Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

20 rokov pravice na Slovensku

Číslo 4/2009 · Roman Joch · Čítanosť článku: 2735
 

Obdobie posledných dvadsiatich rokov je okrem iného i obdobím vzniku slovenskej pravice. Pred rokom 1989 hovoriť o slovenskej pravici príliš zmysel nedáva.

Áno, iste, Demokratická strana (1944 – 1948) bola nekomunistická, či dokonca antikomunistická, ale to ju činilo pravicou len relatívnou vo vzťahu ku KSČ, nie pravicou samou osebe. Takisto HSĽS bola relatívne napravo od niektorých ostatných strán, ale ak by sme sa pozreli na jej vnútropolitický program, bola to strana ľavého stredu. Samozrejme, nacionalizmus nie je kritériom ani pravicovosti, ani ľavicovosti; boli nacionalisti ľavicoví (Robespierre, Garibaldi, Mussolini, Goebbels), ako aj nacionalisti pravicoví (Napoleon, Bismarck, de Gaulle). Najpravicovejšia strana za 1. ČSR bola strana agrárna (Republikánska strana maloroľníckeho ľudu) – až na to, že to bola typická strana stredová. O absencii pravicovosti v slovenskej histórii až do roku 1989 svedčí i ten fakt, že v roku 1918 tu nebol žiadny politik či hnutie, ktorí by sa postavili za zachovanie monarchie a proti vzniku republiky: t. j. nenašiel sa ani jeden jediný, ktorý by zostal verný cisárovi (nie nutne „Maďarom“) a povedal by rázne svoje „Nie!“ tým, ktorí cisára zradili! Ako potom hovoriť o pravici na Slovensku v tej dobe?

Najbližšie k ideálu pravice mal v prvej polovici 20. storočia na Slovensku Milan Hodža. To bol jediný, u ktorého by som nárok na pravicovosť uznal (Milan Rastislav Štefánik zahynul príliš skoro, takže nevieme, ako by sa potom v politike profiloval).

A v druhej polovici 20. storočia začala pravica na Slovensku až rokom 1989. Vo všeobecnosti by som stredoeurópsku (a teda aj slovenskú) pravicu charakterizoval piatimi bodmi:

  1. ekonomický liberalizmus, obhajoba slobodného trhového hospodárstva, nižších daní,
  2. spoločenský a morálny konzervativizmus, obhajoba tradičných kresťanských hodnôt,
  3. dôraz na právo a poriadok, právny štát a vládu zákona,
  4. obrana slobody a demokracie proti totalitarizmu,
  5. zachovanie či posilnenie transatlantickej väzby medzi Európou a Amerikou.

Ako to teda všetko začalo? Samozrejme, zárodky pravice začali vznikať v novembri 1989 z odporu proti komunistickému režimu a komunizmu – a predstavovali ich tí, ktorí požadovali radikálnejšiu dekomunizáciu, nielen kompromis s reformnými komunistami. Teda tí, ktorí za prezidenta chceli radšej Václava Havla než Alexandra Dubčeka.

Samozrejme, pravica na Slovensku mala svoju liberálnu podobu a svoju konzervatívnu podobu, ktorú predstavovala kresťanská demokracia na Slovensku historicky staršia než liberáli. Ale práve liberáli, či presnejšie povedané klasickí liberáli predstavovali veľký a energický impulz pre sformovanie sa pravice na Slovensku po roku 1989: jednoducho povedané – novou, mladou slovenskou pravicou boli tí, ktorí čítali Hayekovu Cestu do otroctva a požadovali privatizáciu a trhové hospodárstvo. Naopak, stúpenci štátneho riadenia ekonomiky boli na ľavici. A začali sa koagulovať okolo Vladimíra Mečiara.

Práve Vladimír Mečiar bol veľkou integrujúcou postavou slovenskej pravice: podarilo sa mu zblížiť pravicových liberálov s kresťanskými konzervatívcami – dokonca až do podoby vytvorenia jedného politického bloku. To mnohí považovali do tej doby za nemožné: mnohí liberáli videli v kresťanských konzervatívcoch „čiernu totalitu“ a mnohí kresťanskí demokrati v liberáloch, dokonca aj v tých pravicových, „libertínske bezbožníctvo“. Oboje bolo nezmyslom. (Pokiaľ však ide o ľavicových liberálov, kresťanskí konzervatívci mali a majú pravdu; ale o tom neskôr.)

Keď v rokoch 1990 – 1991 radikáli zo Slovenskej národnej strany začali nesmelo hovoriť o možnosti, že by Slovensko získalo nielen ďalšie právomoci v rámci československej federácie, že by nielen mohlo získať až toľko právomocí, že by sa ČSFR transformovala a rozvoľnila na voľnú česko-slovenskú úniu (po vzore rakúsko-uhorskej personálnej únie pred rokom 1918), ale že by sa dokonca mohlo osamostatniť, teda že by štát ČSFR mohol zaniknúť, hovorili to veľmi opatrne, potichu a v obavách, že ich každú chvíľu môže zatknúť polícia za velezradu. Toho sa vskutku obávať mali, pretože zvažovanie zániku a zničenia vlastného štátu je vlastizradou vždy a všade. Veru, žiadny štát nepripúšťa otvorenú diskusiu o svojom zániku, o svojom zničení. Takmer žiadny. ČSFR bola v tomto ultraliberálnou výnimkou – a preto aj tak dopadla.

Keď však už nielen extrémisti a postkomunisti zo SNS, ale aj Ján Čarnogurský, vtedajší predseda KDH, bývalý disident a väzeň svedomia komunistického režimu, o ktorého lojalite k demokracii neboli žiadne pochybnosti, pripustil možnosť samostatného Slovenska, a teda rozbitia ČSFR ako jednu z legitímnych možností, džin bol z fľaše vypustený a akákoľvek represia proti rozbíjačom ČSFR za velezradu už možná nebola.

Lenže prápor slovenskej nezávislosti nakoniec vztýčil Vladimír Mečiar, a nie Ján Čarnogurský, ktorý bol v tej dobe líder parlamentnej opozície (pročeskoslovenskí pravicoví liberáli boli po voľbách 1992 v mimoparlamentnej opozícii, a teda bez vplyvu na dianie). Čarnogurský vtedy a za tých okolností povedal vzniku slovenského štátu svoje nie: nie takto, nie s týmito ľuďmi. A tak Ján Čarnogurský, duchovný otec 2. slovenskej republiky, sa nestal jej otcom fyzickým (tým bol Vladimír Mečiar). To pravicovým slovenským liberálom, predtým pročeskoslovenským, a teraz bez moci, imponovalo. V dobe Mečiarovej vlády sa kresťanskí demokrati, najsilnejšia parlamentná opozícia, bili za demokraciu, za slobodu a za právny štát ako levy. To taktiež pravicovým liberálom imponovalo.

Hroty sa odstránili a ostré hrany sa zaoblili: medzi pravicovými liberálmi a kresťanskými demokratmi začala vznikať nielen politická aliancia, ale aj priateľstvo. Tí prví začali akcentovať svoj ekonomický liberalizmus a potlačovať do pozadia morálny liberalizmus, tí druhí čím ďalej tým viac začali ekonomický liberalizmus akceptovať (pomohlo aj to, že kresťansko-sociálni nacionalisti sa od KDH odtrhli a pridali sa k nacionalisticko- socialistickému táboru pod vedením Vladimíra Mečiara).

Vladimír Mečiar vládol od roku 1992 až do roku 1998 (s výnimkou polročného intermezza v roku 1994) ako vodca nacionalisticko-socialistického bloku. A vládol ako vládca viac autoritársky než demokratický, viac absolutistický než konštitucionalistický a s pramalou úctou k vláde zákona alebo právnemu štátu (konzultuj kolónku „Remiáš, vražda“).

V tomto období, v odpore proti Mečiarovmu autoritárstvu, sa slovenská pravicovo-liberálna a kresťansko-konzervatívna pravica zintegrovali. Spory či rozdiely medzi nimi boli banálne v porovnaní s tým, čo ich v odpore proti mečiarizmu spojovalo. A šlo o veľa: charakter režimu na Slovensku, o postavenie Slovenska ako krajiny.

Obdobie po roku 1998 a krátko aj po roku 2002, keď z vládnucej koalície vypadla Strana demokratickej ľavice, je možné považovať za vrchol doterajšej slovenskej pravice – politickej i intelektuálnej. Predovšetkým pokiaľ ide o slovenskú intelektuálnu pravicu, bolo toto obdobie mimoriadne plodné – čo sa týka nápadov, diskusií, debát, premýšľania, cibrenia názorov, proste intelektuálnej energie všeobecne. Pritom integrácia pravicového liberalizmu a spoločenského konzervativizmu bola dokonalá: nie je náhodou, že pred voľbami 2002 sa nápad na rovnú daň zrodil v hlavách členov vtedy tej najkonzervatívnejšej politickej strany KDH, ktorí boli dekádu predtým pravicovými liberálnymi občianskymi demokratmi, ale teraz hrdými konzervatívcami.

Žiadny úspech však netrvá dlho. A tak spory začali prichádzať, k dezintegráciám začalo dochádzať. V pravici predovšetkým medzi principiálnymi verzus pragmatikmi (miestami až oportunistickými); a medzi konzervatívcami verzus liberálmi. Ani nie tak medzi konzervatívcami verzus pravicovými, ekonomickými liberálmi (i keď čiastočne i medzi nimi), ako skôr medzi konzervatívcami verzus ľavicovými, (a) morálnymi liberálmi.

Spomeniem dva príklady: bolo pre mňa šokom vidieť, ako mnohí ľavicoví liberáli preferovali skorumpovaného Ruska pred neskorumpovaným Palkom. Prečo? Rusko bol za potraty, Palko proti. Pre mnohých ľavicových liberálov je potrat posvätný, je liberálnou sekulárnou sviatosťou (druhou sú zväzky homosexuálov). Potrat je to, čo pre nich triumfuje úplne všetko. Človek, ktorý môže byť akokoľvek odpudivý, môže mať akokoľvek pochybné iné názory, ale je za potrat, je nimi preferovaný pred človekom, ktorý je poctivý a im i ľudsky bližší, ale je proti potratom. Potrat je proste dogmou, ktorej spochybnenie – čo len intelektuálne a rétorické – ľavicoví liberáli nie sú schopní pripustiť a voči ktorému majú nulovú toleranciu.

Druhým príkladom boli nedávne prezidentské voľby na Slovensku. Pokiaľ ide o hodnotovú orientáciu, na Slovensku sú asi tri (nie rovnako veľké) skupiny voličov: nacionálni socialisti, sekulárni liberáli a kresťanskí konzervatívci. Ani jedna z nich nemá nadpolovičnú väčšinu, ale ktorékoľvek dve dokopy nadpolovičnú väčšinu majú. Kandidát tej tretej skupiny sa do druhého kola volieb nedostal. A čo v tejto situácii urobil prominentný publicista zo skupiny druhej, bývalý šéfredaktor významného slovenského denníka (a českého týždenníka)? V článku sa ostro osopil na príslušníkov tej tretej skupiny zato, že si dovolili kritizovať kandidátku skupiny druhej za jej (vskutku idiotský) výrok, že morálne je to, na čom sa spoločnosť dohodne! (Filozoficky je to úplne idiotský výrok, ale zároveň hlavný článok viery sekulárneho, relativistického ľavicového liberalizmu.) Namiesto toho, aby sa vo vlastnom záujme usiloval o vytvorenie koalície skupiny druhej a skupiny tretej, ktorá jediná mohla zaistiť víťazstvo kandidátky skupiny druhej nad kandidátom skupiny prvej, zaútočil na skupinu tretiu! Niet divu, že vyhral kandidát skupiny prvej nad lepšou kandidátkou skupiny druhej. Ľavicoví liberáli sa nielen mýlia strategicky, ale sú i takticky dosť hlúpi. Sami na Slovensku väčšinu mať nebudú – môžu ju mať len v aliancii s nacionálnymi socialistami (či socialistickými nacionalistami, ako chcete) alebo s kresťanskými konzervatívcami.

Takže teraz je na Slovensku čas budovania, nového budovania intelektuálnej a politickej pravice. Tých otázok, na ktoré si slovenská pravica musí dať odpoveď, je veľa (sú to tie isté otázky, na ktoré si musí dať odpoveď aj pravica v ostatných európskych krajinách): Kde má byť hranica medzi principiálnosťou a pružnosťou? Kde má byť hranica medzi konzervativizmom a pravicovým liberalizmom? Aký má byť postoj k Európskej únii po Lisabonskej zmluve: odpor a odmietanie alebo snaha posunúť EÚ tak doprava, ako to len pôjde? Aký má byť postoj k islamu v Európe a k islamistom vo svete? Aké majú byť vzťahy s Amerikou? Aký má byť postoj k Rusku? Atď., atď.

Najväčší dôvod na optimizmus pravici na Slovensku dávajú – a posledných dvadsať rokov vždy dávali – živé, intelektuálne bohaté a myšlienkovo kvalitné časopisy a revue. Ich kvalita je plne porovnateľná s kvalitou časopisov a intelektuálnych revue v ostatných krajinách Západu. Slovensko je malé, ale čo sa týka kvality pravicových časopisov a revue v porovnaní s ostatnými krajinami malé nie je vôbec. Boli a sú to časopisy a revue ako Domino, Týždeň, Impulz, Konzervatívne pohľady a iné súčasné či už len minulé. Tieto časopisy a revue dávajú záruku, že budúcnosť pravice na Slovensku nie je vôbec beznádejná, dávajú dobrú záruku, že pravica svoju budúcnosť na Slovensku má a aj mať bude.

Ako napísal T. S. Eliot: žiadny boj nie je plne prehraný, pretože žiadny boj nie je plne vyhraný.

Autor je riaditeľ Občianskeho inštitútu v Prahe.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.