Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Politika potrebuje zmenu

Číslo 4/2009 · Milan Krajniak · Čítanosť článku: 1801
 

Ako je na tom Slovensko 20 rokov od Novembra 1989? Základnú odpoveď nájdeme najlepšie porovnaním. Ale pritom nie porovnaním s tým, čo sme tu mali pred dvadsiatimi rokmi. Oveľa lepšie je pokúsiť sa pomenovať rozdiel medzi tým, ako sme na tom my a ako sú na tom naši západní susedia, s ktorými sme ešte pred dvadsiatimi rokmi žili v spoločnom štáte. A čiastočne aj porovnaním s dvadsiatimi rokmi demokracie po roku 1918.

Čo sa týka dnešného Česka a Slovenska, nemám na mysli povrchné porovnávanie HDP na hlavu alebo porovnávanie aktuálneho rastu HDP. Ide mi skôr o to, akými témami spoločnosť v Česku a u nás žije, o čom vznikajú najväčšie politické debaty, čo neschádza zo stránok novín. Keď sa na to pozrieme z tohto uhla pohľadu, najväčší rozdiel medzi nami a dnešným Českom tvorí Klaus.

Bez Klausa by česká spoločnosť žila v rovnakej spoločenskej apatii, akú zažívame my. Na stránkach novín by sa novinári a intelektuáli predháňali v predkladaní ďalších a ďalších dôkazov toho, že politici kradnú, záleží im na vlastných záujmoch oveľa viac ako na záujmoch svojich voličov, a napriek tomu voliči volia v zásade stále tie isté tváre. Na Slovensku sa momentálne nemáme v debatách kam ďalej pohnúť. Česi tento problém nemajú.

Uvažujme o dôležitých dlhodobých politických témach a trendoch, ktoré vieme vypozorovať v dnešnej dobe. O európskej integrácii na Slovensku vážne nediskutuje nikto, hoci Slovensko pomaly príde o toľko kompetencií, že bývalá federácia by mohla Bruselu len ticho závidieť. V rokoch 1990 až 1992 tvorila otázka štátoprávneho usporiadania jednu z dvoch najdôležitejších spoločenských otázok a dokonca zlomov, ktoré rozdeľovali našu spoločnosť. Dnes nie je na Slovensku verejný činiteľ, ktorý by dokázal túto tému nastoliť. V Česku áno. Výsledkom Klausovho odmietania Lisabonskej zmluvy je minimálne to, že väčšina českých voličov si chtiac-nechtiac musela na túto otázku vytvoriť názor, a tým zaradiť otázku postavenie Česka v Európskej únii medzi témy, o ktorých treba uvažovať.

Prejdime k otázke bezpečnostného postavenia Slovenskej republiky. Kto má byť garantom našej bezpečnosti? Kto má byť naším priateľom „na telefóne“, ak budeme ohrození? Kto je pre nás dnes a v budúcnosti hrozbou? Koho to dnes na Slovensku zaujíma? Keby nebolo v Česku Klausa, ani tam by to nezaujímalo nikoho. Práve Klausov postoj k vojne v Gruzínsku (bez ohľadu na jeho hodnotenie) vyprovokoval v Česku vášnivú debatu o tom, či je dnes Rusko pre strednú Európu hrozbou, a ak áno, ako jej čeliť.

Koho na Slovensku zaujíma globálne otepľovanie? A pritom Slovensko neustále prijíma na seba záväzky, ktoré nás budú stáť miliardy korún bez toho, aby sa niekto zamyslel nad tým, či to nie sú peniaze vyhodené do vzduchu. V Česku nie je možné túto tému ignorovať. Samozrejme kvôli Klausovi. Bez ohľadu na to, či s ním súhlasíte, musíte si na túto otázku aspoň orientačne vytvoriť názor. Na Slovensku si tak maximálne vytvárame názor na to, či sa Slotovi podarí predať všetky céodvojky alebo časť zostane aj štátu.

Na Slovensku už roky panuje absolútna nedôvera ľudí k politike ako takej. Ľuďom sa potvrdzuje historické porekadlo o politike ako panskom huncútstve, ktoré sa ich netýka a maximálne ich tak môže poškodiť. V Česku je situácia iná, opäť kvôli Klausovi. Jeho dôveryhodnosť sa už roky pohybuje na úrovni približne dvoch tretín ľudí. Ak človek s takouto dôveryhodnosťou neustále obhajuje tradičné demokratické inštitúcie, pôsobí v rámci politického systému ako kotva, ktorá v čase politických kríz bráni ľuďom uveriť antisystémovým opatreniam. Načo by búrali demokraciu, keď v rámci nej majú svojho človeka? Na Slovensku nemáme takýto „vzor“. Naše politické elity majú skôr „weimarskú“ dôveryhodnosť. Ku komu sa ľudia potom upnú v čase politických kríz?

Mohli by sme pokračovať ďalej, ale už teraz je to, myslím, jasné:
Klaus je už roky osou českej politickej scény, okolo ktorej sa všetci ostatní aktéri musia točiť a vyrovnávať sa s ňou. Témy, ktoré Klaus generuje, sú však pre českú spoločnosť prínosom, pretože sú to témy aktuálne, reálne, a nie zástupné.

Na Slovensku sa všetky politické témy točia okolo Fica. Všetky tieto témy však boli na Slovensku tisíckrát prebraté a premiešané už pred desiatimi rokmi za Mečiara. Slovensko sa v konfrontácii s Ficom neposúva mentálne vpred, ale vzad. Fica raz nebude, ale naše myslenie bude ustrnuté desať rokov pozadu a na riešenie aktuálnych problémov Slovenska ako štátu nebudeme pripravení rovnako, ako sme neboli pripravení pred desiatimi rokmi.

Napriek vyššie uvedenému mám aj čiastočne dobrú správu. Rozdiel medzi nami a Českom je naozaj iba v jednej osobe. Ak by Klausa nebolo, boli by sme na tom v zásade rovnako ako Česi. Ani táto útecha nám však nedáva odpoveď, čo s tým môžeme robiť.

Obávam sa, že dvadsať rokov po Novembri 1989 sa terajšia podoba politického systému na Slovensku vyčerpáva. Vlastne sa až tak neobávam, čiastočne sa tomu aj teším. Keď si pozrieme trend, akú intelektuálnu a odbornú úroveň majú jednotlivé kolektívy poslancov Národnej rady od prvých volieb v roku 1990 až dodnes, niet za čím ľutovať. Potvrdzuje sa Aristotelova téza, že demokracia z dlhodobého hľadiska generuje podpriemer. A vládnuci podpriemer nie je schopný riešiť celospoločenské problémy, iba svoje osobné.

Prirovnal by som to k situácii v súdnictve. Sudcovia dostali samosprávu a začali sa správať ako štát v štáte. Panuje všeobecná zhoda, že systém sa už nedá reformovať zvnútra. Podobná téza podľa mňa platí aj o dvoch zostávajúcich mociach v štáte. Aj zákonodarná a výkonná moc sa „odtrhli od ľudu“ natoľko, že sa nedokážu zreformovať zvnútra. Intelektuálne ani vôľovo. Kto ich ale zreformuje zvonku? Bude to – obrazne povedané – de Gaulle alebo skôr Hitler? Čo sa dá urobiť v prospech de Gaulla? Hľadanie odpovede na túto otázku by podľa mňa malo byť najdôležitejšou otázkou pre slobodymilovných a hrdých Slovákov dvadsať rokov po Novembri 1989.

Asi pred piatimi rokmi mi spomenul František Mikloško výrok Imricha Kružliaka, že počas desiatich rokov po roku 1918 vyrástla na Slovensku úplne nová generácia kultúrnych a politických elít. Ich prínos bol vtedy na Slovensku viditeľný na každom kroku. Katolícka moderna básnikov sa tvorivo sporila s davistami. Zrodilo sa moderné slovenské výtvarné umenie, vychádzala hviezda Paľa Bielika či Františka Krištofa Veselého. Moderná funkcionalistická architektúra Emila Beluša alebo Fridricha Weinwurma inšpiruje dodnes. Mená ako Karol Sidor, Jozef Lettrich, Ladislav Novomeský, Vladimír Clementis alebo Imrich Karvaš výrazne posúvali politické a národohospodárske diskusie na Slovensku na kvalitatívne vyššiu úroveň.

A ako je to na Slovensku po roku 1989? Dnes vidíme na Slovensku veľký pokrok v oblasti podnikania, architektúry a v posledných rokoch dokonca aj v kultúre. V otázkach politických však dominujú ľudia, ktorí boli „pritom“ už pri vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Problém nie je v ľuďoch ako takých, ale v ich neschopnosti priniesť do slovenskej politiky aktuálne témy. Klaus je z tohto uhla pohľadu „starý“ politickým vekom, ale aktuálny svojimi témami.

Možno práve to je podstata problému. Politický systém na Slovensku sa po roku 1993 priebežne neinovoval. A preto situácia pravdepodobne dospeje k politickej kríze a k radikálnejšiemu riešeniu, spočívajúcemu minimálne v generačnej výmene na politickej scéne. O budúcom smerovaní Slovenska rozhodne, aká politická generácia nahradí tú existujúcu.

Autor je podnikateľ.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.