel až roku 1780, a niekoľko ďalších detailov vyrušia možno len pozorné oko, no aj tak je to vzhľadom na rozpočet filmu škoda.
Azda ešte viac vyrušuje záverečná scéna, v ktorej Barbora príde do Jánošíkovo otcovského domu porodiť mu „pohrobka“. V pravdivej histórii pôsobí až príliš nepravdepodobne a nápadne sa podobá na záver filmového spracovania inej legendárnej postavy, Gibsonovho Williama Wallaca.
Peter Šoltés