Bilančná kniha českého prezidenta
Číslo 4/2009 ·
·
Čítanosť článku: 2499
KLAUS, Václav: Kde začína zítřek. Praha : Euromedia Group, k.s. Knižní klub, 2009.
Najnovšia kniha českého prezidenta vydaná pri príležitosti 20. výročia pádu komunizmu hodnotí dve desaťročia postkomunizmu aj obdobie komunizmu. V úvode hovorí Klaus o tom, že základným princípom jeho celoživotného uvažovania je princíp slobody, úsilie o minimalizáciu zasahovania štátu do života ľudí. Toto považuje za najvyššie kritérium hodnotenia minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Autor zdôvodňuje potrebu zaoberať sa minulosťou Orwellovým tvrdením: kto ovláda minulosť, ovláda prítomnosť, kto ovláda prítomnosť, ovláda budúcnosť. Tvrdí, že jeho motívom nie je minulosť ovládnuť, ale zabrániť tomu, aby bola ovládnutá a zneužitá inými, pretože stále chýba kvalitná a presvedčivá analýza vzniku komunizmu. Vzniká falošná predstava, že to bola dnes už nezaujímavá anomália, a nie výsledok súhry javov, ktoré sú vždy prítomné i v dnešnej spoločnosti. Takéto javy sa podľa Klausa vyskytujú i v dnešnej západoeurópskej spoločnosti, a preto musí byť mementom práve to, že komunizmus nemusel byť len jednoduchou anomáliou.
Prvá časť knihy, nazvaná Predvčerajšok, sa venuje obdobiu do roku 1989. Autor sa obáva príchodu generácie, ktorá už nič nebude vedieť o našich etických a kultúrnych koreňoch. Považuje to za zvlášť nebezpečné pre vyrovnanie sa s komunizmom. Hrozí, že mladí nebudú chápať predkroky, ktoré ku komunizmu vedú. Upozorňuje na Bonhoefferove slová, že čas prežitý v totalite nebol strateným časom. (Bonhoeffera zavraždili fašisti po dlhoročnom väzení v poslednom roku vojny). Klaus si myslí, že slová tohto teológa platia i pre náš život v ére komunizmu.
Pripomína nám, že už pred druhou svetovou vojnou existovala skrytá aj otvorená podpora fiktívne rovnostárskej komunistickej ideológie. Preto Február 1948 chápe Klaus ako kombináciu veľmocenskej hry, brutálneho boja našich komunistov a laxnosti demokratických politikov. Ale nemalú úlohu zohrala i príťažlivosť sľubov komunistického režimu. Dlhé roky verili ekonomickej sile sovietskeho systému i ekonómovia ako Paul Samuelson či John Kenneth Galbraith. Ešte v roku 1989 bol svetoznámy harvardský ekonóm Lester Thurow presvedčený, že výkonnosť sovietskej ekonomiky je porovnateľná s výkonnosťou ekonomiky Spojených štátov. Tak silne sa verilo plánovanému hospodárstvu. Na to Klaus jednoznačne tvrdí – nie je nič nevedeckejšieho a nepokornejšieho než ilúzia, že ľudská spoločnosť môže byť predmetom vedeckého riadenia. Porovnáva hypotetický model fungovania socialistickej či komunistickej spoločnosti a reálny model, aký existoval i u nás. Hypotetický model by mal byť systém vedecky riadený a plánovaný z centra. Reálny model bol v skutočnosti celkom odlišný. Išlo o vysoko imperfektný, a preto neefektívny a veľmi nedemokratický, napriek tomu politicky nejednoliaty a ekonomicky mnohovrstvový systém. Ľudia sa snažia maximalizovať svoj blahobyt bez ohľadu na systém, v ktorom žijú. Naša ekonomika nebola čistou direktívnou ekonomikou, bola skôr trhovou ekonomikou svojho druhu s veľmi nedokonalými trhmi a veľmi zle definovanými vlastníckymi vzťahmi s nerovnovážnymi cenami s množstvom prispôsobovacích vzťahov a s vysokými nákladmi, ktoré vyvolávali.
Zaujímavé je Klausove zamyslenie nad politickou dimenziou komunizmu. Obdobie komunistickej vlády autor rozčlenil do viacerých etáp a tie, ako sme si u Klausa už zvykli, originálne nazval. Február 1948 bol pripravovaný médiami, ovládanými ľavicovou inteligenciou. Vo voľbách 1946 v Čechách víťazila KSČ. V období rokov 1948 – 1956 sa významné spoločenské skupiny usilovali o politický odpor voči režimu. Táto doba bola poznačená hrdinstvom a tragédiou obetí protikomunistického odboja, ktorého sa zúčastnili tisíce našich občanov, súčasne však veľká časť obyvateľov uverila komunistickej propagande. Rezolúcie z tovární a úradov, žiadajúce smrť pre „zradcov“ typu Milady Horákovej, podpísali státisíce ľudí a mnohí z nich im skutočne verili.
Obdobie 1957 – 1969 nazýva Klaus dobou vzbury intelektuálov. Ľuďom sa začalo žiť lepšie a dýchali voľnejšie. Tí, čo v tejto dobe žili, často na ňu spomínajú s radosťou a nostalgiou a v mnohom z nej zvlášť kultúrny svet žije dodnes.
V rokoch 1969 – 1989 sa u nás začala v istom zmysle zvyšovať životná úroveň. Stavali sa byty, mladí ľudia mali po prvýkrát v dejinách možnosť odsťahovať sa od rodičov, čo zásadne zmenilo model „spoločnej rodiny“. Zvyšovanie životnej úrovne a pocit sociálnych istôt zmenili spoločenskú klímu. Preto Charta 77 zostala elitným klubom intelektuálov, predovšetkým pre straníkov vylúčených po previerkach z KSČ, ktorí stratili svoje predchádzajúce významné pozície, ktoré pôvodne získali práve – či predovšetkým – ako majitelia straníckych knižiek. Život v reálnom socializme rozhodne nebol slobodný v štandardnom zmysle (predovšetkým v politickej a hospodárskej oblasti), ale pre väčšinu ľudí bol – zvlášť v posledných 15 rokoch svojej existencie – celkom prijateľný. Rozhodne nešlo o „komunistické peklo“, skôr o socialistický spoločenský model, ku ktorému, v istej historickej dobovej modifikácii, dnes opäť postupne smerujeme v Európskej únii.
V ďalšej časti kapitoly o predvčerajšku analyzuje český prezident vybrané ekonomické charakteristiky. Konkrétne ekonomickú nerovnováhu, monopolnú či oligopolnú štruktúru trhu, administrované, na situáciu na trhu nereagujúce ceny, nenáročné trhy v uzavretej ekonomike a prirodzené ekonomické správanie človeka. V týchto veciach považujem Klausa za skutočného odborníka a záujemcom odporúčam prečítať si presné znenie. V ďalších dvoch podkapitolách sa venuje otázke, prečo došlo ku kolapsu komunizmu a vyrovnaniu sa s komunizmom. Klaus je presvedčený, že ideovo bola komunistická doktrína v tej dobe dávno mŕtva, nikoho neoslovovala a nikto ju fakticky nebránil. Moc slabla a ľudia sa prestali báť. Zamatová revolúcia bola vyvrcholením kolapsu a produktom jeho dôsledkov, určite nie opačne. Klaus sa domnieva, že v spoločnosti dominuje pocit, že sme sa s komunizmom dodnes nevyrovnali. Pritom rôzni ľudia si pod „vyrovnaním“ predstavujú rôzne veci. Klaus si však myslí, že najdôležitejšie je komunizmus pochopiť a na základe pochopenia vidieť všetky súčasné nebezpečenstvá, ktoré by nás do podobného (určite nie rovnakého) sveta mohli vracať. Autor upozorňuje, že v Čechách i celej Európe sa stretáva s ľuďmi, ktorí suverénne odsudzujú komunizmus, ale bez začervenania obhajujú veľmi podobné praktiky súčasnosti.
Druhá časť knihy, Včerajšok, predstavuje Klausov postoj k problémom politiky od novembra 1989 až po rok 2007. Rozoberá svoju víziu reforiem revolučného času. O svojom boji proti predstavám tzv. tretej cesty, proti zástancom „havlizmu“ a teoretikom a predstaviteľom občianskej spoločnosti (čo Klaus chápe pejoratívne ako krycí názov pre agresívne nátlakové skupiny, ktoré nezastupujú občanov, ale neférové ekonomické záujmy). V tejto kapitole hovorí o všetkom, čo považuje za dôležité v rokoch1990 – 1994, neskôr, v čase narastajúceho vzájomného stretu 1995 – 1997, aj ére „návratu socializmu“ v rokoch 1998 – 1999. Analyzuje príčiny a priebeh ekonomických otrasov v Čechách, predovšetkým menovú krízu v polovici 90. rokov a svoje vtedajšie postoje.
Tretia časť, nazvaná Dnešok, hodnotí predovšetkým kvalitu nastavenia parametrov politického i ekonomického systému. Hrozbu vidí predovšetkým v novom kolektivizme a postdemokratizme občianskych združení. Zaoberá sa fenoménom Európskej únie, čistý efekt európskeho integrovania považuje za záporný, politický systém parlamentnej demokracie je ním výrazne poškodzovaný. Otváranie ekonomiky, rušenie bariér na hraniciach, vytváranie jednotného trhu, colnej únie pôsobia pozitívne. Európsku menu považuje za prvok, ktorý vedie k harmonizácii a unifikácii podľa sloganu „jedna veľkosť vhodná pre všetkých“. Proti pozitívnym efektom pôsobia regulácie, povinné štandardy, protikonkurenčná politika a mnohé iné veci. Efekty ďalšej bruselskej intervencie sú kontraproduktívne a kvalitu trhov znižujú. Klaus zdôrazňuje, že mu nejde o štúdiu EÚ, ale chce naznačiť, že defekty európskej politiky pôsobia na kvalitu a efektívnosť národných politických a ekonomických systémov a tento vplyv nie je pozitívny.
Posledných niekoľko stránok je venovaných štvrtej časti knihy – Zajtrajšok. Klaus varuje, že nás čaká veľa nebezpečenstiev, národný štát je v ohrození, politika EÚ smeruje k postdemokracii, ktorú Klaus označuje za nedemokraciu. Upozorňuje na nebezpečné aktivity nevládnych organizácií, aktivizmus sudcokracie, rast nedôvery v slobodný trh. Presadzuje sa ideológia multikulturalizmu, ktorá chce zotrieť stáročné prirodzené odlišnosti kultúr. Napriek tomu sa v septembri 2009 Klaus v dialógu s viedenským kardinálom Schönbornom zhodol, že „optimizmus je povinnosťou“. Verí, že môže byť dobre, ale podmienkou je ľudská sloboda, ktorú treba chrániť.
Stanislav Janota
Autor je lekár.