Slovo robí básnika

Číslo 4/2009 · Ján Gavura · Čítanosť článku: 3991
 

Najzložitejšie od doby Štúrovej...

Verejná povaha umenia, povestná „koža na trhu“ nedovoľuje umelcom skrývať sa. Aj to je dôvod, prečo politické zmeny vždy razantne zasahovali umeleckú tvorbu. Ani jeden z kľúčových rokov za posledné dve storočia (spomeňme len niektoré: 1848, 1866, 1918, 1939, 1945, 1948, 1963, 1968) neostal bez zásadného vplyvu na umeleckú tvorbu. Umelci a spisovatelia príliš dlho plnili úlohu svedomia národa, sami boli iniciátormi zmien (v dobrom aj zlom) a boli nútení niesť následky politických rozhodnutí.

Zmena v novembri 1989 bola ďalšou, ktorá prinútila umelcov a verejnosť prehodnotiť uplynulé obdobie, poukázať na najvypuklejšie problémy či hriechy a s veľkou dávkou tolerancie urobiť hrubú čiaru. Súbežne s vyrovnávaním sa s minulosťou sa už začínali prvé odhady, čo prinesie budúcnosť. Výborný postreh prejavil v tejto súvislosti prvý postsocialistický predseda slovenských spisovateľských organizácií, Ján Buzássy, ktorý v rozhovore z roku 1990 „čítal“ najbližšie roky takto: „Ideme do obdobia, ktoré bude ekonomicky dosť zložité, vlastne pre kultúru najzložitejšie možno od čias štúrovcov, a musíme rátať s tým, že pre kultúru tu bude trochu zmenšená plocha.“ Predpoveď ťažkých rokov pre kultúru sa napĺňa a „trochu zmenšená plocha“ sa napokon mení na konštantné „marginálne“ (P. Zajac) miesto. Negatívnymi dôsledkami marginalizácie literatúry sú devalvácia slova, strata minimálneho literárneho štandardu, ľahkovážnosť v prístupe k umeleckej tvorbe a ekonomická závislosť tlačiaca literatúru orientovať sa na komerčne úspešnejšie projekty.

Odlesk zlatých šesťdesiatych rokov

V prvej dekáde slobodných ponovembrových rokov prinášajú najvýznamnejšie literárne hodnoty básnici a poetky, ktorí zažili erupciu umeleckých nápadov v šesťdesiatych rokoch. Výborná bola najmä „škola“ literárnych časopisov ako Mladá tvorba, Slovenské pohľady či Revue svetovej literatúry, prinášajúcich najnovšie tendencie z ostatných európskych a svetových literatúr, ale v návratoch sa dobiehalo aj to, čo sa o literatúre počas predchádzajúcich rokov písať nemohlo.

Z generácie básnikov vstupujúcich do literatúry v šesťdesiatych rokoch sa výborne etablovala skupina Osamelých bežcov (Ivan Štrpka, Ivan Laučík a Peter Repka). Po dlhodobom odmlčaní sa postupne v deväťdesiatych rokoch predstavili osobitným programom. I. Štrpka nadväzuje na prvky „otvorenej“ poézie, ktorú obhajoval už v šesťdesiatych rokoch a rozvinul ju do novej procesuálnej poézie. Fragmentárny charakter podporovaný bohatou osobnou a kultúrnou „pamäťou“ sa v procese tvorenia spája do jednoliateho, ale vnútorne rozvrstveného celku. Básnik často akcentuje stav dočasnej aj trvalej krízy identity a komunikácie, ktoré demonštruje rozbitím básnického jazyka (napr. Medzihry. Bábky kratšie o hlavu, 1997; Bebé: jedna kríza, 2001 či Tichá ruka, 2005). Poéziu ďalšieho básnika skupiny, I. Laučíka, často napĺňa svet hôr, jaskýň a nehostinného severu. Od nich ďalej smeruje k rozohratiu viacerých naliehavých ľudských situácií, k otázke morálky postavenej pred nemý svet prírody, ale aj k prevereniu hodnôt a síl človeka obstáť v skúškach (Na prahu počuteľnosti, 1988 a Vzdušnou čiarou, 1991). V poslednej zbierke Havránok (1998) sa k tomu pridáva aj geografická a historická spojnica v jedinom ľudskom vedomí. Aj napriek „dehumanizácii“ (F. Matejov) je Laučík básnikom vyhrotenej emotívnosti, upozorňujúci na ľudskú krehkosť, ktorú ohrozuje naša vlastná ignorancia a zbabelosť. Posledný člen skupiny, P. Repka, si v deväťdesiatych rokoch vytvoril celkom nový poetický program založený na konfrontácii súčasnej situácie (súkromnej aj celospoločenskej) s nadčasovým odkazom krížovej cesty, ktorá sa stala kompozičným podkladom pre básnické cykly. Repka, autor známy z reportáží zo šesťdesiatych rokov, pokračuje v analytickom pozorovaní sveta a jeho písaných aj nepísaných zákonitostí (Že-lez-ni-ce, 1992; Priateľka púšť, 1996; Karneval v kláštore, 2002 a Relikvie anjelov, 2006).

Z inej kľúčovej básnickej skupiny šesťdesiatych rokov – konkretistov, sa mimoriadnej pozornosti ušlo najmä dielu Jána Ondruša, ktorý roku 1996 vydáva jednu z kníh desaťročia – upravené vydanie svojich predchádzajúcich kníh pod názvom Prehĺtanie vlasu. Ondruš dosiahol pozoruhodné výsledky na formálnej rovine (tzv. „vykĺbeným jazykom“), ale kritika si vysoko cení autorovu neústupčivosť voči vonkajším okolnostiam a mimoriadnu prísnosť aj presnosť pri analýze ľudského vnútra.

Mravné autority

Pozíciu autority nestratil ani o generáciu starší Milan Rúfus. Jeho poézia nemeniteľných hodnôt človeka vo svete a pred Bohom sa uzatvárala do úzko vymedzeného kruhu, ktorý autor neobnovoval niekoľko desaťročí, stále však dokázal melodickým veršom navodiť pocit úzkostného úprimného prežívania (napr. Neskorý autoportrét, 1992; Žalmy o nevinnej, 1997 alebo Báseň a čas, 2005). Zotrvaním na tradičných hodnotách ukazoval, že „vernosť“ pravým hodnotám je v čase ich relativizácie prejavom skutočnej „mužskej odvahy“ (D. Podracká).

Hoci sa viacero kľúčových básnikov v deväťdesiatych rokoch odmlčalo, iní si našli dostatok podnetov na nové kulminovanie. Medzi takýchto básnikov môžeme rátať J. Buzássyho, ktorý pokračuje v písaní gnómickej poézie, poznačenej vnútorným sporom klasicistickej jasnosti s romantickou predurčenosťou. Po knihe Náprava vínom (1993) s reflexívnymi cyklami a knihe s fraškovito-komickými básňami Pani Faustová a iné básne (2001) začína Buzássy písať precízny básnický denník vo forme viazaných štvorverší (napr. Dni, 1995; Zátišie – krátky pôst, 2004; Dvojkrídle dvere, 2006 a Bystruška, 2008).

Stredná generácia kulminuje

Svoje najlepšie knihy píšu aj poetky Dana Podracká a Mila Haugová. V Podrackej poézii sa intímny ľudský život konfrontuje s archetypálnym určením muža a ženy (ale aj človeka univerzálne). Poetka využíva bohatú symboliku mýtov a literatúry a intenzívnym ponorom (citovým aj analytickým) sa usiluje definovať podstatu človeka, ktorú považuje za najdôležitejšiu úlohu človeka (napr. zbierky Meno, 1999; Kazematy, 2004 či Persona, 2007). Veľký záujem vyvolala v deväťdesiatych rokoch poézia Mily Haugovej, ktorá v zbierkach Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995) a ďalších píše svoju „dokumentárne a postupne stavanú hlbinnú monolitnú výpoveď“ (E. Jenčíková). V Haugovej knihách sa konkrétne životné skúsenosti spájajú s archetypom „pra-ženy“ do celku o krutosti a sile v živote ženy.

K básnikom s najpriaznivejšou odozvou medzi kritikmi aj čitateľmi patrí Erik Jakub Groch. I keď je Groch autorom tematicky rôznorodých zbierok, spája ich silný hodnotový akcent a dôvera v jednoduchosť až naivitu, ktorá je dôležitá nielen pri poznávaní sveta, ale aj k záchrane človeka. V prvých zbierkach sa inšpiruje poéziou, filozofiou a teológiou, vytvára si však aj vlastný imaginatívny jazyk založený na opakovaní, modifikovaní a miernej hyperbolizácii. Vo svojej kľúčovej knihe Druhá naivita (2005), výbere starších básní a niekoľkých cyklov novších textov, sa už zreteľne prejavuje autorova kresťanská orientácia. Františkánsku jednoduchosť pri zobrazovaní prírodných javov a ľudskej situácie vyvažuje uvedomená konfrontácia s post-štrukturalistickou filozofiou a metafyzická elementárnosť. Popri Grochovi literárna kritika často hovorí o spojení podobnej kresťanskej orientácie a moderného intelektuálneho vyjadrovania u veľkej časti ďalších básnikov (Rudolf Jurolek, Igor Hochel, Daniel Pastirčák, Marián Milčák, Peter Milčák, Ján Gavura, Joe Palaščák).

Stredná generácia býva tradične oporou literatúry. A výnimkou nie je ani obdobie rokov 1989 – 2009, ktoré dotvárajú rozmanité a vzájomne odlišné poetiky Miroslava Brücka, Stanislavy Chrobákovej-Repar, Karola Chmela, Daniela Heviera, Petra Šuleja, básnikov tzv. barbarskej generácie Jána Litváka a Roberta Bielika, ale aj Mariána Hatalu či Vlada Puchalu. Transformácia spoločnosti, rozbitie životných istôt, ale aj vstupovanie do veku zrelosti zastihli túto generáciu na citlivom mieste, a tak pri všetkej vonkajšej a tematickej rozrôznenosti spája túto generáciu skepsa a dezilúzia.

Od básne k textu (a späť)

K najdiskutovanejším dielam v slovenskej poézii patrí tvorba Petra Macsovszkého. Typický je metajazykový záujem o proces tvorenia textu, semiotické možnosti a modelové situácie s jazykom poézie. V súvislosti s Macsovszkého poéziou (zbierky Strach z utópie, 1994; Ambit, 1995; Cvičná pitva, 1997; Súmračná reč, 1999 a ďalšie) sa hovorí o „sterilite“, „cynickej dištancii“, poetike „coolness“ (citového chladu a indiferentnosti). Treba poznamenať, že úvahy o tomto druhu písania vniesli do literatúry viaceré dôležité otázky o podstate umenia a jeho niektorých krajných polohách. S Macsovszkého poéziou viac-menej súvisí aj tvorba ďalších autorov, pre ktorú sa v literárnej kritike vžilo pomenovanie „text generation“. Môžeme k nej zaradiť Andreja Habláka, Michala Habaja, Martina Solotruka a Nóru Ružičkovú. Najväčšiu pozornosť vzbudila N. Ružičková, ktorej poézia náznakov, fragmentov a zdanlivo odľudštených objektov ukrýva krehkosť a zraniteľnosť subjektu (Osnova a útok, 2000 alebo Parcelácia vzduchu, 2006).

Pluralita

Na súčasnej slovenskej poézii vidieť vplyv hneď dvoch revolúcií, jednej politickej a jednej estetickej. Tá najvážnejšia z estetických premien sa odohrala ešte pred stotridsiatimi rokmi, keď sa z Francúzska začal šíriť nový pohľad na poéziu. Francúzski symbolisti ako Rimbaud, Verlaine a Mallarmé dokázali poéziu obohatiť o ďalšiu dimenziu, vložiť ju hlbšie do človeka (podvedomie) a postaviť ľudské city „na špičky“ (maximálna citovosť i citlivosť). Hovorí sa, že v tomto okamihu nastal rozkol medzi básnikmi a ich „ľudskou rodinou“ (Cz. Miłosz) a po tejto estetickej revolúcii sa poézia stala menej zrozumiteľná a aj menej prístupná väčšine čitateľov. Básnici stratili masovú podporu, ich hlas sa však vykryštalizoval, dá sa dokonca povedať, že konečne sa stali sami sebou.

Je možné, že kvôli „nehe“, s akou „nežná“ revolúcia prebehla, si niektorí zmenu politického systému nevšimli, no pre umenie, milujúce slobodu prejavu, to bola zmena od základu. Skutočný „prevrat“ alebo, presnejšie, „návrat“ k umeleckej voľnosti. Konečne padli vonkajšie limity určujúce, čo je a čo nie je vhodné na „budovanie socialistickej vlasti“. Konečne sa umelci mohli sami rozhodovať, o čom i ako písať. Až politickým oslobodením sa otvorila cesta k oslobodeniu umeleckej revolúcie.

Súčasná slovenská poézia je nesmierne bohatá. Ponúka spiritualitu, spontánnosť, hravosť, ale aj múdrosť, pokoru a ľudskú skúsenosť. Po štyridsiatich rokoch sa do nej vrátila pluralita a dnes už vidíme jej blahodarné účinky. Odvážim sa povedať, že každý čitateľ by si dnes vedel v slovenskej poézii vybrať autora alebo aspoň knihu, ktorá by ho nadchla, povzbudila alebo poučila.

Autor je vysokoškolský pedagóg a literárny vedec.