Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Fín Waltari

Číslo 3/2005 · Lukáš Krivošík · Čítanosť článku: 3848
 

Fín Waltari
Lukáš Krivošík

Historický román Egypťan Sinuhe, ktorého autorom je fínsky spisovateľ Mika Waltari, sa nachádza v knižniciach mnohých slovenských rodín. Príbeh zo 14. storočia pred Kristom o lekárovi, márne hľadajúcom dobro, ľudskosť a obyčajné ľudské šťastie, oslovuje mladých ľudí. Tento rok si pripomíname šesťdesiate výročie jeho vydania.

Detstvo a mladosť
Mika Waltari sa narodil 19. septembra 1908 v Helsinkách. Jeho otec Toimi Armas Waltari, luteránsky pastor a učiteľ, zomrel, keď mal Mika len päť rokov. Otca sa mu snažili nahradiť jeho dvaja strýcovia, teológ Toivo Waltari a inžinier Jalo Sihtola, ktorých bohaté umelecké znalosti nadobro určili smer, ktorým sa mal chlapec uberať. Pocit samoty, ktorý sa vinie celým dielom tohto autora, sa zrejme dá vystopovať práve k smrti otca. No veľký dopad mali naňho aj historické udalosti po prvej svetovej vojne, ktoré Mika zažil ako dieťa. Jeho rodina patrila počas občianskej vojny k bielym, a preto musela pred červeným terorom ujsť z Helsínk na vidiek. Carl Mennerheim síce komunistov porazil a nastolil poriadok, no krajina sa nevyhla krvavej odplate bielych voči ľavici. Možno tu je zdroj Waltariho skepsy voči politickým ideológiám.

Waltari však prešiel počas života zaujímavým vývojovým oblúkom. Z chlapca s prísnou luteránskou výchovou sa stal v dvadsiatych rokoch vedúci a možno aj trochu dekadentný predstaviteľ generácie tzv. nosičov ohňa („tulenkantajat“). Išlo o mladých predstaviteľov literárnej moderny, ktorých charakterizoval najmä optimistický pohľad na budúcnosť nezávislého Fínska a vôľa otvárať fínskej literatúre okná do Európy. V tridsiatych rokoch, keď sa fínsky hlavný kultúrny prúd posunul doľava, bol už z Waltariho konzervatívec, ktorý veľmi triezvo a kriticky hodnotil pochmúrnu realitu demoralizovanej spoločnosti na prahu veľkej vojny, v ktorej nikto nebude môcť zostať neutrálny. Cez vojnu, ktorá bola Fínsku nanútená, pracoval pre rozviedku a napísal dve knihy o pravdivých okolnostiach sovietskeho záberu troch pobaltských republík, ktoré neskôr cenzúra stiahla. No v roku 1944 Fínsko zmenilo strany a krajinu začala riadiť sovietska kontrolná komisia. Waltari sa možno aj z pragmatických, existenčných dôvodov obracia od neutešenej súčasnosti späť do dávnoveku ďalekých stredomorských národov. Práve v povojnovom období napísal svoje najlepšie a najznámejšie diela – historické romány, preložené do vyše tridsiatich jazykov. V nich Waltari cez metaforu minulosti zavrhuje totalitné ideológie a ich deštruktívny vplyv na jednotlivca. V historických románoch sa stáva hlásateľom nefalšovanej kresťanskej lásky k blížnemu a obyčajného ľudského dobra a šťastia.

„Syndróm pochybujúceho protestanta“
Prísna náboženská výchova v detstve, pochybovanie a hľadanie pravdy v štúdiu filozofie a nakoniec znovuobrátenie na kresťanskú vieru, tentokrát na vyššej, hlbšie prežívanej úrovni. Ide o osudovú kružnicu, ktorú nachádzame u mnohých „synov protestantských pastorov“. Je to príbeh nielen Mika Waltariho, ale aj nášho Martina Rázusa, Carla Gustava Junga a mnohých ďalších. Veľký katolícky mysliteľ a taktiež dlho hľadajúci pútnik T. S. Eliot to vyjadril slovami: „Nesmieme prestať hľadať a na konci hľadania dospejeme tam, kde sme začali, a pritom budeme mať pocit, že sme tam ešte nikdy neboli.“ Ide o kruh, ktorý uzatvára nielen Waltariho život, ale aj život hlavných hrdinov jeho románov.

Dnešný človek často vníma kresťanstvo len ako súbor nezmyselných zákazov, príkazov a rituálov, ktorým nerozumie. No potom niektorých privedie vek alebo mystická skúsenosť k hlbokému poznaniu, že tieto nepohodlné zásady nie sú samoúčelným formalizmom, ale naopak niečím, čo vyviera z hlbokej potreby ľudskej duše. Z potreby po transcendentne. Títo ľudia sú predchnutí vierou, že žité kresťanstvo je manuál na jediný kvalitný život a je odpoveďou, ktorá prišla zhora, z vyššieho sveta nad nami, ktorého existenciu aj dnešný postmoderný človek tuší, ale z pohodlnosti sa ním často odmieta zaoberať bližšie. Keď sa v stredoveku človek vydal na púť, išlo o iný typ rozhodnutia ako dnes. Cesty boli nebezpečné a ak pútnik strastiplnú cestu prežil, zvyčajne počas nej našiel sám seba i Boha. Dotknúť sa zázraku viery sa stredovekému človeku darilo cez kontempláciu v kláštore, mystické zážitky alebo anjelov...

Waltari napríklad veril, že sa mu v snoch prihovára v mnohých podobách jeho anjel strážny, a v románoch často spomína „zážitok mystického precitnutia“ (termín fínskej kritiky), ktorý uvádza slovami: „... a v tom mi spadli šupiny z očí.“ Je otázne, či Waltari netrpel mániodepresiou, rovnako ako Edgar Allan Poe, veľký pochmúrny spisovateľ, ktorý bol pre Waltariho v mladosti inšpiráciou. Každopádne, niekoľkokrát sa liečil na psychiatrii a „normálnosť“ odmietal s tým, že duševné poruchy sú blízke tvorivým ľuďom. Fajčil 50 cigariet denne a vydržal ohromné pracovné tempo, pretože bol posadnutý strachom, že ho skolí TBC, cukrovka alebo alkoholizmus, ochorenia vyskytujúce sa v jeho rodine. Zrejme práve tomuto strachu môžeme ďakovať za rozsiahle dielo, ktoré nám zanechal, zahrňujúce novely, historické a kriminálne romány, rozprávky, divadelné hry a televízne scenáre.

Mätúce názvy
Keď človek vstúpi do kníhkupectva a chce si kúpiť Waltariho knihu, musí sa najskôr naučiť orientovať v mätúcich názvoch slovenských a českých prekladov. Jedine najslávnejšie dielo, Egypťan Sinuhe („Sinuhe, egyptiläinen“) je preložené správne. Román „Mikael Karvajalka“ (1948) vyšiel po česky pod názvom Krvavá lázeň a jeho pokračovanie „Mikael Hakim“ (1949) pod názvom Šťastná hvězda. Román „Nuori Ioannes“ (doslova „Mladý Johanes“, 1951) bol do češtiny preložený ako Temný anděl a jeho pokračovanie „Ioannes Angelos“ (1952) ako Pád Cařihradu. V slovenčine obe knihy vyšli pod názvom Čierny anjel 1 a 2. „Turms, kuolematon“ (1955) bol do slovenčiny preložený pod správnym názvom Nesmrteľný Turms, ale v kníhkupectve si treba dať pozor, aby k nemu nepribalili aj knihu Posledný Etrusk alebo dokonca Tajemný Etrusk. Čitateľ potom zistí, že má trikrát tú istú knihu, vždy pod iným názvom.

Dielo „Valtakunnan salaisuus“ (1959) vyšlo v češtine ako Jeho království, ale po slovensky ako Tajomstvo Božieho kráľovstva. Jeho výnimočné pokračovanie „Ihmiskunnan viholliset“ (1964) vyšlo už pred desaťročiami pod slovenským názvom Riman Minutus, ale v českom preklade len pred šiestimi rokmi pod správnym názvom Nepřátelé lidstva. Príčinou týchto mätúcich názvov je skutočnosť, že Waltari často nebol prekladaný do našich jazykov z fínštiny, ale okľukou z nemeckých a dokonca švédskych prekladov (Karin Mansová...).

Filozofia a hrdinovia
Nech sa príbeh odohráva v ktoromkoľvek období, ústrednou postavou Waltariho románov je vždy ten istý typ hrdinu. Čitateľa to však nikdy nenudí. Sinuhe, Turms, Minutus Manilianus, Johanes Angelos, či Mikael Karvajalka... To všetko sú osamelí hľadači pravdy a zmyslu života žijúci vždy na rozhraní dvoch vekov. No akoby nestačila rozorvanosť medzi dvomi epochami, pridáva sa ešte bolestná voľba medzi vznešeným ideálom a tlakom prízemného pragmatizmu. Už Egypťan Sinuhe predznamenáva štruktúru všetkých neskorších Waltariho historických diel. Sinuhe je lekár, ktorý na staré kolená spisuje vo vyhnanstve pamäti a bilancuje svoj rozporuplný život. Vyrastal v rodine chudobného lekára a sám sa rozhodol stať sa lekárom. S jednookým zbehnutým otrokom Kaptahom precestoval Mezopotámiu, Chetitskú ríšu a dostal sa až na Krétu. Kým Sinuhe bol melancholický idealista, jeho podarený otrok Kaptah bol prešibaná líška, ktorá vie, ako sa svet točí, a nesnaží sa ho zmeniť. Kaptahova chamtivosť, ale aj zdravý rozum a myslenie na zadné dvierka, neraz vysekajú jeho pána z problémov. Takýchto prízemných, pragmatických, i keď dobrosrdečných „kaptahov“ nachádzame ako protiklad ich zasnených pánov aj v ďalších Waltariho románoch.

Po návrate z ciest sa Sinuhe stáva najskôr lekárom chudobných, no neskôr ho vymenujú za faraónovho otvárača lebiek. Na egyptský trón zasadol nový vládca, Echnaton, ktorý sa snaží nastoliť vládu jediného boha Atona (slnka) a proti kňazom starého božstva Amona vedie neľútostný „kulturkampf“. A tu autor, vyštudovaný teológ a filozof, dokazuje skvelú intuíciu, nad ktorou žaslo už mnoho historikov. Politický konflikt medzi prívržencami Atona a Amona nie je konfliktom medzi zanikajúcim polyteizmom a nastupujúcim monoteizmom. Waltari ho skôr predstavuje ako súboj konzervatívcov (okolo Amonových kňazov) s gnostickým hnutím v štýle Erica Voegelina, ktoré sa vďaka šialenému faraónovi stalo vládnucou ideológiou Egypta. Sinuhe je najskôr očarený Echnatonom, ťažkým melancholikom, ktorý miluje z celého srdca všetkých ľudí, každému chce silou-mocou dobre, a tým všetkým škodí. V mene Atona napríklad zastaví každoročné plavby do krajiny Punt, odkiaľ Egypťania čerpali bohatstvo, s odôvodnením, že cesta je nebezpečná a každý rok počas nej zahynie niekoľko námorníkov. Následkom dobre mieneného opatrenia zomierajú teraz všetci námorníci od hladu, lebo nemajú prácu. Sinuheho priateľovi generálovi Haremhabovi faraón zakáže viesť obrannú vojnu proti stále trúfalejším nepriateľom Egypta a v celej krajine prevracia spoločnosť naruby. Jedného dňa sa čoraz bláznivejší Echnaton rozhodne zničiť chrámy starých bohov a nastoliť Atonovo kráľovstvo slnka priamo na zemi. Nastanú nepokoje a krviprelievanie, pri ktorom zahynie aj Sinuhetova láska Merit a ich malý syn. Sinuhe bol dlho na strane Echnatona, no po potlačení povstania sa pridá k Haremhabovi a Amonovým kňazom. Ako kráľovský lekár otrávi faraóna, ktorého nástupcom sa stáva nedospelý Tutanchamón. Krajina sa vracia k starým poriadkom a Haremhab zatiaľ skoncuje s vonkajším ohrozením ríše. Po ďalšej sérii sprisahaní a palácových intríg, do ktorých je viac-menej zapletený aj Sinuhe, sa napokon stáva faraónom Haremhab. Sinuheta posiela do exilu, lebo veľa vie, a navyše lekár, znechutený pomermi v ríši po návrate poriadku, opäť začína hlásať Atonove ideály...

K problematike gnostických a heretických hnutí sa Waltari vracia aj vo svojich neskorších dielach, ktoré sa odohrávajú v kresťanských dobách. Vidieť to napríklad v románoch Krvavá lázeň a Šťastná hvězda. Ide o dobrodružstvá fínskeho pútnika Mikaela a jeho druha siláka Anttiho po Európe na začiatku 16. storočia. Waltari bol evanjelik, ale Martina Luthera dosť odsudzoval, lebo rozbil latinskú Európu na protestantský sever a katolícky juh. Katolicizmus mu bol blízky a isté sympatie prechovával dokonca k islamu. Čitateľovi zíde na um Voegelin, keď číta napríklad o sedliackej vzbure vedenej Tomášom Münzerom, ale u Waltariho nachádzame aj jasné stopy po filozofii kresťanského humanistu Mikuláša Kuzánskeho, ktorý viedol za katolícku stranu koncily; tie mali začiatkom 15. storočia smerovať k aliancii medzi Grékmi a Latincami. Mladý Johanes je jeho žiakom a v románoch Těmný anděl a Pád Cařihradu nám odkrýva mnohé z jeho filozofie. Doktor Kuzánsky napríklad pomenoval medze rozumu a nemožnosť s konečnou platnosťou poznať prírodu a vesmír. Kým Božie dielo je dokonalé, človek svojimi nedokonalými zmyslami nemôže nikdy naplno pochopiť komplexnosť bytia. Ďalekohľady, či mikroskop síce umocňujú dosah našich zmyslov a matematika môže umocniť dosah rozumu, ale vždy tu budú trináste komnaty poznania, kam už z princípu nemôžeme preniknúť. Ide o banálnu pravdu, ktorú ale dodnes mnohí nechápu. Hranice poznania na báze tzv. kritického racionalizmu potvrdzuje v súčasnosti v spoločenských vedách Hayek a v prírodných vedách Prigogine.

Waltari často ukazuje ľudí v zajatí totalitných ideológií. Kult Atona, militantný osmanský islam či tajomné učenie geomailerov sú len dávnymi metaforami pre komunizmus a fašizmus, dve ideológie, ktoré tak ťažko zasiahli do života Fínska i samotného spisovateľa. Dvaja ctižiadostiví krutovládcovia osmanskí sultáni Mehmed II. a Sulejman sú zosobnením „vôle k moci“, ktorá sa nikomu a ničomu nezodpovedá a nemilosrdne obracia naruby životy miliónov. Pri dobrodružstvách Johana Angela a Mikaela Karvajalku konfrontovaných s cynickou politikou oboch vyššie zmienených sultánov, si človek nevdojak spomenie na Nietzscheho, ktorý tento typ vôle oslavoval, a na jeho žiakov, Hitlera a Stalina, ktorí ju realizovali...

Rím a Istanbul
Waltari sa vo svojich románoch často vracia do dvoch miest, do Ríma a Istanbulu. Republikánsky Rím v piatom storočí pred Kristom navštevujeme v románe Nesmrteľný Turms. Budúca metropola sveta je vzmáhajúcim sa mestom, ktoré láka vagabundov zo širokého okolia. Ponúka mnoho príležitostí k úspechu, ale platia v ňom zároveň veľmi drakonické zákony proti politickej korupcii. Autor tu opäť prejavuje správny historický inštinkt, hoci možno len chcel ironicky poukázať na kontrast cností ranej rímskej republiky s neskoršou skorumpovanosťou cisárstva, o modernom Taliansku ani nehovoriac. Dozaista, jemná irónia, až satirický tón vyvažujú vo Waltariho dielach smutnú skutočnosť, že pozemský svet je vo svojej podstate krutý a smutný a iný nebude...

Do skazeného cisárskeho Ríma prvého storočia po Kristovi nás privádza Riman Minutus, muž, ktorý veľakrát zasiahol do histórie, ale jeho meno ho predurčuje zostať v dejinách neznámy. Autor tu možno ešte presvedčivejšie než Sienkiewicz vykresľuje kontrast medzi živou vierou raných kresťanov a dekadenciou i hedonizmom pohanskej spoločnosti. Riman Minutus je pokračovaním knihy Tajomstvo Božieho kráľovstva. Rímskeho senátora, otca Minuta Maniliana, už neuspokojuje záhaľka a intrigy. Vydá sa po stopách kráľa, o ktorom znamenia tvrdia, že sa čoskoro zjaví na Východe. A nachádza Krista, stáva sa svedkom jeho ukrižovania i zmŕtvychstania. No jeho syn Minutus sa v pokračovaní románu obráti na kresťanstvo až v hodine smrti, keď ho pľuvancom na čelo pokrstí jeden z kresťanov, ktorý s ním čaká na smrť v cele pod Koloseom.

Tretíkrát sa do (tentokrát pápežského) Ríma na začiatku 16. storočia vydáva Waltari na konci románu Krvavá lázeň. Apokalyptické vyplienenie večného mesta žoldniermi Karola V. v roku 1527 je symbolom pádu posledných istôt jedného končiaceho sa veku. Waltari má talent na vykresľovanie katakliziem, či už ide o to, ako Nero podpálil Rím, ako ho vyplienili nemeckí a španielski žoldnieri, alebo ako bol dobytý Konštantinopol v roku 1453. Johanes Angelos sa do Konštantinopolu dostáva ako mladý žiak doktora Kuzánskeho, neúspešne sa pokúša vyjednať alianciu medzi Grékmi a Latincami, ktorá by odvrátila tureckú hrozbu. Neskôr ho zajmú Turci pri neúspešnom uhorskom útoku na Varnu, a on sa stane otrokom i svedomím mladého agresívneho sultána Mehmeda II. Keď ten vyvolá vojnu s Grékmi, aby nadobro dobyl Konštantinopol, Johanes odchádza do mesta, a nikto si nie je istý, či tam odchádza ako zbeh, sultánov špión alebo ako vyjednávač. Pád Cařihradu je temný román, napísaný vo forme denníka, z ktorého priam sála klaustrofobická atmosféra obliehanej metropoly tisícročnej ríše, ktorá už stratila skutočnú vôľu brániť sa. Pritom dej smeruje ku grandióznemu psychologickému súboju medzi sultánom a Johanesom s prekvapivým vyústením...

Waltari navštívil aj moderný Istanbul. Zo svojej cesty po zdevastovanej západnej Európe, tesne po 2. svetovej vojne, s tranzitnými vízami po každých sto kilometroch, napísal útly cestopis s názvom Cesta do Istanbulu. Autor dospieva k záveru, že oproti zvyšku kontinentu Fínsko obišlo vo vojne ešte pomerne dobre. Všíma si aj situáciu vo Francúzsku a Taliansku, ktoré stáli na pokraji komunistického puču. Cez Atlantik vyhladované masy vzhliadajú s nádejou k Amerike a jej hospodárskej pomoci. Zvlášť postoj Francúzov, ktorí k Amerike najviac naťahovali prosebne ruky, je viac než zaujímavý: „Podľa Francúzov mala Amerika platiť. Veď nato, aby platila, tu predsa Amerika je“. V uličkách Istanbulu sa autorovi postupne vynárali pred očami kontúry jeho budúcich historických románov.

Waltariho ženské postavy
Ženské postavy Waltariho románov sú naozaj vykreslené charakterovou drobnokresbou. Najmä pokiaľ ide o hádavé xantipy a manipulatívne krásky, ktoré si hlavného hrdinu obtočia v okamihu okolo malíčka. Taká je napríklad Nefernefernefer, ktorá mladého neskúseného Sinuheta privedie materiálne na mizinu. Túto kapitolu z románu Egypťan Sinuhe by mal povinne čítať každý muž od 12 do 120 rokov. Vášňou zaslepený Sinuhe odovzdá skazenej Nefernefernefer postupne celý svoj skromný majetok, ba dokonca aj dom a hrob svojich rodičov, ktorých takto privedie do záhuby. A to všetko bez toho, aby od tejto vypočítavej ženy dostal čo i len bozk. Zničujúca špirála, na ktorú Nefernefernefer Sinuheta prefíkane zvábi, je opísaná tak dôvtipne, že ide možno o najgeniálnejšiu kapitolu celej knihy.

No okrem rozmarných a manipulujúcich harpyí sa vo Waltariho diele nachádzajú aj iné ženské charaktery. Napríklad Pád Cařihradu sa odohráva na pozadí lásky starnúceho Johana Angela k mladučkej a čistej Anne Notaras. Tá hynie pri obrane mesta, v snahe zabrániť svojmu otcovi, megaduxovi Lukášovi Notarasovi, svoje mesto zradiť. Hoci celosvetovo Waltariho preslávili najmä historické romány, doma si priazeň získal novelami zo súdobého Fínska, ktoré vyšli pod názvom Malé romány. Najpozoruhodnejšou novelou je Plavovláska. Hlavná hrdinka bola splodená z hriechu svojej matky, ktorý spolu s jej krásou predznamenal jej celý život ako prekliatie. Hriech, pokánie a vykúpenie – to je často sa opakujúci dejový oblúk Waltariho noviel. Autor, ktorý sa v dvadsiatych rokoch nadchýnal ruským futurizmom a s optimizmom celej svojej generácie hľadel do budúcnosti, sa v tridsiatych rokoch stal neľútostným kritikom a satirikom demoralizovanej fínskej spoločnosti, nad ktorou sa ako temný anjel vznášala vidina blížiacej sa vojny.

Záver
Mika Waltari je nepochybne kresťanský autor, koniec koncov, jeho kresťanské postoje boli aj dôvodom, prečo boli jeho knihy v Sovietskom zväze na indexe. No je to tiež typický predstaviteľ moderny. Bolestivo prežívaná dilema medzi pragmatizmom a idealizmom, spolu s hľadaním zmyslu života a skutočných hodnôt, sú pre moderný svet typické. Fakt, že jeho hrdinovia často (po)chybujú, ich robí veľmi ľudskými. Vždy si však nájdu cestu späť k Bohu. Popularita Waltariho románov je daná najmä tým, že sa dajú čítať na viacerých úrovniach. Pútavý štýl a farbistý dej uspokojí aj menej náročného čitateľa. Filozofia a hlboká znalosť histórie, ktorá vedie k pochopeniu dôb, v ktorých sa tieto príbehy odohrávajú, je zase príťažlivá aj pre hĺbavejších. Melanchólia a osamelosť, kombinovaná s iróniou a láskavým humorom, ktoré z Waltariho diel dýchajú, sú typickým odrazom duše malého národa, ktorého osud v dvadsiatom storočí, hoci leží ďaleko na severe, bol veľmi podobný osudu nášho národa.

Autor je šéfredaktor www.prave-spektrum.sk

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.