O demokracii a jej stabilite

Číslo 4/2009 · Pavol Krištof · Čítanosť článku: 3603
 

Už antickí autori upozorňujú na skutočnosť, že udržanie a stabilita zriadenia nie je pre štátnika jednoduchšou úlohou ako založenie novej obce. Všetky politické systémy vrátane demokracií podliehajú zmenám. Takéto konštatovanie je v stredoeurópskom kontexte, kde sa až pričasto menia politické hranice a kde sú jednotlivé štáty citlivé na otrasy spôsobené veľmocami, skoro až banálne. Aj priebeh politických zmien v Československu po 17. novembri 1989, a najmä politický vývoj Slovenskej republiky v rokoch 1992 – 1998 naznačuje, že politická zmena nie je jednoduchým procesom. Ani v prípade demokratizácie Slovenska nemožno považovať politické zmeny za jednorazové, nezvratné ani mechanické. Po skúsenosti s výkonom moci v rokoch 1992 – 1998 musí byť bežným občanom zrejmé, že stabilita demokratických inštitúcií si nevystačí len s motiváciou, ktorá vychádza zo zištných kalkulácií, či s politickou súťažou, ktorej cieľom je stranícke parcelovanie štátu, mocenské uspokojenie alebo len osobný prospech. Navyše charakter každej politickej zmeny je závislý od úspešnosti formovania politickej kultúry a občianskej spoločnosti. Tie sú v zásade závislé od hodnotovej orientácie občanov, politikov, ale aj tých, ktorí sa snažia vytvárať alebo len ovplyvňovať verejnú mienku. Zdá sa, že odvrat súčasnej politickej moci od verejného k súkromným či partajným záujmom spoľahlivo podkopáva záujem občanov o politiku a prejavy lojality voči politickým inštitúciám. Pokles alebo stagnácia občianskej a predovšetkým voličskej participácie vytvára na jednej strane priestor pre vznik štátneho paternalizmu, ktorý podkopáva osobnú iniciatívu, predstiera, že za nás rieši nepríjemné či komplikované problémy a zároveň potichu prekračuje hranice individuálnych i akademických slobôd, aby nakoniec prekročil prah nášho súkromia. Pritom občanov blahosklonne necháva v stave pasívnej infantility a nenáročnej zábavy. Na druhej strane uvoľňuje priestor pre politický extrémizmus a ich vulgárne zjednodušené odpovede a riešenia komplexných spoločenských problémov.

Dohody a cnosti

Od konca druhej svetovej vojny sa do pozornosti politickej teórie popri problematike totalitarizmu dostala aj otázka liberalizácie a demokratizácie neslobodných zriadení. V skutočnosti nejde o celkom novú tému, pretože politickou zmenou a stabilitou zriadení sa zaoberali už antickí autori. Ich závery a závery moderných politických teoretikov sa pozoruhodne zhodujú v otázke charakteru úspešných transformácií. Spomínaná zhoda rozhodne nepoteší tých, ktorí v politike hľadajú nekompromisnú realizáciu demokratických ideálov. Moderní autori dospeli s klasikmi k zhode, že úspešnosť vykazujú práve tie prípady, v ktorých je zmena sprevádzaná politickou kontinuitou. Naopak náhle, revolučné a násilné politické zmeny sú charakteristické pomerne nízkou mierou stability. „Prechod transakciou“, ako sa označuje jeden z typov transformácie v modernej terminológii, predpokladá, že transformácia vychádza z dohôd medzi opozíciou a niektorými predstaviteľmi režimu. Zdá sa, že tento typ politickej zmeny bol uplatnený aj v roku 1989 v bývalom Československu. V teórii sa konštatuje, že prechod sprevádzaný dohodami medzi rozhodujúcimi silami znižuje náklady na udržanie moci a zároveň poskytuje možnosť spoločenskej a ekonomickej stabilizácie v situácii, kedy sa tak ako v bývalom Československu zvyšuje tlak na zmenu „normalizovaných“ spoločenských a ekonomických pomerov.

Úspešná demokratizácia, ako to vedeli už antickí klasici a analyzujú mnohí súčasní politickí teoretici, však vyžaduje viac než inštitucionálnu zmenu alebo demokratickú rétoriku. Demokratické inštitúcie nevznikajú ani zhodou okolností, rovnako ako demokratizácia nie je jednorazovým nezvratným procesom. Preto sa nezaobídu bez podpory a aktívnej účasti občanov. Demokraciu nemožno redukovať len na možnosť vyjadrenia formálnej podpory vo voľbách, rovnako ako občiansku aktivitu nemožno obmedziť len na nepravidelnú volebnú účasť, od ktorej si mnohí voliči sľubujú zabezpečenie štátom garantovaných pôžitkov. Naopak, demokracia vyžaduje iniciatívu, ktorá presahuje súkromný záujem. Účinná demokratizácia vedie predovšetkým k zmene neslobodnej a pasívnej mentality orientovanej na súkromný záujem. Práve s touto zmenou možno spájať schopnosť občanov prebrať zodpovednosť za verejný život. Bez nej nemožno očakávať ani primeranú stabilitu demokratických inštitúcií. Proces úspešnej demokratizácie, teda okrem liberalizácie a rozšírenia politických práv, prináša aj efektívne formovanie autonómnych inštitúcií občianskej spoločnosti a osvojovanie si občianskych cností.

Zdá sa mi, že v tomto bode narážame na zaujímavý paradox. Hoci transformácia neslobodnej spoločnosti prostredníctvom politických dohôd eliminovala riziká politickej nestability a extrémnej konfrontácie rôznych politických skupín, zároveň skomplikovala možnosť vyrovnania sa s minulosťou. Inými slovami, demokratizácia síce vyžaduje postupnú morálnu obnovu spoločnosti, ale dohody s časťou režimových politických elít, ktoré na začiatku deväťdesiatych rokov prispeli k politickej stabilizácii, v súčasnosti tento proces komplikujú. Spomínané elity síce dočasne zvolili taktiku prijímajúcu demokratické obmedzenia a využili demokratické procedúry v politickom zápase, v súčasnosti však aj nezaujatého pozorovateľa musí znepokojovať, že z prostredia súčasnej vládnej moci, ktorá je ideovo a v mnohých prípadoch aj personálne spriaznená s minulým režimom, sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, ktoré zľahčujú pôsobenie komunistickej totalitnej moci, spochybňujú význam politickej opozície, bagatelizujú občiansku iniciatívu, útočia na menšiny a hľadajú skrytých či zjavných ideologických nepriateľov. Okrem toho využívajú politickú moc na uspokojovanie osobných chúťok a ostentatívne deklarujú neúctu k verejnému majetku.

Účasť a stabilita

Hoci väčší rozsah občianskych práv v demokraciách zabezpečuje väčšiu lojalitu obyvateľstva, vnútorná súdržnosť a stabilita politických inštitúcií nie je bez primeranej občianskej účasti trvalým stavom. Z tohto hľadiska je pokles záujmu o politické dianie, ktorý možno sledovať aj na upadajúcej tendencii voličskej účasti, javom, ktorý stojí za pozornosť. Obávam sa, že v našom prípade nie je pokles občianskej participácie príznakom konsolidácie demokratických inštitúcií. Naopak, zdá sa, že arogancia politickej moci, porušovanie písaných aj nepísaných pravidiel spolu s hodnotovou beztvarosťou a uspokojovaním súkromných záujmov vedú občanov k pocitu znechutenia, nezáujmu o politické dianie a neskôr k poklesu reprezentatívnosti politických inštitúcií. Domnievam sa, že jedným z dôvodov klesajúcej občianskej účasti je strata záujmu o verejný život spôsobená jednak nesplnenými očakávaniami, ktoré mnohí voliči spájali s prísľubmi zmeny štýlu politiky z rokov 1994 – 1998, ale aj nespočetnými politickými škandálmi. Navyše redukovanie výkonu moci na súkromný alebo stranícky záujem sa často spája s vytváraním klientelistických a korupčných väzieb, ktoré podkopávajú nezávislosť autonómnych inštitúcií. Existencia naznačených neduhov praktickej politiky oslabuje dôveryhodnosť demokratických inštitúcií, vytvára priestor pre politickú radikalizáciu a uľahčuje možnosť politického úspechu extrémistickým skupinám. Tieto sa zatiaľ snažia zužitkovať frustráciu voličov z pôsobenia viac či menej štandardných politických subjektov na úrovni samospráv. Túto skutočnosť však považujem za dostatočne alarmujúcu.

Ako som už naznačil, nereprezentatívne a možno povedať aj upadajúce inštitúcie sú živnou pôdou pre politický radikalizmus. Dôsledkom jeho pôsobenia je ohrozenie samotnej existencie demokratických inštitúcií. Programová amorfnosť politických subjektov je neraz chápaná ako komparatívna výhoda voči demagógii či pokrytectvu v prostredí upadajúcej politickej kultúry. Navyše je sprevádzaná zúžením politiky na hodnotovo deficitnú marketingovú a reklamnú aktivitu. Takáto predstava politiky ostro kontrastuje s jednorozmernými alebo vulgárne zjednodušenými riešeniami politických extrémistov. Na nebezpečenstvo ideológií pre destabilizáciu politických inštitúcií upozorňuje aj David Levy. Britský sociológ konštatuje, že jadro politických ideológií v spočíva v odmietaní inštitucionálnej podmienenosti politiky. Ideológie vo svojej radikálnej podobe odporujú možnosti riešiť problémy politickými prostriedkami.

Zdá sa, že na Slovensku si mnohí politickí predstavitelia neuvedomujú, že demokracia nie je hrou s nulovým súčtom, kde jedni vyhrávajú a druhí strácajú. Vzbudzovanie prehnaných očakávaní, ale aj zneužívanie mobilizácie na dosiahnutie pochybných cieľov prinášajú riziká, ktoré presahujú jednotlivé volebné obdobia. Ak vďaka bezohľadnosti politikov poklesne dôvera v demokratické inštitúcie a procedúry, nezostáva toho veľa, čo im môže vrátiť stratenú reprezentatívnosť. Konečný účet za nezodpovednú politiku zaplatíme všetci.

Autor je politológ, pôsobí na Trnavskej univerzite.