Pluralizmus a dialóg

Číslo 4/2009 · Michal Svetský · Čítanosť článku: 2894
 

Slovenskí kresťania sa dvadsať rokov od novembrovej revolúcie buď vyčleňujú zo spoločnosti, čiže sú stále v izolovanom postavení ako počas komunizmu, alebo so spoločnosťou nekriticky splývajú. Obe polohy sú extrémom, zlatou strednou cestou by bola schopnosť do spoločnosti sa integrovať. Takto v stručnosti vyjadrujem svoj pohľad na to, kde slovenskí kresťania boli a kde sú dnes, aký je ich vplyv a rola v spoločnosti. Vo svojej úvahe najskôr zbežne charakterizujem dobu, na pozadí ktorej žijeme, aby som následne poukázal na javy vo vnútri kresťanského prostredia, ktoré vidím ako prekážky spomínanej integrácie.

Čím sa vyznačuje táto doba? Kľúčovým slovom je pluralizmus. Mnohí pridávajú ešte prívlastok radikálny pluralizmus, čím chcú vyjadriť, že v nej skutočne prekvitá rôznosť ideí, životných štýlov a že do úplnej krajnosti sa zdôrazňuje relatívnosť akéhokoľvek pohľadu na svet. Pod vplyvom pluralizmu robia jednotlivci prakticky všetky rozhodnutia. Pri výbere tovaru máme nespočetné možnosti, sledovať môžeme kedysi len ťažko predstaviteľné množstvo televíznych kanálov, cestovať môžeme na všetky svetové strany. Vo voľbách sa o naše hlasy uchádza viac než dvadsať politických strán a stovky kandidátov. Klasický model rodiny muž – žena – deti rámcovo stále platí, ale v duchu pluralizmu je možné si ho prispôsobovať podľa individuálnych potrieb. Vo vzťahoch medzi mužmi a ženami zažívame novú voľnosť rozhodovania, či už ide o počet partnerov, trvanie záväzku alebo moment vstupovania do spoločnej domácnosti. Voľba náboženského postoja je takisto v súlade s pluralistickým chápaním: žiadne náboženstvo nemôže vyhlasovať pravdu, ale – naopak – má uznať, že jeho učenie je len jedným z potôčikov, ktoré sa zlievajú do veľkej Pravdy. Človek si teda zo širokej ponuky namieša svoj duchovný koktail. Oslobodení od autorít, ktoré by stanovovali hranice ich konania, sa ľudia rozhodujú po svojom a podľa seba. Zároveň v ľuďoch rastie pocit, že jedinou objektívnou hranicou – predsa len existuje – je množstvo peňazí, ktoré máme. Peniaze určujú, v akej miere budeme môcť aj reálne užívať to, čo pluralizmus ponúka.

Ako sa k tomu postaviť? Na prvý pohľad je zrejmý priepastný rozdiel medzi pluralistickou filozofiou a kresťanským učením, resp. životnými štýlmi, ktoré z nich vyplývajú. Zatiaľ čo pluralistický človek vníma svoju slobodu ako teoreticky neobmedzenú, kresťan sa ju snaží usporiadať podľa zjavenej múdrosti Stvoriteľa. Pre prvého je pravda relatívna, neuchopiteľná, podľa druhého existujú pravdy, ktorých platnosť je nemenná a sú zrozumiteľné. Spoločnosť a jej pravidlá by podľa každého z nich teda mali, samozrejme, vyzerať odlišne. No a pluralistické myslenie dominuje, kresťanský typ uvažovania je v menšine. Zoči-voči týmto trendom sa nachádzajú kresťania. Majú tri možnosti: izolovať sa, splynúť alebo integrovať sa. Domnievam sa, že správnou voľbou je snaha o integráciu, čo vlastne neznamená nič iné ako vhodnú kombináciu zvyšných dvoch postojov. Sú oblasti, kde je kompromis neprípustný, najmä etická a vieroučná, v iných je, naopak, potrebné byť v plnej miere súčasťou sveta. Prekážky lepšej integrácie slovenských kresťanov do spoločnosti ležia práve v týchto posledne menovaných oblastiach, preto sa ich pokúsim popísať.

Posolstvo je nezávislé od charakteru nositeľa, avšak ten, čo ho nesie, veľmi ovplyvňuje, či a ako bude prijaté. Najdôležitejšie je, aby sa s jeho obsahom osobne stotožňoval, teda bol hodnoverný. Stotožňoval nielen rozumom a slovom, ale aby s ním súhlasil vo svojom najhlbšom vnútri a na vlastnej koži ho spoznal ako pravdivé. Niekde tu je rozdiel medzi tým, čo je autentický postoj a čo je len dobre (alebo menej dobre) myslené, no predsa len mechanické kopírovanie postojov autorít. Keď dnešná doba tak silno trvá na nezávislosti jednotlivca, má kus pravdy a robí nám dobrú službu. Viera kresťana musí byť autentická, skutočným osobným presvedčením, nie iba poslušnosťou autorite či pokračovaním historických zvykov. Musí byť tak trochu „nezávislá“ od autorít. Ináč bude výsledkom formálnosť a riziko bigotnosti kresťanov. S takýmito znakmi nemá zmysel integrovať sa do spoločnosti a ani sa to vlastne nedá. Prvou podmienkou úspešnej integrácie je teda autentickosť. Platilo to v časoch prvých kresťanov a platí to aj 20 rokov po Novembri na pluralistickom Slovensku. Verba movent, exempla trahunt; svedčí sa životom, nie slovami. Tak by mala byť nastavená latka. Myslím si však, že v slovenských cirkevných pomeroch neautentickosť človeku pomerne ľahko prejde, ak vykazuje vonkajšie znaky viery a deklaruje správne etické postoje. No neprejde mu vonku medzi nekresťanmi a stáva sa prekážkou. Neautentickým môže byť intelektuál (vie len operovať pojmami), kňaz (vie len kázať), rovnako ako ten, čo pracuje za výrobným pásom v továrni (v našej dedine sa do kostola vždy chodilo). Toľko spomínaným odkazom Novembra bola aj výzva na život v pravde v kontraste s neautentickým životom v pretvárke, žitým počas komunizmu. Je dnes na každom kresťanovi, aby sa ohodnotil, akým nositeľom kresťanského posolstva je on sám.

S úvahou o osobnej hodnovernosti súvisí ďalšia téma: dialóg. V dobe radikálneho pluralizmu sa podľa mňa musia kresťania naučiť viesť dialóg. Druhým odkazom Novembra bola totižto výzva skončiť uniformitu myslenia a správania, dať slobodu prirodzenej ľudskej rôznosti. Toto implikuje dialóg, pretože v krajine rozmanitosti má každý právo hovoriť, ako veci vidí on, nesúhlasiť, pýtať sa a spochybňovať čokoľvek. Samozrejme, existujú chybné názory či konanie, ale nikto nepochybil len tým, že má iné presvedčenie, ani z tohto dôvodu nie je automaticky nepriateľom alebo v pekle zatrateným. Kresťanstvo obohatilo svet a má čo ponúkať aj dnes, avšak nedá sa to bez dialógu. Dialóg nemá slúžiť na rozriedenie zásadných častí kresťanskej vierouky, ako to niekedy je, ale schopnosť viesť ho a vysvetľovať v ňom svoj postoj predstavuje povinnú výbavu zrelého človeka. Pri dnešných liberálnych trendoch si treba dať pozor, aby slovenskí kresťania obranou istých hodnôt nestratili schopnosť dialógu, ale, naopak, ju použili na ich šírenie. Proroci skazy a bojovníci proti liberalizmu oslovia len presvedčených a tých je menšina. Byť integrovaný do spoločnosti znamená byť vo vzťahu aj s tými, ktorí sú z iného názorového tábora, čiže viesť s nimi inteligentný dialóg. Počas uplynulých dvadsiatich rokov sa kresťanom na Slovensku, cirkvám, laikom, politikom, aktivistom zatiaľ ešte nepodarilo osvojiť si dostatočnú schopnosť vysvetľovať iným svoje postoje a v dôsledku toho sa ocitajú v izolácii. Vedieť povedať iným proti čomu, resp. za čo som, je jedna vec, druhá je vedieť vysvetliť im prečo.

Po revolúcii cirkvi čakali rozlet, uvoľnenie blokovaného potenciálu, evanjelizáciu spoločnosti, masový návrat ľudí do kostolov. Niečo z toho sa naplnilo, niečo nie. Naše kostoly sú oproti západoeurópskym naozaj plné. Je tu však aj známy protiargument o formálnosti viery Slovákov. Nech je akokoľvek, spokojnosť nie je na mieste. Zdá sa, že nastáva určitý útlm, akoby sme narazili na sklený strop. Cesta otvorená pre cirkvi a kresťanov pádom komunizmu je stále voľná, no nevieme sa pohnúť ďalej, sami nevieme prečo. Vyzerá to skôr tak, že si po 20 rokoch rozkladáme stany pri tejto ceste na mieste, kde sme sa zastavili. Kritizujeme okolitý svet, ktorý – vzhľadom na to, že verí v nepoznateľnosť Boha – skutočne myslí a koná nezávisle od názoru Stvoriteľa, teda funguje de facto akoby Boh neexistoval. Táto kritika môže byť oprávnená, ale v izolácii či splývaním so spoločnosťou môžu kresťania pramálo zmeniť. Aby sme veci menili, musíme byť organickou súčasťou daného prostredia. To znamená integráciu. Ako svätý Pavol, keď po celej Európe hlásal radostnú zvesť evanjelia pohanom, čiže iným ako on, musíme nájsť oblasti, kde sa zhodujeme s ostatnými, na základe nich žiť jeden spoločný príbeh, a potom do neho prinášať vlastnú kresťanskú identitu a posolstvo.

Kresťania majú byť „soľou zeme“ a „svetlom sveta“. Tak ako svätý Pavol obohatil kontinent, musia sa kresťania snažiť obohacovať svoju krajinu. Chcel som poukázať na to, že na Slovensku tejto snahe stoja v ceste prekážky, pričom nie je nimi okolitý svet, ale sú v prvom rade v samotných kresťanoch. Osobná hodnovernosť a následne schopnosť viesť dialóg a vysvetľovať v ňom svoje postoje veľmi pomôžu lepšej spoločenskej integrácii kresťanov. A sú to zároveň myšlienky predstavujúce odkaz Novembra 1989, ktorý si v tomto čase pripomíname. Umožnia kresťanom byť aktívnymi v dnešnej dobe bez toho, aby zostali izolovaní alebo museli nekriticky splynúť s dobovými trendmi. V spletitom prostredí pluralizmu sa presadí a bude vyčnievať ten, ktorý stelesňuje svoje vlastné posolstvo a ktorému ostatní rozumejú.

Autor pracuje v oblasti zahraničných vzťahov.