Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hrozí Slovensku „česká“ sekularizácia?

Číslo 4/2009 · Imrich Gazda · Čítanosť článku: 2297
 

FIALA, Petr: Laboratoř sekularizace. Brno : CDK, 2007.

V roku 1995 vyšla v brnianskom Centre pro studium demokrace a kultury publikácia s nezvyčajnou a stále kontroverznou témou (vzhľadom na česko-slovenské pomery) Katolicismus a politika. Pozornosť pútala aj osoba autora, vtedy len 31-ročného vedúceho Katedry politológie Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, Petra Fialu. Už názov knihy prezrádzal šírku tematického záberu. Fiala nezostal len pri všeobecných témach politickej dimenzie katolicizmu, vzťahu kresťan – spoločnosť – politika či účasti katolíckej cirkvi na politickom dianí, ale dotkol sa aj špecifických otázok, akými sú sociálna náuka cirkvi, katolícke (kresťanské) politické strany alebo okrajové krídla politického katolicizmu (teológia oslobodenia a „katolícky“ neofašizmus). Pri analyzovaní týchto tém sa autor primárne zameriava na české prostredie, ktoré však reflektuje v európskom (najmä nemeckom, rakúskom a talianskom) kontexte.

Inovatívnosť Fialovho prístupu spočívala v tom, že sa na vzťah katolicizmu a politiky nepozeral ako morálny teológ, historik alebo sociológ, ale ako politológ. Nielen uhol pohľadu, ale aj závery, ku ktorým Fiala dospieva, vzbudzovali – ako sám v knihe priznáva – nielen pozitívne reakcie. Napriek tomu, že Katolicismus a politika je knihou, ktorá aj štrnásť rokov po svojom vyjdení ponúka viaceré stále aktuálne otázky a povšimnutiahodné odpovede, jej autor dospel k (oprávnenej) potrebe svoje dielo „v niektorých smeroch rozvinúť, doplniť a čiastočne aj korigovať“.

Výsledkom je publikácia Laboratoř sekularizace s podtitulom Náboženství a politika v ne-náboženské společnosti: český případ. Petr Fiala, ktorý sa medzičasom stal profesorom politológie a rektorom Masarykovej univerzity, sa rozhodol – na rozdiel od predchádzajúceho diela – tentoraz zamerať svoju pozornosť len na české prostredie, pretože „český katolicizmus nie je z vedeckého hľadiska zaujímavý len preto, že je český, a teda náš (...), ale je zaujímavý predovšetkým ako špecifický typ, lebo pôsobí v sociálnom, kultúrnom a politickom prostredí, ktorého miera sekularizácie a nenáboženskosti nemá v Európe obdobu“. V závere autor dospieva k znepokojujúcemu konštatovaniu, že český špecifický (laboratórny) typ sa v Európe časom stane dominantným, čo však neprinesie rovnaké dôsledky vo všetkých krajinách.

Vo svojom diele si Fiala všíma dvoch hlavných hráčov v oblasti náboženstva a politiky v Čechách: katolícku cirkev a politickú stranu KDÚ-ČSL, ktorá „s problémami plní funkciu jedinej kresťanskej politickej strany“. Česká cirkev sa podľa autora ocitla vo veľmi komplikovanej situácii, za ktorú je síce zodpovedná, ale len sčasti. Na konci 80. a 90. rokov 20. storočia sa krátkodobo tešila mimoriadnej priazni, ktorú však dnes vystriedala ľahostajnosť. Česká spoločnosť, aj keď stojí na tradícii antiklerikalizmu a liberálneho anticirkevného postoja, nie je podľa Fialu ku katolíckej cirkvi nepriateľská – je len ľahostajná. Pozitívny potenciál, ktorý cirkev – ako morálny víťaz nad komunizmom – vlastnila, premrhala. Dôvodom bola nedôsledná reflexia vlastnej minulosti v podmienkach komunistickej diktatúry, nesprávna analýza ponovembrovej spoločenskej situácie, spočívajúca v precenení vlastnej sily a podcenení proticirkevných nálad, či chybná personálna politika. Fiala kritizuje predovšetkým spôsob a opatrnosť, s akou cirkev začleňovala tajných kňazov a biskupov do oficiálnych štruktúr. „V kontraste s riešením problému skrytej cirkvi a zložitým (často neúspešným) začleňovaním väčšiny jej členov do oficiálnej cirkevnej štruktúry (...) je bezproblémová akceptácia všetkých kňazov, ktorí proti zákazu Vatikánu a nakoniec aj niektorých českých ordinárov pôsobili naďalej v kolaborantskom kňazskom združení Pacem in terris...“ Zo všetkého najviac však podľa Fialu cirkvi uškodil postup pri riešení otázky reštitúcie cirkevného majetku a pokus ovplyvňovať politické dianie, a to aj na straníckej úrovni.

Dnes si cirkev musí uvedomiť, že „väčšina spoločnosti nerozumie a nie je pripravená akceptovať akékoľvek predbežné morálne nároky cirkvi“, že skupina ľudí, ktorá verejne deklaruje svoje kresťanské postoje sa stále zmenšuje a že z dominantnej sily sa v podstate stáva len jedna zo záujmových skupín. Práve v tomto bode Fiala asi najradikálnejšie koriguje svoje názory, prezentované v predchádzajúcom diele, kde konštatoval, že cirkvi v žiadnom prípade nemožno zaradiť medzi záujmové skupiny, pretože sú organizáciami sui generis. Po štrnástich rokoch vidí vec ináč. „Katolícka cirkev už nie je všeobecne akceptovaná celou spoločnosťou ako reprezentantka určitých všeobecne zdieľaných hodnôt a ako inštitúcia, ktorá ich pripomína a zastáva dôslednejšie než iné organizácie. Namiesto toho je stále viac považovaná za organizáciu, ktorá je síce v niektorých oblastiach všeobecne prospešná, ale ktorá v užšom zmysle obhajuje špecifické záujmy minoritnej skupiny veriacich,“ konštatuje Fiala.

Sekularizovanie českej spoločnosti stavia pred nové výzvy aj českú kresťanskú demokraciu. Po rozsiahlom historickom úvode a politologickej analýze Fiala dospieva k názoru, že KDÚ-ČSL je ohrozenou stranou kvôli viacerým signifikantným rozporom: snaha o rozšírenie voličskej základne verzus reprezentácia špecifických záujmov veriacich, prirodzene konzervatívny profil verzus úzky priestor v strede politického spektra, túžba patriť k moderným a úspešným kresťansko-demokratickým stranám verzus prevládajúci profil konfesijnej vidiecko-malomestskej politickej sily, veľkosť členskej základne verzus slabé politické úspechy. Fiala sa domnieva, že iba „kultivovaná, autentická a nekonfesijná obrana širokej škály hodnôt a inštitúcií, ktoré sú dnes zneistené, oslabované a nerešpektované väčšinovou spoločnosťou by mohla poskytnúť kresťanskej strane jej špecifickú funkciu v rámci politického systému a mohla by viesť k politickej integrácii menšiny zastávajúcej v rôznej forme hodnotové predstavy inšpirované kresťanstvom“.

V pozorovateľovi z opačnej strany rieky Moravy, ktorý sa domnieva, že odlišné náboženské a do istej miery aj historické a kultúrne tradície slovenského národa sú dostatočnou zárukou toho, že ho sekularizmus na český spôsob neohrozuje, vyvoláva recenzovaná publikácia odôvodnené pochybnosti o správnosti svojho presvedčenia. Aj keď dôsledky sekularizácie pravdepodobne nebudú mať na Slovensku až také dôsledky ako v Čechách, čo Fiala pripúšťa, cirkev by sa mala zachovať ako novozákonná múdra panna a počítať s tým, že časom plameň – do veľkej miery už len formálnej nábožnosti – stratí svoju silu, a preto je potrebné už vopred sa zabezpečiť, ak by úplne vyhasol.

Imrich Gazda
Autor je vysokoškolský pedagóg a publicista.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.