Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Žid, kresťan a vlastenec

Číslo 4/2009 · Martin Koleják · Čítanosť článku: 3248
 

Pavol Strauss a slovenský národ

Na Slovensku práve vychádzajú prvé zväzky súborného diela Pavla Straussa, a to je dobrý dôvod na krátku úvahu o vzťahu tohto muža k nášmu národu. Národné cítenie je jeden z ušľachtilých citov ľudskej osoby a národná príslušnosť a svojskosť je Boží dar. Každý človek sa z Božej prozreteľnosti narodí v istej rodine a v národe, ktoré si osobne nevyberá, ale sú mu dané. V tom zmysle môžeme chápať básnické slová Solženicyna, že „všetky národy sú rozličné tváre Boha“, to jest, sú Božími darmi. Podľa Straussa má každý v národe a pre národ iné určenie. Aké bolo jeho určenie v našom národe? Svojimi koreňmi patril k židovskému národu. Aké bolo teda jeho národné cítenie?

Patriotizmus

Židovský národ má medzi národmi výnimočné postavenie. Jeho si Boh vyvolil, mimoriadne sa mu prihovoril, z neho sa narodil Spasiteľ všetkých národov, všetkých ľudí. Tento národ sa rozpŕchol medzi ostatné národy. Mnohí jeho členovia nadobudli synovský vzťah k národu, v ktorom žili. Ján Pavol II. mal na základnej škole aspoň tretinu spolužiakov Židov, v gymnáziu ich bolo trochu menej. S mnohými ho spájalo úzke priateľstvo. To, čo sa ho zvlášť dotýkalo na niektorých z nich, bol ich poľský patriotizmus.

Rovnako u Pavla Straussa si nemožno nevšimnúť jeho slovenský patriotizmus. Svoje narodenie na Slovensku chápal vo svetle prozreteľnosti: „Narodiť sa v niektorom národe nie je zásluha, ale určenie. A neodôvodnené, lebo každý sme sa narodili s určením. Ja viem, že ma Prozreteľnosť postavila do tejto slovenskej pospolitosti. A tej sa cítim zaviazaný, aby som všetky svoje danosti dal do jej služieb.“ Inde píše: „Náhodou som sa narodil. A náhodou na Slovensku. Lenže náhody sú nutnosti, ktorých úzadie nepoznáme. A tak sa rástlo. Vrstva na vrstvu sa ukladali kultúrne hodnoty Európy. Najväčší vplyv a stopy zanechal svet umenia nemeckého a francúzskeho. Z jedného prsu som nasával ducha slovenskej reči a z druhého nemeckej. I francúzština je mi blízka z detských čias.“

Strauss bytostne zrástol so židovským i slovenským národom. Bol vďačný za tento dvojnásobný dar národnej príslušnosti. Videl ich príbuznosť: „I bolesti, utrpenie a útlaky i ústrky slovenského národa majú veľa spoločného s mnohostoročným utrpením židovského národa, od každého poníženia cez nenávistné výbuchy, až po hitlerovský holokaust. A preto je im spoločná túžba po spáse a Spasiteľovi. U jedných ostala mesiášska túžba, a tých druhých držala a drží viera v Spasiteľa.“ Zároveň si všímal mnohé príbuznosti medzi všetkými národmi.

V čase totality (9. 11. 1983) napísal vo vzťahu k Slovensku: „Milujem tento národ i so všetkými charakterovými defektami, najmä v terajšej dobe. Chcem všetko, čo som získal výchovou, četbou, vývojom, štúdiom, dať k dispozícii. Svojou konverziou chcem ľudí utvrdiť. Svojimi písačkami chcem prispieť, čo len haliermi, do pokladnice myslenia. Pokojne chcem znášať zaznávanie i všakové príkorie a vkladám sa do vôle večného Otca národov.“ Tých príkorí, ktoré počas meniacich sa režimov zažil, nebolo málo. No jeho láska k Slovensku nezhasla. Sťažuje sa však podobne, ako sa Boh sťažoval na neopätovanú lásku svojho národa. 28. 10. 1984 píše: „Slovensko je ako tá milovaná, ktorá žiadala od milujúceho, aby svoju lásku umenšil alebo zahasil. Úbohé Slovensko, ktoré si naoko viac vážiš svojich nežičlivcov.“ Slovo „naoko“ má v tejto poslednej vete svoje opodstatnenie. Hovorí, že národ buď nemá odvahu dať najavo svoju úctu voči svojim dobrodincom a „naoko“ ju dáva svojim nežičlivcom (zápis je totižto z doby, keď si totalitní vládcovia vynucovali úctu), no je možné aj to, že národ zatiaľ nepozná svojich dobrodincov. Vtedy by v tejto vete bola skrytá nádej, že raz ich spozná, a potom si ich bude ctiť.

Sám Strauss bol vo svojom živote vydaný „napospas malým dušičkám a závistlivcom“. Degradovali ho v jeho profesionálnej kariére a nedovolili mu publikovať. Konštatuje: „To je tragédia tejto krajiny, že každé čisté oduševnenie a nadanie sa dostane pod odkvap hlúpej, raz politicky, raz ináč podfarbenej nežičlivosti.“ Tak ako židovský národ aj slovenský národ neraz odmietal prorokov, cez ktorých im Boh preukazoval svoju lásku a starostlivosť.

Strauss už v totalite myslel na budúcnosť Slovenska: „Mňa nezaujímajú relácie a podlosti dnešných ľudí. Mňa zaujíma, čo sa z dneška dá zachovať a preniesť do budúcna, ako výdobytok, ako princíp, ako možnosť. Mňa nezaujíma, či ma dnešní naháňači vlastnej slávy a prosperity umlčiavajú. Viem, že Slovensko ľúbim a chcel by som jeho súzvuk v duchovnom orchestri sveta.“ Uvedomoval si veľkosť prijatých darov, ktoré chcel dokonale využiť: „Cítiť sa stále dlžníkom ľuďom, dobe, infektom tela i duší, Slovensku i svetu, svojmu pôvodu a svojmu určeniu. Byť stále v negatívnej duševnej bilancii, lebo čo sa urobilo, sa už neozýva, len to, čo volá. Viní nás neurobené, nespoznané, nesformované. Stále som na začiatku, pretože život je začiatok na pokračovanie.“ Július Rybák zdôrazňuje: „Pavol Strauss sám seba nepovažoval za spisovateľa, ale za médium, ktorého poslaním je zvestovať posolstvo iných svetov svojmu národu.“ To bolo jeho určenie v našom národe a pre náš národ.

Charakter národa Strauss tvrdil, že charakterové chyby dokážeme najjasnejšie vidieť v zrkadle lásky alebo nenávisti. Môžeme dodať, že v zrkadle lásky ich vidí ten, kto túži druhému pomôcť charakterovo rásť. V zrkadle nenávisti ten, kto chce druhému ublížiť. Ak sme niekomu ľahostajní, ani si nás nevšíma. Strauss veľmi jasne videl charakterové defekty i charakterovú veľkosť v našom národe v zrkadle lásky.

„Čo má národ najcennejšie?“ – pýta sa už v dobe slobody (1994) a zároveň si odpovedá – „Reč a umelecké aglomeráty. Svedomie a jeho kritériá. Zhodnotenie duchovných hodnôt. A zhodnotenie jeho rozhodnutí. Ale aj duchovné a morálne cesty, ktorými kráča. Kým si človek človeka neváži a nehodnotí ho podľa jeho mravných a duchovných hodnôt, je to národ ešte morálne nevyspelý a labilný charakterove. Ešte nám treba prežiť dlhšiu dobu v relatívnej stabilite a pokoji.“ On bol svedomím národa a túžil po jeho obnove, po prehĺbení jeho viery. Viera v Ježiša Krista ako Mesiáša znamená, že Boh sa neuspokojí s naším svetom takým, ako je, ale že ho chce zmeniť, zlepšiť, viesť k jeho plnej pravde. On chce, aby klamár prestal klamať, aby zlodej prestal kradnúť, atď. Chce obrátenie človeka. Aj preto posiela prorokov, ktorí sú svedomím národov. Strauss hovorí: „Cez sito svedomia narastá i morálna hodnota národov. Nik si nestačí sám. Preto je v každej duši zakotvená túžba po Vykupiteľovi. Sebavedomie národov na to narazí.“ V Novom zákone nachádzame zoznamy hriechov, ktoré prvotnej cirkvi slúžili na spytovanie svedomia, učili veriacich rozlišovať dobro od zla a pobádali ich na cestu obrátenia (Mt 15; Mk 7, 21 – 23). Pán Ježiš žil v kultúre, kde sa dával dôraz na to, čo je nečisté mimo človeka, a nebolo možné sa toho dotknúť bez toho, aby si človek nejakým spôsobom nepoškvrnil dušu – zákon čistoty je doteraz veľmi živý v židovskej ortodoxii. Ježiš to naraz prekonáva a potvrdzuje, že človeka skutočne poškvrňuje to, čo sa rodí v jeho srdci, a nie to, čoho sa dotýkame alebo čo jeme: „Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky: smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť“ (Mk 7, 21 – 23). Týchto dvanásť zmienok prakticky tvorí morálnu inštrukciu pre katechumena. Povzbudzuje ho poznať takéto správanie ako zlé, aj keby si bol na niečo z toho zvykol, pretože v spoločnosti, v ktorej žil, boli tieto neresti dosť častými. Na biskupskej synode o pokání v roku 1983 sa dlho diskutovalo o vhodnosti zostaviť zoznam hriechov pre dnešných veriacich, hoci sa to potom neuskutočnilo. V Straussovom diele nájdeme kritiku morálnych defektov a zoznamy hriechov vo svete, ale aj u Slovákov. V roku 1950 píše: „Nastali časy lámania charakterov. Vlády najprotichodnejších smerov sa v krátkom čase striedajú. Každých pár rokov sa prisahá inému systému. Farby a kabáty sa chytro menia.“ Zhruba o štyridsať rokov, na konci totality (26. 10. 1989), uvažuje: „Charakter človeka a jeho morálny profil, ale i národa, sa prejaví v ťažkostiach, v bolestiach, v ponížení a v krízových situáciách. Máloktorý človek a máloktorý národ sa ocitol v takých ťažkých a ničivých stavoch ako slovenský. Tisíc rokov národnej poroby, dve svetové vojny s ich sprievodnými ťažkými okolnosťami, ktoré vyžadovali nekompromisný kresťanský postoj, zanechali aj rany a jazvy v morálnej a charakterovej základni. Prechod z jednej formy násilia do druhej vytvoril zohnuté chrbtice, ten mnohoročný strach a existenčné obavy zdeformovali otcov rodín. A mnohoročná oficiálna faloš, zamaskovaná vnútorná štruktúra, vyfarbila sa vo všetkých vrstvách obyvateľstva. V tom postoji zhrbených chrbtov boli úradníci, vedci, lekári. Ba vari všetci. Až teraz sa postupne vyzliekajú z falošnej hadej kože, zamaskovanej tváre, zo súhlasného hrkútania. Ľutujem tento národ, lebo ho milujem.“ Dňa 25. 10. 1989 dodáva: „Bolesť všetkých je aj moja bolesť. Aj bolesť niektorých. Všetci cítiaci a mysliaci sme jeden živý organizmus. A všetky deviácie sa týkajú každého. Tých štyridsať rokov ideologického terorizmu ovplyvnilo každého.“

Slovensko bolo súčasťou komunistického bloku, kde počas totality duchovná devastácia bola omnoho tragickejšia ako ekonomická. Celý systém bol postavený na dvoch veľkých nerestiach, na krádeži a klamstve. Politickí predstavitelia okradli ľudí takmer o všetok súkromný majetok (polia, fabriky, atď.). Postupne sa krádež na poliach i vo fabrikách stala zvykom v celej spoločnosti. Vzťah k pravde bol zasa úplne narušený klamstvom. Historická a vedecká pravda, pravda o Bohu a o človeku bola znevážená. Verejnosť bola politickými predstaviteľmi a ich prisluhovačmi neustále klamaná. Mnohí už neboli schopní rozlišovať pravdu od klamstva, a mnohí klamali kvôli vlastnému prospechu. Je veľkým potupením človeka doviesť ho do stavu, keď už nie je schopný spoznať, kde je pravda a kde lož, kto ho klame a kto mu hovorí pravdu, keď už stratil orientáciu. Obnova spoločnosti v tomto smere bude trvať veľmi dlho. Dôsledok je ten, že po páde totality hlavné slovo ľahko získavajú tí, ktorí sa nehanbia národ oklamať, a potom, keď získajú pozície, okradnúť. Na klamstvo a krádež je spoločnosť málo citlivá, lebo mnohí sami podľahli týmto i mnohým iným nerestiam. Strauss poukazuje na zhubné dôsledky straty hodnôt: „Ako je v ľudskom organizme prípustná hodnota cholesterolu, nad ktorú sa zvyšuje incidencia infarktov, je v organizme národov nevhodné vystupňovanie egoizmu, lebo i bez kozmického žiarenia dochádza k odlivu duchovnosti. A toto scvrkovanie duchovného spektra môže mať i zhubné následky. V každom národe, i keď má akékoľvek korene, mystické, biblické, či len tisícročné.“ Použil však aj krásny obraz plný nádeje: „Láskou porýľované záhony ľudského vnútra nedopustia, aby ich nadobro zaplienila plevel. Tento národ je vyhladovaný cez dlhé veky a vyvolá vždy nové hlavy, čo nás nasmerujú na parametre dobra.“ Strauss jasne pomenoval jednu z najväčších nerestí doby. Do svojho denníka si 8. 2. 1989 zapísal: „Neúprimnosť je hlavným príznakom doby vo svete i u nás. Najmä v intelektuálnej sfére. Verejnosť sa traktuje lžami, neúprimnosťou k sebe i navonok.“ Túžil pohľadom podeliť oblasti dobra i zla a pohľadom rozdrúzgať paláce lži a chatrče falše. Za totality sa rozmohlo aj úplatkárstvo, ktoré pranieruje: „Peňaženková diplomacia je určite najpohodlnejšia. Len koľká časť národa jej prepadla.“ Pokračuje v opise tej doby: „Žijeme. Ale naozaj len ako živé mŕtvoly. Neškúlim za naše ploty, i keď to poznám. Len mi je ľúto, že toľko rokov prešlo, a duchovná, etická a intelektuálna oblasť Slovenska je odsúdená ignorantmi a samozvanými samospasiteľmi kultúry na inaníciu, ktorá sa dnes-zajtra končí mumifikáciou. Polovica slovenského nadania sa končila a končí v poháriku a druhá polovica v deformácii, v smrtonosnej jednostrannosti a polodelirantnej duchovnej strohosti.“ Ani v dobe temnoty, napriek negatívam, ktoré pozoroval, nebol pesimistom. V zápise z 26. 8. 1985 čítame: „Ako chronicky chorobný optimista verím v budúcnosť slovenského národa. I keď sú v súčasnosti rušivé faktory. Máme veľa polo- a pseudointeligencie. Akademické tituly sa ľahkovážne rozšírili a stratili špecifickú váhu. Ľudia s nimi, aj napr. mladí lekári, nemajú všeobecné vzdelanie a vzťah k estetickým hodnotám. Tak sa môže povedať, že aj medzi doktormi sa len občas nájde inteligent. Mnohí mladí ľudia sú buď málo ambiciózni alebo až príliš. Nadania je veľa.“ Konštatuje defekty vo výchove: „V tejto našej časti strednej Európy sme sa v určitom nie veľmi vzdialenom údobí vychovali na chronických obavách: o existenciu, o miesto v zamestnaní, o možnosti publikovania, o možnosti poškodiť aj iného. Skrátka, vždy cesta po ostrí noža. A vnútorná náplň strach, v tých najmenlivejších obdobách.“ Tesne pred pádom totality, v máji r. 1989, píše: „Medzi nami ešte žijú ľudia, čo praktizovali a obdivovali politický teror ako veľkú spoločenskú múdrosť. Ešte dnes minulí zločinci hľadia na nás veriacich ako na vždy potenciálnych zločincov.“ V posledných dňoch totalitného režimu, 23. 10. 1989, píše: „V Slovenských pohľadoch razom vyšľahli myšlienky o etose v našom vedeckom spoločenstve i s náznakmi možných ozdravovacích podnikaní, o etických kódexoch. Sociológovia sú prví, ktorí by mali vysliediť príčiny tých uhniezdených deviácií. Život, nielen vedecký, je presýtený úkazmi, osobnosťami, ktoré sa zúčastňovali a doteraz zúčastňujú na kritériách ideologizácie nanútenej do všetkých oblastí vedy, i medicíny a života. Tento nanútený potenciál násilia zhora a strachu zdola, taký ľahko adaptabilný v slovenských dušiach! Máme všeobecne sklon k servilnosti a bezcharakternosti, že také veľké množstvo najmä intelektuálov malo k nej afinitu. Ukázalo sa to i v minulých spoločenských formách, ale v takej miere ako v tejto dobe to nekričalo. Neúprimnosť, faloš, bezohľadnosť a sebectvo sú najcharakteristickejšie známky charakteru ľudí tejto doby vo vede i mimo nej. Toto duševné zhovädenie je výsledok tej vzácnej ateistickej kultúry. Nemožno beztrestne vykomplimentovať Boha zo všetkého. Lenže to nie je len slovenská špecialita.“ Za všetkým morálnym úpadkom stojí odmietanie Boha.

24. 10. 1989 Strauss pokračuje v úvahe: „Dnes sa vo svedomí mnohým čká. I nejednému z našich priateľov, ktorý sa v dobách ideologického násilia nechcel vládnucim znepáčiť. My sme v minulosti ukázali, že sme v charakterových „kramflekoch“ veľmi chabí, takmer každý z nás, a že sme ako iné národy ochotní obracači kabátov. Nie je medzi nami veľa charakterových hrdinov. Sme veľmi adaptabilní. Veľmi veríme tomuto životu. Svätý František by mal s nami veľa trápenia. I Thomas Morus by u nás mal málo pochopenia. I u nás tieklo veľa krvi vyznavačov na katolíckej i evanjelickej strane.“

Nežná revolúcia vyvolala nadšenie v celom národe. Strauss v tom období hodnotil veci veľmi realisticky: „V každom národe je 80 – 90 % slabých charakterov. Preto ma mrzí, že sa u nás zobudila túžba po slobodných voľbách, po demokracii a odstránení všetkého ideového násilia a všetkých deformácií, ktoré prinieslo násilné preideologizovanie. Mrzí ma, že to v študentoch a robotníkoch vypuklo až po 20 – 40 rokoch. Koľko krívd, násilia a poškodenia zdravia a duševného zdravia tu bolo popáchaných! Som šťastný, že sa národ zobudil a zruší všetky krivdy. Že sa zrušia štátne sanatóriá, aby každá nemocnica mohla mať tiež takú úroveň zásobenia liekmi. Aby sa mohol nejeden z mnohých šuplíkov rukopisov uverejniť, ktorý sa nemusí odideologizovať. Aby duch slobody, duch duchovnej voľnosti zavládol všade. Aby zmizla všetka zastrašenosť a Duch Boží mohol zavládnuť v dušiach bez oklieštenia.“ Zrušenie krívd je podmienkou nastolenia skutočnej spravodlivosti. Jej garantom je Boh. Iba v súlade s jeho vôľou je možné budovať spravodlivú spoločnosť. Iba on je garantom pravej slobody. Strauss mal veľkú túžbu po ozdravení slovenského národa. Keďže poznal príčinu neporiadkov v spoločnosti, poznal aj cestu obnovy: „Lebo to bola deformácia spoločnosti cez deformáciu človeka. Ide teda o ozdravenie človeka, jeho vnútra a jeho očistu.“

Veľkosť národa

Strauss sa tešil všetkým pozitívam, ktoré pozoroval v našom národe: „Na Slovensku je množstvo nadaných a mimoriadne nadaných ľudí v rôznych vedných odboroch i v umení. Každý je svojský typ, genetický, formovaný krajinou a prostredím.“ Ako vytrvalý hľadač pravdy s mimoriadne silným intelektom okrem zdravej racionality pozoroval aj chorobnú, patogénnu: „My máme na Slovensku, i mimo, veľa výborných hláv a tvorivých mozgov. Syntetických, originálnych, ale i takých, čo vlastnia čudnú a neľútostnú racionalitu, tú patogénnu.“ Dôsledky toho sú katastrofálne. Ako „každý patogénny tvor má svoje vitálne špecifikum, a keď sa nevídane rozhojní, zadusí samým sebou všetko, čo sa mu postaví do cesty,“ rovnako patogénna racionalita je schopná zadusiť zdravé zmýšľanie. Patogénnou racionalitou, plnou emocionality sa vyznačoval napr. Nietzsche, ktorý svojím rečníckym umením pomýlil mnohých. Sú ňou nakazení aj politickí populisti. Dokážu strhnúť za sebou masy a zadusiť ich zdravé zmýšľanie.

Straussa bolelo potupné zaobchádzanie s duchovnou elitou slovenského národa. Pýta sa: „Kde je ten veľký národ, ktorý by si tak ľahkovážne dovolil odpísať vedcov, spisovateľov a básnikov ako my?“ Veď „národ je natoľko nehodný, nakoľko ľahko zahodí ľudí“. Zodpovednosť za tieto krivdy v čase totality niesli hlavne politickí predstavitelia. Strauss dobre poznal našich vedcov, spisovateľov a básnikov. Mal preštudované mnohé ich diela. Zdôrazňoval: „Nemožno zo slovenskej duchovnej a umeleckej sféry vygumovať Beniaka a Silana, Žarnova, Strmeňa a Dilonga, Hanusa a Kútnika, Harantu a Veigla, ale ani Tatarku a Karvaša, Ťažkého, Hamadu a mnohých iných, z vedeckej oblasti Valentína a Nováka, Staríčka a Baníka, ktorí boli schopní urobiť prinajmenšom to, čo robia tí neeliminovaní.“ To boli svetlá svojej doby. Preto s nádejou poznamenáva: „Národ nie je stratený, kým je v ňom jediná svetlá duša. Ani Cirkev nie je na pokraji, kým je na svete jediný svätý.“ Podľa Straussa potrebuje Slovensko klan tvorivých duchov. Zdravé zmýšľanie nesie stopy ducha Božieho.

Strauss uvažoval o mieste slovenského národa medzi ostatnými národmi: „Mojím ideálom bolo odjakživa to, aby sa Slovensko dostalo ako malé kultúrne Švajčiarsko ako rovnocenný partner medzi literárny svet západu.“ Pomenúva neduhy, ktoré je nutné odstrániť, aby sme dosiahli žiadanú úroveň: „Slovenskú kultúrnu klímu zatieňuje niekoľko nepriaznivých psychologických okolností, ktoré na nej ležia ako mora. Je to predovšetkým rozhádzanosť a neorganizovanosť času. Strašne mnoho sa prevraví a postáva – i duševne – a na to najpodstatnejšie ostane málo času. Keby sa tak usilovne pracovalo, ako sa fajčí, pije a klebetí, bolo by toho oveľa viac. Ďalej sú to dve spoločensky vývojove vysvetliteľné črty: závisť a chamtivosť. Rozširovať sa o týchto by bolo masochizmom. Treba ich vykántriť, ak má Slovensko v koncerte národov hrať rolu, ktorú by mohlo.“ V tejto súvislosti navrhoval program: „Duchovné a etické normy urobiť spoločenskými normami a slovenský národ adekvátnym partnerom európskym i svetovým. Nevyčleniť nič z dedičstva národa, ani náboženskú členitú kultúru, ani umeleckú a folklórnu. Veď vo všetkom je cena každého pre všetkých.“ Každý národ sa má stať darom pre ostatné národy. Hlboké vedomie vlastnej identity nevedie človeka ani národ do izolácie, ale umožňuje prinášať niečo jedinečné iným ľuďom i národom. Strauss si uvedomoval, že „nie je žiadúca izolácia národov, veď je toľko styčných bodov vo všetkých sférach života“. Strauss veľmi oceňoval otvorenosť ľudí, vlastniacich nadhľad: „Je šťastie, že sú u nás aj ľudia, ktorí rozmýšľajú aj v širokých kategóriách historických, psychologických a geopolitických.“ Túto myšlienku rozvíja: „I na malom národe sa môže ukázať formát veľkosti pri nažívaní so susedmi a pri spôsobe riešenia i konfliktných situácií. Akokoľvek sa môže všetko zdať paradoxné, konečný efekt môže byť jednoznačne veľkorysý, nesebecký, s pohľadom na budúcnosť nielen vlastnú, ale všeobecnú.“ Uprednostňoval duchovnú veľkosť národa pred početnou: „Národy sa azda v Božej evidencii nedelia na veľké a malé podľa svetského numerického významu. Veľký je ten národ, ktorého členovia sú veľkých sŕdc, ktorí vedia veľmi milovať a odpúšťať a vedia byť milosrdní a veľkorysí.“ Túžil po duchovnej veľkosti nášho národa: „Nech sa otvoria všetky brány vzájomnej žičlivosti a nech sa zbavíme ostňa intrigánstva rodinného a národnostného.“

Predpokladom budovania bratských vzťahov medzi národmi je viera v jedného Boha, ktorý je naším Otcom. Nasledujúca Straussova úvaha vychádza z jeho živej viery: „Keby len každý človek a každý národ v živote bol schopný uplatniť budúcnostnú koncepciu, lebo nik nežije izolovane a vzťahy sú pospájané. Slávny čaj vince te by mal byť ponúkaný pri konferenciách politikov a vodcov národov, ale i pri individuálnych vzťahoch ľudí. Každé riešenie situácií a sporov môže mať celoľudský dopad. Nič nie je izolované, všetko sa týka i všetkých. Cez analýzu nech previeva audiatur et altera pars. Áno, každý je za všetko a za všetkých zodpovedný.“ Ako sa Kain nemohol zbaviť zodpovednosti za svojho brata Ábela, žiaden národ sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti vo vzťahu k iným národom. Podľa Straussa má Slovensko spolu s ostatnými slavianskymi národmi zmysel pre srdečnú bratskosť, ktorá západnej racionalisticko-utilitaristickej spoločnosti plnej egoistického individualizmu chýba. Preto píše: „Myslím, že životný elán slavianskych národov a rozžhavenosť všetkých východnejších sŕdc a duší i v otázke všeobjímajúcej bratskosti a sociálnej spravodlivosti i náboženskej integrácie pomôžu ešte v mnohom nevládnejším srdciam národov západných.“ O veriacich Rusoch poznamenáva Július Rybák, že „hoci by chceli dezertovať z komunizmu, nikdy by nechceli dezertovať z Ruska, dávajú prednosť tomu, že zostanú a budú trpieť, aby vytvorili – ako ich otcovia verili, že sa raz stane – Sväté Rusko“. Strauss mal možnosť dezertovať zo Slovenska na Západ, kde mohol mať pred sebou skvelú profesionálnu kariéru. On chcel byť na Slovensku v čase prenasledovania cirkvi a prispieť svojím dielom k obnove Slovenska.

Kolakovič vysoko hodnotil spiritualitu Rusov: „Ruskí ľudia patria medzi skvelých ľudí na Božej zemi. Sú azda najhlbšími metafyzikmi zo všetkých metafyzikov. Majú hlbší pohľad na utrpenie a nápravu ako ktokoľvek iný, možno až na Španielov. Rusi majú vedomie mesiánskeho poslania zjednotiť Východ a Západ, ktoré nenájdete u nijakých iných ľudí, až na Židov predkresťanskej doby.“ Môžeme dodať, že aj v poľskom národe sa nachádza mesiánska myšlienka, ktorá sa prebudila hlavne po zvolení Karola Wojtylu za pápeža. Mesiánske poslanie nie je niečo negatívne; niečo, čím by sa človek alebo národ vyvyšoval nad iných ľudí či národy. Mesiánske poslanie je poslanie, ktoré dal človeku alebo národu Boh. On posiela svojich vyvolených do sveta, aby šírili jeho kráľovstvo. Mesiánske poslanie je službou iným ľuďom, iným národom. Ono musí viesť človeka i národ k pokore, a nie k povyšovaniu sa nad iných ľudí alebo nad iné národy. Strauss si bol vedomý tohto poslania ako Slovák katolík, ktorý ostal Židom.

Autor je katolícky kňaz.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.