Ako dopadla ekonomická transformácia

Číslo 4/2009 · Pavol Minárik ml. · Čítanosť článku: 4083
 

Zmeny Novembra 1989 nemali primárne ekonomické motivácie. Nemožno však poprieť, že očakávania ľudí sa spájali aj s materiálnymi podmienkami ich života. Väčšina ľudí nebola spokojná s fungovaním socialistickej ekonomiky. Otvorenie hraníc navyše v plnej nahote ukázalo, aká priepasť existovala medzi životnou úrovňou ľudí v socializme a v slobodnom svete.

Potreba ekonomickej transformácie nutne vyvolala tri základné otázky – čo robiť, ako to robiť a prečo to robiť. Tieto otázky sa vzťahujú na každé z opatrení, ktoré bolo nutné uskutočniť, a odpovede boli zdrojom diskusií a sporov reformátorov. Prvá otázka – čo robiť – sa vzťahuje k samotnej podstate ekonomickej transformácie, teda aké kroky musí vláda uskutočniť, aby nahradila nefungujúcu plánovanú ekonomiku trhovou. Druhá otázka – ako to robiť – je predovšetkým o načasovaní jednotlivých reforiem, o ich zosúladení a o tempe prechodu z jedného ekonomického režimu na druhý. Posledná otázka je otázkou legitimity či legitimizácie jednotlivých opatrení.

Kolaps komunistických režimov otvoril pre ekonómov po celom svete otázku, aké zmeny uskutočniť. Všeobecná a jednoduchá odpoveď znela zmeniť to, čo nefungovalo. Ak nefunguje centrálne plánovanie, vyskúšajte slobodné podnikanie, ak nefunguje štátne vlastníctvo, privatizujte, ak nefunguje regulácia cien, deregulujte. Samozrejme, na konkrétnych postupoch bola zhoda oveľa menšia, a to tak u ekonomických teoretikov, ako u politických predstaviteľov. Domácim reformátorom boli známe všeobecné princípy trhovej ekonomiky a k dispozícii mali aj odporúčania medzinárodných inštitúcií. Nikto však nemal skúsenosť s takou zásadnou prestavbou fungovania hospodárstva.

Štandardný zoznam odporúčaných ekonomických reforiem medzinárodných inštitúcií poznáme ako Washingtonský konsenzus. Tento súbor opatrení pôvodne určených rozvojovým krajinám nebol zrejme ani vo svojej dobe konsenzom (o to menej dnes), poskytoval však aspoň nádej na zmenu k lepšiemu. Odporúčania privatizovať štátne podniky, deregulovať ceny, liberalizovať domáci a zahraničný obchod a umožniť prílev zahraničných investícií sa zdajú byť logickou odpoveďou na problémy socialistického hospodárstva – zle riadené štátne podniky, nedostatok či nadbytok tovarov a služieb a nedostatočné prostriedky na investície. Samostatnou kapitolou bolo obnovenie súkromného vlastníctva a reštitúcie znárodneného majetku, ktoré okrem ekonomického významu boli aj symbolom nápravy krívd. Vo fiškálnej politike sa odporúčala disciplína, daňové reformy a vhodné smerovanie výdavkov (napríklad do vzdelania či infraštruktúry).

Rozšírenie priestoru slobody a potreba nahradiť nefunkčné systémy plánovaného hospodárstva a nedemokratického vedenia spoločnosti boli zároveň veľkou výzvou pre katolícku cirkev. Všeobecná odpoveď na otázku, čo robiť so zlyhávajúcim socialistickým systémom, teda zaviesť trhové hospodárstvo, nebola a nemohla byť pre katolíkov uspokojujúca. V prvom rade bolo treba odpovedať na to, či kapitalizmus západného typu je dobrým, morálne vyhovujúcim systémom, prípadne ako má vyzerať dobré a spravodlivé usporiadanie spoločnosti.

Na túto výzvu odpovedá katolícka cirkev v roku 1991 encyklikou Centisimus Annus. Encyklika je nielen ďalším článkom v postupnom rozvoji sociálnej náuky, ale najmä stanovením základných princípov pre formovanie politiky. Udalosti roku 1989 sú vítané s nádejou na zmenu k lepšiemu. Podobne ako encyklika Rerum Novarum je aj Centisimus Annus kritická k socializmu i k liberalizmu, ktorý neberie ohľad na slabších. Dobré usporiadanie spoločnosti má byť postavené na princípoch slobody, súkromného vlastníctva, ale aj solidarity a subsidiarity.

Ak má byť kapitalizmus úspešným a spravodlivým systémom, nemôže stáť výlučne na trhovom mechanizme. Hoci trh produkuje efektívne výsledky, rozdelenie príjmov či bohatstva nemusí byť v súlade s tým, čo väčšina ľudí považuje za žiaduce. Trh problémy nerieši, riešia ich ľudia – na trhu i mimo neho. Preto je nevyhnutne potrebné, aby trhové inštitúcie – založené na správnom nasmerovaní ľudskej túžby sledovať vlastné ciele – boli doplnené inými, ktoré sú založené na solidarite a altruizme. V tom spočíva úspech kapitalizmu mimo trhu.

Vláda komunistov bola zvlášť úspešná v zničení spoločenstiev, ktoré za normálnych okolností vyvažujú nepriaznivé výsledky trhového mechanizmu (musíme však priznať, že takto pôsobilo i množstvo opatrení v demokratických západných štátoch). V situácii, keď je narušená solidarita v rodine a neexistuje žiadna občianska spoločnosť, existuje veľké riziko, že reformy nastoľujúce trhové hospodárstvo vyvolajú v dôsledku veľký odpor. Preto musela byť od začiatku spolu s reformami ekonomického systému vytváraná potrebná sociálna sieť, ktorá zmierňovala dosahy reforiem, predovšetkým nezamestnanosti.

Diskusia o tempe reforiem rozdelila ekonómov na zástancov tzv. šokovej terapie a zástancov gradualistického prístupu. Myšlienkou prvých je uskutočniť zmeny rýchlo a umožniť ľuďom, aby sa naraz prispôsobili novým podmienkam miesto dlhotrvajúcich neustálych zmien. Zásadné kroky boli uskutočnené práve týmto spôsobom. Aj vďaka sociálnej sieti, ktorá vznikala zároveň s uskutočňovaním zmien, možno označiť dôsledky reforiem nakoniec za únosné pre veľkú väčšinu ľudí. Hoci dnes sa gradualistický prístup často prezentuje ako lepšia alternatíva, vychádza zrejme z falošnej ilúzie o možnosti bezbolestnej transformácie. Nie je možné odhadnúť, aký by bol priebeh či výsledok iného postupu, je však isté, že nepriaznivé krátkodobé dôsledky by nastali za každých okolností.

Revolučná eufória umožnila uskutočniť mnohé bolestivé, ale potrebné zmeny. Postupne však vyprchala a ľudia začali hodnotiť zmeny predovšetkým skrze peňaženky. A to nielen skrze svoje, ale začali sa porovnávať s inými. Socializmus garantoval jedinú sociálnu istotu – rovnosť v chudobe, transformácia priniesla dovtedy nepoznanú (či nevnímanú) nerovnosť v príjmoch a bohatstve. Trhová ekonomika po transformačnom prepade zvýšila životnú úroveň (takmer) všetkých, no nevyhnutne niektorých viac ako iných. Hoci teda neexistuje väčšia chudoba, len väčšia nerovnosť, populárnym sa stalo tvrdenie, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. Nerovnosť plodí závisť a mnohí ponovembroví politici sa naučili ju zneužívať.

Prechod od plánovaného hospodárstva k trhovému predpokladá súčasne reformu formálnych inštitúcií i reformu neformálnych inštitúcií. Kapitalizmus potrebuje na dobré fungovanie aj právo a morálku. Oboje komunisti zničili a reformátori často podcenili. S odstupom času sa zdá, že ekonómovia boli na zmeny pripravení omnoho lepšie ako napríklad právnici. Premyslená koncepcia hospodárskych zmien preto často narážala na nedostatky v právnej úprave nových okolností (ako napr. súkromné podnikanie) a tiež na nedostatky pri vymáhaní práva, najmä na súdoch. Mnohé zlyhania v ekonomickej transformácii sú teda zrejme viac zlyhaním právnikov ako ekonómov.

Mnohé spory o ekonomickú transformáciu možno pri spätnom pohľade rozsúdiť, iné vyžadujú väčší odstup a iné budú pretrvávať do budúcnosti. Je však nesporné, že zásadná zmena hospodárstva bola oveľa úspešnejšia než zmeny v iných oblastiach spoločenského života.

Autor pôsobí na pražskej vysokej škole CEVRO Institut.