Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Schody do neba

Číslo 3/2005 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 3210
 

Viliam Judák
Na ceste k všednému dňu Myšlienky z éteru VII
Vydal Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre v roku 2004.

Nech mi čitateľ odpustí, že skôr, než by som začal písať o samotnej knihe Viliama Judáka Na ceste k všednému dňu, zamyslím sa nad javmi, ktoré s ňou naoko bezprostredne nesúvisia. Na mysli mám kultúrne a duchovné prostredie, v ktorom žijeme, a ním formovanú „vnútornú klímu“ vo väčšine z nás.

Kedysi, a nie tak dávno (aspoň tak hovoria historici či pamätníci), zaberal prevažnu časť ľudského úsilia boj o prežitie. Platila jednoduchá rovnica: život má s ničím neporovnateľnú a nespochybniteľnú cenu (aspoň v tomto sa človek minulosti zhodol s dnešnými hedonistami), a teda treba urobiť všetko pre to, aby som si ho zachoval. Život v tomto ponímaní bol síce ťažký (pretože bol naozaj každodenným bojom o fyzické prežitie), plný namáhavej práce; ale človek celou svojou bytosťou pracujúci „za Život“ bol sýty pocitu zmysluplnosti. A ten sa zákonite prenášal i do duchovných postojov: každý duchovný osoh musí byť vykúpený obetou. To bola skutočne silná motivácia. A domnievam sa, že duševné zdravie, veselosť, radosť, ktoré z takejto motivácie vyplývali, sú nepriamym dôkazom o vyššom (či najvyššom) zmysle života, alebo, ak chcete, nepriamym dôkazom Božej existencie. Ak spomínam duševné zdravie, veselosť, či radosť „predindustriálneho“ človeka, nie som vôbec v zajatí idealizovaných obrázkov z minulosti, ako nám ich prezentujú, povedzme, niektoré filmy z polovice dvadsiateho storočia. Na mysli mám ľudstvo, ktoré ešte nebolo postihnuté pandémiou melanchólie. Lebo dnes možno naozaj hovoriť o pandémii tohoto zničujúceho životného pocitu a následne i postoja. Naše fyzické prežitie je zásluhou neporovnateľne vyššej životnej úrovne zabezpečené, a tak sme v neustálom pokušení vnímať svoj život ako akúsi zvláštnu párty. V tom nás neustále podporujú médiá, ba celá spoločenská atmosféra: pracovné nároky rastú, no nie preto, aby sme prežili. Na to by nám dnes už stačil vari jeden deň práce v týždni. Viac a viac pracovať sme nútení preto, aby sme mohli svoj život čoraz viac premieňať na veľkú oslavu, veľkolepý žúr. Tento postoj je predurčený filozofiou socializmu, ale aj západným hedonizmom: život ako veľká párty zaručuje absenciu Boha v našich plánoch (tradičná vízia komunizmu, ako nám ju odmalička vštepovali) a zároveň zaručuje veľký obchodný obrat („správny“ žúr predpokladá spotrebu siahajúcu až za hranice individuálnej kapacity zúčastnených).

Ateizácia spoločnosti vyplývajúca z rastúcej životnej úrovne si „vybrala“ z oboch konceptov to, čo jej vyhovuje. Výsledkom je krajne traumatizovaný človek. A to nemoralizujem, tvrdiac, že život bez Boha je traumatizujúci (hoci to je práve to, o čo v podstate veci ide). Odvolávam sa jednoducho na to, že žúr sa dá vydržať len občas a nakrátko. Inak príde hlboká trauma a na žúry sa chodí ako do bane...

Pokiaľ som text o Judákovej knihe Na ceste k všednému dňu začal takýmto úvodom, mal som na to dôvod. Judák ako skúsený kňaz, ktorý pri svojej pastoračnej práci prichádza pravidelne do styku s ľuďmi dneška, totiž vie, že najväčším problémom väčšiny kresťanov nie je celkový koncept ich života (v predstavách, čo a ako by malo v našom živote fungovať, máme pomerne jasno), ale viera v každý deň. Neuvedomujeme si totiž dostatočne, že ak aj prestal platiť predpoklad „fyzické úsilie => prežitie“, o to viac sa bojisko všedného dňa týka duchovnej paralely tejto implikácie. Zvádza sa teda duchovný boj o náš deň. Deň je totiž najdôležitejší. Práve dnešný deň nás spája s večnosťou, lebo len v ňom môže pôsobiť naša slobodná vôľa. Minulosť môžeme len hodnotiť, v budúcnosť iba dúfať. Len dnes sa však môžeme rozhodnúť, či náš deň bude iba bezduchou oslavou bez dôvodu, či budeme iba konzumentmi dňa, alebo či sa odvážime uveriť, že oveľa väčšiu cenu má deň ako dar od Boha, pokiaľ ho dokážeme celkom jednoducho, bez giest, pátosu, exhibicionizmu a falošných očakávaní prežiť v odovzdanosti Jemu.

Týmto smerom je orientovaná Judákova kniha. Je pastoráciou viery zameranej na deň; tá sa autorovi (správne) javí ako najpotrebnejšia forma pastorácie v dnešnom svete. Tomuto zámeru je podriadené všetko ostatné.

Autor sa vzdáva hlbších filozofických úvah a oslovuje jednotlivca s radostnou správou: dá sa žiť aj inak – a netreba na to ani heroického ducha, ani celkom mimoriadne a zriedkavé talenty. To sa možno zdá banálne: veď ide o pomerne známu vec. Cenu Judákovej knihy však vidím v tom, že prináša empatiu, vnára sa do životných postojov dnešného kresťana a následne ponúka vykúpenie posvätením každého dňa. Akoby človeku, ktorý upadol do hlbokého bezvedomia a stratil pamäť (čo je celkom výstižná charakteristika dnešného kresťana ohlúpeného stupídnymi znakmi doby), po zobudení prišiel na pomoc pripomenutím Evanjelia – radostnej zvesti: Boh na teba čaká v tvojom všednom dni! To na jednu knihu nie je málo!

Kniha je vlastne výberom z Judákovych príhovorov, ktoré mal v rozhlasovom vysielaní. Odtiaľ i podnadpis knihy Myšlienky z éteru. Autor tieto myšlienky artikuluje v jednoduchých, hovorových formuláciách a prirovnaniach: teda tak, aby poslucháča zaujal. Neostáva však len na rovine akýchsi nezáväzných náboženských obrazov, ani neprepadá pokušeniu sprostredkovať „zriedené“, rozumej plytko populárne posolstvo, rezignujúce na skutočné požiadavky kresťanskej vierouky na praktický život kresťana. Jeho texty nesú posolstvo formulované ako ponuku a výzvu. Vyzýva zažiť advent ako obdobie lásky a sebaobetovania, ale i očakávania, ktoré treba prežiť s čistou dušou pripravenou na Pánov príchod; vystríha pred prežitím adventu v duchu nákupnej horúčky, vyzýva k autenticite života – nedať sa ohýbať módnymi tézami a postojmi, ale hrdo žiť skutočný život kresťana. Upozorňuje ďalej na to, že Pán nás volá k sebe spoločne, nielen ako človeka, lež ako ľudstvo; veď nám zanecháva modlitbu Otče náš plnú prosieb formulovaných v množnom čísle („chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám...“), a preto sa v žiadnom prípade v živote nemožno obmedziť na ideál vlastnej individuálnej spásy. Ďalej Judák poukazuje na ekológiu ducha, ktorá musí ísť ruka v ruke s ekológiou sveta, lebo len tak sa budujú predpoklady na vykúpenie sveta na konci vekov. Upozorňuje na to, že skutočnou perlou našej viery je poznanie, že Syn Boží zostúpil na zem, a tak vytvoril nerozlučiteľnú väzbu medzi nami a naším Bohom ako ľudskou bytosťou prebývajúcou na svete v istej historickej epoche, no zároveň v neustále sa opakujúcom zázraku Eucharistie – čím spojil tajomstvo časnosti s mystériom večnosti. Viliam Judák zdôrazňuje význam krstu a krstného rodičovstva, odvolávajúc sa na potrebu mladého kresťana mať oporu v skúsenejšom bratovi vo viere, zdôrazňuje význam pôstu ako nezameniteľného prostriedku na ceste k osobnému zdokonaľovaniu, poukazuje na paradox kríža, keď „...na kríži sám Boh vytrpí náš strach..., našu smrť.“ Vo veľkonočnej atmosfére nám zvestuje radostnú zvesť, že zmŕtvychvstalý Kristus je odteraz stále s nami, prítomný v Eucharistii i skrze Ducha Svätého, pojednáva o dvoch konceptoch viery v obraze Márie a Marty, pozýva nás z hluku letných dní do chrámov vlastných duší, aby sme v tichu začuli Boží hlas. Autor nás tiež uisťuje, že sme bytosťami stvorenými na Boží obraz: a Boží obraz v nás stojí na tom, že „máme“ ducha, dušu i telo vytvorené podľa veľkolepej predlohy samotného Boha, ale Boží obraz v nás sa dotvára i tým, že ho „chceme“ prijať a v sebe zveľaďovať. Kniha obsahuje pred záverom i kapitolu List birmovancom, ktorá je výzvou k duchovnej dospelosti a ponukou stať sa duchovne zrelým a zodpovedným členom kresťanského spoločenstva. Publikácia vrcholí výzvou „pustiť z ruky“, ktorá povzbudzuje vzdať sa všetkého, čo stojí na ceste medzi nami a Bohom a v súvislosti so susediacou kapitolou s názvom Naši nebeskí priatelia nám dáva pocítiť, aká bude naša odmena za takúto odvahu. Za extrakt Judákovho posolstva však možno považovať kapitolu Husle s trhlinou, ktorá upozorňuje, že Boží ľud musí byť ľudom s konzistentnou, pevnou vierou, vierou ako systémom, ako konceptom. Inak by nám trhlina vo viere nedala zaznieť plným tónom...

Judákova kniha, ako som naznačil v zmienkach o niektorých kapitolách, čitateľa sprevádza cirkevným rokom. V tejto súvislosti mi zišlo na mu, že takýto typ knihy dnes nahrádza ten druh náboženského čítania, akým boli kedysi staré katolícke kalendáre. Tie si ľud čítal po celý rok a po celý rok ho sprevádzali ako povzbudenie v ťažkostiach života. Judák však volí, samozrejme, moderný jazyk, ktorý sa prihovára dnešnému poslucháčovi (čitateľovi).

Pavol Smolík

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.